znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 220/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátom JUDr. R. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 135/2007 z 22. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 2. novembra 2007 a poštou 5. novembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 135/2007 z 22. júna 2006.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6 Co 269/05-340 zo dňa 7. 12. 2006 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava 2, č. k. 15 C 269/99-290 zo dňa 13. 4. 2005... Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 269/05-340 zo dňa 7. 12. 2006 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odporca- NS SR odmietol svojim uznesením sp. zn.: 4 Cdo 135/2007 zo dňa 22. 6. 2007...

Odporca, tak ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia o odmietnutí dovolania, sa podľa   názoru   sťažovateľa   nedostatočne   vysporiadal   so   všetkými   dovolacími   dôvodmi, najmä však s principiálnym dovolacím dôvodom prezentovaným v dovolaní pod bodom 1.2), t. j., že sťažovateľovi bolo odopreté na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (zápisnica o pojednávaní zo dňa 30. 11. 2006 - č. l. 336 a zo dňa 7. 12. 2006 - č. l. 337 a 338).

Toto vážne porušenie práv vykonal dokonca odvolací senát v rozpore s pokynom NS SR,   t.   j.   základným   spôsobom   sa   nevysporiadal   so   vznesenou   námietkou   zaujatosti,   čo evokuje, že takýto postup nebol náhodný.

Sťažovateľ   bol   riadne   pripravený   vo   svojej   záverečnej   rečí   uviesť   také procesnoprávne a hmotnoprávne skutočnosti, o ktorých bol úprimne presvedčený, že mu zabezpečia spravodlivé rozhodnutie vo veci. Postupom súdu mu jednoznačne bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237, písm. f, O. s. p.).V tomto kontexte odôvodnenie odporcu, t. j. NS SR je nenáležité.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2, Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. l, Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.: 4 Cdo 135/2007 zo dňa 22. 6. 2007 porušené.

2) Uznesenie NS SR, sp. zn.: 4 Cdo 35/2007 zo dňa 22. 6. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

1.   Sťažovateľka vidí   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že najvyšší súd v dovolacom konaní nesprávne zamietol jej dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   zo   7.   decembra   2006   sp.   zn.   6   Co   269/05,   pretože   sa „nedostatočne vysporiadal   so   všetkými   dovolacími   dôvodmi,   najmä   však   s   principiálnym   dovolacím dôvodom prezentovaným v dovolaní pod bodom 1.2), t. j., že sťažovateľovi bolo odopreté na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (zápisnica o pojednávaní zo dňa 30. 11. 2006 - č. l. 336 a zo dňa 7. 12. 2006 - č. l. 337 a 338)...“, ako aj v tom, že „bol riadne pripravený vo svojej záverečnej reči uviesť také procesnoprávne a hmotnoprávne skutočnosti, o ktorých bol úprimne presvedčený, že mu zabezpečia spravodlivé rozhodnutie vo veci. Postupom súdu mu jednoznačne bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237, písm. f, O. s. p.). V tomto kontexte odôvodnenie odporcu, t j. NS SR je nenáležité“.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky si preto vyžiadal a preskúmal spis Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   15   C   269/99,   ktorý   mu   bol   doručený   26.   júna   2008,   a   zisťoval,   či   námietky sťažovateľky sú opodstatnené, či procesný postup najvyššieho súdu (aj krajského súdu) nebol   svojvoľný   a či   mal   oporu   v zákone.   Ústavný   súd   zo spisu   a   najmä   zo   zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom konanom 30. novembra 2006 (č. l. 336) zistil, že nie je   pravdou,   čo   tvrdí   sťažovateľka,   že   krajský   súd   jej   neumožnil   zhrnúť   svoje   návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Jej právny zástupca JUDr. S. na pojednávaní 30. novembra 2006 uviedol, že „navrhuje, aby rozsudok bol zmenený a návrhu v celom rozsahu   vyhovené,   namieta   nesprávnosť   hodnotenia   skutkového   stavu   a žiada o prehodnotenie   právneho   stanoviska   odvolacím   súdom   vysloveného   v predchádzajúcom rozhodnutí,   pretože   na   základe   tohto   právneho   názoru   došlo   k zmene   posudzovaniu vzniknutého   právneho   vzťahu   opravy   úpravy   veci,   ktorý   predtým   nebol.   Poukazuje   na prednesy a tvrdenia v tomto konaní s dôrazom najmä na nepoužiteľnosť materiálu, ktorý bol špeciálne   vyhotovený   na   zákazku   odporcu.“, z čoho   teda   vyplýva,   že   mal   možnosť predniesť svoje nároky a k veci sa aj vyjadril. Podobne aj na pojednávaní 7. decembra 2006 mu bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa (č. l. 338), ktorú aj využil, pričom k veci uviedol, že „zotrváva na podanom návrhu a odvolaní v tomto smere prednáša odvolanie súhlasne s písomným a zdôrazňuje, že v konaní nebolo preukázané, žeby písomná výzva zo dňa 8. 12. 1998 tak ako sa konštatuje v odôvodnení rozsudku. Opakuje tvrdenia: vyhotovenia veci len pre účel objednávky a stavby odporkyne. Tento nemožno použiť na iný účel tak ako hodnotil súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku“.

Ako vyplýva aj z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 22. júna 2007,   v dovolacom   konaní   boli   preskúmané   procesné   podmienky   podľa   §   236   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a po zistení, že v predmetnej veci krajský súd rozhodoval rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom nevyslovil prípustnosť   dovolania,   dospel   k záveru,   že v danom   prípade   nie   je   splnený   žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania uvedený v § 238 ods. 1 až 3 OSP. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberal aj uvedenou námietkou sťažovateľky a skúmal, či postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. či toto konanie bolo poznačené vadou podľa § 237 písm. f) OSP.

Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Nemožno súhlasiť s tvrdením dovolateľky, že jej bola odňatá možnosť vyjadrovať sa k právnej stránke veci, zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že odvolací súd svoj právny názor na právne posúdenie veci vyjadril   už   vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   z 10.   mája   2004   sp.   zn.   6   Co   103/04 (pojednávanie na prejednávanie veci vzhľadom na § 214 ods. 2 písm. e) O. s. p. nebolo potrebné   nariaďovať   a zápisnica   o hlasovaní   senátu   sa   zakladá   do   zberného   spisu odvolacieho súdu). Súdy náležitým spôsobom rešpektovali procesné práva žalobkyne (§ 115 ods. 1, 2, § 118, § 120 ods. 1, § 123 O. s. p.). Žalobkyňa svoj názor (nesúhlasný s názorom odvolacieho súdu) niekoľkokrát vyjadrila vo svojich písomných podaniach. Vo vyjadreniach právneho zástupcu žalobkyne   na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa (13. apríla 2005) na pojednávaniach odvolacieho súdu (30. novembra 2006 a 7. decembra 2006).“

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa dôkladne zaoberal nastolenou otázkou sťažovateľky, dal jej odpoveď na ňou nastolené otázky, jeho rozhodnutie je preskúmateľné, a nie je arbitrárne, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd pri rozhodovaní o jej dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 269/05 zo 7. decembra 2006 nedostatočne preskúmal vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP a nevyrovnal sa s jej námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorej mal byť zákonný   sudca   (senát)   vylúčený   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   označenej   spisovej značky, nemá oporu v obsahu tohto spisu a v úkonoch procesného súdu.

Zo spisu okresného súdu (č. l. 319) vyplýva, že sťažovateľka uplatnila námietku zaujatosti voči sudkyni A. B. z krajského súdu podaním z 30. marca 2006 na pojednávaní toho istého dňa z dôvodu, že

«-   na   pojednávaní   10.   5.   2004   sudkyňa   B.   zmenila   právnu   kvalifikáciu   sporu rozhodnutím, že v spore sa jedná o „Zmluvu o úprave a oprave veci“. Toto rozhodnutie vyniesla   sudkyňa   napriek   tomu,   že   súd   v prechádzajúcich   pojednávaniach   nikdy neprejednával dôkazy pre takúto právnu kvalifikáciu sporu a takéto dôkazy ani nikdy neboli súdom konštatované...

- v ďalšom priebehu procesu mne, ako zástupcovi formy S. nebolo umožnené vyjadriť sa k rozhodnutiu sudkyne B . a predložiť proti argumenty...

- vyzerá neskutočne, že v čase zavádzania elekronickej podateľne v súdnictve, v čase zavádzania transparentnosti organizácie práce súdnictva a podobných verejných vyhlásení odvolanie voči rozhodnutiu súdu doneseného podľa rozhodnutia sudkyne Krajského súdu rieši zase tá istá sudkyňa.

Z uvedených dôvodov žiadam o vylúčenie sudkyne A. B. z vedenia prípadu».

Dňa 7. apríla 2006 vyzval krajský súd sťažovateľku zaplatiť súdny poplatok 2 000 Sk za uplatnenú námietku zaujatosti, ktorý bol v ten istý deň zaplatený.

Podaním zo 6. apríla 2006 sťažovateľka rozšírila námietku zaujatosti na všetkých členov senátu, pričom dôvody boli rovnaké s dôvodmi uvedenými v podaní z 30. marca 2006.

Dňa   24.   apríla   2006   sa   k námietke   zaujatosti   vyjadrila   predsedníčka   senátu, v dôsledku čoho bol spis predložený najvyššiemu súdu 11. mája 2006, ktorý 18. mája 2006 však   spis   vrátil   krajskému   súdu   bez   rozhodnutia   ako   predčasne   predložený   (pretože k námietke zaujatosti sa nevyjadrili ostatní členovia senátu). Najvyšší súd tiež uviedol (č. l. 331 spisu), že s „S poukazom na ustanovenie § 15a ods. 2, 3 v spojitosti s ustanovením § 16 ods. 2 O. s. p. bude potrebné zo strany predkladacieho súdu predovšetkým zistiť a toto zistenie   v prípade   predloženia   veci   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   uviesť,   či námietka zaujatosti podaná žalobcom bola podaná v zákonom určenej lehote; od uvedeného zistenia závisí, či vec má byť (alebo nie) predložená na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p.“.

V spise okresného súdu sa na č. l. 332 nachádza vyjadrenie ďalšieho člena senátu JUDr. M. M. zo 6. júna 2006, ktorý k námietke uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý. Vo vyjadrení ďalej uviedol, „že právny   názor odvolacieho senátu vyjadrený v zrušujúcom uznesení z 10. 5. 2004 č. k. 6 Co 103/04-257 nie je dôvodom na vylúčenie sudcov tohto senátu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.). Spomenuté zrušujúce uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 25. 6. 2004 a týmto dňom sa žalobca mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. 15 – dňová lehota na uplatnenie námietky zaujatosti (§15a ods. 2 O. s. p.) začala žalobcovi plynúť dňa 26. 6. 2004 a uplynula dňom 10. 7. 2004.... Žalobca uplatnil námietku zaujatosti až dňa 30. 3. 2006, teda oneskorene“.

Na   pojednávaní   konanom   30.   novembra   2006   právny   zástupca   sťažovateľky   po oboznámení sa s prípisom najvyššieho súdu vyslovil „nespokojnosť s tým, že vo veci nebolo rozhodnuté NS SR o tejto námietke zaujatosti“.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   269/05   zo   7.   decembra   2006   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C 269/99   z 13.   apríla   2005   potvrdil   a v časti   trov konania zmenil tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. februára 2007.

V podanom   dovolaní   sťažovateľka   namietla   aj   to,   že   „Odvolací   súd   sa   riadne nevysporiadal so vznesenou námietkou zaujatosti žalobcu zo dňa 30. 03. 2006 (č. l. 319 a 320, 324), pretože napriek pokynu Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 2006 (č. l. 331) sa k obsahu podanej námietky nevyjadril tretí člen senátu JUDr. J. M. Absencia vyjadrenia JUDr. M. o vyššie uvedenej námietke opätovne napĺňa nielen pojmové znaky § 237 písm. f) O. s. p., t. j. že žalobcovi bola takýmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom, ale aj pojmové znaky § 237 písm. g), O. s. p. t. j., že vo veci rozhodoval sudca, resp. senát, ktorý bol alebo mal byť vylúčený z rozhodovania“.

Najvyšší súd aj túto časť dovolania riadne preskúmal a v rozhodnutí uviedol, že „prejednávaná vec bola v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005   pridelená   do   senátu   6   Co,   ktorý   vec   prejednal.   Ostatné   dôvody   namietané dovolateľkou   (postup   senátu   v konaní,   zaujatý   právny   názor   v zrušujúcom   rozhodnutí) nemôžu byť spôsobilým dôvodom zaujatosti, ani rozhodovania súdu o nich (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O. s. p.). Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) O. s. p.“.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a z obsahu   námietok   zaujatosti   sťažovateľky   je   nepochybné,   že   postup   a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu neobsahuje svojvoľnosť alebo výklad, ktorý by bol v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom a obsahom preskúmaného spisu. Na tomto mieste   treba   pripomenúť,   že   sťažovateľke   nič   nebránilo,   aby   uplatnila   kvalifikovanú námietku zaujatosti konajúcich sudcov v konaní pred odvolacím súdom. I keď námietku podala, vychádzajúc z jej obsahu a citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bola táto námietka irelevantná (§ 14 ods. 3 a § 15a ods. 2 OSP) a postup krajského súdu i najvyššieho súdu bol ústavne akceptovateľný bez ohľadu na to, že k námietke sa nevyjadril tretí   člen   senátu   odvolacieho   súdu.   Námietka   smerovala   totiž   iba   k   postupu   sudcov v odvolacom konaní o prejednávanej veci a dovolací súd sa s ňou vyrovnal spôsobom, ktorý je podľa názoru ústavného súdu v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v konaní pred dovolacím súdom (obdobne napr. I. ÚS 180/03).

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   ku vznesenej   námietke   zaujatosti   dovolacím súdom   bola   v danej   veci   zlučiteľná   s ústavou,   ako   aj   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je v rozumnej miere odôvodnené a nemožno ho kvalifikovať ako arbitrárne. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že namietané skutočnosti nevytvárajú žiadnu možnosť príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Preto   je   sťažnosť   i   v tejto   časti   v tomto   rozsahu   námietok   sťažovateľky   zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008