znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 220/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. V.   L.   ml., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 3 T 115/2009 z 10. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť P. M., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3 T 115/2009 z 10. februára   2012   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol uznesením okresného súdu   sp.   zn.   3 T 115/2009   z 10.   februára   2012   nariadený   výkon   zvyšku   trestu   zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní 6 mesiacov a 18 dní, keďže sa neosvedčil v skúšobnej dobe určenej pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

O podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012 tak, že túto ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutiami oboch konajúcich súdov došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného „čl.   46 ods. 1, ods. 2 a ods. 3“ ústavy.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: «Krajský súd v Trnave pri preskúmaní sťažnosti podanej odsúdeným, teda mojou osobou, preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré tomuto výroku   predchádzalo   a   zistil,   že   moja   sťažnosť   nie   je   dôvodná.   Odvolací   krajský   súd, a v prvostupňovom   konaní   aj   okresný   súd   majú   za   to,   že   z   vykonaného   dokazovania vyplynulo, že som bol dňa 8.8.2010, teda počas skúšobnej doby postihnutý za priestupok, a to prekročenie rýchlosti, za čo mi bola uložená pokuta vo výške 20,- €. Z uvedeného teda vyplýva,   že som   počas   skúšobnej   doby   uloženej pri   podmienečnom   upustení   od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá spáchal priestupok práve na úseku cestnej   premávky,   takže   som   nevyhovel   podmienkam   na   vyslovenie   osvedčenia a z uvedeného dôvodu bolo nariadenie výkonu zvyšku trestu správne.

Samozrejme,   že   som   si   plne   vedomý,   že   vodič   v   cestnej   premávke   má   vždy a za každých   okolností dodržiavať   všeobecne záväzné   právne   predpisy na úseku cestnej premávky, teda má dodržiavať zákon. Počas skúšobnej doby som sa dopustil len jediného dopravného priestupku, a to dňa 8.8.2010. Samotná táto skutočnosť podľa môjho názoru nemôže byť podkladom k výroku o tom, že som sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

V mojej profesii, keďže som podnikateľ - živnostník, poskytujúci služby na úseku servisu tlačiarenských zariadení a strojov, kde som k dispozícii svojim klientom nonstop, kde mám podpísané rámcové zmluvy so sankciami za ich nedodržania vrátane nedodržania termínov v nich zakotvených, kde poskytujem tzv. hotline servis (mnohokrát aj v noci sa jedná o „krkolomné“ termíny, kedy sa musím dostaviť k zákazníkovi v takom časovom limite,   aby   tento   po   mnou   vykonanom   servise   stihol   ešte   zrealizovať   objednávku   tlače, na ktorú čaká jeho obchodný partner), mesačne najazdím vyše 10.000 km. Svoje služby v rámci podnikateľskej činnosti poskytujem jednak na území Slovenskej republiky, jednak v zahraničí,   čo   je   nesporne   časovo   značne   náročné   a s   tým   sú   spojené   aj   dlhé   jazdy motorovým   vozidlom   v   časových   limitoch   ohraničených   najmä   zmluvnými   podmienkami a sankciami z toho vyplývajúcimi. Nepovažujem sa za žiadneho športového jazdca, ktorý by vyznával rýchlu jazdu, nikdy, a to naozaj som nikdy neprekročil rýchlosť jazdy, pokiaľ som sa   neponáhľal   na   servis.   Samozrejme,   že   to   nie   je   ospravedlnenie,   uvádzam   to   len na vysvetlenie.   Pri   takom   značnom   počte   najazdených   kilometrov   v   relatívne   krátkom časovom úseku sa mi pri spomínaných hraničných časových limitoch stalo, že som prekročil rýchlosť. Nemienim tento môj exces bagatelizovať, ale nejednalo sa z mojej strany o moju nezodpovednosť alebo „frajerinu“, jednalo sa o stav vyvolaný osobitnou povahou mojej práce.   Akcentujem   na   tomto   mieste,   že   počas   skúšobnej   doby,   ktorá   je   primárnym a absolútnym časovým rozpätím pre hodnotenie súdu o osvedčení sa mojej osoby, som sa dopustil len jedného jediného dopravného priestupku a preto sa domnievam, že pretože jeden exces na úrovni menej závažného dopravného priestupku predsa nemôže tvoriť základ pre nariadenie výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti s odôvodnením, že som sa neosvedčil. Skutky, ktorých som sa dopustil dňa 3.9.2011 a dňa 10.9.2011, sa udiali až po uplynutí skúšobnej doby, bol som za ne sankcionovaný pokutou uloženou v blokovom konaní, a tieto dva skutky nemôže konajúci súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 70 ods. 1 Tr. zák. vziať do   úvahy   ako   hodnotiace   kritériá   pre   osvedčenia   sa   na účely   eventuálneho nariadenia výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Napriek tomu obidva konajúce súdy tak učinili. Samotné ustanovenie § 70 ods. 1 Tr. zák. zakotvuje, že ak odsúdený, u ktorého sa podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná. Žiadnym súdom mi neboli uložené žiadne obmedzenia alebo povinnosti ako to poníma dikcia § 69 ods. 3 Tr. zák., v skúšobnej dobe som sa dopustil len jediného dopravného priestupku, ostatné hodnotiace správy   zadovážené   Okresným   súdom   Galanta   deklarujú,   že   počas   skúšobnej   doby   som viedol riadny život, teda vo vzťahu k mojej osobe z hľadiska hodnotenia skúšobnej doby (ktorá je jediným smerodajným časovým momentom v zmysle dikcie § 70 ods. 1 Tr. zák., a z ktorého   má   vychádzať   aj   konajúci   prvostupňový   súd)   prevažujú   pozitívne   momenty nad jedným   jediným   negatívnym   v   podobe   dopravného   priestupku   zo   dňa   8.8.2010. Na skutky zo dňa 3.9.2011, resp. zo dňa 10.9.2011 prvostupňový súd by nemal prihliadať na účely vyslovenia výroku o osvedčení sa alebo neosvedčení sa mojej osoby. Samozrejme, skutkov v dňoch 3.9.2011 a 10.9.2011 som sa dopustil, avšak opätovne sa jednalo o moje excesy vyvolané osobitnou povahou mojej podnikateľskej činnosti.

Pritom   Krajský   súd   v   Trnave   si   pred   svojim   rozhodovaním   o   mojej   sťažnosti nezadovážil   nové   správy   o   mojej   povesti,   poprípade   aktuálny   výpis   z   mojej   evidencie vodiča,   z   obsahu   ktorého   by   bolo   zrejmé,   že   som   sa   už   ďalšieho   excesu   na   úrovni dopravných predpisov nedopustil.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho   sťažnosti   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   podľa „čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 3“ ústavy uznesením okresného súdu   sp. zn.   3 T 115/2009 z 10. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012, tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste vysporiadal   so   zrejmým   nedostatkom   sťažnosti,   keď   sťažovateľ   výslovne   prezentujúc námietku porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy túto formuloval aj označením odseku 2 a odseku 3 príslušného článku, ktoré jej obsahovo nezodpovedajú. Tento nedostatok preklenul ústavný súd bez toho, aby vyzýval sťažovateľa   na opravu   podania,   a zohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní   v   rámci   predmetu konania námietku porušenia označeného základného práva v zodpovedajúcom rozsahu (čl. 46 ods. 1 ústavy), tak ako to je vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   nepripojil   k svojej   sťažnosti   kópie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, čo je povinnou náležitosťou sťažnosti podľa §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   a v splnomocnení   pre   advokáta   nie   je   výslovne uvedené,   že   sa   udeľuje   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   (§   20   ods.   2   zákona o ústavnom   súde).   V takýchto   prípadoch   ústavný   súd   štandardne   sťažnosť   odmieta pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (najmä,   ak   je   sťažovateľ   zastúpený advokátom), resp. vyzve sťažovateľa na doplnenie podania. V posudzovanej veci ústavný súd v záujme procesnej ekonómie nepristúpil ani k jednému z uvedených riešení, pretože po obstaraní   kópií   napadnutých   rozhodnutí   v súčinnosti   s okresným   súdom   už z materiálneho hľadiska nič nebránilo sťažnosť posúdiť a rozhodnúť o nej.

K námietke   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 3 T 115/2009 z 10. februára 2012

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti   týkajúcej   namietaného   porušenia   základného   práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo   vzťahu   k   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   disponoval   sťažovateľ opravným prostriedkom – sťažnosťou, prostredníctvom ktorej sa mohol domáhať ochrany svojich práv a ktorú sťažovateľ aj využil. Poskytnutie ochrany vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu   okresného   súdu   tak spadalo do   právomoci   nadriadeného   súdu,   čo   vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   v   tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

K námietke   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tos 48/2012 zo 17. apríla 2012

Z obsahu argumentácie, ktorú sťažovateľ prezentoval vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   v spôsobe   vyhodnotenia   skutkových   okolností   jeho   prípadu a v neprimeranosti vyvodeného skutkového záveru a naň nadväzujúceho právneho záveru konajúcich súdov o tom, že sa v určenej skúšobnej dobe neosvedčil.

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   hneď   v   úvode   poukázať na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie, keď sa úloha ústavného súdu   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (podobne   aj II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00,   I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V intenciách   uvedeného   teda   pristúpil   ústavný   súd   k preskúmaniu   namietaného rozhodnutia   krajského   súdu a   posúdil,   či   výkon   právomoci   krajského   súdu   z hľadiska kvality   obsahu   jeho   rozhodnutia zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Krajský   súd   v namietanom   uznesení   o   sťažnosti   podanej   proti   prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu (ktorým tento konštatoval, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe neosvedčil a nariadil mu výkon zvyšku trestu zákazu činnosti) rozhodol tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Napadnutým uznesením súd 1. stupňa podľa § 70 ods. 1 Tr. zák. nariadil výkon zvyšku trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 6 mesiacov a 18 dní, ktorý bol odsúdenému P. M. uložený rozsudkom Okresného súdu v Galante sp. zn. 3T/115/2009 zo dňa 3.6.2009, pretože sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený v zákonnej lehote sťažnosť. Prostredníctvom obhajcu sa domáhal zrušenia uznesenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu, pretože sa počas skúšobnej doby dopustil len jedného priestupku a k prekročeniu povolenej rýchlosti u neho dôjde len vtedy,   pokiaľ ho k tomu nenútili pracovné povinnosti dané osobitnou povahou jeho práce.

Krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce   tomuto výroku a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Okresný súd postupoval v súlade s § 70 ods. 1 Tr zák., v zmysle ktorého ak odsúdený, u ktorého sa podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odsúdený dňa 8.8.2010, teda počas skúšobnej doby bol postihnutý za priestupok - prekročenie rýchlosti - pokutou vo výške 20,- Eur. Je teda   zrejmé,   že   počas   skúšobnej   doby   uloženej   pri   podmienečnom   upustení   od   výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, odsúdený spáchal priestupok a to práve na úseku cestnej premávky, takže nevyhovel podmienkam na vyslovenie osvedčenia, a preto bolo správne nariadenie výkonu zvyšku trestu.“

Vo   svojom   rozhodnutí   krajský   súd   konštatoval   vecnú   správnosť   prvostupňového rozhodnutia,   keď   poukázal   na   relevantnú   právnu   úpravu,   ktorá   bola   aplikovaná v posudzovanom prípade (§ 70 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov),   na   dôkaznú   situáciu   a z nej   vyplývajúci   skutkový   stav   (delikt spáchaný   na   úseku   cestnej   premávky),   z ktorého   bol   potom   vyvodený   skutkový   záver o nesplnení kritérií bezúhonného života počas skúšobnej doby, a na to nadväzujúci právny záver o nesplnení podmienok na vyslovenie osvedčenia sa sťažovateľa v určenej skúšobnej dobe.

V   prijatom   uznesení   krajský   súd   náležite   vysvetlil   dotknutú   právnu   úpravu a vo vzťahu k nej posúdil irelevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Krajský súd vyčerpávajúco odpovedal na odvolacie argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského   súdu   tak predstavuje dostatočný   základ pre   jeho výrok,   pretože sa opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy   a vyčerpávajúcu   odpoveď   poskytnutú sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods.   1   ústavy   a nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov všeobecného súdu.

Samotná   skutočnosť,   že   si krajský   súd   neosvojil   interpretáciu   výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského   súdu   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013