znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 220/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Advokátska kancelária, Štúrova 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Rozhodcovského   súdu   v Žiline   sp.   zn. RRS 2013/18 z 22. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra 2013   doručená   sťažnosť   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   čl.   1   a   čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení so základným   právom   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením Rozhodcovského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“)   sp.   zn.   RRS 2013/18 z 22. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   rozhodcovského konania   v   pozícii   odporcu   o zaplatenie   sumy   71   000   €.   Sťažovateľ   v rámci   konania pred rozhodcovským   súdom   vzniesol   námietku   zaujatosti   rozhodcovského   súdu a rozhodcu, ktorý mal jeho vec prerokovať a rozhodnúť. Sťažovateľ ďalej uvádza, že mu následne   bolo   doručené „uznesenie   Rozhodcovského   súdu   v   Žiline   -rozhodcovská   vec č.: RRS   2013/18   zo dňa   22.10.2013,   ktorým   bola   sťažovateľovi   uložená   poplatková povinnosť vo výške 5.112,- EUR za námietku zaujatosti rozhodcu a poplatková povinnosť vo výške   5.112,-   EUR   za   námietku   zaujatosti   súdu,   splatné   v   lehote   7   dní   odo   dňa doručenia,   ktoré   mali   byť   uložené   v   zmysle   čl.   33   Rokovacieho   poriadku   porušovateľa a jeho sadzobníka poplatkov“.

Sťažovateľ   namieta,   že   označeným   rozhodnutím   rozhodcovského   súdu   došlo k porušeniu jeho označených práv, a tvrdí, že využil všetky dostupné opravné prostriedky proti   označenému   rozhodnutiu   rozhodcovského   súdu   a že   sťažnosť   podáva   v lehote v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Rozhodcovský súd v Žiline v konaní vedenom na Rozhodcovskom súde v Žiline

-rozhodcovská   vec   č.:   RRS   2013/18   Uznesením   Rozhodcovského   súdu   v   Žiline   - rozhodcovská vec č.: RRS 2013/18 zo dňa 22.10.2013 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).

2. Rozhodcovský súd v Žiline v konaní vedenom na Rozhodcovskom súde v Žiline

-rozhodcovská   vec   č.:   RRS   2013/18   Uznesením   Rozhodcovského   súdu   v   Žiline   - rozhodcovská   vec   č.:   RRS   2013/18   zo   dňa   22.10.2013   porušil   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR (princíp právnej istoty).

3.   Ústavný   súd   Uznesenie   Rozhodcovského   súdu   v   Žiline   -   rozhodcovská   vec č.: RRS 2013/18 zo dňa 22.10.2013 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   namieta   porušenie   označených   článkov   ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením rozhodcovského súdu.

Ústavný   súd   považuje v   prvom   rade   za   nevyhnutné poukázať na   skutočnosť,   že sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiaden dôkaz o skutočnostiach týkajúcich sa napadnutého konania, samotné napadnuté uznesenie   a ani plnú moc na zastupovanie pred   ústavným súdom. Sťažovateľ tvrdí, že využil, respektíve nemal dostupné opravné prostriedky proti napadnutému   uzneseniu.   Vzhľadom   na   uvedené   nedostatky   ústavný   súd   zvažoval   svoj procesný postup, či odstraňovať nedostatky sťažnosti výzvou adresovanou sťažovateľovi, od ktorej ústavný súd upustil z dôvodov procesnej ekonómie a účelnosti takéhoto postupu vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie tejto sťažnosti o už uvedené dokumenty a dôkazy by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí, preto ústavný súd upustil aj od tohto procesného postupu.

Z tvrdení   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   uznesenie   je   procesné uznesenie, ktorým   rozhodcovský   súd   vyrubil   poplatok   za   námietky   zaujatosti   rozhodcu a rozhodcovského súdu, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej a vzhľadom na tvrdené skutočnosti   –   zaujatosť   rozhodcovského   súdu   a rozhodcu   ústavný   súd   konštatuje,   že v prípade   meritórneho rozhodnutia   rozhodcovského súdu   vo veci   sťažovateľa bude mať k dispozícii účinný prostriedok nápravy, a to žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   ústavné   súdnictvo   je vybudované predovšetkým   na   zásade   preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí (m. m. IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci   nepovažoval   za   potrebné   obšírnejšie   sa   zaoberať argumentáciou   sťažovateľa,   pretože   aj   v prípade   opodstatnenosti   jeho   tvrdení   existuje možnosť nápravy.

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľovej   veci   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu alebo rozhodcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca, respektíve rozhodca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti spravidla končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca prípadne rozhodca je alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci.   Situácia,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ,   je   však   odlišná   v tom,   že   ak   nedôjde k zaplateniu   vyrubeného   poplatku,   čo   sťažovateľ   namieta,   že   je   ústavne   neudržateľný, pretože predstavuje „viac ako 144-násobok súdneho poplatku v zmysle zák. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch“, rozhodcovský súd o námietke nebude konať a rozhodovať. Napriek uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   sťažovateľove   námietky   sú   opodstatnené a dôjde   k vyneseniu   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej,   všeobecný   súd   v konaní o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   bude   musieť   vzhľadom   na   tvrdené   skutočnosti nevyhnutne   dospieť   k záveru,   že   vo   veci   sťažovateľa   rozhodoval   rozhodca,   ktorého vylúčenie sťažovateľ ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku   nie   zo   svojej   viny   nemohol   dosiahnuť   podľa   §   40   ods.   1   písm.   f)   zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV 186/2010).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014