SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 220/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 8947/2014,Rvp 8948/2014, Rvp 8949/2014, Rvp 8950/2014, Rvp 8951/2014, Rvp 8952/2014,Rvp 8953/2014, Rvp 8954/2014, Rvp 8955/2014, Rvp 8956/2014, Rvp 8957/2014,Rvp 8958/2014, Rvp 8959/2014, Rvp 8960/2014, Rvp 8961/2014, Rvp 8962/2014,Rvp 8963/2014, Rvp 8964/2014, Rvp 8965/2014, Rvp 8966/2014, Rvp 8967/2014,Rvp 8968/2014, Rvp 8969/2014, Rvp 8970/2014, Rvp 8971/2014, Rvp 8972/2014,Rvp 8973/2014, Rvp 8974/2014, Rvp 8975/2014, Rvp 8976/2014, Rvp 8977/2014,Rvp 8978/2014, Rvp 8979/2014, Rvp 8980/2014, Rvp 8981/2014, Rvp 8982/2014,Rvp 8983/2014, Rvp 8984/2014, Rvp 8985/2014, Rvp 8986/2014, Rvp 8987/2014,Rvp 8988/2014, Rvp 8989/2014, Rvp 8990/2014 Rvp 8991/2014, Rvp 8992/2014,Rvp 8993/2014, Rvp 8994/2014, Rvp 8995/2014, Rvp 8996/2014, Rvp 8997/2014,Rvp 8998/2014, Rvp 8999/2014, Rvp 9000/2014, Rvp 9001/2014, Rvp 9002/2014,Rvp 9003/2014, Rvp 9004/2014, Rvp 9005/2014, Rvp 9006/2014, Rvp 9007/2014,Rvp 9008/2014, Rvp 9009/2014, Rvp 9010/2014, Rvp 9011/2014, Rvp 9012/2014,Rvp 9013/2014, Rvp 9014/2014, Rvp 9015/2014, Rvp 9016/2014 a Rvp 9017/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici vedenými pod spisovými značkami: 14 Co 275/2013(Rvp 8947/2014), 14 Co 266/2013 (Rvp 8948/2014) z 11. februára 2014;17 Co 179/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8949/2014); 14 Co 265/2013 (Rvp 8950/2014),14 Co 281/2013 (Rvp 8951/2014) z 11. februára 2014; 17 Co 211/2013(Rvp 8952/2014), 17 Co 208/2013 (Rvp 8953/2014) z 30. apríla 2014; 14 Co 260/2013(Rvp 8954/2014), 14 Co 263/2013 (Rvp 8955/2014) 14 Co 277/2013 (Rvp 8956/2014),14 Co 276/2013 z 11. apríla 2014 (Rvp 8957/2014), 17 Co 209/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 8958/2014); 14 Co 282/2013 (Rvp 8959/2014), 14 Co 268/2013 (Rvp 8960/2014),14 Co 279/2013 (Rvp 8961/2014), 14 Co 269/2013 (Rvp 8962/2014), 14 Co 278/2013(Rvp 8963/2014), 14 Co 271/2013 (Rvp 8964/2014), 14 Co 273/22013(Rvp 8965/2014), 14 Co 272/2013 (Rvp 8966/2014), 14 Co 270/2013 (Rvp 8967/2014),1 Co 262/2013 (Rvp 8968/2014), 14 Co 264/2013 (Rvp 8969/2014), 14Co 280/2013z 11. februára 2014 (Rvp 8970/2014), 17 Co 207/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 8971/2014), 16 Co 791/2013 (Rvp 8972/2014), 16 Co 798/2013 (Rvp 8973/2014),16 Co 706/2013 (Rvp 8974/2014), 16 Co 697/2013 (Rvp 8975/2014), 16 Co 698/2013(Rvp 8976/2014), 16 Co 699/2013 (Rvp 8977/2014), 16 Co 700/22013(Rvp 8978/2014), 16 Co 701/2013 (Rvp 8979/2014), 16 Co 696/2013 (Rvp 8980/2014)zo 16. apríla 2014; 17 Co 210/2013 (Rvp 8981/2014) z 30. apríla 2014; 14 Co 274/2013(Rvp 8982/2014), 14 Co 267/2013 (Rvp 8983/2014) z 11. februára 2014;14 Co 439/2014 z 22. apríla 2014 (Rvp 8984/2014); 14 Co 926/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 8985/2014); 14 Co 199/2014 z 25. apríla 2014 (Rvp 8986/2014); 16 Co 702/2013(Rvp 8987/2014), 16 Co 704/2013 (Rvp 8988/2014), 16 Co 705/2013 (Rvp 8989/2014),16 Co 703/2013 16/4 (Rvp 8990/2014), 16 Co 795/2013 (Rvp 8991/2014),16 Co 794/2013 (Rvp 8992/2014), 16 Co 793/2013 (Rvp 8993/2014), 15 Co 598/2013(Rvp 8994/2014) zo 16. apríla 2014; 13 Co 792/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 8995/2014); 15 Co 788/2013 z 20. marca 2014 (Rvp 8996/2014); 13 Co 953/2013(Rvp 8997/2014), 13 Co 965/2013 (Rvp 8998/2014), 13 Co 949/2013 (Rvp 8999/2014),13 Co 607/2014 (Rvp 9000/2014), 13 Co 608/2014 (Rvp 9001/2014), 13 Co 609/2014(Rvp 9002/2014), 13 Co 604/2014 (Rvp 9003/2014), 13 Co 616/2014 (Rvp 9004/2014),13 Co 615/2014 (Rvp 9005/2014), 13 Co 612/2014 (Rvp 9006/2014), 13 Co 613/2014(Rvp 9007/2014), 13 Co 614/2014 (Rvp 9008/2014), 13 Co 610/2014 (Rvp 9009/2014),13 Co 611/2013 (Rvp 9010/2014), 13 Co 606/2014 (Rvp 9011/2014) z 20. mája 2014;14 Co 444/2014 (Rvp 9012/2014), 14 Co 435/2014, 14 Co 205/2013 (Rvp 9013/2014)z 25. apríla 2014; 14 Co 927/2013 (Rvp 9014/2014), 14 Co 927/2013 (Rvp 9015/2014),14Co 994/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 9016/2014) a 14 Co 433/2014 z 22. apríla 2014(Rvp 9017/2014) a takto
r o z h o d o l :
1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod spisovými značkami: Rvp 8947/2014, Rvp 8948/2014, Rvp 8949/2014,Rvp 8950/2014, Rvp 8951/2014, Rvp 8952/2014, Rvp 8953/2014, Rvp 8954/2014,Rvp 8955/2014, Rvp 8956/2014, Rvp 8957/2014, Rvp 8958/2014, Rvp 8959/2014,Rvp 8960/2014, Rvp 8961/2014, Rvp 8962/2014, Rvp 8963/2014, Rvp 8964/2014,Rvp 8965/2014, Rvp 8966/2014, Rvp 8967/2014, Rvp 8968/2014, Rvp 8969/2014,Rvp 8970/2014, Rvp 8971/2014, Rvp 8972/2014, Rvp 8973/2014, Rvp 8974/2014,Rvp 8975/2014, Rvp 8976/2014, Rvp 8977/2014, Rvp 8978/2014, Rvp 8979/2014,Rvp 8980/2014, Rvp 8981/2014, Rvp 8982/2014, Rvp 8983/2014, Rvp 8984/2014,Rvp 8985/2014, Rvp 8986/2014, Rvp 8987/2014, Rvp 8988/2014, Rvp 8989/2014,Rvp 8990/2014 Rvp 8991/2014, Rvp 8992/2014, Rvp 8993/2014, Rvp 8994/2014,Rvp 8995/2014, Rvp 8996/2014, Rvp 8997/2014, Rvp 8998/2014, Rvp 8999/2014,Rvp 9000/2014, Rvp 9001/2014, Rvp 9002/2014, Rvp 9003/2014, Rvp 9004/2014,Rvp 9005/2014, Rvp 9006/2014, Rvp 9007/2014, Rvp 9008/2014, Rvp 9009/2014,Rvp 9010/2014, Rvp 9011/2014, Rvp 9012/2014, Rvp 9013/2014, Rvp 9014/2014,Rvp 9015/2014, Rvp 9016/2014 a Rvp 9017/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 220/2015.
2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“) označené v záhlaví tohto uznesenia, ktorýminamieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právazaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresnýmsúdom Banská Bystrica, Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nadHronom a Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetomktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú tedasúčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Nazáklade uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov akocelku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvodekrajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatkuza vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou,podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súdnapadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normytak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súduO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názorunepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovanízákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, žeokresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli ajupovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jehosudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa ajz dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcumôže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonnýmsudcom (§ 15 OSP).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 OSP), okresný súd a následne sa s tým stotožniac ajkrajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňouuplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovejpovinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohouzákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkuza výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnychpoplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretáciea aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecnésúdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskehosúdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr.sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdnehopoplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následokaj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti,na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobnenapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujepráve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp.jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská kzjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m.m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnenéodstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnychkonaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou azjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejavsvojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípadeargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné totorozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osobamá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetkus výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecnézásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímaťzákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súladeso všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebopokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015