znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 220/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   mája   2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 8947/2014,Rvp   8948/2014,   Rvp   8949/2014,   Rvp   8950/2014,   Rvp   8951/2014,   Rvp   8952/2014,Rvp 8953/2014,   Rvp   8954/2014,   Rvp   8955/2014,   Rvp   8956/2014,   Rvp   8957/2014,Rvp 8958/2014,   Rvp   8959/2014,   Rvp   8960/2014,   Rvp   8961/2014,   Rvp   8962/2014,Rvp 8963/2014,   Rvp   8964/2014,   Rvp   8965/2014,   Rvp   8966/2014,   Rvp   8967/2014,Rvp 8968/2014,   Rvp   8969/2014,   Rvp   8970/2014,   Rvp   8971/2014,   Rvp   8972/2014,Rvp 8973/2014,   Rvp   8974/2014,   Rvp   8975/2014,   Rvp   8976/2014,   Rvp   8977/2014,Rvp 8978/2014,   Rvp   8979/2014,   Rvp   8980/2014,   Rvp   8981/2014,   Rvp   8982/2014,Rvp 8983/2014,   Rvp   8984/2014,   Rvp   8985/2014,   Rvp   8986/2014,   Rvp   8987/2014,Rvp 8988/2014,   Rvp   8989/2014,   Rvp   8990/2014   Rvp   8991/2014,   Rvp   8992/2014,Rvp 8993/2014,   Rvp   8994/2014,   Rvp   8995/2014,   Rvp   8996/2014,   Rvp   8997/2014,Rvp 8998/2014,   Rvp   8999/2014,   Rvp   9000/2014,   Rvp   9001/2014,   Rvp   9002/2014,Rvp 9003/2014,   Rvp   9004/2014,   Rvp   9005/2014,   Rvp   9006/2014,   Rvp   9007/2014,Rvp 9008/2014,   Rvp   9009/2014,   Rvp   9010/2014,   Rvp   9011/2014,   Rvp   9012/2014,Rvp 9013/2014,   Rvp   9014/2014,   Rvp   9015/2014,   Rvp   9016/2014   a Rvp   9017/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Banskej   Bystrici   vedenými   pod   spisovými   značkami:   14   Co   275/2013(Rvp 8947/2014),   14   Co   266/2013   (Rvp   8948/2014)   z 11.   februára   2014;17 Co 179/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8949/2014); 14 Co 265/2013 (Rvp 8950/2014),14   Co   281/2013   (Rvp   8951/2014)   z 11.   februára   2014;   17   Co   211/2013(Rvp 8952/2014), 17 Co 208/2013 (Rvp 8953/2014) z 30. apríla 2014; 14 Co 260/2013(Rvp 8954/2014), 14 Co 263/2013 (Rvp 8955/2014) 14 Co 277/2013 (Rvp 8956/2014),14 Co 276/2013 z 11. apríla 2014 (Rvp 8957/2014), 17 Co 209/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 8958/2014); 14 Co 282/2013 (Rvp 8959/2014), 14 Co 268/2013 (Rvp 8960/2014),14 Co 279/2013 (Rvp 8961/2014), 14 Co 269/2013 (Rvp 8962/2014), 14 Co 278/2013(Rvp   8963/2014),   14   Co   271/2013   (Rvp   8964/2014),   14   Co   273/22013(Rvp 8965/2014), 14 Co 272/2013 (Rvp 8966/2014), 14 Co 270/2013 (Rvp 8967/2014),1 Co 262/2013 (Rvp 8968/2014), 14 Co 264/2013 (Rvp 8969/2014), 14Co 280/2013z 11.   februára   2014   (Rvp   8970/2014),   17   Co   207/2013   z 30.   apríla   2014(Rvp 8971/2014), 16 Co 791/2013 (Rvp 8972/2014), 16 Co 798/2013 (Rvp 8973/2014),16 Co 706/2013 (Rvp 8974/2014), 16 Co 697/2013 (Rvp 8975/2014), 16 Co 698/2013(Rvp   8976/2014),   16   Co   699/2013   (Rvp   8977/2014),   16   Co   700/22013(Rvp 8978/2014), 16 Co 701/2013 (Rvp 8979/2014), 16 Co 696/2013 (Rvp 8980/2014)zo 16. apríla 2014; 17 Co 210/2013 (Rvp 8981/2014) z 30. apríla 2014; 14 Co 274/2013(Rvp   8982/2014),   14   Co   267/2013   (Rvp   8983/2014)   z 11.   februára   2014;14 Co 439/2014 z 22. apríla 2014 (Rvp 8984/2014); 14 Co 926/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 8985/2014); 14 Co 199/2014 z 25. apríla 2014 (Rvp 8986/2014); 16 Co 702/2013(Rvp 8987/2014), 16 Co 704/2013 (Rvp 8988/2014), 16 Co 705/2013 (Rvp 8989/2014),16   Co   703/2013   16/4   (Rvp   8990/2014),   16   Co   795/2013   (Rvp   8991/2014),16 Co 794/2013 (Rvp 8992/2014), 16 Co 793/2013 (Rvp 8993/2014), 15 Co 598/2013(Rvp   8994/2014)   zo   16.   apríla   2014;   13   Co   792/2013   z 20.   novembra   2013(Rvp 8995/2014); 15 Co 788/2013 z 20. marca 2014 (Rvp 8996/2014); 13 Co 953/2013(Rvp 8997/2014), 13 Co 965/2013 (Rvp 8998/2014), 13 Co 949/2013 (Rvp 8999/2014),13 Co 607/2014 (Rvp 9000/2014), 13 Co 608/2014 (Rvp 9001/2014), 13 Co 609/2014(Rvp 9002/2014), 13 Co 604/2014 (Rvp 9003/2014), 13 Co 616/2014 (Rvp 9004/2014),13 Co 615/2014 (Rvp 9005/2014), 13 Co 612/2014 (Rvp 9006/2014), 13 Co 613/2014(Rvp 9007/2014), 13 Co 614/2014 (Rvp 9008/2014), 13 Co 610/2014 (Rvp 9009/2014),13 Co 611/2013 (Rvp 9010/2014), 13 Co 606/2014 (Rvp 9011/2014) z 20. mája 2014;14 Co 444/2014 (Rvp 9012/2014), 14 Co 435/2014, 14 Co 205/2013 (Rvp 9013/2014)z 25. apríla 2014; 14 Co 927/2013 (Rvp 9014/2014), 14 Co 927/2013 (Rvp 9015/2014),14Co 994/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 9016/2014) a 14 Co 433/2014 z 22. apríla 2014(Rvp 9017/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod spisovými   značkami:   Rvp   8947/2014,   Rvp   8948/2014,   Rvp   8949/2014,Rvp 8950/2014,   Rvp   8951/2014,   Rvp   8952/2014,   Rvp   8953/2014,   Rvp   8954/2014,Rvp 8955/2014,   Rvp   8956/2014,   Rvp   8957/2014,   Rvp   8958/2014,   Rvp   8959/2014,Rvp 8960/2014,   Rvp   8961/2014,   Rvp   8962/2014,   Rvp   8963/2014,   Rvp   8964/2014,Rvp 8965/2014,   Rvp   8966/2014,   Rvp   8967/2014,   Rvp   8968/2014,   Rvp   8969/2014,Rvp 8970/2014,   Rvp   8971/2014,   Rvp   8972/2014,   Rvp   8973/2014,   Rvp   8974/2014,Rvp 8975/2014,   Rvp   8976/2014,   Rvp   8977/2014,   Rvp   8978/2014,   Rvp   8979/2014,Rvp 8980/2014,   Rvp   8981/2014,   Rvp   8982/2014,   Rvp   8983/2014,   Rvp   8984/2014,Rvp 8985/2014,   Rvp   8986/2014,   Rvp   8987/2014,   Rvp   8988/2014,   Rvp   8989/2014,Rvp 8990/2014   Rvp   8991/2014,   Rvp   8992/2014,   Rvp   8993/2014,   Rvp   8994/2014,Rvp 8995/2014,   Rvp   8996/2014,   Rvp   8997/2014,   Rvp   8998/2014,   Rvp   8999/2014,Rvp 9000/2014,   Rvp   9001/2014,   Rvp   9002/2014,   Rvp   9003/2014,   Rvp   9004/2014,Rvp 9005/2014,   Rvp   9006/2014,   Rvp   9007/2014,   Rvp   9008/2014,   Rvp   9009/2014,Rvp 9010/2014,   Rvp   9011/2014,   Rvp   9012/2014,   Rvp   9013/2014,   Rvp   9014/2014,Rvp 9015/2014, Rvp 9016/2014 a Rvp 9017/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 220/2015.

2.Sťažnosti obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   akozjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júla 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   označené   v záhlaví   tohto   uznesenia,   ktorýminamieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právazaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresnýmsúdom Banská Bystrica, Okresným súdom Veľký   Krtíš, Okresným súdom   Žiar nadHronom a Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetomktorých   je   náhrada majetkovej   škody   a nemajetkovej ujmy   spôsobenej   nezákonnýmrozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   tedasúčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Nazáklade uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov akocelku   a spory   budú   prikázané   inému   vecne   príslušnému   okresnému   súdu   v   obvodekrajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy   svojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatkuza vznesené   námietky   zaujatosti.   Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,podstatou   ktorých   bolo   jej   tvrdenie   o   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súdnapadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho   súdu   SR;   a osobitne   v spojení   s porušením   označených   justičných   práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej   aj   „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresné   súdy   aj   krajský   súd   prejavy   vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú nesprávnym   úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutýmiuzneseniami   krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského   súdu a veci   vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normytak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súduO   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými)   alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil   uznesenia   okresných   súdov   o   uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných   podaní   v   konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z   odvolaní   protiprvostupňovým   rozhodnutiam,   sťažovateľka   námietky   zaujatosti   podľa   jej   názorunepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu   zákona   č. 71/1992   Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovanízákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   založila   v   podstatnom   najmä   na   skutočnosti,   žeokresné   súdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   ajupovedomenia   o skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   mali   v   jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jehosudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa ajz dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná   delegácia)   alebo   môže   (vhodná   delegácia)   byť   odňatá   príslušnému   súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade   nutnej   delegácie,   ktorej   sa   domáhala   aj   sťažovateľka   (pozri   jej   odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo   veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia   sú   vylúčení   podľa   §   14   OSP,   t.   j.   ak   je   tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcumôže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonnýmsudcom (§ 15 OSP).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom   z dôvodu „nutnosti   a   nie   vhodnosti“,   t.   j.   z   dôvodu,   že   sú   tu   pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 OSP), okresný súd a následne sa s tým stotožniac ajkrajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňouuplatnenú   námietku   zaujatosti   (§   15a   OSP),   ktorej   podanie   podlieha   poplatkovejpovinnosti   podľa   položky   č.   17a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   je   prílohouzákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatkuza výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnychpoplatkoch“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho   poriadku   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   pretože   miera   interpretáciea aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecnésúdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval   a   aplikoval   na   vec   vzťahujúce   sa   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom   prípade,   pretože,   ako   už   ústavný   súd   aj   v   minulosti   konštatoval   (napr.sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdnehopoplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následokaj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti,na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v   spravodlivé   súdne   konanie   (obdobnenapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebnézopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovaťin abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujepráve   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   resp.jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská kzjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m.m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnenéodstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnychkonaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou azjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejavsvojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípadeargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné totorozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osobamá právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetkus výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecnézásady   medzinárodného   práva.   Toto   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímaťzákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súladeso všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebopokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení dospel   k   záveru,   že   z ichodôvodnení   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015