znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 22/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Martinom Špakom, advokátska kancelária, Odborárov 49, Spišská Nová Ves, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Vesv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   10/2012   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciachv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 488/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 488/2014 (ďalej len „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v súdnom konaní vedenom pred okresnýmsúdom pod sp. zn. 6 C 10/2012 domáhala, aby žalovaní boli spoločne a nerozdielne povinníodstrániť   stavby   a časti   stavieb   presahujúce   na   pozemok   vo   vlastníctve   sťažovateľky.Okresný   súd   v označenom   konaní   rozhodol   rozsudkom z 9.   mája   2013,   ktorým   žalobusťažovateľky   zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľkaodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v napadnutom konaní rozsudkom z 18. júna 2014tak, že výrok vo veci samej potvrdil a výrok o trovách zmenil.

Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   napadnutého   konania   podala   sťažnosťadresovanú   ústavnému   súdu,   v ktorej   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 10/2012 a postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlok porušeniu jej označených práv, pričom vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdunamieta,   že   nedoručením   vyjadrenia   žalovaných   k jej   odvolaniu   došlo   k porušeniu   jejoznačených   práv   z dôvodu   porušenia   princípu   kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní.Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazovala na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 100/04a takisto na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 264/2008a sp. zn. 4 Cdo 141/2010.

Pokiaľ ide o otázku splnenia predpokladov prípustnosti jej sťažnosti, sťažovateľkav sťažnosti uviedla, že „v súčasnosti zvažuje podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania Generálnemu prokurátorovi SR, z opatrnosti, pre prípad odloženia tohto podnetu a následného zmeškania lehoty 2 mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z.“. Na základe uvedeného bola sťažovateľka toho názoru, že jejsťažnosť je prípustná.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla vydať tento nález:„1. Ústavný súd SR konštatuje, že postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/10/2012 postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/488/2014 z boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa - Právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46.   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

2. Ústavný súd SR konštatuje, že postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/488/2014 nedoručením procesného úkonu žalovanej v 4. rade sťažoateľke   boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa - Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46. ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

3. Rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 6C/10/2012 z 9. 5. 2013, vrátane   Doplňujúceho   Rozsudku   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   z   22.   5.   2013 a Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   3Co/488/2014   z   18.   6.   2014,   zrušuje a vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

4.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy   konania pred Ústavným   súdom   SR   vo   výške   340,   89   EUR,   ktoré   pozostávajú   z   2   úkonov právnej pomoci po 134,- EUR (prevzatie a príprava, podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál po 8, 04 EUR, 20 % DPH.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súduv napadnutom konaní dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

1. Ústavný   súd   vychádzajúc   z petitu   sťažnosti   sťažovateľky   konštatuje,že sťažovateľka namieta iba postup všeobecných súdov, ktoré konali a rozhodovali v jejoznačenej   veci,   napriek   uvedenému   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   žiadalaaj zrušiť rozhodnutia   vydané   v označených   konaniach,   a to   rozsudok   okresného   súdusp. zn. 6 C   10/2012 z 9. mája   2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn.   3 Co   488/2014z 18. júna 2014. V zmysle § 49 zákona o ústavnom súde pokiaľ sťažnosť smeruje protipostupu všeobecného súdu v právoplatne skončenej veci, je nevyhnutné, aby smerovalazároveň aj proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu v danej veci. Ústavný súdv okolnostiach posudzovaného prípadu upustil od výzvy adresovanej právnemu zástupcovisťažovateľky na odstránenie toho nedostatku petitu sťažnosti z dôvodov procesnej ekonómievzhľadom na závery ústavného súdu uvedené nižšie v tomto rozhodnutí a sťažnosť posúdil arozhodol v rozsahu vymedzenom sťažovateľkou.

2. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/2012,ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktoréhovyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práva slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmaťpostup okresného súdu v označenom konaní, keďže ho meritórne preskúmal na základeodvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť   sťažovateľkeochranu jej právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti postupuokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/2012 odmietol podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

3. Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súduv napadnutom   konaní   spočíva   v   tvrdení,   že   jej   postupom   krajského   súdu   bola   odňatámožnosť   konať   tak,   ako   to   je   opísané   v prvej   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia.Z námietok sťažovateľky je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa názorusťažovateľky postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu krajského súdujej bola odňatá možnosť konať pred súdom, teda reagovať na vyjadrenie žalovaných, v čomsťažovateľka   videla   porušenie   svojich   označených   práv.   Sťažovateľka   vlastne   tvrdí,   žepostupom krajského súdu bola pozbavená súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnostikonať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu mu malo byť porušené aj jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konaťpred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSPpovažuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konaťpred súdom) (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 182/2012).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľk dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnostikonať pred krajským súdom, sťažovateľke nič nebránilo podať proti postupu krajského súdudovolanie,   pričom   prípustnosť   svojho   dovolania   mohla   spoľahlivo   oprieť   o   citovanéustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konania sa domáhaťochrany označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Podľa zisteniaústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto je potrebné urobiť záver, ženevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranujeho   práv   účinne   poskytuje   a   na   ktorého   využitie   bola   oprávnená.   Ústavný   súd   pretopovažuje sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienkuvyčerpania opravného prostriedku   z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§   53 ods. 2zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosťv tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2015