znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 220/07-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť M. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. G., K., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 879/02 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc 3155/00)   a   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 879/02 (pôvodne vedenom pod   sp.   zn. Nc 3155/00)   a Okresného súdu   Bratislava I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 42/03   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   42/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   spolu   v   sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   z   ktorej   mu   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún) a Okresný súd Bratislava   I   je   p o v i n n ý   zaplatiť 25   000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   M.   P.   v   sume 6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. T. G., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Košice I a Okresný súd Bratislava I sú   p o v i n n í   uhradiť spoločne   a nerozdielne   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 6   296   Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   každý   po   3   148   Sk (slovom tritisícstoštyridsaťosem   slovenských   korún) na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   220/07-31 z 18. októbra   2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice   I v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13 C   879/02   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. Nc 3155/00) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03.

Sťažovateľ   zastúpený   ustanoveným   právnym   zástupcom   v doplnení   sťažnosti doručenom ústavnému súdu 10. októbra 2007 okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ,   ako žalobca,   v právnej   veci   proti   žalovanému   Slovenskej republike, v konaní o zaplatenie 737.500,- Sk je účastníkom súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/2003 na základe postúpenia Okresným súdom Košice I zo dňa 25. 02. 2003.

Žalobou proti žalovanému osobne podanou na Okresnom súde Košice I dňa 02. 05. 2000   sa   sťažovateľ   domáhal   zaplatenia   sumy   737.500,-   Sk   titulom   náhrady   škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla tým, že „žalovaný schválil nedokonalý zákon o nebankových   spoločnostiach   a   svojimi   kontrolnými   orgánmi   nezabránil   nebankovým spoločnostiam prijímať peňažné vklady napriek upozorneniam NBS“.

Po viac ako dvoch rokoch nečinnosti, dňa 02. 08. 2002 Okresný súd Košice I urobil svoj prvý relevantný procesný úkon v danej veci, a teda postúpil vec vedenú pod sp. zn. Ne 3155/00 z dôvodu vecnej nepríslušnosti na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. Okresný súd Košice I týmto nepochybne hrubo ignoroval svoju zákonnú povinnosť, v zmysle ktorej,   pokiaľ   sa   domnieval,   že   nie   je   vecne   príslušný   na   rozhodnutie   danej   veci,   mal ju postúpiť Krajskému súdu v Košiciach neodkladne. Podľa ust. § 104a ods. 2 O. s. p. „Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov“. Zmyslom citovaného ustanovenia O. s. p. je zhospodárniť a zrýchliť konanie, v prípadoch ak účastník podá návrh na vecne nepríslušný súd. Konanie Okresného súdu Košice I, ktorý ako vecne nepríslušný   postúpil   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach   až   po   dvoch   rokoch   od   podania žaloby,   teda   v   žiadnom   prípade   nie   neodkladne,   tak   ako   to   vyžaduje   zákon,   neviedlo k naplneniu zmyslu tohto zákonného ustanovenia.

Následne   dňa   08.   08.   2002   Krajský   súd   v   Košiciach,   nakoľko   nesúhlasil   s postúpením   veci   (na   Krajskom   súde   v   Košiciach   vedenej   pod   sp.   zn.   5   Cb   1069/02), predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 104a ods. 3 O. s. p. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušného rozhodovať kompetenčné   spory,   zo   dňa   27.   08.   2002,   č.   k.   Ndob   476/02-14   (Krajskému   súdu   v Košiciach doručeného dňa 24. 09. 2002), Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že vecne príslušným na prejednanie veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5 Cb 1069/02 je Okresný súd Košice I.

Na   základe   uvedeného,   dňa   14.   10.   2002   Krajský   súd   v   Košiciach,   v   zmysle rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   08.   2007,   postúpil   vec vedenú pod sp. zn. 5 Cb 1069/02 Okresnému súdu Košice I.

Dňa 14. 01. 2003, po troch mesiacoch opätovnej pasivity, Okresný súd Košice I urobil v poradí svoj druhý relevantný procesný úkon v danom konaní a vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby. Sťažovateľ efektívne reagujúc na výzvu súdu tejto vyhovel a svoju žalobu doplnil dňa 27. 01. 2003.

Dňa 25. 02. 2003, teda takmer šesť mesiacov potom ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o vecnej príslušnosti Okresného súdu Košice I v danej veci, Okresný súd Košice I predmetnú vec, po prečíslovaní vedenú pod sp. zn. 13 C 879/02, z dôvodu miestnej nepríslušnosti   postúpil   na   prejednanie   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   Týmto   postupom Okresného   súdu   Košice   I   jednoznačne   došlo   k   opätovnému   porušeniu   dikcie   zákona, konkrétne ust. § 105 ods. 2 O. s. p. v zmysle ktorého „Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je miestne príslušný neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia   a   upovedomí   o   tom   účastníkov“.   Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva, že Okresný   súd Košice I   opätovne   nepostupoval   v záujme   zrýchlenia a zhospodárnenia konania a opakovane vytvoril v konaní bezdôvodný prieťah.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 04. 2003 bolo konanie v danej veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/2003 pre neodstrániteľnú prekážku   konania   spočívajúcu   v   nedostatku   spôsobilosti   žalovanej,   súdom   označenej ako Národná rada Slovenskej republiky, B., byť účastníčkou konania, zastavené.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Bratislava i v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením č. k. 7 Co 207/03-35 zo dňa 30. 04. 2004 schválil zistenie prvostupňového súdu, že odporca žaloval subjekt (Národnú radu slovenskej republiky), ktorý nemá ani hmotnoprávnu subjektivitu ani procesnoprávnu subjektivitu a napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava ako vecne správne potvrdil. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 207/03 zo dňa 30. 04. 2004 podal sťažovateľ dňa 02. 09. 2004 v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. dovolanie. Sťažovateľ zároveň po piatich rokoch od podania žaloby v mesiaci september 2005 podal sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/03. V dôsledku svojej nevedomosti adresoval sťažnosť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.   Dňa   07.   10.   2005   bola   Krajským   súdom   v   Bratislave   predmetná   sťažnosť postúpená Okresnému súdu Bratislava I. Dňa 07. 11. 2005 JUDr. T. R. K., podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava I, poverená zastupovaním Mgr.   M. L., predsedu Okresného súdu Bratislava I, uznala podanú sťažnosť za dôvodnú, čím potvrdila zbytočné prieťahy spôsobené v danom konaní nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 4 Cdo 225/2005-58 zo dňa 26. 01. 2006 z dôvodu, že sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom uznal opodstatnenosť podaného dovolania a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 207/03 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, uznesením č. k. 4Co 118/06-66 zo dňa 31. 10. 2006 zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I do dnešného dňa vo veci nerozhodol, a to aj napriek tomu, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 118/06-66 zo dňa 31. 10. 2006, teda takmer   pred   dvanástimi   mesiacmi,   mu   bola   uložená   povinnosť   v   intenciách   rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci naďalej konať. Okresný súd Bratislava I nerešpektovaním tejto povinnosti vytvoril a naďalej v konaní vytvára zbytočný prieťah.»

Sťažovateľ uviedol, že tento súdny spor, ktorý je v súčasnosti vedený Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/03, trvá už sedem rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončený, čo len prehlbuje jeho právnu neistotu.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 10. októbra   2007   oznámil,   že v postupe   Okresného   súdu   Košice   I a Okresného   súdu Bratislava I vidí porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   500   000   Sk   odôvodnil   tým,   že „sťažovateľ   trpí   stavom   právnej neistoty“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/564/2007 zo 14. novembra   2007   vyjadril   predseda   Okresného   súdu   Košice   I,   v ktorom   uviedol, že 20. februára 2003 bol spis z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený Okresnému súdu Bratislava I, kde sa nachádza aj v súčasnosti.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   2276/2007 z 9. novembra 2007 vyjadrila predsedníčka Okresného súdu Bratislava I, ktorá uviedla: „K procesným úkonom vo veci od postúpenia veci na tunajší súd t. j. od 12. 03. 2003 musím konštatovať, že vec bola vybavovaná priebežne bez zbytočných prieťahov do 24. 11. 2004, kedy doručil navrhovateľ súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.   Prieťah   bol   zistený   do   17.   06.   2005   cca   6   mesiacov,   kedy   súd   vyzval navrhovateľa na doloženie dokladov. Následne vo veci od 18. 11. 2005, kedy tunajší súd predložil   tunajší   súd   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   prebiehalo   dovolacie konanie a konanie pred Krajským súdom v Bratislave k priebehu ktorého sa ako predseda okresného súdu nemôžem vyjadriť. Dňa 17. 08. 2007 Ústavný súd Slovenskej republiky vrátil spis spolu s kópiou rozhodnutia č. k. III. ÚS 220/07-11 zo dňa 21. 08. 2007, ktorým ustanovil   navrhovateľovi   právneho   zástupcu.   Na   základe   výzvy   tunajšieho   súdu   zo   dňa 27. 03. 2007 na opravu vád návrhu právny zástupca navrhovateľa doručil súdu dňa 11. 06. 2007 opravu návrhu a dňa 31. 10. 2007 navrhovateľ svoje podanie, ktorým žiadal zmenu petitu. S   poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky,   aby   bola   vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   konal   v   súlade s platnými   právnymi   predpismi   s   ohľadom   na   množstvo   vecí   vybavovaných   v   oddelení zákonnej sudkyne. Zákonná sudkyňa Mgr. E. S. v januári 2007 do starobného dôchodku a dodatkom   k   rozvrhu   práce   na   rok   2007   v   marci   2007   bolo   oddelenie   7 C   pridelené novému zákonnému sudcovi.

Ctený   ÚS   SR   dovoľujem   si   Vás   požiadať,   aby   boli   vzaté   uvedené   skutočnosti na vedomie   a   sťažovateľovi   nebolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   a   to   z   dôvodu, že k zavinenému   prieťahu   v   konaní   zo   strany   konajúcich   sudkýň   a   vyšších   súdnych úradníkov nedošlo a na konanie súdu v predmetnej veci mali vplyv objektívne skutočnosti (vysoký stav vybavovaných vecí v oddelení popri priemernom mesačnom nápade nových vecí a pretrvávajúci nízky počet sudcov tunajšieho súdu).“

Rovnaké skutočnosti (procesné úkony), ktoré označili účastníci konania vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutí súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03,   II.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   15/03),   pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.“

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 42/03 je náhrada škody s príslušenstvom   podľa   osobitného   zákona   č. 58/1969 Zb. o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom. Posudzovaná vec patrí po právnej aj skutkovej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov (obdobne napr. II. ÚS 208/05).

Ústavný súd konštatoval, že doterajšia doba konania (žaloba bola Okresnému súdu Košice   I   doručená   2.   mája   2000)   predstavuje   takmer   8   rokov   a   počas   tejto   doby ani tento súd, ani Okresný súd Bratislava I nevykonali žiadny dôkazný prostriedok, žiadne relevantné pojednávanie, zaoberali sa len odstraňovaním nedostatkov žaloby. Takáto dĺžka konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil, že by   doterajšia   doba   konania   bola   podstatne   ovplyvnená   úkonmi   sťažovateľa,   aj   keď tu treba uviesť, že sťažovateľ bol viackrát vyzývaný na odstránenie nedostatkov žaloby, v dôsledku čoho bolo konanie aj právoplatne zastavené (v spojení s rozhodnutím Krajského súdu   v Bratislave   sp.   zn.   7   Co   207/03   z 30.   apríla   2004),   ale dovolací   súd   rozsudkom z 26. januára 2006 rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ svoj pôvodný nárok v priebehu konania upresnil a zmenil až 11. júna 2007, resp. 31.   októbra   2007,   teda   po   viac   ako   siedmich   rokoch   od   podania   žaloby.   V   tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (teda i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. I. ÚS 41/02, III. ÚS 113/07). Tieto skutočnosti však nemali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   tohto   konania,   najmä   s ohľadom   vo   vzťahu k neefektívnym   a   nesprávnym   postupom   všeobecných   súdov,   ktoré   prerokúvali vec sťažovateľa.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Bratislava I. Ústavný sa zaoberal ich postupom v tejto veci nielen z hľadiska sťažovateľom namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Nečinnosť   a neefektívna   činnosť   Okresného   súdu   Košice   I   bola zistená   v období od 2. mája 2000, keď bola podaná žaloba, až do 18. júla 2002, keď tento súd nesprávne postúpil vec z dôvodu vecnej nepríslušnosti Krajskému súdu v Košiciach (v trvaní takmer 27 mesiacov). Na základe jeho nesúhlasu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.   Ndob   476/02   z 27.   augusta   2002   rozhodol,   že   vecne   príslušný   je   Okresný   súd Košice I (15.   augusta 2002).   Napokon   Okresný súd Košice   I vyslovil aj svoju   miestnu nepríslušnosť   a 12. marca   2003   vec   postúpil   na   konanie   Okresnému   súdu   Bratislava   I. V tomto   období   tento   súd   vykonal   len   jednoduché   a   neefektívne   úkony   (dve   výzvy sťažovateľovi či trvá na žalobe, resp. na odstránenie nedostatkov žaloby). Toto obdobie možno   preto   označiť   ako konanie   so zbytočnými   prieťahmi.   Ústavný   súd   pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou (i dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   ak činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02).

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu Okresného súdu   Košice   I   a Okresného   súdu   Bratislava   I   najmä s prihliadnutím   na doterajšiu   dobu konania a skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 2000, konštatuje, že celková dĺžka konania – takmer 8 rokov nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy, a požiadavke „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu Okresného súdu Bratislava I (prerokúvajúceho vec v súčasnosti) spočívajúcu vo   vysokom   počte   vecí   na   tomto   súde   a v   jeho   nedostatočnom   personálnom   obsadení ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna vec   sťažovateľa   nebola   prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov   a v primeranej   lehote. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom Okresného súdu Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13 C 879/02   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. Nc 3155/00)   a   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 42/03 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd prikázal Okresnému   súdu   Bratislava   I,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7   C   42/03   konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľa trvá dosiaľ.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba takmer 8 rokov   čakala   na   výsledok   konania   o náhradu   škody,   ktoré   dosiaľ   nie   je   právoplatne skončené.   U sťažovateľa   oprávnene   takýto   postup   všeobecných   súdov   vyvoláva   stav právnej   neistoty.   Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľa,   z   princípov spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby, ako aj z konkrétnych   okolností   tohto prípadu,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že finančné zadosťučinenie spolu v sume 50 000 Sk, ktoré sú mu Okresný súd Košice I a Okresný súd Bratislava   I   povinní   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeraným zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania v sume 9 444 Sk, ktoré bližšie špecifikoval. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 6 296 Sk z dôvodu trov jeho   právneho   zastúpenia,   a to   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   po 2   970 Sk   (poradu   s klientom   vo   veci   prieťahov v konaní ústavný súd nevyhodnotil ako ďalší úkon). Ďalej ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk. Ústavný súd   vyslovil   povinnosť   Kancelárie   ústavného   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   a   Okresný   súd   Košice   I   a   Okresný   súd Bratislava I sú povinní tieto trovy nahradiť Kancelárii ústavného súdu (body 4 a 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007