znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 22/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   L.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   C.,   K. ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovaným v 2. až vo   4.   rade   zabezpečiť   dodávku   elektrickej   energie,   vody   a   plynu   do   právoplatného skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C/111/2003. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra 2011 toto uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu podal 3. októbra 2011   odvolanie,   na   ktoré   však   krajský   súd   vôbec   neprihliadol,   pretože   spis   mal   byť okresným   súdom   postúpený   krajskému   súdu   bez   jeho   odvolania,   ktoré   okresný   súd «pravdepodobne „doposlal“ na Krajský súd Košice...   avšak až 07.   10.   2011.   Na to je reakcia   v   spise   na   č.   l.:   604,   že   toto   podanie   došlo   do   kancelárie   po   vypracovaní rozhodnutia. Dávam na vedomie Ústavnému súdu, že rozhodnutie Krajského súdu Košice je takisto zo dňa 07. 10. 2011!!!».

Sťažovateľ tvrdí, že mu týmto „postupom Okresného súdu Košice I a Krajského súdu Košice... bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda je daný dôvod na podanie dovolania v súlade s ustanovením § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 O. s. p. Dovolanie bolo v zákonom stanovenej lehote podané...

Uznesenie Krajského súdu Košice trpí... nedostatkom skutkových a tým pádom aj právnych   záverov,   v   dôsledku   čoho   vykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   (nakoľko nezohľadňuje   obsah   spisu   podané   odvolanie)   a   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok dôvodov. O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu ide vtedy, ak je založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná svojvôľa.

Mám za to, že práve k takémuto zjavnému aplikačnému excesu, spôsobilému založiť porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   v posudzovanej veci došlo a boli tak porušené moje práva a zákonom chránené záujmy.“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal nasledovné rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa Ing. Š. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Okresného súdu Košice I č. k.: 15 C/111/2003-590 zo dňa 26. 08. 2011 a rozhodnutím Krajského súdu Košice pod sp. zn.: 2 Co/278/2011 zo dňa 07. 10. 2011 porušené bolo.

Rozhodnutie Okresného súdu Košice I č. k.: 15 C/111/2003-590 zo dňa 26. 08. 2011 a rozhodnutím Krajského súdu Košice pod sp. zn.: 2 Co/278/2011 zo dňa 07. 10. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Okresný   súd   Košice   I   a   Krajský   súd   Košice   sú   povinný   nahradiť   sťažovateľovi spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. J. C., so sídlom K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa konaním a rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd uvádza, že čo sa   týka návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia,   konanie   na   tomto   súde   skončilo   vydaním   uznesenia okresného súdu č. k. 15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011, ktoré podliehalo revíznej právomoci   krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   Preskúmanie   napadnutého uznesenia okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu.   V   súvislosti   s namietaným porušením   označeného základného práva   je preto   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   a   konečné rozhodnutie krajského súdu   (obdobne III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza (a prílohou k sťažnosti aj preukazuje), že na okresnom   súde   podal   osobne   23.   novembra   2011   dovolanie   namietajúc   existenciu dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   ods.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   že sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   mala   byť   postupom   všeobecných   súdov   odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o tomto   dovolaní sťažovateľa   nebolo   dosiaľ   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   26/09,   III.   ÚS   109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   odmietnuť   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co/278/2011   zo   7.   októbra   2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani ďalšou časťou sťažnosti meritórne nezaoberal,   ale   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1   v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012