znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 220/2011-53

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 vo veci prijatej sťažnosti J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 týkajúcom sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010 takto

r o z h o d o l :

1.Základné právo J. Š. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 týkajúcom sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2.Upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o vybavení podnetu J. Š. k podaniu dovolania sp. zn. 22123/08-61/D/925 zo 4. mája 2010 z r u š u j e a vec J. Š. mu v r a c i a   na nové konanie.

3.J. Š. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4.Kancelárii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiattri centov) na účet právneho zástupcu   JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n é   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume € 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiattri   centov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť (a nasledujúce súvisiace podania doručené ústavnému súdu 13. augusta 2010, 18. novembra 2010 a 16. augusta 2011) J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia   slobody   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   doplnená podaním   ustanoveného   právneho zástupcu   doručeným   ústavnému   súdu   15.   augusta   2011,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 týkajúcom sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   220/2011-33   z 22.   novembra   2011   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009 bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina.

Sťažovateľ   následne   predložil   ministerstvu   podnet   k podaniu   dovolania   v zmysle ustanovenia § 369 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   dôvodiac,   že   v jeho   veci   rozhodol   súd v nezákonnom zložení, pretože rozhodoval samosudca napriek tomu, že mal rozhodovať senát.   Ministerstvo   listom   sp.   zn.   22123/08-61/D/925   zo 4.   mája   2010   sťažovateľovi oznámilo, že v zmysle ustanovenia § 334 ods. 4 Trestného poriadku proti rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, nie je dovolanie prípustné s výnimkou dovolania podaného   z dôvodu   uvedeného   v ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), o ktorý však v jeho prípade nejde.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že z logického výkladu ustanovenia § 334 ods. 4 Trestného   poriadku „je   zrejmé,   že   (jedine)   minister   spravodlivosti   má   proti   rozsudku, ktorým bola potvrdená dohoda o vine   a treste, aj okrem ust. § 371 ods. 1 písm. c) TP, zákonnú   kompetenciu   podať   dovolanie   zo   všetkých   ostatných   dôvodov   uvedených v jednotlivých písmenách a), b), a d) až l) § 371 ods. 1 Trestného poriadku“.

Podľa sťažovateľa je vyslovený právny záver ministerstva nesprávny a sťažovateľ je toho názoru, že ministerstvo sa malo jeho podnetom zaoberať, zistiť, či sú dané dovolacie dôvody,   a po   zistení   ich   existencie   podať   dovolanie   v zmysle   ustanovení   §   371   ods.   2 Trestného poriadku. Sťažovateľ sa z uvedených dôvodov obrátil na ústavný súd tvrdiac, že postupom ministerstva v jeho prípade došlo k porušeniu jeho základného práva „na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Na   základe   uvedených   argumentov   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   navrhol,   aby   ústavný   súd   po prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v náleze vyslovil,   že   postupom   ministerstva   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22123/08-61/D/925 o podnete sťažovateľa k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, vrátil vec ministerstvu na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Požadovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   podaním   doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2011 znížil na sumu 50 000 €.

Ministerstvo   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   29.   decembra   2011 formulovalo toto stanovisko:

«Vo   všeobecnosti   je   zrejmé,   že   zákonodarca   vymedzil   dva   okruhy   dovolacích dôvodov a zakotvil ich do ustanovenia § 371 ods. 1 a do § 371 ods. 2, pričom ide dovolacie dôvody voči všetkým právoplatným rozhodnutiam v trestnom konaní (nielen voči rozsudku, ktorým   bola   schválená   dohoda   o   vine   a   treste).   Špeciálnou   úpravou   k   tomu   je   však ustanovenie § 334 ods. 4 Trestného poriadku, ktoré obmedzuje dovolacie dôvody výlučne na ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   a   ustanovenie   §   371   ods.   2 Trestného poriadku. Prvú časť vety ustanovenia § 371 ods. 2 Trestného poriadku nie je možné vykladať ako samostatný dovolací dôvod. Zmyslom a cieľom právnej úpravy - odkazu na ods. 2 v ustanovení § 334 ods. 4 Trestného poriadku nebolo rozšíriť dôvody na podanie dovolania podľa ods. 1, práve naopak, zákonodarca jednoznačne z ods. 1 vyčlenil dovolací dôvod   -   písm.   c).   Sťažovateľova interpretácia   ustanovení   Trestného   poriadku   tak jednoznačne nie je správna.

Z dikcie zákonného   ustanovenia § 334 ods. 4 Trestného poriadku v znení zákona č. 5/2009 Z. z. teda vyplýva, že podanie dovolania proti rozsudku o schválení dohody o vine a treste je z pohľadu dovolacích dôvodov, upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, obmedzené na dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku, t.j. ak bolo v trestnom konaní zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku), a vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené   ustanovenie   Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľova   interpretácia   ustanovenia   §   371   ods.   2   Trestného   poriadku   je neprípustná, a to aj s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2 Tdo 32/2007:

„Podľa § 334 ods. 4 a ods. 5 Trestného poriadku ak súd dohodu o vine a treste schváli, potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku. Rozsudok nadobudne právoplatnosť vyhlásením. Z tejto platnej právnej úpravy vyplýva,   že   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   rozhodol   o   schválení   návrhu na dohodu   prokurátora   a   obvineného   o   vine   a   treste   a   ktorý   nadobudol   právoplatnosť vyhlásením, môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku.“

Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   postup   Ministerstva   spravodlivosti   SR,   sekcie trestného práva, ktorá listom zo dňa 04.mája 2010 odmietla podnet sťažovateľa na podanie dovolania ako neprípustný z dôvodu, že minister spravodlivosti nie je oprávnený podať dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 34T 58/08 zo dňa 13. februára 2009,   ktorým bola schválená dohoda o vine a treste v zmysle § 334 ods.   4 Trestného poriadku v znení zákona č. 5/2009 Z. z. medzi obvineným a prokurátorom z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol zákonný a v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou.

V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné   (napr. II. ÚS 357/06, IV. US 323/07). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods.1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti Slovenskej republiky posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   m.   m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).»

V predloženom   vyjadrení   ministerstvo   zároveň   uviedlo,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   27.   januára   2012 uviedol, že napriek stanovisku ministerstva zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti, čo podporil takto formulovanou argumentáciou:

«Na   úvod   stanoviska   k   vyjadreniu   Ministerstva   spravodlivosti   SR   (ďalej   aj   ako „ministerstvo“   alebo   „porušovateľ“)   uvádzam,   že   sa   v   plnom   rozsahu   pridržiavam skutočností, ktoré boli uvedené v doplnení ústavnej sťažnosti zo dňa 09.08.2011, v ktorom poukazujem na porušenie môjho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). V tejto súvislosti vychádzam   pritom   z   presvedčenia,   že   bol   v   tomto   prípade   splnený   dôvod   na   podanie dovolania podľa § 371 ods. 2 TP pri uplatnení § 371 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len „TP“), kde sa uvádza, že dovolanie je možné podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Prihliadnuc k týmto skutočnostiam vznikla porušovateľovi povinnosť podať dovolanie na základe podnetu, ktorým som ho vyzval na podanie dovolania preukazujúc splnenie podmienok pre podanie dovolania, no aj napriek tomu došlo zo strany ministerstva k odmietnutiu podnetu.

Svoj postup obhajuje ministerstvo aj vo vyjadrení zo dňa 20.12.2011. V znení svojho vyjadrenia   argumentuje   porušovateľ   tým,   že   minister   spravodlivosti   nebol   oprávnený na podanie dovolania a preto bol podnet posúdený ako neprípustný a následne odmietnutý. Odkazuje pritom na ustanovenie, ktoré už bolo viackrát spomenuté v doplnení ústavnej sťažnosti, a to § 334 ods. 4 TP, ktoré podľa v čase podania ústavnej sťažnosti platného a účinného znenia TP, odkazovalo na možnosť podať dovolanie podľa zákonných dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 TP. Pre prehľadnosť uvediem ustanovenia, na ktoré je odkazované.

Podľa   §371   ods.   1   písm.   c)   TP   je   možné   podať   dovolanie,   ak   bolo   zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu

Podľa § 371 ods. 2 TP „Minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo   podmienečnom   prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody“.

Podľa vyjadrenia ministerstva nie je možné vykladať prvú časť vety ustanovenia § 371   ods.   2   ako   samostatný   dovolací   dôvod,   nakoľko   zákonodarca   nemal   v   úmysle rozširovať dôvody na podanie dovolania proti rozhodnutiu, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, okrem tých, ktoré sú uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) a vo zvyšnej časti vety uvedenej   v   §   371   ods.   2   TP (ak   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené   ustanovenie Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo   podmienečnom   prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody). S takýmto právnym výkladom nie je možné súhlasiť, nakoľko nemá žiadne konkrétne opodstatnenie. Aplikujúc jazykový (gramatický) výklad   na   §   371   ods.   2   TP   sa   dá   dospieť   len   k   jedinému   záveru,   a   to   že   minister spravodlivosti môže podať odvolanie nielen zo všetkých dôvodov, ktoré sú uvedené v § 371 ods. 1 TP. ale aj zo zvyšných dôvodov, uvedených v § 371 ods. 2 TP. Toto je v súlade aj s doktrinálnym výkladom k ust. § 371 ods.2 TP (Minárik, Š. a kol.: Trestný poriadok - Stručný komentár, IURA EDITION, Bratislava 2010, s. 922), ktoré je uvedené v komentári k predmetnému   ustanoveniu: „Minister   spravodlivosti   má v   porovnaní   s   obvineným   a generálnym prokurátorom širšie oprávnenia podať dovolanie. Okrem prípadov upravených v odseku 1 môže podať dovolanie aj v prípade rozhodnutia o väzbe (§ 72 ods. 1) alebo o podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody“. Tu   opäť   odkazujem na gramatický výklad, ktorým je možné si dopomôcť k záveru, že minister spravodlivosti môže skutočne podľa sporného ustanovenia podať dovolanie okrem iného aj zo všetkých dôvodov   uvedených   v   §   371   ods.   1   TP,   a   teda   aj z   dôvodu,   že   vo   veci   súd   rozhodol v nezákonnom   zložení. Minister   spravodlivosti   má   širšie   kompetencie   v   komparácii s ostatnými   osobami   oprávnenými   na   podanie   dovolania   a   zákonodarca   mal   aj   týmto ustanovením jednoznačne v úmysle rozšíriť kompetenciu príslušného ministra na podanie dovolania. Pokiaľ ministerstvo poukazuje na znenie § 334 ods. 4 TP, ktoré ustanovenie obmedzuje dovolacie dôvody výlučne na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) TP a § 371 ods. 2,   tak   s   týmto   je   možné   len   súhlasiť.   Nie   je   však   už   možné   súhlasiť   s   názorom porušovateľa, že možnosť podať dovolanie podľa § 371 ods. 2 TP nie je možné pokladať za samostatný dovolací dôvod. Ako som už uviedol, tento názor nie je ničím podložený a zo znenia § 334 ods. 4 TP jednoznačne logicky plynie, že proti rozsudku, ktorým súd schváli dohodu o vine a treste je prípustné dovolanie jednak:

- podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP, ktoré dovolanie môže podať ktorákoľvek z oprávnených osôb podľa § 369 ods. 2 TP, teda generálny prokurátor alebo obvinený a jednak

- podľa § 371 ods. 2 TP, keď podá dovolanie (len) minister spravodlivosti, okrem dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 /teda aj zo všetkých týchto dôvodov uvedenými pod písmenami a) až l) / aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného poriadku o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Judikatúra,   na   ktorú   poukazuje   ministerstvo   vo   svojom   vyjadrení,   konkrétne rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   z   23.októbra   2007,   sp.   zn.:   2   Tdo/32/2007   nijakým spôsobom nepreukazuje, že by mal byť postup ministerstva zákonný a v súlade s platnou účinnou právnou úpravou. Rozhodnutie sa vzťahuje na § 334 ods. 4 a 5 TP a konštatuje sa v ňom nasledovné:,,Z tejto platnej právnej úpravy vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o schválení návrhu na dohodu prokurátora a obvineného o vine a treste a ktorý nadobudol právoplatnosť vyhlásením, môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku.“ Z tejto   právnej   vety   nevyplýva   prečo   by   mal   byť   postup   ministerstva   v   tejto   veci považovaný   za   zákonný   a   môj   vyššie   uvedený   právny   výklad   za   nesprávny,   a   preto považujem   uvedenú   judikatúru   na   účely   preukázania   zákonnosti   postupu   ministerstva za irelevantnú. Citované rozhodnutie predstavuje skôr základ pre moje tvrdenie, nakoľko z neho vyplýva, že minister môže podať dovolanie proti rozhodnutiu o schválení dohody o vine   a   treste   aj   podľa   §   371   ods.   2   TP,   teda   v   kontexte   celého   tohto   zákonného ustanovenia („... okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak...“).

V neposlednom rade považujem za potrebné sa vyjadriť k názoru porušovateľa, že je na úvahe ministra spravodlivosti SR posúdiť, či na základe 1 podnetu strany v konaní, alebo   na   základe   iného   podnetu,   podá   alebo   nepodá   dovolanie.   Následne   porušovateľ vo svojom vyjadrení, aj keď v zátvorke, ale veľmi správne, udáva, že táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené. S týmto sa plne stotožňujem a na podporu tohto poukazujem aj na samotné zákonné znenie príslušných ustanovení, z ktorých sa vyvodzuje kompetencia ministra spravodlivosti podať dovolanie, keďže tieto ustanovenia (viď § 369 ods. 1 a § 371 ods. 2 TP) sú formulované v tom zmysle, že   pre   ministra   spravodlivosti   podanie   dovolania   nie   je   právom,   ale   povinnosťou. Konkrétne podľa § 369 ods. 1 TP sa výslovne uvádza, že „právoplatné rozhodnutie súdu na podnet   strany   alebo   iný   podnet napadne (teda   nie   že   môže   napadnúť) minister spravodlivosti z dôvodu podľa § 371 ods. 1“ a teda možnosť podania dovolania tu nie je formulovaná ako oprávnenie, ako je to už v ods. 2 podľa ktorého právoplatné rozhodnutie odvolacieho   súdu môže dovolaním   napadnúť   z   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   generálny prokurátor a obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

S poukazom na uvedené je teda zrejmé, že minister spravodlivosti, pokiaľ obdrží podnet na podanie dovolania, ktorý je dôvodný, musí sa ním riadiť a dovolanie podať. Z tohto hľadiska je však potom nepochopiteľné z akého dôvodu v tomto konaní porušovateľ poukazuje na to, že bolo len na úvahe ministerstva, či na základe obdržaného podnetu dovolanie podá alebo nie, keďže ako je už z vyššie uvedeného zrejmé, podnet na podanie dovolania dôvodný bol.

Na   základe   uvedených   skutočností   považujem   podanú   ústavnú   sťažnosť   za   plne opodstatnenú, nakoľko minister spravodlivosti, na základe § 371 ods. 2 TP a v nadväznosti na skutočnosť, že existoval dôvod na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) ZP, bol povinný podať dovolanie proti rozsudku, Okresného súdu Žilina, sp. zn.: 34T/58/08 zo dňa 13. feb. 2009, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste. Keďže k takému postupu nedošlo,   zotrvávam   na obsahu doplnenej ústavnej   sťažnosti a   naďalej tvrdím,   že došlo k porušeniu mojich základných práv a slobôd v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

V závere   tohto   podania   sťažovateľ   vyjadril   súhlas   s   upustením   od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Relevantná   právna   úprava   platná   a účinná   v čase   vybavenia   podnetu   sťažovateľa ministerstvom:

Podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku ak súd schváli   dohodu o vine a treste, potvrdí   to   rozsudkom,   ktorý   verejne   vyhlási.   Proti   tomuto   rozsudku   nie   je   prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku   právoplatné rozhodnutie súdu na podnet strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371.

Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d)   hlavné pojednávanie   alebo   verejné zasadnutie   bolo   vykonané v   neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e)   vo   veci   konal   alebo   rozhodol   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   sudca   alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

j) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody,

k)   pred   podaním   obžaloby   generálny   prokurátor   zrušil   právoplatné   rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,

l) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Podľa   §   371   ods.   2   Trestného   poriadku   minister   spravodlivosti   podá   dovolanie, okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie   Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo   podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Podstatou argumentačných námietok sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnej interpretácii   relevantnej   právnej   úpravy   týkajúcej   sa   podmienok   na   uplatnenie mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   príslušným   subjektom   (ministrom spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   schvaľujúcemu   dohodu o vine a treste, premietajúcej sa tak podľa názoru sťažovateľa do porušenia ústavou mu garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Obsahu   označeného   článku   ústavy   korešponduje   stabilná   judikatúra   ústavného   súdu poukazujúca   na   zásadu   ústavne   konformného   výkladu   zakotvujúcu   požiadavku,   aby v prípadoch,   v ktorých   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo   právnických   osôb   (napr.   II.   ÚS   148/06,   III.   ÚS   348/06,   IV.   ÚS   209/07, I. ÚS 252/07). Základné práva a slobody predstavujú totiž hodnotový základ, ktorý musí byť dodržaný v prípade každého výkladu zákona.

Povinnosť   ústavne   súladného   výkladu   právnych   predpisov   subsumuje   judikatúra ústavného súdu do rámca základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, z čoho vyplýva, že predpokladom reálneho poskytnutia súdnej a inej právnej ochrany je použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy (pozri IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, II. ÚS 374/06).

V záujme dodržania a ochrany základných práv je potrebné v niektorých prípadoch upustiť od doslovného jazykového alebo formalistického výkladu a zvoliť výklad zaručujúci ochranu základných práv. Viazanosť orgánov verejnej moci zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   pretože   limitácia   orgánov   verejnej   moci zákonom   nepredstavuje   iba   viazanosť   orgánov   verejnej   moci   textom,   ale   aj   zmyslom a účelom zákona. Orgány verejnej moci sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť ale aj ústavnosť (obdobne pozri III. ÚS 341/07).

Z obsahu   vyjadrení   účastníkov   konania   a zo   súvisiaceho   spisového   materiálu   je zrejmé, že ministerstvo zvolilo výklad relevantných ustanovení trestnoprocesného kódexu (§   334   ods.   4   a   §   371   ods.   2   Trestného   poriadku)   vylučujúci   v prípade   rozhodovania o schválení dohody o vine a treste procesnú vadu nezákonného zloženia súdu z kategórie dôvodov zmocňujúcich ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) ako oprávnený subjekt na podanie dovolania.

Vychádzajúc   z prezentovaných   ústavnoprávnych   imperatívov   regulujúcich interpretačnú   prax   súdov   a   ostatných   orgánov   verejnej   moci   aplikujúcich   právo   musí ústavný   súd   konštatovať,   že   požiadavka   ústavne   konformného   výkladu   dotknutých ustanovení   Trestného   poriadku   v postupe   ministerstva   dodržaná   nebola.   Sťažovateľom prezentované tvrdenie o existencii vady spočívajúcej v nezákonnom zložení súdu v jeho trestnej veci, potenciálne prezentujúcej porušenie ústavou garantovaného základného práva nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   ústavy)   predstavujúceho   jeden zo základných pilierov spravodlivého procesu, ministerstvo totižto apriori bez preskúmania opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa odmietlo a súdnu ochranu označenej ťažiskovej záruke regulárneho procesu tak sťažovateľovi odoprelo. Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný súd ministerstvom prezentovanú interpretáciu dotknutých ustanovení Trestného poriadku ako ústavne neudržateľnú.

Ústavný súd považuje napokon za potrebné poukázať aj na irelevantnosť právnej argumentácie   ministerstva   odvolávajúcej   sa   v kontexte   okolností   prípadu   sťažovateľa na súvisiacu   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu,   v ktorej   ústavný   súd   zdôraznil dispozičnú   právomoc   ministra   spravodlivosti   v súvislosti   s   podnetom   adresovaným   mu na základe ustanovení § 369 ods. 1 Trestného poriadku.

Ministerstvo   podnetu   sťažovateľa   totižto   nevyhovelo   bez   toho,   aby   vyriešilo primárnu   otázku   reflektujúcu   na   komplementárnu   časť   zmienenej   judikatúry   ústavného súdu,   ktorá   vylučuje   spomínanú   „voľnú“   úvahu   ministra   spravodlivosti   o podaní,   resp. nepodaní dovolania práve v prípade zistenia, že sú splnené zákonné podmienky na podanie dovolania (II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa zaručené čl.   46 ods. 1 ústavy v konaní ministerstva porušené bolo (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby s vyslovením porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   zároveň   vrátil   jeho   vec ministerstvu na „ďalšie konanie“.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na   základe   konštatovania   porušenia   ústavnosti   v uvedenom   prípade   sťažovateľa spočívajúceho v porušení základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd označené upovedomenie o vybavení podnetu sťažovateľa ministerstvom v konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vrátil vec sťažovateľa ministerstvu na nové konanie (bod 2 výroku nálezu).

V tomto   konaní   bude   úlohou   ministerstva   náležite   preskúmať   opodstatnenosť označených tvrdení sťažovateľa o nesprávnom obsadení konajúceho súdu signalizujúcich porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy   a v prípade   pozitívneho zistenia   postupovať v intenciách   relevantných   ustanovení Trestného poriadku vyžadujúcich v prípade splnenia zákonných   podmienok na podanie dovolania uplatnenie tohto opravného prostriedku ministrom spravodlivosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   50 000   €   a   výšku   požadovaného   zadosťučinenia   odôvodnil   argumentáciou o spôsobenej „nemajetkovej a morálnej ujme“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   otázky   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   aplikoval   zásadu   spravodlivosti,   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou,   resp.   záväznou   medzinárodnou   zmluvou.   Zohľadniac   charakter   porušenia garantovaného   základného   práva,   ktorým   bolo   v podstate   odmietnutie   spravodlivosti, a súčasne skutočnosť vrátenia veci sťažovateľa ministerstvu na nové konanie, vytvárajúce reálny   predpoklad   pre   garantovanie   ústavne   konformnej   ochrany   základných   práv sťažovateľa,   považuje   ústavný   súd   za   dostatočné   konštatovanie   porušenia   označeného základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   tak   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 482,93 €.

Ústavný   súd   pri   vyčíslení   trov   právneho   zastúpenia   postupoval   podľa   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z. z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov. Ústavný   súd   tak   priznal   právnemu   zástupcovi   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v sume 2 x 123,50 €, k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,41 € a tiež za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 (vyjadrenie k stanovisku   ministerstva)   v sume   127,16   €,   k tomu   náhrada   režijného   paušálu   v sume 7,63 €,   pričom   takto   vypočítanú   sumu   navýšil   o 20   %   z dôvodu,   že   právny   zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 475,93 €. Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   povinná   zaplatiť   na   účet   ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v spojení   s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) Kancelária ústavného súdu (bod 4 výroku tohto nálezu). Ministerstvo je povinné uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 475,93 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012