znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 22/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S/143/2008   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 Sžo/39/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2010 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23   S/143/2008   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo/39/2009.

Sťažovateľ v podstatnom uviedol, že krajským súdom „nebol osobne vyrozumený o určení dňa pojednávania“, a ak by mu bolo doručené „oznámenie o pojednávaní, tak by sa ho bol zúčastnil“. Ďalej namietal, že krajský súd nekonal „efektívne“, a tak „došlo k porušeniu   garantovaného   práva  ...   na   prerokovanie   veci.  ...   Mám   za   to,   že   celé ustanovenie (čl. 48 ods. 2 ústavy). bolo nečinnosťou súdu v súdnom konaní, týkajúce sa predmetnej veci plne porušené.“. Po skutkovej stránke svoju sťažnosť doplnil tvrdením, že 11. marca 2009 viezol svoju manželku na kúpeľnú liečbu, ale keďže mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie, nemohol krajský súd požiadať o jeho odročenie.

Z argumentácie   obsiahnutej v rozhodnutí   vyplýva, že podľa   sťažovateľa   došlo   aj k porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, ako aj čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy, ďalej k porušeniu práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy a tiež k porušeniu „Základných práv EÚ“, ktoré z obsahu sťažnosti ústavný súd identifikoval ako práva podľa Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), pričom sťažovateľ konkrétne namietal porušenie práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 1 charty, práva na slobodu podľa čl. 6 charty, práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 8 charty, práva na rovnosť pred zákonom podľa čl. 20 charty a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa   čl. 47 charty.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a aby ústavný súd zrušil vydané „uznesenie“ krajského   súdu   sp.   zn.   23   S/143/2008,   ako   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Sžso/39/2009,   nariadil   vo   veci   nové   pojednávanie   a priznal   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z   radov advokátov z dôvodu   že   je   invalidným   dôchodcom, existujú   u neho   podmienky   na   oslobodenie   od súdnych poplatkov a právneho zástupcu potrebuje na ochranu svojich právnych záujmov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už bolo meritórne rozhodnuté pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (obdobne II. ÚS 184/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej moci. K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci.   Uvedený názor vychádza tiež zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a dopytu na krajskom súde ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 11. marca 2009 č. k. 23S/143/2008-34 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) a najvyšší súd rozsudkom z 30. septembra 2010 sp. zn. 7 Sžso/39/2009   (ďalej   aj   „rozhodnutie   najvyššieho   súdu“).   Obidva   rozsudky   sa   stali právoplatnými 19. októbra 2010. Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórnych rozhodnutí krajského súdu aj najvyššieho súdu ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (29. októbra 2009) už nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie základného práva len podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal právneho zástupcu na svoje zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   z   dôvodu,   že   bolo   bez   právneho významu ustanoviť mu tohto právneho zástupcu s prihliadnutím na skutočnosť, že už pri predbežnom prerokovaní ústavný súd jeho sťažnosť odmietol a súčasne nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na ďalšie doplnenie podania, ústavný súd posúdil sťažnosť podľa celkového obsahu, v ktorom sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy a základného práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy v spojení s ďalšími časťami ústavy (čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 a 4), ako aj porušenie práv podľa charty (čl. 1, čl. 6, čl. 8, čl. 20 a čl. 47).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd tiež nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata sťažovateľových argumentov spočíva v nespokojnosti s postupom krajského súdu, ktorý ho nepredvolal na pojednávanie a v jeho neprítomnosti rozhodoval o žalobách, ktorým sťažovateľ napádal zákonnosť správnych rozhodnutí Sociálnej poisťovne, čím mu mala byť odňatá možnosť vyjadriť sa k veci. Uvedené dôvody sú podľa ústavného súdu právne významné pre posúdenie prípadného porušenia základného práva na spravodlivý súdny   proces   podľa   čl.   46   ústavy,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   uvádzal   v odôvodnení svojej sťažnosti.

Podľa   čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom   je možné domáhať sa   jeho rešpektovania (m. m. I.   ÚS   22/03, III.   ÚS   7/08). V zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy však podrobnosti o súdnej ochrane ustanovuje zákon, pričom v okolnostiach prípadu je týmto zákonom Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu by bolo každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (m. m. I. ÚS 26/94, III. ÚS 346/2010).

Podľa § 49 ods. 1 OSP ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Krajský   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   sú   splnené   podmienky   na   vykonanie pojednávania v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, a v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 23 S/143/2008-34 z 11. marca 2009 uviedol:

„Žalobca,   ani   ustanovený   právny   zástupca   sa   pojednávania   konaného   dňa 11.03.2009   nezúčastnili.   Ustanovený   právny   zástupca   podaním   doručeným   súdu   dňa 05.03.2009   oznámil,   že   dňa   11.03.2009   má   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici pojednávanie v trestnej veci o 10.00 hodine a vzhľadom k tomu, že sa jedná o trestnú vec a jej klient trvá na osobnom zastupovaní, žiadal o zmenu termínu pojednávania na iný vhodný termín, nakoľko sa mu nepodarilo nájsť náhradu z radov advokátov. Krajský súd oznámil telefonicky dňa 09.03.2009 ustanovenému zástupcovi, že jeho žiadosti o zmenu termínu nebude vyhovené, nakoľko pojednávanie v predmetných veciach je určené na 8.30 hodinu a pojednávanie v trestnej veci sa začína o 10.00 hodine s tým, že je zrejmé, že pojednávanie v predmetných veciach bude ukončené do zahájenia trestného pojednávania na tunajšom krajskom súde. Súd preto vo veci pojednával v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 250g ods. 2 O. s. p.“

Najvyšší súd sa v odvolacom konaní zaoberal aj otázkou, či postupom krajského súdu   nedošlo   k odňatiu   možnosti   sťažovateľa   konať   pred   súdom.   K tejto   otázke   zaujal najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 7 Sžo/39/2009 z 30. septembra 2010 nasledovné stanovisko:

„Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa právnu zástupkyňu žalobcu riadne predvolal na pojednávanie v zmysle § 101 ods. 1 OSP, lebo predvolanie na pojednávanie vo veci   samej   konané   11.   marca   2009   o   8,30   hod.   prevzala   13.   februára   2009.   Listom doručeným súdu 5. marca 2009 požiadala o zmenu termínu pojednávania s odôvodnením, že v ten deň o 10,00 hodine na rovnakom súde zastupuje svojho klienta v trestnej veci, ktorý trvá   na   právnom   zastúpení.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   právna   zástupkyňa   mala možnosť   kvalifikovane   sa   na   pojednávanie   pripraviť   a   v   prípade,   ak   by   uprednostnila pojednávanie v trestnej veci na tom istom súde v tom istom dni, ale takmer o 1 hod a 30 minút neskoršie, mohla svoje písomné vyjadrenie k veci s príslušným dôkazom predložiť konajúcemu súdu pred pojednávaním vo veci, prípadne sa zúčastniť pojednávania a zrejme by stihla aj pojednávanie v trestnej veci.   Odvolací súd preto rovnako, ako súd prvého stupňa,   nepovažoval   neúčasť   právnej   zástupkyne   žalobcu   za   ospravedlnenú   z   vážnych dôvodov.   Nepovažoval   za   nesprávny   postup   krajského   súdu,   ktorý   žiadosti   o   odročenie pojednávania   nevyhovel   a   vec   prejednal   bez   jej   prítomnosti.   Navyše   uvádzaný   dôvod neprítomnosti   nemožno   pokladať   za   kvalifikovaný   dôvod   pre   odročenie   pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP.

Právna   zástupkyňa   predložila   krajskému   súdu   v   deň   pojednávania   potvrdenie, vystavené   všeobecnou   lekárkou   pre   deti   a   dorast   MUDr.   M.   N.,   podľa   ktorého   matka dieťaťa E. L. (právna zástupkyňa žalobcu) bola 11. marca 2009 na vyšetrení. Z potvrdenia však nemožno zistiť, kedy presne sa vyšetrenie uskutočnilo a nie je z neho zrejmé, v akom čase bolo vyhotovené. Podľa úradného záznamu toto potvrdenie došlo súdu po vyhlásení rozhodnutia, ktoré skončilo o 9,05 hod., preto súd prvého stupňa na tento ospravedlniteľný dôvod nemohol prihliadať.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca a jeho právna zástupkyňa mali možnosť zúčastniť sa pojednávania   a   využiť   procesné   prostriedky   na   dosiahnutie   priaznivejšieho   výsledku konania. V konaní preto nedošlo k procesnému pochybeniu, ktoré by bolo podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP dôvodom na zrušenie rozhodnutia.“

Ústavný súd nevzhliadol v procesnom postupe krajského súdu ani najvyššieho súdu také pochybenia, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý súdny   proces.   Je   v súlade   s citovanými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku, pokiaľ   sú   právnemu   zástupcovi   ustanovenému   na   celé   konanie   doručované   všetky písomnosti   súdu   určené   účastníkovi   konania.   Ak   v danom   prípade   krajský   súd   doručil predvolanie na pojednávanie len právnemu zástupcovi účastníka, pričom súčasne neboli dôvody na to, aby účastník konania na pojednávaní vykonal niečo osobne (napríklad jeho osobná účasť bola nevyhnutná v prípade vykonania dôkazu vyžadujúceho jeho prítomnosť), nesignalizuje postup konajúceho všeobecného súdu porušenie procesnoprávnych predpisov (Občianskeho súdneho poriadku), a teda ani porušenie základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotveného   v   čl.   46   ústavy.   Ako   vyplýva   z odôvodnenia   rozhodnutia krajského súdu, tento sa náležite vysporiadal so splnením procesných podmienok, za akých možno vykonať pojednávanie v neprítomnosti účastníka konania a jeho právneho zástupcu, pričom jeho právne závery sú logické a ústavne akceptovateľné.

Najvyšší súd ako súd odvolací sa osobitne zaoberal aj otázkou, či došlo postupom súdu   nižšieho   stupňa   k   odňatia   možnosti   účastníka   konať   pred   súdom.   Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že ak súd konal v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka na pojednávanie, neodňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom (R 108/2000). Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu   v občianskom   súdnom   konaní   na   účely   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených záujmov. Najvyšší súd však v danej veci dostatočne vysvetlil, prečo nepovažoval postup krajského súdu za chybný a znemožňujúci uplatnenie procesných práv sťažovateľa, ktoré mu patrili podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj to prečo nepovažoval dôvody na odročenie   pojednávania   uvádzané   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa   za   kvalifikované. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje interpretáciu a aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku konajúcimi všeobecnými súdmi za zlučiteľnú s ústavou a sťažovateľove námietky v tomto smere za neodôvodnené.

Ústavný súd prijal totožný záver (o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti) aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods.   1   ústavy,   a   to   vychádzajúc   zo   stabilizovanej   judikatúry (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 27/08, I. ÚS 194/2010, III. ÚS 252/2010), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 19 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1 ústavy. O prípadnom porušení   týchto   základných   práv   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Napokon, ani sám sťažovateľ neuvádza okolnosti, ktoré by konkrétnejšie odôvodňovali   prípadný   neústavný   zásah   do   práva   týkajúceho   sa   ochrany   ľudskej dôstojnosti.

V   posudzovanom   prípade   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   porušenia   aj   čl. 12 ods.   1   a   2   a ods.   4,   ako   aj   čl.   13   ods.   1   a 4 ústavy,   ktoré   však   neobsahujú   garanciu konkrétneho   základného   práva   a   slobody,   ale   sú   akýmisi   základnými   či   všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy)   zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označených základných ustanovení ústavy.

Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa charty,   ústavný   súd   vychádzal   z preambuly   charty,   v ktorej   sa   konštatuje,   že   charta „opätovne   potvrdzuje   práva   vyplývajúce   najmä   z ústavných   tradícií   a medzinárodných záväzkov   spoločných   pre   členské   štáty,   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva“.

Sťažovateľom   označené   základné   právo   podľa   čl.   47   charty   zakotvuje   právo   na spravodlivý proces, ktoré je obdobné základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a základné právo podľa čl. 1 charty na ochranu ľudskej dôstojnosti, ktoré je zase obdobné s čl. 19 ods. 1 ústavy. Keďže medzi týmito základnými právami podľa charty a ústavy niet zásadných rozdielov, ústavný súd poukazuje na predchádzajúce časti tohto rozhodnutia,   v ktorých   boli podrobne   objasnené dôvody,   pre   ktoré   považuje vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46, resp. čl. 19 ods. 1 ústavy za neodôvodnené.

Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom všeobecných súdov a označenými základnými právami podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 20 charty, pretože v uvádzanom čl. 6 charty je upravené právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, v čl. 8 charty právo na ochranu osobných údajov a v čl. 20 charty zásada rovnosti všetkých pred zákonom. K tomuto záveru dospel ústavný súd s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by vôbec mohla signalizovať porušenie práv podľa vymenovaných článkov charty, ako aj s prihliadnutím na podstatu veci samej, ktorej predmetom   bolo   zrušenie   rozhodnutí   S.   na   základe   žalôb   podaných   v rámci správneho súdnictva, pričom v okolnostiach prípadu možno skutočný dôvod podania sťažnosti vidieť skôr v nespokojnosti sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu a s ich   meritórnym   rozhodnutím.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia základných práv podľa uvedených článkov charty, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť, bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neodôvodnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia krajského súdu, resp. rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia už nebol dôvod sa ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011