znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 22/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2009 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vyznačujúca sa neurčitosťou svojho obsahu, v ktorej sťažovateľ nešpecifikuje základné práva, ktorých porušenie namieta označením príslušných článkov ústavy, prípadne záväznej medzinárodnej zmluvy. Z obsahu sťažnosti však možno vyvodiť, že jeho námietky sa v podstate týkajú porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/98.

Zo sťažnosti a spisového materiálu okresného súdu sp. zn. 9 C 1993/98 vyplýva, že sťažovateľ   je   účastníkom   konania   na   strane   navrhovateľa   vo   veci   neplatného   zrušenia pracovného pomeru vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 1993/98. Vo vzťahu k uvedenému konaniu už ústavný súd svojím nálezom sp. zn. II. ÚS 89/06 z 23. augusta 2006 vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   10.   decembra   2008   opätovne namietal   zbytočné   prieťahy   v   predmetnom   konaní   okresného   súdu.   Ústavný   súd   o   nej rozhodol svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 31/09 z 5. februára 2009, pričom preskúmal konanie okresného súdu v časovom úseku od právoplatnosti nálezu sp. zn. II. ÚS 89/06 z 23. augusta 2006, teda od 3. novembra 2006.   Sťažnosť ústavný súd odmietol v zmysle ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 7. septembra 2009 sťažovateľ namieta, že priebeh konania v jeho veci sp. zn. 9 C 1993/98 nenaznačuje, že by sa na základe príkazu ústavného   súdu   ukladajúceho   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov (vysloveného   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   89/06   z   23.   augusta   2006),   prieťahy   v   konaní eliminovali.

Sťažovateľ   uvádza,   že   využil   právne   prostriedky   poskytované   na   ochranu   jeho základného práva a adresoval predsedovi okresného súdu niekoľko sťažností na prieťahy v konaní.

Z   obsahu sťažnosti   sa   dá   odvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   v postupe okresného súdu porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavnému súdu navrhuje, aby nálezom prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Sťažnosťou   zo   7.   septembra   2009   sa   sťažovateľ   opätovne   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/98, pričom o jeho skorších sťažnostiach v tej istej veci ústavný súd už rozhodol nálezom č. k. II. ÚS   89/06-37   z   23.   augusta   2006,   ktorým   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a uznesením sp. zn.   IV.   ÚS   31/09   z   5.   februára   2009,   ktorým   preskúmal   nasledujúcu   časť   konania okresného súdu v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. II. ÚS 89/06 z 23. augusta 2006, teda po 3. novembri 2006, a sťažnosť odmietol sčasti pre jej neprípustnosť a sčasti ako zjavne neopodstatnenú. S týmto rozhodnutím ústavného súdu sťažovateľ nesúhlasí.

Ústavný súd zároveň zistil, že v konaní o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa v tej istej   veci   (vedenom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   31/09)   ústavný   súd   už   preskúmal   a   posúdil predmetné   konanie   okresného   súdu   z   hľadiska   možného   zistenia   prieťahov   až do 22. augusta 2008, pretože ústavný súd vychádzal v uvedenom konaní z listu podpredsedu okresného súdu z tohto dňa (ktorým reagoval na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní) a v ňom je zachytený vtedy aktuálny chronologický prehľad procesných úkonov okresného súdu v predmetnom konaní.

Na základe uvedeného a v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde je sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy do 22. augusta 2008, neprípustná, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03),   ďalej   tiež   preto,   že „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný súd   preskúmal konanie okresného súdu v období po 22. auguste 2008. Z predloženého spisového materiálu sp. zn. 9 C 1993/98 zistil v predmetnom období tento priebeh a stav konania:

Uznesením   z   22.   augusta   2008   okresný   súd   zbavil   predchádzajúceho   právneho zástupcu   sťažovateľa   funkcie   zastupovania   a   ustanovil   mu   nového   právneho   zástupcu. Ustanovený právny zástupca sa proti uzneseniu 5. septembra 2008 odvolal a okresný súd po doručení vyjadrenia sťažovateľa o podanom odvolaní rozhodol 22. septembra 2008 tak, že   zbavil   ustanoveného   právneho   zástupcu   funkcie   a   sťažovateľovi   ustanovil   nového právneho zástupcu. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ 6. októbra 2008 odvolal.   Okresný súd uznesením z 24. novembra 2008 vyzval sťažovateľa na špecifikáciu jeho podania a podaného odvolania zo 6. októbra 2008. Dňa 15. decembra 2008 vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   splnenie   uvedenej   výzvy,   ktorý   na   ňu   reagoval 14. januára 2009 a súčasne predložil okresnému súdu aj späťvzatie predmetného odvolania. Dňa 2. marca 2009 bol opravný prostriedok so spisovým materiálom predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý uznesením z 31. marca 2009 odvolacie konanie zastavil a vrátil spisový materiál okresnému súdu 15. apríla 2009.

Na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa predložil okresný súd 20. mája 2009 spisový materiál pre účely nahliadnutia Okresnému súdu Bratislava II, ktorý mu ho po vykonaní predmetného úkonu vrátil 17. júna 2009.

Dňa 18. augusta 2009 požiadal okresný súd kompetentný štátny orgán o poskytnutie súčinnosti, pričom tento reagoval na jeho výzvu 27. augusta 2009.

Okresný súd vykonal 6. októbra 2009 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia strán a na ktorom bola časť veci vylúčená na samostatné konanie, okresný súd nepripustil   návrh   na zámenu účastníkov a vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal 23. a 24. novembra 2009 proti rozsudku odvolanie.

Okresný súd 3. decembra 2009 vyzval právneho zástupcu odporcu na predloženie vyjadrenia k podanému odvolaniu.

Vychádzajúc zo zistení ústavného súdu nemožno považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku   ústavy.   Okresný   súd   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   veci   sťažovateľa v predmetnom konaní, resp. pri vykonávaní s nimi súvisiacich úkonov postupoval plynule bez   zbytočných   prieťahov,   primerane   zložitosti   prerokovávanej   veci,   a   teda   spôsobom smerujúcim   k   nastoleniu   právnej   istoty   sťažovateľa   vydaním   rozsudku   vo   veci   samej zo 6. októbra 2009. Ústavný súd musí zároveň konštatovať, že okresný súd počas prevažnej časti skúmaného obdobia vykonával procesné úkony, ktorými reagoval na početné podania sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu. Na iniciovanie týchto podaní má sťažovateľ ako účastník konania nesporne právo, musí si však byť zároveň vedomý toho, že tento jeho postup objektívne predlžuje dobu súdneho konania.

Ústavný súd preto konštatuje, že postup okresného súdu v posudzovanom časovom úseku konania nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť sťažovateľa v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   návrh   zjavne neopodstatnený.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľovi   opätovne   sa   obrátiť   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti v napadnutom konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010