znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 220/04-84

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 11. januára 2005 prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   T.,   PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   arbitrárnosťou   uznesenia   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Ing. J. M. podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Z r u š u j e   uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 v časti týkajúcej sa Ing. J. M.

3. Ing. J. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. J. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

5.   Ing. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 17 208 Sk (slovom   sedemnásťtisícdvestoosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín povinný zaplatiť jeho právnemu zástupcovi Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2003 doručená sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 11. septembra 2003 a 28. mája 2004, ktorou namieta porušenie svojich práv

1. podľa   čl.   5   ods.   4   v spojení   s čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), Krajskou prokuratúrou Trenčín (ďalej aj „krajská prokuratúra“) a Okresným súdom Trenčín (ďalej aj „okresný súd“),

2. podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) a písm. d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy okresným súdom,

3. podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy okresným súdom,

4. podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   uvedených   práv jednotlivými   orgánmi   verejnej   moci,   aby   zrušil   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003   z   2. júna 2003   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa   a aby   ho   prepustil z väzby, aby mu   priznal primerané finančné zadosťučinenie 10   000 Sk voči   generálnej prokuratúre, 30 000 Sk voči krajskej prokuratúre a 100 000 Sk voči okresnému súdu, ako aj náhradu trov konania. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaniami doručenými ústavnému súdu 11. septembra 2003 a 28. mája 2004.

K sťažnosti sú pripojené viaceré na vec sa vzťahujúce prílohy.

Ústavný súd sťažnosť 30. júna 2004 predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pre ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením sp. zn. III. ÚS 220/04-45 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   a čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy arbitrárnosťou uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Predmetom ďalšieho konania v merite veci bola len časť sťažnosti prijatá na ďalšie konanie, v ktorej sťažovateľ argumentuje nasledovne.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 je arbitrárne, a preto porušuje jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým istým uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003,   ktorým   bola   predĺžená   väzba   sťažovateľa   (ako   aj   jeho   7   spoluobvinených) do 30. novembra 2003.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 o predĺžení väzby sa odvoláva na argumentáciu obsiahnutú v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby   č. k. 1 Kv 59/02-763   z 23. mája   2003   a   na   rozhodnutie   okresného   súdu   o vzatí sťažovateľa do väzby sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003. Preto ústavný súd posudzoval odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 o predĺžení väzby v spojení s uvedeným návrhom a rozhodnutiami.

Sťažovateľ považuje skutočnosti uvedené v návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín   č.   k.   Kv   59/02-763   z 23.   mája   2003   na   predĺženie   lehoty   trvania   jeho   väzby, na základe ktorého okresný súd jeho väzbu uvedeným uznesením predĺžil vo vzťahu k jeho osobe „za nedôvodné a ničím nepodložené“. Argumentuje tým, že vo vzťahu k časti skutku, pre ktorý je trestne stíhaný, boli vykonané početné dôkazy, výsluchy a konfrontácie svedkov a obvinených.   Z výpovedí   a z iných   procesne   zabezpečených   dôkazov   nevyplýva, že by sa bol   podieľal   aj   na   trestných   činoch   vrážd,   s   ktorými   bola   jeho   trestná   vec sprenevery   spojená.   Tvrdí,   že   zistenia   z doterajších   procesných   úkonov   sú   už   procesne zabezpečené a sú použiteľné aj pred súdom. Preto jeho „... pôsobenie na svedkov alebo spoluobvinených neprichádza do   úvahy,   rovnako   ako   marenie objasňovania   skutočností závažných pre trestné stíhanie“.

Sťažovateľ   ďalej   popiera,   že   si   trestnou   činnosťou   zabezpečoval   finančné prostriedky,   nikto   ho   finančne   nemotivoval   a ani on   iného   finančne   nemotivoval.   Stále je zamestnaný   a prostriedky   na   obživu   si   i naďalej   mieni   získavať   legálne.   Popiera vytváranie fiktívnych dôkazov na zakrytie jeho trestnej činnosti, ktorých vytváranie ním podľa neho nevyplýva z dokazovania. Rovnako sa nikomu nevyhrážal násilím a ani jemu sa nikto   násilím   nevyhrážal.   Obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   je   v jeho   prípade nedôvodná. Vo vzťahu k jeho osobe neboli uvedené žiadne dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Arbitrárnosť samotného napadnutého uznesenia vidí sťažovateľ hlavne v tom „... že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce predĺženie lehoty trvania mojej väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody“. Namieta povrchnosť a všeobecnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého   sa   nedá   zistiť,   na   základe   akých   konkrétnych   dôkazov   dospel   okresný   súd k záveru o existencii nešpecifikovaných skutočností odôvodňujúcich jeho väzbu.

Sťažovateľ rozsiahlo argumentuje, prečo v jeho prípade nie sú dané dôvody väzby a prečo   odôvodnenie   uvedeného   uznesenia   nezodpovedá   požiadavkám   dohovoru,   ústavy ani zákona.   Proti   tvrdeniu   o existencii   dôvodnej   obavy,   že   bude   pokračovať   v trestnej činnosti, okrem iného namieta, že dosiaľ nebol trestne stíhaný, že zo samotného faktu jeho trestného   stíhania   nemožno   takúto   dôvodnú   obavu   vyvodiť   a   že   k   Devín   banke, a. s. v konkurze, nemá žiadny vzťah.

Ak   by   aj   v počiatočnom   štádiu   jeho   väzby   boli   stačili   podozrenia   a domnienky, tak plynutím času sa stávajú stále nedostačujúcejšími. Prípadné pretrvávanie podozrenia, že sa dopustil trestného činu, už po roku prestáva stačiť ako dostatočný dôvod väzby.

Na základe výzvy ústavného súdu sa ku prijatej časti sťažnosti vyjadril okresný súd podaním doručeným ústavnému súdu 4. októbra 2004. Okresný súd v rámci argumentácie pripomína, že jeho napadnuté uznesenie sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 nadväzuje na predchádzajúce   rozhodnutia,   a to   na   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   114/02 zo 14. decembra 2002 o vzatí sťažovateľa do väzby v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne   sp.   zn.   1   Tpo   72/02,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   ako nedôvodná.

Okresný   súd   tvrdí,   že   v dobe   vydania   napadnutého   uznesenia   boli   vyšetrovanie i väzba   sťažovateľa   v počiatočnom   štádiu.   Vyšetrovanie   zložitej   a rozsiahlej   trestnej činnosti prebiehalo plynule a z vyšetrovacieho spisu vyplývala dôvodnosť podozrenia voči sťažovateľovi. Bolo potrebné vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony a neboli známe okolnosti znamenajúce zánik väzobných dôvodov sťažovateľa. Odôvodnenie uznesenia zodpovedá § 134 ods. 2 Trestného poriadku. Pri uznesení sa preskúmava správnosť jeho výroku, a teda odkaz   na   dôvody   uvedené   v návrhu   prokurátora   ani   jeho   prípadné   chyby   sa   nemôžu vzhľadom na čas,   ktorý   uplynul od rozhodnutia o vzatí do väzby, považovať za prejav svojvôle.

Rozhodujúca je vecná správnosť a dôvodnosť predĺženia väzby a nie odôvodnenie uznesenia.   Okresný   súd   navrhol,   aby   sa   ústavný   súd   oboznámil   s vyšetrovacím   spisom sp. zn. ČVS:VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, z ktorého ku 2. júnu 2003 vyplývala dôvodnosť predĺženia väzby sťažovateľa.

Okresný súd ďalej argumentuje subsidiaritou právomoci ústavného súdu vo vzťahu ku   všeobecným   súdom,   do   právomoci   ktorých   môže   zasiahnuť   len   ak   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd.

Podľa   názoru   okresného   súdu „z   vyšetrovacieho   spisu   predtým   uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase predlžovania väzby (02. 06. 2003) by vzhľadom na rozsiahlu majetkovú trestnú činnosť, vysokú mieru prepojenosti trestnej činnosti všetkých obvinených (medzi ktorých patril aj sťažovateľ Ing. M.) prepustením ktoréhokoľvek z nich na slobodu mohlo byť vyšetrovanie zmarené. Závažnosť tejto trestnej činnosti a jej rozsah sú okrem iného   dôvodom,   pre   ktoré   nemohlo   byť   vyšetrovanie   ukončené   v 6   mesačnej   zákonnej lehote. Preto závery Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn. 1 Tp 50/2003 nemôžu byť prejavom svojvôle a nemôžu mať za následok porušenie základného práva alebo slobody“.

Ku vyjadreniu okresného súdu zaujal sťažovateľ stanovisko, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. októbra 2004. Námietky okresného súdu považuje za nedôvodné. Tvrdí, že   prinajmenej   vo   vzťahu   k   jeho   osobe   sa   už   vec   v momente   vydania   napadnutého uznesenia   nenachádzala   v počiatočnom   štádiu   vyšetrovania.   Vyšetrovanie   začalo   už 14. augusta 2002 uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Prešov sp. zn. ČVS:KUV-76/OVVK-2002. Podľa uznesenia i návrhu prokurátora na jeho vydanie vyplynula potreba predĺženia väzby až zo spojenia viacerých vecí na spoločné konanie.

Odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu tvrdí,   že   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   o väzbe   a že dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné. Nadväzujúc na argumentáciu jeho ústavnej sťažnosti tvrdí, že takéto dôvody v čase vydania uznesenia neexistovali. Ani podľa obvinenia   nebola   časť   skutku,   ktorý   mal   vykonať,   rozsiahlou   majetkovou   trestnou činnosťou a popiera vysokú prepojenosť svojho konania s konaním spoluobvinených.

Podľa jeho tvrdenia v dobe vydania uznesenia už boli relevantné dôkazy procesne zabezpečené,   nehrozilo   nebezpečenstvo   jeho   úteku,   a teda   jeho   prepustenie   by   nebolo ohrozilo   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Rovnako   popiera   aj   existenciu   dôvodov preventívnej väzby v čase vydania uznesenia. Skutkové a právne závery okresného súdu pokladá za „... zjavne neodôvodnené a arbitrárne...“, a preto zotrváva na ústavnej sťažnosti.

Trovy právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 71 571 Sk za tri úkony právnej pomoci vrátane   režijného   paušálu.   Túto   sumu   odôvodňuje   náročnosťou   jednotlivých   úkonov z hľadiska časového a odborného, ako aj použitím zahraničných cudzojazyčných prameňov.

V časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie sťažovateľových práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje právo osoby pozbavenej osobnej slobody podať návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody   nezákonné.   V okolnostiach prípadu   ide   o konanie   o predĺžení   väzby   na   návrh   prokurátora   predstavujúce   aj „... automatické súdne preskúmanie v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti zákonnosti väzby...“ (III. ÚS 227/03-9). Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z 21.   decembra   2000   vo   veci   Jubloňski v. Poľsko, NG 33492/96, § 87) sa garancie čl. 5 ods. 4 dohovoru v plnej miere vzťahujú aj na takéto konanie. Preto ústavný súd rozhodol o porušení čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Ostatné   namietané   ustanovenia   dohovoru   a ústavy,   ktoré   sú   uvedené   v uznesení o prijatí na ďalšie konanie sa aj po tomto konaní podľa názoru ústavného súdu vzťahujú na danú vec.

Ústavný   súd   na   základe   priebehu   konania   a zvlášť   podrobným   preskúmaním uznesenia,   predchádzajúcich   návrhov na vzatie sťažovateľa   do   väzby, na jej   predĺženia a súdneho   rozhodnutia   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby pokladá   za   preukázané nasledovné skutočnosti, ktoré z veľkej časti konštatoval už v uznesení č. k. III. ÚS 220/04-45 z 30. júna 2004.

Uvedené rozhodnutia a návrh obsahujú relatívne podrobný opis skutkov, z ktorých sú sťažovateľ   a ďalšie   osoby   obvinení   s jasným   vymedzením   podielu   každého   z nich   na organizovanej trestnej činnosti, ktorá sa im kladie za vinu. Z týchto odôvodnení je zrejmé, akým konaním sa podľa orgánov činných v trestnom konaní sťažovateľ dopustil trestného činu. Odôvodnenia uvedených rozhodnutí a návrhu sú veľmi podobné.

Z odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   organizovanej   trestnej činnosti   podieľal   overovaním   a zisťovaním   zostatkov   na   účte   v peňažnom   ústave, poskytovaním informácii o zostatku na účte v banke, podpisovaním a vypisovaním príkazu na prevod z účtu v banke a ich predkladaním banke, čo je opísané takto: „M. J. spolu s J. L. telefonicky v presne nezistený deň v mesiaci júl 2002 vyzvali A. B., ktorý sa v tom čase nezdržiaval na území Slovenska, aby vrátil takto získané finančné prostriedky, čo A. B. neurobil, preto poveril P. V. a J. M., aby overili a zistili zostatky na uvedenom osobnom účte A. B., po zistení zostatkov o tomto informovali M. J., ktorý si na základe ich zistenia dňa 15. 7. 2002 založil svoj osobný účet..., na ktorý mu bola prevedená dňa 16. 7. 2002 suma 75.940,-EUR   a to tým spôsobom,   že P.   V.   za spoluúčasti J.   M.   dňa 15.   7.   2002 vypísali a za A. B. podpísali príkaz na prevod sumy 75.940,-EUR z účtu A. B.... na účet M. J...., súčasne obaja spoločne vypísali a za A. B. podpísali príkaz na prevod sumy 70.000,- Sk z účtu A. B.  ... takto vypísané príkazy na prevody predložili... dňa 16. 7. 2002 na realizáciu, ku ktorej aj toho istého dňa došlo.“

Vlastná   argumentácia   okresného   súdu   sa   v relatívne   rozsiahlom   odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 vo vzťahu ku všetkým obvineným obmedzuje na nasledovnú   formuláciu: „Sudca   okresného   súdu   po   preskúmaní   návrhu   prokurátora, vyšetrovacieho   spisu   č.   ČVS:VKE-14/OVOZTČ-BB-2002   a spisov   tunajšieho   súdu sp. zn. 1 Tp   114/2002   a sp.   zn.   1   Tp   47/2003   dospel   k záveru,   že   návrh   prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u všetkých obvinených, je dôvodný. Napriek plynulému konaniu vyšetrovateľov prípravné konanie v predmetnej trestnej veci vzhľadom na potrebu jeho   rozsiahleho   doplnenia   nebude   môcť   byť   skončené   v zákonnej   6-mesačnej   lehote. Dôvody   väzby   u obvinených   pritom   trvajú   naďalej   tak,   ako   boli   konštatované pri rozhodovaní o ich vzatí do väzby a u obvinených N., J. a L. i pri rozhodovaní o rozšírení dôvodov väzby. Prepustením niektorého z obvinených na slobodu by mohlo byť vyšetrovanie i ďalšie   trestné   konanie   zmarené   alebo   sťažené.“ Zjavným   nedostatkom   uvedeného odôvodnenia   je   absencia   individualizácie   odôvodnenia   väzobných   dôvodov   voči jednotlivým   obvineným.   Vysoká   miera   vzájomnej   prepojenosti   údajnej   trestnej   činnosti všetkých obvinených však zmenšuje význam uvedeného nedostatku, ktorý však nemožno odstrániť ani začlenením uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 50/2003 z 2. júna 2003 do kontextu návrhu prokurátora a uznesení o vzatí sťažovateľa do väzby, lebo ani v nich nie sú dôvody väzby voči jednotlivým obvineným individuálne odôvodnené.

Európsky súd pre ľudské práva už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla 2000, sťažnosť č. 26772/95, §§ 162 – 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie do väzby,   sa   po   dlhšej   dobe   môžu   stať   nedostatočnými   na   jej   ďalšie   trvanie,   a zároveň kritizoval   nedostatočnú   špecifikáciu   dôvodov   väzby   voči   jednotlivým   obvineným. V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť č. 38321/97, §§ 43 – 45)   bolo   predmetom   kritiky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zjavné   opakovanie odôvodnenia   väzby   vo   viacerých   následných   väzobných   návrhoch   a rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sa týkali porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že nedostatky vytýkané Európskym súdom pre ľudské práva sa vzťahujú aj na uznesenie. Ústavný súd na rozdiel od okresného súdu nepovažuje väzbu trvajúcu   šesť   mesiacov   za   počiatočné   štádium   vyšetrovania   i trvania   väzby,   a to   ani „... s prihliadnutím na rozsah vyšetrovanej veci a potrebu ďalších úkonov...“. Ak by si ústavný   súd   osvojil   názor   o počiatočnom   štádiu   vyšetrovania,   tak   by   sa   musel   začať zaoberať otázkou, či sa v trestnej veci sťažovateľa postupovalo tempom primeraným tomu, že sa tento nachádzal vo väzbe. Pre úvahy ústavného súdu však v okolnostiach prípadu nie je   rozhodujúce   štádium   vyšetrovania,   ale štádium   trvania   väzby,   ktoré   v prípade   väzby trvajúcej skoro šesť mesiacov už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné   obmedzenie   osobnej   slobody   osoby,   voči   ktorej   sa   uplatňuje   prezumpcia neviny, je dlhodobým.

Odôvodnenie   väzby   sťažovateľa   je   v zásade   rovnaké   v návrhoch   prokuratúry i súdnych   rozhodnutiach   od   jeho   vzatia   do   väzby   až   po   jej   predĺženie   uznesením. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie jeho väzby.

V momente vzatia sťažovateľa   do   väzby bolo možné vzhľadom   na organizovaný a skupinový   charakter   trestnej   činnosti,   z   ktorej   je   obvinený,   akceptovať   aj   takéto „spoločné“ odôvodnenie väzby všetkých   obvinených. Pri   predlžovaní väzby po šiestich mesiacoch   však   už takýto   prístup   ústavne   neobstojí.   Orgány   prokuratúry   a súd   už mali dostatok   času   i možností   špecifikovať   skutkové   a následne   právne   dôvody   väzby sťažovateľa.

Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca   sa   vo   väzbe   môže   svoje   právo   žiadať   o prepustenie   z väzby   a podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná   skutkovú   a na   ňu   nadväzujúcu   právnu   argumentáciu,   na   základe   ktorej   je   ona individuálne držaná vo väzbe.

Osobná sloboda podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru je individuálne realizovaným právom. Preto i každý právne konformný zásah do nej okrem počiatočného štádia väzby musí byť v zásade individuálne odôvodnený.

Ústavný súd nepolemizuje s tou časťou argumentácie okresného súdu, v ktorej tento tvrdí, že v dobe prijatia uznesenia existovali dôvody predĺženia väzby sťažovateľa. Ústavný súd   neskúma   vecnú   správnosť   rozhodnutia   okresného   súdu   o ponechaní   sťažovateľa vo väzbe, ale konštatuje, že odôvodnenie uznesenia nepredstavuje hlavne pre nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ ďalšieho ponechania sťažovateľa vo väzbe.

Ústavný súd však nemôže prisvedčiť tvrdeniu okresného súdu, pokiaľ ide o jeho argumenty ohľadom namietaných nedostatkov odôvodnenia uznesenia. Jeho dôležitosť pre súlad   uznesenia   s ústavou   i s dohovorom   už   bola   vysvetlená.   Okresný   súd   tvrdí,   že odôvodnenie uznesenia zodpovedá požiadavkám § 134 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré znie „V odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona“. Potreba individualizácie odôvodnenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o predĺžení väzby sťažovateľa, nevyplýva z citovaného ustanovenia Trestného poriadku, ale z charakteru   práva   na   osobnú   slobodu   a z na   tento   charakter   nadväzujúcej   citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva napr. vyslovil, že opodstatnenosť každej doby väzby, nech je akokoľvek krátka, musí byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená (§ 66)].

Ústavný súd síce vyslovil porušenie sťažovateľových práv, ale už nezrušil uznesenie a neprikázal okresnému súdu vo veci   znova rozhodnúť,   lebo o sťažovateľovej   väzbe už v súčasnosti nemá právomoc rozhodovať okresný súd, a keďže sťažovateľ už bol prepustený z väzby, tak už neprichádza do úvahy zrušenie uznesenia ani príkaz okresnému súdu znovu vo veci rozhodnúť.

Pre dovŕšenie nápravy porušenia sťažovateľových práv mu ústavný súd priznal aj primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk.   Nedostatok   individualizácie odôvodnenia   predĺženia   sťažovateľovej   väzby   uznesením   v ňom   prirodzene   vyvolával pocity   neistoty   a prehliadania   jeho   osoby   v situácii   podstatného   obmedzenia   osobnej slobody.

Sťažovateľ žiada náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z odmeny jeho právneho zástupcu. Tvrdí, že „... vec je z časového, ako aj z hľadiska odborného náročná a k jej vybaveniu   boli   použité   zahraničné   a cudzojazyčné   pramene“, a zároveň   vychádza z predpokladu, že v konaní pred ústavným súdom išlo o dve veci, a to o porušenie čl. 5 ods. 4   dohovoru   a čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   postupom   a uznesením   okresného   súdu v konaní sp. zn. 1 Tp 50/2003 a o porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   tým   istým   postupom   a uznesením   tým,   že   nedošlo   k jeho   prepusteniu   z väzby. Z uvedených   dôvodov   žiada   zvýšiť   tarifnú   odmenu   podľa   §   17   ods.   3   a 4   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

K sťažovateľovej argumentácii o výške trov konania ústavný súd uvádza nasledovné. Sťažovateľov   právny   zástupca   vo   veci   okrem   ústavy   a zákonov   Slovenskej   republiky argumentoval   aj   dohovorom   a judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Podľa čl. 154c   ods.   1   ústavy   je   dohovor   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky. Využívanie ktorejkoľvek súčasti právneho poriadku Slovenskej republiky vrátane na ňu nadväzujúcej judikatúry je alebo aspoň má byť pre advokáta samozrejmosťou. Podstatná časť rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva síce zatiaľ nie je prípustná v slovenčine, ale   znalosť   niektorého   svetového   jazyka   je   pre   absolventa   vysokej   školy   taktiež samozrejmosťou.

Právny   zástupca   sťažovateľa   síce   sformuloval   rozsiahle   a zložité   podania,   ale právnym   problémom,   ktorým   sa   ústavný   súd   zaoberal   v merite   veci,   bola   potreba individualizácie   odôvodnenia   uznesenia   o predĺžení   väzby.   Časti   sťažnosti,   ktoré   musel ústavný   súd   odmietnuť   už   v rámci   predbežného   prerokovania,   nemožno   zahrnúť   do náročnosti veci v zmysle § 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Problém   potreby   individualizácie   odôvodnenia   rozhodnutia   o predĺžení   väzby   je v judikatúre   súdov   Slovenskej   republiky   nový,   a preto   sa   právny   zástupca   sťažovateľa v tejto časti podania nemohol oprieť o jednoznačnú výslovnú judikatúru. Preto musel tento problém nastoliť za pomoci kontextu rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a z nich vyvodiť závery pre konkrétny prípad.

Ústavný súd teda uznal určitú výrazne nadpriemernú časovú a odbornú náročnosť veci, a preto priznal odmenu za jeden úkon právnej pomoci zvýšenú na dvojnásobok podľa § 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   rôznymi   postupmi   a rozhodnutiami orgánov verejnej moci v rámci jeho trestného stíhania čo neznamená v žiadnom prípade, že ide o spojené veci. Sťažovateľova trestná vec síce bola spojená s inou trestnou vecou, kde však on nebol trestne stíhaný, čiže tu nešlo o pôvodne dve veci, kde by bol účastníkom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri výpočte trov konania nepoužil ustanovenie § 17 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Sťažovateľ žiadal úhradu trov konania za dva úkony právnej moci.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 v spojení s § 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktoré upravuje výšku odmeny za   zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena   za   jeden   úkon   je jedna   tretina   výpočtového   základu.   Predmetom   konania   pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2003,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   12   811   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci zvýšenú na dvojnásobok podľa § 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., každý v hodnote 8 540 Sk (2 x 4 270 Sk). Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 128 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   správny   výpočet   trov   v sume   17   208   Sk,   ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005