znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 22/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   M.,   B.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   N., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Advokátska kancelária JUDr. C., s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl.   6   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená   sťažnosť   T.   M.,   B.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl.   47   ods.   2 a   čl. 50 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012.

  Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti osobe sťažovateľa je vykonávané väzobné trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   iné.   O   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   rozhodol Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   195/11 z 20. mája 2011,   ktoré   bolo   opreté o väzobné dôvody   v zmysle ustanovení §   71 ods.   1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 7/2012 z 22. februára 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2012 z 29. februára 2012 mu bola (spolu s ostatnými spoluobvinenými) predĺžená lehota trvania väzby do 19. júla 2012.

Špecializovaný trestný súd svojím uznesením sp. zn. Tp 60/2012 z 29. júna 2012 nevyhovel   návrhu   prokurátora   vykonávajúceho   dozor   nad   zákonnosťou   prípravného konania (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty trvania väzby do 19. februára 2013 a s odkazom na ustanovenie § 76 ods. 3 Trestného poriadku u sťažovateľa (a ostatných spoluobvinených) lehotu trvania väzby nepredĺžil. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   rozhodnutie špecializovaného trestného súdu zrušil a lehotu trvania väzby predĺžil do 19. februára 2013.

  Sťažovateľ argumentuje, že mu špecializovaný trestný súd nepredĺžil lehotu trvania väzby z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali bez prieťahov, tak ako si to vyžaduje väzobné trestné stíhanie.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   prokurátora   bolo doručené iba jeho osobe napriek tomu, že mal v tom čase riadne ustanoveného obhajcu.

Ďalej sťažovateľ argumentuje, že o výsluchu spoluobvineného, ktorý bol vykonaný 4. júla 2012 a na ktorý odkazuje vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd,   nebol jeho obhajca napriek žiadosti podľa ustanovenia § 213 ods. 3 Trestného poriadku upovedomený, pričom bol upovedomený len o pokračovaní tohto   výsluchu (vykonaného 20.   júla 2012).   Podľa názoru sťažovateľa nemôže ísť v danej situácii väzobného stíhania o neodkladný prípad predvídaný   ustanovením   §   213   ods.   2   Trestného   poriadku   (kedy   nemožno   obhajcu vyrozumieť).

Sťažovateľ je toho názoru, že takýmto postupom mu orgány činné v trestnom konaní odňali   možnosť   spravodlivého   konania   a fakticky   znefunkčnili   právnu   pomoc,   ktorá   je pri väzobnom trestnom stíhaní povinná.

Sťažovateľ   tiež   formuluje   námietku   nedostatočného   odôvodnenia   namietaného rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   kde   poukazuje   na   jeho   obmedzenosť   z   hľadiska   rozsahu v porovnaní   s   prvostupňovým   rozhodnutím   špecializovaného   trestného   súdu.   Sťažovateľ ďalej   predostiera   rýdzo   skutkovú   argumentáciu   smerujúcu   k   spochybneniu   argumentov prokurátora   a   najvyššieho   súdu   o   obťažnosti   trestnej   veci   sťažovateľa   a   o   plynulosti postupu konania.

Sťažovateľ   ďalej   dôvodí   argumentáciou   o porušení   princípu   prezumpcie   neviny zo strany   najvyššieho   súdu,   ktorý   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   v odôvodnení   svojho rozhodnutia predčasne v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru „vyniesol verdikt   o vine   obvineného“,   keď   použil   v obsahu   odôvodnenia   formuláciu: „napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich mali obvinení spáchať, nemal pochybnosti ani ŠTS.“

  Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv sťažovateľa zaručených čl. 5 ods. 1 písm.   c)   a ods.   4   a čl.   6   ods.   1   a   2 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 20/2012   z 11.   júla   2012, toto   uznesenie   zrušil   a priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru   každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené   väzobné   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení § 296 Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do väzby   uznesením   okresného   súdu   z 20.   mája   2011 z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku obvinený môže byť   vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest; b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   z 22.   februára   2012   v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 29. februára 2012 bola sťažovateľovi lehota trvania väzby predĺžená do 19. júla 2012.

Následne prokurátor predložil špecializovanému trestnému súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 19. februára 2013 s odôvodnením, že pre obťažnosť veci nie je možné trestné stíhanie v lehote trvania väzby skončiť a prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že dosiahnutie účelu trestného konania bude zmarené.

Špecializovaný   trestný   súd   však   návrhu   prokurátora   nevyhovel   a uznesením z 29. júna 2012 rozhodol   podľa   ustanovenia § 76   ods.   3 Trestného poriadku,   že lehotu trvania   väzby   sťažovateľa   nepredlžuje.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sudca pre prípravné konanie uviedol: „Z vykonaných úkonov trestného konania,   predovšetkým s ohľadom na výsluchy vypočutých svedkov B., B., ako aj B. a P. z júna 2012 bol sudcom pre   prípravné   konanie   prijatý   záver,   že   v   predmetnej   veci   zatiaľ   nebola   rozptýlená existencia   dôvodného   podozrenia,   že   skutky   za   ktoré   bol   obvineným   osobám   vznesené obvinenie sa stali, majú znaky trestných činov za ktoré boli vznesené obvinenie (vo svojej základnej   právnej   kvalifikácii)   a   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   jednotlivé   dielčie   skutky spáchali obvinení N. S., T. M. a J. V. v mieste, čase a spôsobom ako im to je kladené za vinu v uvedených uzneseniach o vznesení obvinenia, spolu s ďalšími obvinenými osobami. Bola   tak   splnená   materiálna   podmienka   pre   skúmanie   ďalšej   existencie   dôvodov väzby u obvinených osôb a vo vzťahu k obvineným N. S. a T. M. naďalej existujú dôvody väzby dané ustanovením § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku, nakoľko v prípade ich prepustenia na slobodu existuje dôvodná obava, že ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, ktorého konania sa už dopustili, a boli zadržaní až po vydaní príkazu   na   zatknutie,   že   budú   ovplyvňovať   poškodených   a   tak   mariť   vyšetrovanie   a   to vyhrážaním sa N. S. poškodenému J. B., že ak vec ohlási polícii, on pôjde sedieť, ale ostatní ho   zabijú   (za prítomnosti   aj   obvineného   M.),   ako   aj   obava,   že   by   mohli   pokračovať v páchaniu trestnej činnosti násilného charakteru, za ktorý sú stíhaní a tak si zabezpečovali zdroj príjmu.

Za   tohoto   stavu   bolo   pristúpené   ku   skúmaniu   či   boli   splnené   podmienky   na predĺženie väzby. Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícii zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Z uvedených ustanovení preto vyplýva pre konajúce orgány činné v trestnom konaní povinnosť konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene pričom preskúmaním spisu bolo zistené, že orgány činné v trestnom konaní sa uvedenými zákonnými ustanoveniami dôsledne   neriadili,   keď   podľa   zistení   dvaja   konajúci   vyšetrovatelia   vo   veci   vykonali za obdobie   trvajúcej   väzby   od   mesiaca   máj   2011   (obvinený   S.,   obvinený   M.)   celkom 105 úkonov trestného konania (vyšetrovateľ Mjr. Ing. C. - 55 úkonov, a vyšetrovateľka Mjr. Ing.   Z.   -   50   úkonov),   čo   predstavuje   v   prepočte   na   13   mesiacov   trvajúcej   väzby 8 úkonov trestného konania a na jedného konajúceho vyšetrovateľa tak pripadajú 4 úkony trestného konania na mesiac.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžiť lehotu trvania väzby možno len vtedy, ak návrh bol podaný včas a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov   trestné   stíhanie   skončiť   a   prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

V súlade s uvedeným zákonným ustanovením bol prijatý záver, že návrh prokurátora bol podaný včas avšak vzhľadom na intenzitu vykonávania úkonov trestného konania, bol prijatý záver, že konajúce orgány činné v trestnom konaní vo veci nekonali prednostne a urýchlene   a   preto   nebolo   možné   prijať   záver,   že   pre   obtiažnosť   veci,   alebo   z   iných závažných dôvodov nebolo   možné trestné stíhanie skončiť v lehote už predĺženej väzby na maximálne možnú dobu 7 mesiacov, t. j. do 19.07.2012 u všetkých troch obvinených. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z obsahu spisu ani podaného návrhu neboli zistené konkrétne relevantné, vysvetľujúce skutočnosti z akého dôvodu vo veci ČVS: PPZ- 85/BOK-BA-2012   -   poškodený   A.   Š.   bolo   trestné   stíhanie   vo   veci   začaté   12.03.2012, poškodený bol vypočutý toho istého dňa, 15.03.2012 boli vykonané rekognície a obvinenie obvinenému M., S. a spol. bolo vznesené až 23.05.2012, pričom v prípade urýchleného konania vo vzťahu k osobám vo väzbe a včasnému vzneseniu obvinenia by bolo možné vykonať potrebné úkony a ukončiť vyšetrovanie v lehote predĺženej väzby do 19.07.2012. Inštitút   väzby   je   najhlbším   zásahom   do   Ústavou   Slovenskej   republiky a medzinárodnoprávnymi   dokumentmi   garantovaných   práv   fyzických   osôb,   konkrétne do práva na osobnú slobodu a preto je vždy potrebné mať dôsledne na zreteli, že takýto zásah môže trvať len nevyhnutnú dobu. V prejednávanej veci ide o pomerne jednoduché skutky, týkajúce sa fyzických útokov viacerých osôb na poškodené osoby, kde vyšetrovanie predmetnej veci už trvá neprimerane dlho. Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že je   nenáležité   žiadať   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   o   ďalšie   predĺženie trvania väzby a to dokonca o ďalších 7 mesiacov vo veci, ktorú nie je možné označiť za obtiažnu   a   kde   už   bola   raz   predĺžená   väzba   a   to   dokonca   na   obdobie   7   mesiacov (obvinení M., S.), resp. 5 mesiacov (obvinený V.). Je potrebné mať na zreteli aj závery uvedené   v   uznesení   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   Tp   7/2012,   zo   dňa   22.02.2012   v   spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tost 6/2012, zo dňa 29.02.2012, kde došlo už raz k predĺženiu trvania väzby u obvineného J. V. a to do 19.07.2012 s akcentom obidvoch konajúcich   súdov   na   dôsledné   rešpektovanie   práv   obvinených   osôb   vo   väzbe   daných ustanovením § 2 ods. 6 Trestného poriadku a § 76 ods. 1 Trestného poriadku.

Z   uvedených   dôvodov   potom   nebolo   zo   strany   konajúceho   sudcu   pre   prípravné konanie pristúpené ku skúmaniu či prepustením obvinených z väzby na slobodu hrozí, že bude zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, čo je ďalší obligatórny znak podmieňujúci predlžovanie väzby.

Z uvedených dôvodov preto aj napriek existencii trvajúcich dôvodov väzby neboli splnené podmienky predĺženia väzby a preto návrhu prokurátora vyhovené nebolo.“

Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorou žiadal   o zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia   a jeho   nahradenie   vlastným   rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým by tento lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil v zmysle jeho návrhu.   V sťažnosti prokurátor namietal, že špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba mechanickým súčtom procesných úkonov a ich štatistickým spriemerovaním, na   základe   čoho   podľa   vyjadrenia   prokurátora   dospel   špecializovaný   trestný   súd k nesprávnemu   názoru,   že   orgány   prípravného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa nepostupovali   zákonne,   teda   prednostne   a urýchlene.   Prokurátor   ďalej   uviedol,   že špecializovaný trestný súd pri posúdení návrhu neprihliadol na viaceré zásadné skutočnosti, a   síce   že   vo   veci   je   potrebné   vykonať   ďalšie   vyšetrovacie   úkony,   ktoré   prezentoval prokurátor vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, a že ide o obťažnú vec, pretože   trestné   konanie   je   vedené   proti   zločineckej   skupine   a   súčasne   pre   viacero súvisiacich skutkov.

Najvyšší súd sťažnosti prokurátora vyhovel, svojím uznesením sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012 rozhodnutie špecializovaného trestného súdu zrušil a lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil do 19. februára 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd touto argumentáciou:

„Obvinení N. S., T. M. a J. V. spolu s ďalšími 7 osobami sú vyšetrovateľom Úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   policajného   zboru   Slovenskej   republiky z 21. marca   2011,   sp.   zn.   PPZ-84/BOK-B-201   trestne   stíhaní   pre   zločin   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a ďalšiu závažnú trestnú činnosť tak, ako je to uvedené v citovanom uznesení vyšetrovateľa.

Dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali skutky tak ako sú vymedzené v skutkovej vete   uznesenia   vyšetrovateľa,   naďalej   trvá.   Doterajším   vyšetrovaním   nielenže   nebolo vyvrátené, alebo zoslabené, ale práve naopak zosilnené napr. aj výpoveďou N. S. zo 4. júla 2012, ktorej kópiu predložil prokurátor v rámci doplnenia svojej sťažnosti najvyššiemu súdu. Napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich mali obvinení spáchať, nemal pochybnosť ani ŠTS.

Rovnako   v   tomto   štádiu   trestného   stíhania   bez   akýchkoľvek   pochybností   naďalej trvajú aj dôvody väzby u obvinených N. S., T. M. podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. a obvineného J. V. podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., tak ako to bolo už podrobne uvedené v odôvodnení uznesenia Okresného súdu Bratislava z 20. mája 2011, sp. zn. 0 Tp 195/2011 (obv. N. S. a T. M.) a uznesenie tohto súdu zo 14. augusta 2011, sp. zn. 0 Tp 381/2011 v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   23.   augusta   2011,   sp.   zn. 4 Tpo 62/2011 (obv. J. V.) o ich vzatí do väzby. Ani v tomto ohľade ŠTS v napadnutom uznesení   nemal   rovnako   žiadne   pochybnosti.   Naposledy   bola   ich   väzba   právoplatne predĺžená do 19. júla 2012 uznesením Okresného súdu Bratislava I z 5. decembra 2011, sp. zn. 0 Tp 598/2011 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2011, sp. zn. 1 Tpo 94/2011 a 1 Tpo 95/2011 (obv. N. S. a T. M.). U obvineného J. V. uznesením ŠTS z 22. februára 2012, sp. zn. Tp 7/2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. 4 Tost 6/2012.

Pre pozitívne rozhodnutie ŠTS o predĺžení lehoty trvania väzby obvinených boli teda splnené   všetky   materiálne   podmienky   vrátane   formálnej   podmienky   t.j.,   že   návrh prokurátora sudcovi pre prípravné konanie bol predložený v súlade s ustanovením § 76 ods. 2 Tr. por. Spis o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu ŠTS bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie včas v lehote podľa § 76 ods. 3 Tr. por., t.j. najmenej päť dní pred uplynutím predĺženej lehoty väzby.

Rozhodujúcou   otázkou   pre   posúdenie   oprávnenosti   návrhu   prokurátora   na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených, ktorú bolo treba riešiť zostala tak skutočnosť, či   pre   obtiažnosť   veci,   alebo   iných   závažných   dôvod   nebolo   možné   predmetné   trestné stíhanie v prípravnom konaní skončiť už v raz predĺženej lehote väzby (t.j. do 19. júla 2012) a či prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, ako to vyplýva z ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. por. Uvedené   ustanovenie   tvorí   tak   (spolu   s   ostatnými   materiálnymi   podmienkami   väzby) obligatórnu podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby obvinených.

ŠTS vo svojom uznesení dospel k záveru, že táto podmienka splnená nebola, a preto žiadosť prokurátora o opätovné predĺženie lehoty väzby nevyhovel. Svoje rozhodnutie, ako už   bolo   uvedené   vyššie   odôvodnil   podrobným   výpočtom   vykonaných   úkonov   a   ich štatistickým vyhodnotením (spriemerovaním podľa mesiacov).

S takýmto záverom ŠTS však nie je možné súhlasiť. Uvedené v podstate štatistické hodnotenie   samo   o   sebe   nemá   a   ani   nemôže   mať   takú   výpovednú   hodnotu,   ktorá   by zodpovedala kritériám tohto zákonného ustanovenia.

Najvyšší súd po preskúmaní spisu zistil, že vyšetrovanie o predmetnej trestnej veci prebieha plynulo. Pri tom je potrebné zvýrazniť v súlade s námietkou prokurátora, že pri posúdení veci z tohto hľadiska nejde len o výpočet jednotlivých výsluchov, ale aj o ďalšie úkony, prípravu na ne vrátane ich vyhodnotenia a na tomto základe stanovenie ďalšieho postupu vyšetrovania.

Je potrebné v tomto smere súhlasiť aj s tým, že nejde o vyšetrovanie jednoduchej trestnej   činnosti.   Obvineným   sa   kladie   za   vinu   spáchanie   trestného   činu   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. por. ako najvyššej formy organizovaného   zločinu   a   iných   obzvlášť   závažných   trestných   činov   spáchaných   touto formou. Ide teda o spáchanie množstva skutkov s množstvom obvinených osôb, ktoré sú logicky   vecne   a   personálne   previazané   a   sťažujú   tak   potrebné   objasnenie   veci,   a   teda vyžadujú k tomu potrebné dokazovanie, ako to napokon vyplýva aj z návrhu prokurátora. Predĺženie lehoty väzby do 19. februára 2013 vzhľadom k uvedenému považuje preto za primeranú aj najvyšší súd.

Vzhľadom k tomu, že zároveň u všetkých obvinených reálne hrozí, že v prípade ich prepustenia na slobodu bude zmarený účel trestného konania (§1 ods. 1 Tr. por.) t j., že opätovne ujdú a budú sa skrývať resp. pôsobiť na svedkov (čo je nakoniec aj obsahom skutkov kladeným im za vinu), alebo pokračovať v trestnej činnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Z   už citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd,   ako aj   ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

  Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa)   vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení špecializovaného   trestného   súdu,   ktoré   zhodne   poukázali   na   splnenie   formálnych podmienok väzby (dodržanie procesných limitov vymedzených ustanoveniami § 76 ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku) a   materiálnych podmienok väzby (tzv. skutkové okolnosti vzatia do väzby a existencia dôvodov väzby útekovej, kolúznej   a preventívnej). V tomto smere najvyšší súd ich v podstate zhodné právne závery v plnej miere akceptoval.

  Pri   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu posudzoval najvyšší súd aj splnenie ďalšej špecifickej podmienky súvisiacej s predĺžením doterajšej lehoty trvania väzby, otázku, ktorá zostala spornou, a síce, či pre obťažnosť veci alebo   z iných   závažných   dôvodov   nebolo   možné   trestné   stíhanie   ukončiť   v   pôvodne predĺženej   lehote   väzby   (t.   j.   do   19.   júla   2012).   Argumentácia   tak   špecializovaného trestného súdu obsiahnutá v jeho rozhodnutí, ako aj argumentácia sťažnosti prokurátora sa týkala   predovšetkým   zodpovedania   tejto   spornej   otázky,   preto   najvyšší   súd   svoju prieskumnú právomoc zameral týmto smerom.

Najvyšší súd sa nestotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu o nesplnení označenej   podmienky   a spôsob   hodnotenia   postupu   orgánov činných   v trestnom   konaní v trestnej   veci   sťažovateľa,   ktorý   špecializovaný   trestný   súd   zvolil   (aplikácia   rýdzo kvantitatívneho   parametra),   považoval   za   povrchný,   neobjektívny,   a teda   nesprávny. Najvyšší súd naopak kvalifikoval postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý, pričom poukázal na potrebu realizácie ďalších súvisiacich relevantných úkonov a s nimi spojenú   časovú   náročnosť   vyšetrovania,   ktoré   špecializovaný   trestný   súd   opomenul zohľadniť.   Najvyšší súd takisto prezentoval protiargumentáciu o obťažnosti trestnej veci sťažovateľa,   ktorú   zdôvodnil   osobitným   charakterom   vyšetrovanej   trestnej   činnosti (organizovaný zločin) a jej skutkovou zložitosťou.

  Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal   s relevantnými   otázkami   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa adekvátne   a preskúmateľne.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie ústavnoprávne   akceptovateľné,   pretože   právne   závery   najvyššieho   súdu   vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o väzbe sťažovateľa.

Námietku   sťažovateľa   o neprimerane   úzkom   rozsahu   odôvodnenia   rozhodnutia najvyššieho súdu považuje ústavný súd za právne irelevantnú a ako takú nehodnú bližšej pozornosti   ústavného   súdu,   snáď   nanajvýš   spôsobilú   konštatovania,   že   požiadavka náležitého   odôvodnenia   rozhodnutia   sa   zásadne   spravuje   parametrom   kvality,   nie parametrom kvantity.

Pokiaľ ide   o sťažovateľom   formulovanú námietku   porušenia   princípu   prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na východiská   princípu   prezumpcie   neviny,   podľa   ktorých   sa   má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného   dokazovania   umožnil   sudcovi   rozhodnúť   nestranne   a nezaujate.   Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím   súdu   o jeho   vine,   a stránku   procesnoprávnu,   kde   ide   o pravidlá   súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe zákona.

Sťažovateľ poukazuje na podľa jeho názoru nevhodné vyjadrenie najvyššieho súdu dávajúce   podľa   sťažovateľa   v rozpore   s označeným   princípom   najavo   jeho   vinu,   a síce na vyjadrenie   obsiahnuté   v odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu,   kde   tento   uviedol: „... napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich mali obvinení spáchať, nemal pochybnosti ani ŠTS.“

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v rámci   svojej   rozhodovacej činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým,   ako   bola   jej   vina   preukázaná   v súlade   so   zákonom   (pozri   rozsudok   Daktaras v. Litva z 10. októbra 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo   druhé   boli   považované za   prijateľné   alebo bezchybné („unobjectionable“)   v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987, Englert v. Nemecko z 25. augusta 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. marca 1996.

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná   v kontexte   osobitných   okolností,   za   akých   boli   výroky   urobené   (pozri rozsudky   ESĽP   napr.   Daktaras   v.   Litva   a Adolf   v.   Rakúsko   z 26.   marca   1982 a III. ÚS 83/01).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   označenej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho súdu, a aj s prihliadnutí na obsahový kontext predchádzajúceho odseku tohto odôvodnenia („Dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali skutky tak ako sú vymedzené v skutkovej vete uznesenia vyšetrovateľa naďalej trvá“) konštatuje, že pasáž vo vzťahu, ku ktorej vzniesol sťažovateľ   námietku   porušenia   princípu   prezumpcie   neviny,   obsahuje   zjavnú   pisársku chybu, keď najvyšší súd omylom namiesto slovného vyjadrenia „podozrenie“ použil slovo „podanie“.   Takýto   výslovne   technický   nedostatok   obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu postrádajúci   ústavnoprávnu   relevanciu   možno   odstrániť   prostredníctvom   príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 174 s odkazom na použitie § 180 Trestného poriadku). Zjavným úmyslom najvyššieho súdu teda bolo použiť formuláciu predpokladu spáchania skutkov (slovné vymedzenie „podozrenie“), ktorá plne zodpovedá rešpektovaniu princípu prezumpcie neviny, a preto ústavný súd (aj s prihliadnutím na možnosť konvalidácie tohto technického   nedostatku) považuje odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho súdu   za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru a námietku sťažovateľa v tomto smere kvalifikuje ako neopodstatnenú.

Pri   posúdení   čiastkovej   námietky   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   na   obhajobu v súvislosti   s prijatím   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zohľadnil viacero   aspektov   relevantných   z hľadiska   materiálneho   naplnenia   garancií čl.   5   ods.   4 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP, ako aj judikatúry ústavného súdu konanie podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   osobe   pozbavenej   slobody   zabezpečuje   právo   na   právnu verifikáciu   legality   pozbavenia   osobnej   slobody.   Kvalita   (obsah)   tohto   preskúmania vyžaduje,   aby   bola   preskúmaná   zákonnosť   pozbavenia   slobody   (náležité   odôvodnenie splnenia   podmienok   väzby) a aby pri   tomto   preskúmaní bola dodržaná   zákonnosť,   teda príslušné   procesné   pravidlá.   Konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nemusí   vyhovovať všetkým požiadavkám spravodlivého súdneho procesu zakotveným v čl. 6 dohovoru, vždy však   musí   byť   zaručená   minimálne   kontradiktórnosť   konania   a   „rovnosť   zbraní“. Kontradiktórnosť konania o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa   v rámci konania pred opravnou inštanciou si vyžadovala poskytnutie možnosti   vyjadriť sa k argumentácii protistrany   (štátneho   zástupcu).   Judikatúra   ESĽP   uznala   síce   nutnosť   právnej   pomoci obhajcu v daných prípadoch, avšak len za určitých okolností, napr. v pri prerokovaní veci pred kasačným súdom, kde možnosti účastníka konania napádať rozhodnutie sú značne obmedzené (rozhodnutie možno napádať len z právnej stránky, nikdy nie aj zo skutkovej), čo nebol prípad sťažovateľa. Ústavný súd vychádzal z toho, že sťažnosť prokurátora, tak ako   uviedol   sám   sťažovateľ,   mu   bola   doručená,   a teda   disponoval   možnosťou   sa   k nej vyjadriť.   Ďalej   pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   námietky   sťažovateľa   obsiahnuté v ústavnej sťažnosti okrem prevzatia argumentácie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu smerovali výslovne len proti obsahu uznesenia najvyššieho súdu, žiadne iné okolnosti priamo sa   týkajúce, resp.   vyvracajúce splnenie   podmienok   na predĺženie   lehoty   trvania väzby   sťažovateľa   v kontexte   argumentácie   sťažnosti   prokurátora,   sťažovateľ   (v   konaní pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   zastúpený)   v ústavnej   sťažnosti   neuviedol,   a teda nijako neobjasnil, aký konkrétny materiálny dopad malo ním prezentované „znefunkčnenie právnej   pomoci“ na   rozhodovanie   o jeho   väzbe.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   zmienený výsluch svedka, ktorý mal byť podľa jeho tvrdenia vykonaný bez prítomnosti jeho obhajcu a o ktorom sa najvyšší súd okrajovo zmienil vo svojom rozhodnutí, ústavný súd konštatuje, že zaoberať sa zákonnosťou tohto dôkazu z hľadiska posúdenia splnenia podmienok väzby sťažovateľa   (konkrétne   materiálnych   podmienok   väzby)   je   z pohľadu   prezentovaného komplexného   súboru   skutkových   okolností   irelevantné.   O dôvodnosti   podozrenia,   že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie proti sťažovateľovi vedené, totiž nemal pochybnosti ani špecializovaný trestný súd, ktorý rozhodoval o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa v období pred vykonaním tohto podľa sťažovateľa „sporného“ výsluchu a takisto najvyšší súd   tento   výsluch   v rámci   svojej   argumentácie   prezentoval   iba   ako   podporný   – „zosilňujúci“ dôvodné podozrenie   o spáchaní   vyšetrovanej   trestnej   činnosti.   Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti posúdil ústavný súd namietané uznesenie najvyššieho súdu a s ním   súvisiaci   postup   ako   udržateľné   s obsahom   princípu   rovností   zbraní   a námietku sťažovateľa v tomto smere kvalifikoval ako neopodstatnenú.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho najvyššieho   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy) a dohovoru [čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru], preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

  K sťažovateľom predostretým námietkam porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17   ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru týkajúce sa práva na osobnú slobodu obsahujú jeho základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na spravodlivý proces pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie   danej   časti   sťažnosti   a obsahom   označených   článkov ústavy   a dohovoru posúdil ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa vo vzťahu k takto označeným námietkam ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd rozhodol vychádzajúc z jednotlivých čiastkových záverov tak, ako to je uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   a nedostatkami   náležitostí   sťažnosti,   ktoré zistil, sa ďalej nezaoberal (nepriloženie splnomocnenia udeleného advokátovi).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013