znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 220/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu   č.   11   postupom   Okresného   súdu   Prešov   rozsudkom   č.   k.   14   C   106/03-86 zo 16. februára 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri preskúmaní   podnetov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v konaniach   sp.   zn. VI/1 Pz 614/04, VI/2 Pz 446/04 a VI/2 Pz 509/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2005 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 14 C 106/03-86 zo 16. februára 2004 v spojení s rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   3 Co 38/04-111 zo 16.   septembra   2004,   ako   aj   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri preskúmaní podnetov na podanie mimoriadneho dovolania v konaniach sp. zn. VI/1 Pz 614/04, VI/2 Pz 446/04 a VI/2 Pz 509/05.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   18.   januára   2002   bol   Obvodným oddelením Policajného zboru V. (ďalej len „OO PZ“) predvolaný k podaniu vysvetlenia. Sťažovateľ nemohol pricestovať na určený deň 29. januára 2002, preto sa s vyšetrovateľom dohodol na zmene termínu na dni 11. až 13. februára 2002. Sťažovateľ pricestoval podať vysvetlenie k danej veci 11. februára 2002. Zástupkyňa riaditeľa OO PZ však v uvedený deň odmietla sťažovateľa vypočuť s tým, že vec, ku ktorej mal podať vysvetlenie, bola odložená.

Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   ďalej uvádza, že v zákonnej lehote   podal   žiadosť o preplatenie cestovných nákladov v súvislosti s podaním vysvetlenia, pričom žiadosť bola postúpená   Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   P.   a Krajskému   riaditeľstvu Policajného zboru P., ktorý sa k veci nevyjadril, preto sťažovateľ podal žalobu Okresnému súdu Poprad (veci bola pridelená sp. zn. 11 C 636/02). Uvedený súd postúpil vec okresnému súdu, ktorý ju viedol pod sp. zn. 14 C 106/03.

Okresný   súd   po   viacerých   pojednávaniach   rozsudkom   č.   k.   14   C   106/03-86 zo 16. februára   2004   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004 rozhodol tak, že nepripustil zmenu návrhu a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovateľ nesúhlasil s argumentáciou oboch súdov v uvedených rozsudkoch, preto podal 22. októbra 2004 generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania v súvislosti s namietanými rozsudkami okresného a krajského súdu. Generálna prokuratúra nezistila dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania, preto podnet sťažovateľa odložila. Sťažovateľ   podal   generálnej   prokuratúre   22.   decembra   2004   ďalší   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania, o spôsobe vybavenia ktorého uvádza, že „... vzhľadom na dĺžku od   prijatia   do   odmietnutia,   keď   medzičasom   prebehli   početné   sviatky   Vianočné a Novoročné,   navrhovateľ   je   presvedčený,   že   prokurátor   GP   SR   vec   odbil   bez preskúmania“.

Sťažovateľ podal ďalší návrh na podanie mimoriadneho dovolania 13. októbra 2005 „... po zistení nových skutočností...“, ktorý generálna prokuratúra posúdila ako opakovaný podnet, v ktorom neboli uvedené nové skutočnosti, a preto ho odložila. Sťažovateľ zastáva názor, že týmto postupom okresného a krajského súdu, ako aj generálnej prokuratúry boli porušené jeho práva podľa dohovoru, pretože uvedené štátne orgány konali v jeho veci arogantne, zaujato a neprihliadli na objektívne dôkazy, ktoré uvádzal.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 106/03-86 zo 16. februára 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004, ako aj postupom generálnej prokuratúry pri preskúmaní podnetov na podanie mimoriadneho dovolania v konaniach sp. zn. VI/1 Pz 614/04, VI/2 Pz 446/04 a VI/2 Pz 509/05. Sťažovateľ zároveň   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   5   000 000   Sk, ako aj   náhradu   trov   v konaní   pred   okresným   a krajským   súdom.   Sťažovateľ   požiadal ústavný súd o ustanovenie   právneho zástupcu   v konaní pred   ústavným súdom   z dôvodu nepriaznivých majetkových pomerov.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát,   skupinu   alebo osobu   vykonávať činnosť   alebo uskutočniť skutok   s cieľom   narušiť práva   alebo   slobody   v dohovore   zakotvené,   alebo   na   obmedzovanie   týchto   práv   alebo slobôd vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04).

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

K   namietanému porušeniu práv podľa čl. 13, 14 a   17 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 106/03-86 zo 16. februára 2004 v   spojení s   rozsudkom krajského súdu č.   k.   3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004

Ústavný   súd   z   fotokópií   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   14   C   106/03-86 zo 16. februára 2004 a rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004, ktoré boli pripojené k sťažnosti sťažovateľa ako príloha, zistil, že rozsudok krajského súdu   bol   sťažovateľovi   doručený   20.   októbra   2004,   čím   bolo   predmetné   konanie právoplatne skončené.

V konkrétnych   okolnostiach   predmetnej   veci   bolo   potrebné   podať   sťažnosť ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od dátumu právoplatnosti rozsudku krajského súdu. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Táto lehota stanovená zákonom o ústavnom súde je objektívnou lehotou, čo znamená, že zmeškanie tejto lehoty nie   je   možné   odpustiť“.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   na   poštovú   prepravu

5. decembra   2005,   teda   od   právoplatného   vybavenia   veci   uplynulo nepochybne dlhšie časové obdobie ako zákonná dvojmesačná lehota, preto ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako podanú oneskorene (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 310/04, III. ÚS 220/05, III. ÚS 211/06).

K   namietanému porušeniu práv podľa čl. 13, 14 a   17 dohovoru postupom generálnej prokuratúry pri preskúmaní podnetov na podanie mimoriadneho dovolania v   konaniach sp.   zn. VI/1 Pz 614/04, VI/2 Pz 446/04 a   VI/2 Pz 509/05

Ústavný súd výzvou z 18. januára 2006 požiadal Krajskú prokuratúru P. (ďalej len „krajská   prokuratúra“)   o zaslanie požadovaných   spisov,   ktorá   bola poverená   vybavením podnetu sťažovateľa v zmysle príkazu generálneho prokurátora por. č. 2/2003 o postupe prokurátorov   pri   vykonávaní   pôsobnosti   prokuratúry   v netrestnej   oblasti.   Následne z predloženého   spisu   bolo   zistené,   že   krajskej   prokuratúre   bol   8.   novembra   2004 z generálnej prokuratúry doručený podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania na vybavenie, ktorý bol generálnej prokuratúre doručený 22. októbra 2004 a vedený pod sp. zn. VI/1 Pz 614/04.

Prokurátorka krajskej prokuratúry požiadala prípisom z 15. novembra 2004 okresný súd o zapožičanie spisu sp. zn. 14 C 106/03 (č. l. 9). Krajská prokuratúra zároveň prípisom z 15. novembra 2004 upovedomila sťažovateľa, že jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania   bude   vybavený   krajskou   prokuratúrou   v   zmysle   vnútrorezortných   predpisov generálnej   prokuratúry.   Spis   okresného   súdu   bol   krajskej   prokuratúre   doručený 23. novembra 2004.

Krajská prokuratúra prípisom č. k. Kc 2134/04-13 zo 7. decembra 2004 podnet na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľa odložila, pretože nezistila porušenie zákona rozhodnutím okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Krajská prokuratúra v odôvodnení   uvedeného   prípisu   uviedla,   že   v postupe   pri   rozhodovaní   a rozsudkoch okresného a krajského súdu v predmetnej veci nebola zistená nezákonnosť, preto neboli dané dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľovi bol uvedený odkladací list doručený 13. decembra 2004.

Sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre ďalší podnet na podanie mimoriadneho dovolania   v súvislosti   s postupom   okresného   a krajského   súdu   (22.   decembra   2004). Generálna   prokuratúra   prípisom   č.   k.   VI/2   Pz   446/04-8   z 22.   decembra   2004   postúpila krajskej   prokuratúre   uvedený   podnet   na   vybavenie.   Krajská   prokuratúra   v prípise č. k. Kc 2002/05-7   z 5.   januára   2005   adresovanom   generálnej   prokuratúre   uviedla,   že „... Opakovaný podnet neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by prokuratúre neboli známe v čase vybavovania pôvodného podnetu na postup podľa § 243e/ OSP. K odloženiu pôvodného   podnetu   došlo   pri   preskúmaní   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu a rozhodnutí súdov 1. a 2. stupňa, ktoré boli vydané po náležite zistenom skutkovom stave veci   a sú   v súlade   so   zákonom.   Tunajšia   krajská   prokuratúra   zotrváva   na   stanovisku uvedenom v odkladacom liste sp. zn. Kc 2134/04 zo dňa 7. 12. 2004“.

Sťažovateľ   bol   o odložení   opakovaného   podnetu   informovaný   listom   generálnej prokuratúry   č.   k.   VI/2   Pz   446/04-13   z 12.januára   2005,   pričom   v liste   bol   zároveň upozornený   na   skutočnosť,   že „...   s   poukazom   na   ustanovenie   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre oznamujem, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude prokuratúrou vybavovaný len vtedy, ak by obsahoval nové skutočnosti“.

Sťažovateľ   doručil   generálnej   prokuratúre   14.   novembra   2005   ďalší   podnet   na preskúmanie   rozsudkov   okresného   súdu   č.   k.   14   C   106/03-86   zo   16.   februára   2004 a krajského súdu č. k. 3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004. Generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 Pz 509/05-9 z 22. novembra 2005 sťažovateľa informovala, že jeho opakovaný podnet bol v nadväznosti na predchádzajúce listy krajskej prokuratúry č. k. Kc 2134/04-13 zo 7. decembra 2004 a generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 446/04-13 z 12. januára 2005 bez ďalšieho postupu v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení odložený.

Ústavný   súd   na   základe   preštudovania   postupu   a   spisov   krajskej   prokuratúry v konaniach   sp.   zn.   Kc   2134/04   a   generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   VI/1   Pz   614/04, VI/2 Pz 446/04 a VI/2 Pz 509/05 nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali porušeniu práv podľa čl. 13, 14 a 17 dohovoru namietaných v sťažnosti sťažovateľa. V súlade s doterajšou judikatúrou   ústavný   súd   uvádza,   že   ak   sa   občan   obráti   na   generálneho   prokurátora s podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   tak   mu   tým   nevzniká   právo,   aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo na riadne vybavenie svojho podnetu   orgánmi   prokuratúry   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   III.   ÚS   42/04,   III.   ÚS   45/06, III. ÚS 169/06).

Generálna prokuratúra v spojení s krajskou prokuratúrou vo svojich rozhodnutiach uviedli   podrobné   skutkové   a právne   úvahy,   na   základe   ktorých   dospeli   k záveru,   že nejestvujú dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania. Podnet sťažovateľa bol generálnou prokuratúrou   riadne   vybavený,   preto   nevyhovenie   podnetu   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemožno   spájať s porušením   jeho   práv   podľa   čl.   13,   14   a 17 dohovoru   –   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   41/01,   III.   ÚS   45/06.   V zmysle   ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta – napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98,   III.   ÚS   248/05.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   pri   preskúmaní postupu generálnej prokuratúry nezistil príčinnú súvislosť s namietaným porušením práv sťažovateľa podľa čl. 13, 14 a 17 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní, nezaoberal sa už žiadosťou sťažovateľa o pridelenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj ďalšími žiadosťami, ktoré sú viazané na rozhodnutie vo veci samej (t. j. vyslovenie porušenia namietaného základného práva alebo slobody – čl. 127 ods. 3 ústavy), napr. jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006