znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 220/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. W., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkami   Okresného   súdu   Košice   I z 8. novembra   2005,   zo   6.   júna   2008, z 29.   apríla   2009,   zo   4.   februára   2011   a jeho uznesením   z 25.   novembra   2005   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   C   283/04, ako aj postupom Okresného súdu Košice I v tomto konaní a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   z 15.   novembra   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   117/2011, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2012 doručená sťažnosť M. W., K. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa v 1. rade“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   26   C   283/04-69 z 8. novembra 2005, uznesením okresného súdu č. k. 26 C 283/04-86 z 25. novembra 2005, rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 283/04-288 zo 6. júna 2008, rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 283/04-353 z 29. apríla 2009, rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 283/04-401   zo   4.   februára   2011,   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní,   rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   117/2011-422 z 15. novembra 2011, ako aj postupom krajského súdu v tomto konaní.

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   spolu   s ďalšími   troma žalobkyňami podala 23. júla 2004 na okresnom súde žalobu proti Spoločenstvu vlastníkov bytov K., so sídlom K. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia.   Bezdôvodné   obohatenie   malo   spočívať   v sume   žalovaným   nevyplatených preplatkov   vyplývajúcich   z vyúčtovania   nákladov   na   prevádzku   bytov   vo   vlastníctve žalobkýň za obdobia rokov 2003 a 2004. Zaplatenie žalovaných súm preplatkov sa stalo sporným   v dôsledku   obrany   žalovaného   založenej   na   tvrdení   o započítaní   vzniknutých preplatkov   s jeho   pohľadávkami   na   úhradu   časti   nákladov   na   rekonštrukciu   zvislých rozvodov   v dotknutých   bytových   domoch.   Povinnosť   takejto   úhrady   vznikla   podľa žalovaného uznesením schôdze vlastníkov bytov konanej 7. júla 2003.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   26   C   283/04-69   z 8.   novembra   2005   v spojení s uznesením o trovách konania č. k. 26 C 283/04-86 z 25. novembra 2005 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Mal za preukázané, že vlastníci predmetných bytov „na schôdzi konanej dňa 7. 7. 2003 jednohlasne rozhodli o vykonaní rekonštrukcie rozvodov teplej a studenej vody, kanalizácie, plynu a cirkulačného potrubia v stúpačkách jednotlivých   bytov.   Väčšina   prítomných   vlastníkov   bytov,   t.   j.   v počte   40,   súhlasila s návrhom na úhradu časti nákladov na rekonštrukciu zvislých rozvodov vlastníkmi 1 a ½ izbových bytov s tým, že výšku tejto čiastky prepočíta predseda s ekonómkou na základe výšky platieb do fondu opráv. Aj keď v zápisnici zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 7. 7. 2003   vyslovene   nebolo   uvedené   slovo   ‚uznesenie‘,   z jej   obsahu   vyplýva,   že   prítomní vlastníci   bytov   nadpolovičnou   väčšinou   schválili   mimoriadny   príspevok... a keďže prehlasovaní   vlastníci   sa   v lehote   15   dní   od   hlasovania   neobrátili   na   súd, aby vo veci rozhodol, ich právo zaniklo podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z.“. U sťažovateľky zároveň okresný súd zistil, že za rok 2003 vykázala preplatok na službách spojených s užívaním bytu v sume 3 781 Sk. Pohľadávka žalovaného voči sťažovateľke predstavovala 3 406 Sk, preto „žalovaný svoju pohľadávku... započítal voči pohľadávke žalobkyne v 1. rade v rozúčtovaní nákladov na prevádzku bytov za rok 2003“.

V odvolaní žalobkyne „namietali, že nemali vedomosť o zúčtovaní mimoriadneho príspevku   do   fondu   opráv   schváleného   na   schôdzi   vlastníkov   bytov   dňa   7.   7.   2003 s konečným vyúčtovaním za roky 2003 a 2004. Domnievali sa, že úhrada bude zúčtovaná z fondu opráv... Faktúra č. 03/01/027 za vykonané práce bola splatná až 8.9.2004 na sumu 587.457,-   Sk.   Doručením   vyúčtovania   za   rok   2003   v máji   2004   bolo   síce   vykonané započítanie   vzájomných pohľadávok,   ale   skôr ako bola   splatná vyššie   uvedené faktúra. Žalovaný teda nepostupoval voči žalobkyniam v zmysle ust. § 580 Obč. zák....“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   358/2006-179   z 24.   októbra   2006   napadnuté prvostupňové   rozhodnutia   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Hoci dospel k záveru, že „súd prvého stupňa správne uzavrel vzájomnosť pohľadávok účastníkov konania“ a že   je „nepochybne   preukázaná   tak   existencia   pohľadávok   žalobkýň   titulom preplatkov z vyúčtovania nákladov na prevádzku ich bytov..., ako aj existencia pohľadávky žalovaného   titulom   doplatku   podielu   nákladov   na   spoločných   rozvodoch“,   zistil,   že nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu „ohľadom splnenia ostatných podmienok pre započítanie, t. j. že ide o pohľadávky spôsobilé na započítanie a že zo strany žalovaného bol účinne urobený jednostranný započítací prejav, to znamená v čase, keď sa pohľadávky už stretli a boli splatné“.

Okresný súd po doplnení konania rozsudkom č. k. 26 C 283/2004-288 zo 6. júna 2008 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke 10 % ročný úrok z omeškania zo sumy 3 781 Sk od 1. júna 2004 do 14. júna 2004 (teda 14,50 Sk) a povinnosť zaplatiť jej sumu 375 Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 15. júna 2004 do zaplatenia. Žalobu ostatných žalobkýň zamietol.

Okresný súd vychádzal z už ustálených skutkových zistení, s ktorými sa krajský súd stotožnil,   pričom   navyše   osvetlil   časové   súvislosti   splatnosti   sporných   pohľadávok, na základe čoho dospel k záveru, že „peňažné pohľadávky žalobkyne v 1. rade a žalovaného sa stretli 14. 6. 2004, kedy došlo k zániku pohľadávky žalovaného nedoplatku za rozvody vo výške   3406,-   Sk,   k zániku   pohľadávky   žalobkyne   v 1.   rade   titulom   preplatku z vyúčtovania za rok 2003 v rozsahu 3406,- Sk. O zaplatení zvyšku tejto pohľadávky vo výške 375,- Sk nebol súdu produkovaný žiadnym z účastníkov konania dôkaz. Žalobkyňa v 1. rade sa do omeškania so zaplatením pohľadávky žalovaného nedostala, žalovaný bol v omeškaní so zaplatením preplatku 3.781,- Sk od 1. 6. 2004 do 14. 6. 2004, a so zaplatením zvyšnej časti tejto pohľadávky v sume 375,- Sk od 15. 6. 2004 do zaplatenia.“. K námietke žalobkýň týkajúcej sa premlčania súdených pohľadávok uviedol, že „kompenzačný prejav je   možné   učiniť   až   potom,   čo   sa   pohľadávky   stretli,   t.   j.   od   okamihu   splatnosti   tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Kompenzačný prejav, i keď bol učinený až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc).... okamih stretu pohľadávok má význam i z hľadiska premlčania. Iba v prípade, že vzájomná pohľadávka   bola   premlčaná   už   v okamihu,   kedy   sa   pohľadávky   stretli   (t.   j. v okamihu splatnosti   pohľadávky),   môže   byť   námietka   premlčania   úspešná.   Nakoľko   ani   jedna zo vzájomných   pohľadávok   účastníkov   nebola   v čase   ich   stretu   premlčaná,   na námietku premlčania žalobkýň v 1. až 4. rade ako nedôvodnú súd neprihliadol.“.

Na základe odvolania žalobkýň i žalovaného, po predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní krajský súd uznesením č. k. 6 Co 283/2008-347 zo 17. marca 2009 vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o celom predmete konania. Krajský súd totiž   dospel   k záveru,   že   okresný   súd „nerozhodol   o istine   3.406,-   Sk   s poplatkom z omeškania 1 % denne zo sumy 3.406,- Sk od 1. 6. 2004 do 30. 6. 2004 a 5 % denne od 1. 7. 2004 do zaplatenie. Suma 375,- Sk, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovaného, nie je súčasťou tejto istiny, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku... Táto suma predstavuje rozdiel medzi pôvodne žalovanou sumou žalobkyňou v 1. rade 3.781,- Sk a sumou 3.406,- Sk, ktorá po zmene žaloby žalobkyňou v 1. rade zo dňa 13. 6. 2005..., ktorú bolo potrebné posudzovať   ako   čiastočné   späťvzatie   žaloby   v zmysle   ust.   §   96   ods.   1   O. s.   p.,   zostala predmetom   konania   až   do   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Súd   takto   rozhodol aj o nárokoch   žalobkyne   v 1.   rade,   ktoré   neboli   predmetom   konania,   konkrétne   úrok z omeškania zo sumy 3.781,- Sk a suma 375,-§ Sk s úrokom z omeškania, u ktorej došlo k späťvzatiu žaloby v tejto časti.“.

Na základe vrátenia veci okresný súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 26 C 283/2004-353 z 29. apríla 2009 žalobu o zaplatenie sumy 3 406 Sk s poplatkom z omeškania 1 % denne zo sumy 3 406 Sk od 1. júna 2004 do 30. júna 2004 a 5 % denne od 1. júla 2004 do zaplatenia zamietol.   Po   predložení   veci   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaniach   žalobkýň i žalovaného krajský súd uznesením č. k. 6 Co 263/2009-365 z 26. novembra 2009 zrušil dopĺňací rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, keď zistil, že okresný súd konal s účastníčkou (S. M. ako žalobkyňa v 3. rade), ktorá 12. februára 2009 zomrela. Túto skutočnosť   právna   zástupkyňa   žalobkýň   oznámila   až   pred   vyhlásením   rozhodnutia krajského súdu.

Okresný súd po vrátení veci rozhodol dopĺňacím rozsudkom č. k. 26 C 283/2004-401 zo 4. februára 2011, ktorým žalobu sťažovateľky o zaplatenie sumy 113,05 € s poplatkom z omeškania   1   %   denne   z tejto   sumy   od   1.   júna   2004   do   30.   júna 2004   a 5   %   denne od 1. júla   2004   do   zaplatenia   zamietol.   I   tento   dopĺňací   rozsudok   napadli   odvolaním žalobkyne.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 117/2011 z 15. novembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 26 C 283/2004-288 zo 6. júna 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 26 C 283/2004-401 zo 4. februára 2011 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľke 10 % ročný úrok z omeškania zo sumy 3 781 Sk od 1. júna 2004 do 14. júna 2004   a o povinnosti   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľke   275   Sk   s 10   %   ročným   úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 15. júna 2004 do zaplatenia a konanie v tejto časti zastavil. Vo zvyšnej časti potvrdil napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a odmietol odvolanie žalobkyne vo 4. rade proti dopĺňaciemu rozsudku.

Krajský súd konštatoval, že „pokiaľ súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 10 % ročný úrok z omeškania zo sumy 3.781,- Sk od 1. 6. 2004 do 14. 6. 2004, t. j. v sume 14,50 Sk a sumu 375,- Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 15. 6. 2004 do zaplatenia, rozhodol tak o nárokoch žalobkyne v 1. rade, ktoré neboli predmetom konania. Tento postup súdu je v rozpore s ust. § 153 ods. 2 O. s. p. a táto procesná   vada   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci...   Z obsahu   súpisu   je zrejmé,   že   žalobkyňa   v 1.   rade   sa   podanou   žalobou   domáhala   zaplatenia   3.781,-   Sk s poplatkom   z omeškania.   Uznesením   zo   dňa   24.   6.   2005   č.   k.   26   C/283/2004-57   súd pripustil   zmenu   žaloby   tak,   že   žalobkyňa   v 1.   rade   sa   domáhala   zaplatenia   3.406,-   Sk a úrokov z omeškania. Uznesením zo dňa 16. 5. 2008 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalobkyňa v 1. rade sa domáha zaplatenia sumy 3.406,- Sk a poplatku z omeškania a takto bol predmet konania vymedzený až do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Tento prejav vôle žalobkyne v 1. rade ohľadne istiny podľa jeho obsahu treba ho posudzovať ako čiastočné späťvzatie žaloby v zmysle § 96 ods. 1 O. s. p. a konanie v tejto časti zastaviť, keďže ani žalovaný   proti takejto   zmene   žaloby   nenamietal.   Prejav   vôle   ohľadne   príslušenstva   súd správne   posudzoval   ako   zmenu   žaloby   a ak   túto   zmenu   pripustil,   nemohol   rozhodovať o pôvodne uplatnených úrokoch z omeškania. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ súd rozhodoval o sume 375,- Sk a úrokoch z omeškania..., prekročil návrh žalobkyne v 1. rade v rozpore s ust. 153 ods. 2 O. s. p., preto odvolací súd rozsudok v tejto časti podľa ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. zrušil a konanie podľa ust. § 221 ods. 2 O. s. p. zastavil.“.Vo vzťahu k odvolaniu žalobkýň proti výrokom o zamietnutí ich žaloby krajský súd konštatoval   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku.   Podľa   jeho   názoru   okresný   súd „vykonal   dokazovanie   v dostatočnom   rozsahu   a náležite   zistil   skutkový   stav,   vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,   zo   zisteného   skutkového   stavu   vyvodil   aj   správny   právny   záver,   pričom sa riadil aj   právnym   názorom   vysloveným   Krajským   súdom   v Košiciach   v uznesení č. k. 6 Co 358/2006-179   z   24.   10.   2006...“.   Krajský   súd   zdôraznil,   že „žalobkyne v odvolaniach   iba   opakujú   skutočnosti,   ktoré   uvádzali   už   v konaní   pred   súdom   prvého stupňa   a ohľadne   ktorých   súd   vykonal   dokazovanie   a náležite   a správne   sa   s nimi vyporiadal   pri   rozhodovaní   vo   veci   a nie   sú   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého   rozsudku“.   Na dôvažok   krajský   súd   uviedol,   že „existencia   vzájomných pohľadávok   rovnakého   druhu   žalobkýň   a žalovaného   bola   vykonaným   dokazovaním nesporne   preukázaná,   pričom   k započítaciemu   prejavu   zo   strany   žalovaného   došlo   až po splatnosti   pohľadávok   žalobkýň,   ako   aj   po   splatnosti   jeho   pohľadávky   tak,   ako   to podrobne uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku. Započítací prejav žalovaného bol doručený žalobkyni v 1. rade dňa 10. 4. 2007, žalobkyni v 2. rade dňa 10. 4. 2007, pôvodnej žalobkyni v 3. rade dňa 20. 4. 2007 a žalobkyni v 4. rade dňa 12. 4. 2007, a nie 15. 5. 2004, ako na to nesprávne poukazujú žalobkyne vo svojom odvolaní. Tento započítací prejav mal za následok zánik vzájomných pohľadávok účastníkov konania, z ktorého dôvodu je žaloba žalobkýň nedôvodná. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na veľmi podrobné dôvody   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   sa   správne   vysporiadal   aj   so   vznesenou námietkou premlčania.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   brojí   proti   posúdeniu rozhodnutia vlastníkov bytov zo 7. júla 2003 v jej veci konajúcimi všeobecnými súdmi. Okresný súd sa podľa jej názoru „nevysporiadal dostatočne s námietkami a výpoveďami žalobkýň   týkajúcich   sa   nedostatkov   v zápisnici   a jej   oznámenia.   Išlo   predovšetkým o skutočnosť, že súčasťou zápisnice nie je uznesenie, taktiež na základe zápisnice a listiny prítomných existuje zjavná nezrovnalosť mimo iného aj s tvrdeniami svedkov. Nezrovnalosť vidíme   v tom,   že   v zápisnici   sa   uvádza   počet   prítomných   vlastníkov   50,   avšak z   listiny prítomných   vyplýva,   že   počet   prítomných   vlastníkov   bol   44.   Podľa   spôsobu   hlasovania za uznesenie   v zápisnici   mohlo   hlasovať   najviac   32   vlastníkov,   čo   nie   je   nadpolovičná väčšina (vlastníkov je 69).“.

Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd ani krajský súd sa nezaoberali tvrdeným porušením   ustanovenia   zmluvy   o spoločenstve   vlastníkov   bytov   z 29.   februára   1996, ktoré prikazovalo   viesť   prostriedky   určené   na   prevádzku   domu   a prostriedky   určené na údržbu   opravy,   príp.   zlepšenie   a modernizáciu   pozemku   na   oddelených   účtoch. Podľa sťažovateľky „preplatok za úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu bol presunutý na účet, v ktorom sa vedú prostriedky patriace do fondu prevádzky, údržby a opráv...“.

Nesprávne okresný súd podľa   sťažovateľky posúdil i zachovanie zákonnej lehoty limitujúcej právo prehlasovaných vlastníkov obrátiť sa na súd. Ustanovením § 14 ods. 4 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve bytov“)   okresný   súd „nemohol   dôvodiť   zánik   práva   obrátiť   sa   na   súd,   pretože   v dobe hlasovania bol účinný zákon č. 182/1993 Z. z. v znení zákona č. 400/2002 Z. z., kde žiadna takáto lehota nebola ustanovená. Zákon... v ust. § 14 ods. 2 druhá veta stanovoval len možnosť, že ak ide o dôležité rozhodnutie týkajúce sa spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, môžu sa prehlasovaní vlastníci bytov alebo nebytových priestorov v dome obrátiť na súd, aby o veci rozhodol.“.

Konajúce súdy sa podľa sťažovateľky „odmietli v procese dokazovania zaoberať tým,   či   z listiny   označenej   ako   Zápisnica   zo   schôdze   SVB   konanej   dňa   07.   07.   2003... vyplýva nejaké uznesenie alebo nie. Uznesenie zo schôdze musí v momente prijatia spĺňať všetky   náležitosti   predpísané   právnou   úpravou   pre   právne   úkony   v zmysle   §   37   ods.   1 Občianskeho zákonníka a nie je možné takéto uznesenie dotvárať (konvalidovať neurčitosť) následnými výpočtami ako tomu bolo v danej veci zo strany žalovaného, ktorý s odstupom viac ako jedného roka dospel k nejakej sume a až po prvom zrušení rozsudku súdu prvého stupňa   žalovaný   vykonal   zápočet   pohľadávok.   Zároveň   bolo   viackrát   sťažovateľkou poukázané na to, že Zápisnica nikdy nebola riadne zverejnená, tak potom ani nebolo právne možné   sa   domáhať   nejakého   súdneho   rozhodnutia   –   ako   to   naznačuje   okresný   súd...“. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že „aj s prihliadnutím na vtedy platnú právnu úpravu bolo povinnosťou obidvoch súdov z pohľadu spravodlivého procesu riadne zistiť všetky okolnosti súvisiace so schôdzou konanou dňa 07. 07. 2003, ak Zápisnica nekorešponduje prezenčnej listine,   pretože   kým   v Zápisnice   sa   v kolónke   ‚Prítomný‘   a v ‚bode   č.   1‘   uvádza   počet prítomných   50,   tak   podľa   prezenčnej   listiny   ich   v skutočnosti   bolo   prítomných   iba   44. Okrem danej nezrovnalosti v dome bolo (je) 69 bytov, takže nadpolovičná väčšina bola (je) 35   a ak   vlastníci   jeden   a pol   izbových   bytov   (tých   bolo   10)   nehlasovali,   tak   v bode   2 Zápisnice   je   uvedený   nesprávny   údaj   o počte   hlasujúcich   (40),   lebo   mohli   hlasovať za prijatie iba 34 vlastníci, čo nie je nadpolovičná väčšina...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 26 C/283/2004–401 zo dňa 04. 02. 2011, rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 26 C 283/04–69 zo dňa 08. 11. 2005, uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 26 C 283/04–86 zo dňa 25. 11. 2005, rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 26C/283/2004-288 zo dňa 06. 06. 2008, rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 26 C/283/2004–353 zo dňa 29. 04. 2009 ako i konaním, ktoré im predchádzalo a Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom   č.   k.   6   Co/117/2011–422   zo   dňa   15.   11.   2011 ako i konaním, ktoré mu predchádzalo porušili právo sťažovateľa

- vlastniť majetok

- domáhať   sa   svojho   práva   zákonom   stanoveným   spôsobom   na   nezávislom a nestrannom súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 283/04-69 z 8. novembra 2005, uznesením okresného súdu č. k. 26 C 283/04-86 z 25. novembra 2005, rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 283/04-288 zo 6. júna 2008, rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C   283/04-353   z 29.   apríla   2009,   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   26   C   283/04-401 zo 4. februára 2011, ako aj postupom okresného súdu v označenom konaní, ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovaný ochranu.

Napadnuté rozhodnutia a postup okresného súdu sú rozhodnutiami a postupom súdu prvého stupňa, ktoré podľa § 201 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) je možné preskúmať v odvolacej fáze občianskeho súdneho konania. Ochranu právam odvolateľa potom je povinný poskytnúť krajský súd ako súd druhého stupňa. Sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku   okresného súdu aj využila, a tak ochranu jej označeným základným právam poskytoval krajský súd. Navyše, rozsudok okresného súdu č. k. 26 C 283/04-69 z 8. novembra 2005 a uznesenie okresného súdu č. k. 26 C 283/04-86 z 25. novembra 2005 boli uznesením krajského súdu č. k.   6   Co   358/2006-179   z 24.   októbra   2006   zrušené   a rovnako   dopĺňací   rozsudok okresného súdu   č. k. 26   C   283/04-353   z 29.   apríla   2009   zrušil   krajský   súd   uznesením č. k. 6 Co 263/2009-365 z 26. novembra 2009. Tieto právne skutočnosti taktiež vylučujú možnosť prijatia posudzovanej sťažnosti v predmetnej časti na ďalšie konanie, pretože nimi v čase   podania   sťažnosti   v žiadnom   prípade   už   nemohlo   dochádzať   k porušovaniu označených   práv   sťažovateľky.   Preto   je   potrebné   odmietnuť   vymedzenú   časť   sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2.   K časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46   ods.   1   ústavy)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru) rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   117/2011   z 15.   novembra   2011   ústavný   súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy).   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi   bol alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Naznačené   stabilne   judikované   postoje   ústavného   súdu   sú   použiteľné aj pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti.

2.1   Sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   v prvom   rade   krajskému   súdu   vytýkala potvrdenie   nedostatočného   vysporiadania   sa   okresného   súdu   s námietkami   žalobkýň týkajúcimi   sa   zápisnice   zo   schôdze   spoločenstva   vlastníkov   bytov   uskutočnenej   7.   júla 2003. Podľa jej názoru súčasťou zápisnice nie je uznesenie, ktoré malo tvoriť základ vzniku pohľadávky žalovaného voči sťažovateľke a ďalším žalobkyniam.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí okrem iných náležitostí obsahovať aj navrhované dôkazy.

Sťažovateľka   k sťažnosti   nepredložila   ani   nenavrhla   žiadne   dôkazy   na   podporu svojich   tvrdení.   Ústavný   súd preto   vychádzal   z príloh   sťažnosti   (rozhodnutia   okresného súdu a krajského súdu v predmetnom spore), z ktorých zreteľne vyplýva, že okresný súd i krajský   súd   interpretovali   obsah   spornej   zápisnice   materiálne,   teda   hoci   v nej neidentifikovali   ucelene   podchytený   jazykovo-syntaktický   celok   dokazujúci prijatie relevantného uznesenia v presne formulovanom znení, boli toho názoru, že obsah zápisnice dosvedčuje zhodu vôle na schôdzi prítomných vlastníkov bytov zaviazať vlastníkov jeden a pol izbových bytov na úhradu časti nákladov na rekonštrukciu zvislých rozvodov.

Ak v tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“), podľa ktorého sa právny úkon pod sankciou absolútnej neplatnosti musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, ústavný súd súčasne zdôrazňuje § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Občiansky zákonník teda preferuje výklad každého slovne nedokonale vyjadreného právneho úkonu podľa vôle toho, kto tento právny úkon vykonal, pred jeho formalistickým posúdením ako absolútne neplatného.

V prezentovanom   svetle   posudzovania   obsahu   právnych   úkonov   právne   závery okresného súdu ani krajského súdu nevyznievajú arbitrárne alebo zjavne neodôvodnene. K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   na   základe   konfrontácie   odôvodnenia   rozhodnutí všeobecných   súdov   konajúcich   v   sťažovateľkinej   veci   a jej   tvrdení   obsiahnutých v sťažnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, nepodporila žiadnymi dôkazmi. Ústavný súd tak nemá dôvod pochybovať o správnosti výkladu obsahu zápisnice zo strany okresného súdu i krajského súdu.

2.2 Rovnaký záver ústavný súd zaujal aj k problému dosiahnutia potrebnej väčšiny hlasujúcich vlastníkov bytov pri schvaľovaní uznesenia na spornej schôdzi. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 26 C 283/2004-288 zo 6. júna 2008 vyplýva, že na schôdzi bolo podľa prezenčnej listiny prítomných 50 vlastníkov bytov, pričom 40 vlastníkov bytov súhlasilo   s návrhom   podieľať   sa   na   úhrade   časti   nákladov   na   rekonštrukciu   zvislých rozvodov.   Uvedené   číselné   údaje   podľa   okresného   súdu   dokázali   aj   čestné   vyhlásenia vlastníkov bytov. Naproti tomu sťažovateľka argumentuje, že podľa prezenčnej listiny bolo prítomných iba 44 vlastníkov bytov, a keďže vlastníci jeden a pol izbových bytov (bolo ich

10)   nehlasovali,   nebolo   možné   dosiahnuť   potrebnú   nadpolovičnú   väčšinu.   Ani   v tomto prípade sťažovateľka svoje skutkové tvrdenie nijako dôkazne nepodložila, preto ho ústavný súd nemôže považovať za preukázané.

Naopak,   ústavný   súd   sa   stotožňuje   s právnym   názorom   okresného   súdu, podľa ktorého prehlasovaní vlastníci bytov mali možnosť obrátiť sa na súd, aby vo veci platnosti   sporného   uznesenia,   prípadne   i ďalších   záverov   predmetnej   schôdze   rozhodol. Námietku sťažovateľky týkajúcu sa znenia § 14 zákona o vlastníctve bytov v čase konania schôdze považoval ústavný súd za nedôvodnú, pretože hoci v tom čase uvedené zákonné ustanovenie skutočne neobsahovalo presné určenie lehoty, v ktorej sa prehlasovaní vlastníci mohli obrátiť na súd,   okresný súd na s.   7 vo štvrtom   odseku   poukázal na ustanovenie zmluvy o spoločenstve vlastníkov bytov z 29. februára 1996, z ktorého lehota 30 dní odo dňa   prijatia   rozhodnutia   vyplývala. Argument   sťažovateľky,   že zápisnica „nikdy   nebola riadne   zverejnená,   tak   potom   ani   nebolo   právne   možné   sa   domáhať   nejakého   súdneho rozhodnutia“, považuje ústavný súd za postoj rozporný so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“,   ktorá   zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie   pre ochranu   svojich   práv,   keď   požaduje, aby aj sťažovateľka   sledovala   svoje   subjektívne   práva   a   robila   také   kroky,   v   dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu (II. ÚS 213/09). Ani prípadné nezverejnenie   (ktoré   tiež   ostalo   len   v rovine   sťažovateľkiných   tvrdení)   nemohlo sťažovateľke zabrániť v jej prístupe k zápisnici. Na prístup k zápisnici mala právo, keďže podľa § 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov (účinného i v čase konania spornej schôdze) má vlastník bytu právo zúčastňovať sa na správe domu.

2.3 Nakoniec sťažovateľka okresnému súdu i krajskému súdu vytýkala, že sa vôbec nezaoberali porušením ustanovenia zmluvy o spoločenstve vlastníkov bytov z 29. februára 1996   o   oddelenom   účtovnom   vedení   prostriedkov   fondu   prevádzky,   údržby   a opráv, ku ktorému malo dôjsť tým, že „preplatok za úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu bol presunutý   na   účet,   v ktorom   sa   vedú   prostriedky   patriace   do   fondu   prevádzky,   údržby a opráv...“.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia   v dostatočnej   miere   uvádzať   dôvody,   na   ktorých   sú   založené,   ale   rozsah   tejto povinnosti sa   môže meniť podľa   povahy veci,   a preto musí byť posudzovaný osobitne pre každý   posudzovaný   prípad.   Podľa   týchto   úvah   sa   riadi   aj   ústavný   súd.   Z   jeho konštantnej judikatúry vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (napr. III. ÚS 302/09). Nemožno požadovať, aby sa dôvody uvedené súdom zaoberali zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania   môže   považovať   za   základný   pre   svoju   argumentáciu   (mutatis   mutandis I. ÚS 56/01). Všeobecný   súd   teda   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (III. ÚS 52/09).

V spore medzi sťažovateľkou a žalovaným bolo pre konajúce súdy podstatné ustáliť, či   uplatňované   pohľadávky   oboch   strán   sporu   existovali   a či   došlo   k ich   platnému započítaniu. Z tohto hľadiska problém prípadného nerešpektovania zmluvného ustanovenia regulujúceho spôsob účtovného vedenia prostriedkov predstavujúcich preplatky vlastníkov bytov z úhrad spojených s užívaním ich bytov, ako aj prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv podľa názoru ústavného súdu nemal pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Ani prípadné   porušenie   zmluvy   v tejto   otázke   by   nemohlo   mať   žiaden   vplyv   na   vznik pohľadávky sťažovateľky voči žalovanému a pohľadávky žalovaného voči sťažovateľke, ani   na   započítateľnosť   oboch   pohľadávok.   Preto,   ak   sa   touto   námietkou   okresný   súd a krajský   súd nezaoberali, nevidí   v tom   ústavný súd žiaden   signál ústavne významného pochybenia.   I posledná   sťažnostná   námietka   je   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu nedôvodná.

2.4 Ústavný súd vyhodnotil všetky sťažnostné námietky ako nedôvodné, netrpiace rozporom s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných   a zrozumiteľných odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany poskytovanej okresným súdom sťažovateľke. Ak potom krajský súd v odvolacej fáze konania na ústavne akceptovateľné skutkové a právne závery podľa § 219 ods. 2 OSP iba   odkázal   a zhodnotil   ich   ako „správne,   veľmi   podrobné,   presvedčivé   a zákonu zodpovedajúce“,   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   pochybovať   o absencii   ústavne relevantnej   súvislosti   medzi sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a sťažovateľkiným základným právom na súdnu ochranu i jej právom na spravodlivé súdne konanie. Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.5 Rovnaký záver ústavný súd zaujal aj k namietanému postupu krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky. Zo sťažnostnej argumentácie v tejto súvislosti možno poukázať   na   názor   sťažovateľky,   že „bolo   povinnosťou   obidvoch   súdov   z pohľadu spravodlivého   súdneho   procesu   riadne   zistiť   všetky   okolnosti   súvisiace   so   schôdzou konanou dňa 07.07.2003...“.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sporové   občianske   súdne   konanie   je   v súčasnosti ovládané zásadou formálnej pravdy (§ 120 ods. 1 a 4 OSP), ktorá prenáša zodpovednosť za unesenie   dôkazného   bremena   v konaní   výlučne   na   účastníka   konania.   Argumentácia sťažovateľky naznačuje jej očakávanie iniciatívneho prístupu v jej veci konajúcich súdov pri vyhľadávaní a obstarávaní dôkazov, čo by však bolo v rozpore s uvedenou zásadou. Preto nebolo úlohou okresného súdu a krajského súdu zisťovať ex offo okolnosti súvisiace s konaním spornej schôdze, ale bolo povinnosťou sťažovateľky navrhnúť dôkazy spôsobilé preukázať pravdivosť jej tvrdení, na ktorých založila svoju žalobu, prípadne ktorými sa snažila   procesne   relevantným   spôsobom   spochybniť   protiargumentáciu   žalovaného. Okresný   súd   i krajský   súd   však   vyhodnotili   ňou   predložené   a   navrhnuté   dôkazy ako nedostatočné na úspech v spore, čo nezakladalo ich povinnosť namiesto sťažovateľky vyhľadávať ďalšie dôkazy v prospech jej tvrdení. Ani v postupe krajského súdu tak ústavný súd nezistil žiadne signály ústavne významných pochybení, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie mohli   viesť   k rozhodnutiu   o porušení   sťažovateľkinho   základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy či jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd   poznamenáva, že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012