znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 22/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť P.   v likvidácii,   H.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. S.   F.,   P.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 32/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo P.   v likvidácii   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   C 32/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Kežmarok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 C 32/05 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. v likvidácii p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Kežmarok   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Kežmarok   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. v likvidácii trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. S. F., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. v likvidácii n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 22/08-10 zo 16. januára 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. v likvidácii (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 32/05.Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k prijatej sťažnosti   sp.   zn.   1   Spr. 0/67/2008   z 12.   februára   2008   doručenom   ústavnému   súdu 21. februára 2008 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„- vec napadla na tunajší súd v apríli 2005

- v januári 2006 bolo nariadené   pojednávanie na február 2006, ktorého sa nezúčastnil odporca, u ktorého nebolo doručenie vykázané. Súd preto nepojednával, zisťoval pobyt odporcu prostredníctvom jeho rodinného príslušníka

- v   marci   2006   bolo   takisto   pojednávanie   odročené   pre   neprítomnosť   účastníkov a právnej zástupkyne odporcu

-   súd   zistil,   že   pri   podaní   návrhu   nebol   zaplatený   súdny   poplatok,   preto   vec   bola predložená vyššiemu súdnemu úradníkovi za účelom jeho vyrubenia. Táto možnosť tu bola, nakoľko sa vo veci ešte nepojednávalo. Reakciou bola žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa z apríla 2006 o oslobodenie od súdnych poplatkov.

- podrobné vyjadrenie k žalobe zo strany odporcu súd obdržal v marci 2006

- 26.   5.   2006   bola   vec   predložená   za   účelom   nepriznania   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   vyššej   súdnej   úradníčke,   pričom   pri   rozhodovaní   sa   prihliadalo na majetkové   pomery   navrhovateľa,   výšku   súdneho   poplatku   a povahu spoplatňovaného   úkonu.   Na   základe   týchto   skutočností   súd   zistil,   že   pomery navrhovateľa neodôvodňujú jeho oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Žalobca síce uviedol, že je v likvidácií a v súčasnosti nevyvíja žiadnu podnikateľskú činnosť, z ktorej by mu plynuli akékoľvek príjmy. Táto skutočnosť však sama o sebe neodôvodňuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

- v plnom rozsahu, nakoľko súd pri rozhodovaní skúma aj dôvodnosť návrhu na začatie konania a z predložených listinných dôkazov žalobcu ako aj žalovaného, súd má za to, aj keď   samozrejme   neprejudikuje   rozhodnutie   vo   veci   samej,   že   ide   o   svojvoľné uplatňovanie práva. Žalobca má rôzny hnuteľný majetok a tiež nehnuteľnosti.

- Vyššia súdna úradníčka o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodla dňa

3. 12. 2007, proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ.

- Keďže sudca odvolaniu nemieni vyhovieť vec bude po vrátení spisu z ústavného súdu predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

Pokiaľ ide o samotný predmet konania súd vec nepovažuje za skutkovo a právne zložitú.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Navyše ústavný súd zistil, že pojednávanie konané 14. marca 2006 bolo odročené pre neprítomnosť odporcu a jeho právnej zástupkyne na 28. marec 2006. Toto pojednávanie sa však tiež nekonalo. Dňa 17. marca 2007 žiadala právna zástupkyňa odporcu, aby jej okresný súd   poskytol   30-dňovú   lehotu   na   oboznámenie   sa   so   spisom   z   dôvodu,   že   odporca   sa dlhodobo zdržiava v zahraničí.

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 32/05 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   a   práva   na   spravodlivé   a   verejné   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr.   IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Ústavný   súd   pripomína,   že základné   právo na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci   (1),   správanie   účastníka   (2)   a   postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Predmetom   konania, v ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   je   nárok na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy všeobecných súdov a podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava. Jej výklad a používanie sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry   všeobecných   súdov.   Okresný   súd   ani   nepoukázal   vo   svojom   vyjadrení   na skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Ústavný súd po posúdení správania sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ svojím správaním podstatne neprispel k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom. Sťažovateľ bol aktívny, viackrát sa v priebehu konania zaujímal o stav konania a žiadal okresný súd, aby vo veci konal. Je síce pravdou, že nezaplatil súdny poplatok pri podaní návrhu, ale neskôr požiadal o oslobodenie od jeho platenia. Táto okolnosť však nemala v okolnostiach prípadu vplyv na dĺžku tohto konania.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej   veci.   Zistil,   že   okresný   súd   bol   vo   veci   úplne   nečinný   bez   akejkoľvek zákonnej prekážky už od 10. apríla 2005, keď bol doručený návrh sťažovateľa, až do 24. januára 2006, keď určil termín pojednávania na 14. február 2006 (nečinnosť viac ako deväť mesiacov). Toto pojednávanie a následne i pojednávanie 14. marca 2006 boli však odročené pre neúčasť odporcu a jeho právnej zástupkyne, resp. sa vôbec nekonali. Neušlo pozornosti ústavného súdu, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdneho poplatku   doručenej   13.   apríla   2006   rozhodol   až 3.   decembra   2007   (t.   j.   po   takmer   20 mesiacoch).

Uvedený   postup   okresného   súdu   teda   mal   vplyv   na doterajšiu   dĺžku   konania,   na základe   čoho   ústavný   súd   konštatoval,   že   v označenom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 C 32/05 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 32/05 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 2 C 32/05 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (začiatok súdneho konania a zistený skutkový stav) ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú, preto jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom Mgr. S. F. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk (za 2 úkony po 2 970 Sk a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008