znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 22/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2007 predbežne prerokoval návrh PhDr. A. K., bytom B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/31/06-K zo 16. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Návrh PhDr. A. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. januára 2007 doručený   návrh   PhDr.   A.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na   preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/31/06-K zo 16. októbra 2006.

V návrhu   navrhovateľ   žiadal   o preskúmanie   namietaného   rozhodnutia   výboru, pretože podľa jeho názoru v ňom došlo k viacerým pochybeniam.

Vo   vzťahu   k namietaným   skutočnostiam   uviedol,   že   31.   marca   2005   uzatvoril s Ministerstvom   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „zakladateľ“)   zmluvu   o výkone   funkcie   člena   dozornej   rady.   Následne   1.   apríla   2005 bol ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister dopravy“) vymenovaný do funkcie člena dozornej rady štátneho podniku L. v B. (ďalej len „štátny podnik“).

Navrhovateľ uviedol, že 20. apríla 2006 začal výbor voči nemu konanie z dôvodu, že ako verejný funkcionár podal   oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) za rok 2004 až 16. marca 2006, teda po lehote 30 dní od ujatia sa verejnej funkcie, čím porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona   č.   545/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   ústavný   zákon   č. 357/2004   Z.   z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Podľa názoru navrhovateľa je rozhodnutie výboru sp. zn. VP/31/06-K zo 16. októbra 2006, v ktorom výbor konštatoval porušenie povinnosti uvedenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   a ktorým   mu   zároveň   uložil   pokutu   v sume zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára,   nesprávne.   Pochybenie   videl v tom, že zmluva, ktorú uzatvoril so zakladateľom, obsahovala ustanovenie, podľa ktorého mu mal v lehote 30 dní odo dňa ustanovenia do funkcie podať majetkové priznanie podľa § 20 ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“). Navrhovateľ uviedol, že túto povinnosť si splnil. Namietal však, že táto zmluva neobsahovala ustanovenie, podľa ktorého by bol povinný podať takéto majetkové   priznanie   aj   výboru.   Zároveň   uviedol,   že   spomínaná   zmluva   neobsahovala zmienku   o tom,   že   by   bol   verejným   činiteľom   v zmysle   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu.

Porušenie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu videl navrhovateľ aj v tom, že aj keď   výbor   mal v danej   veci   rozhodnúť v lehote 60 dní   odo   dňa   začatia   konania, rozhodol až v lehote 179 dní, čím porušil čl. 9 ods. 5 citovaného zákona.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z obsahu predloženého spisu sp. zn. VP/31/06-K ústavný súd zistil nasledovný stav konania:   Uznesením   výboru   č.   128   z 20.   apríla   2006   výbor   začal   konanie   voči navrhovateľovi   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov. K uzneseniu sa vyjadril navrhovateľ listom zo 4. júla 2006, v ktorom uviedol, že v lehote 30 dní   od   ujatia   sa   funkcie   podal   zakladateľovi   majetkové   priznanie,   pričom   nemal vedomosť   o tom,   že   majetkové   priznanie   musí   v stanovenej   lehote   podať   aj   výboru. Uviedol, že keby o tejto povinnosti vedel, určite by si ju v stanovenej lehote splnil.

Následne   výbor   uznesením   č.   81   zo   16.   októbra   2006   konštatoval,   že   tým, že mu navrhovateľ   v stanovenej   lehote   nepodal   oznámenie,   porušil   povinnosť   uloženú v čl. 7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   za   čo   mu   v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára. Výbor navrhovateľa poučil aj o jeho práve podať návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia ústavnému súdu.

Predseda výboru listom sp. zn. VP/31/06-K z 25.októbra 2006 požiadal štátny podnik o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý poberal za výkon verejnej funkcie v roku 2005.  

Po   zistení   relevantných   skutočností   vydal   výbor   7.   decembra   2006   rozhodnutie zo 16. októbra   2006,   v ktorom   konštatoval,   že   konaním   navrhovateľa   došlo   k porušeniu čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm.   a)   citovaného   ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   20   790   Sk.   V odôvodnení rozhodnutia výbor uviedol, že je nesporné, že navrhovateľ porušil ústavný zákon o ochrane verejného   záujmu,   pretože   oznámenie   za   rok   2004,   ktoré   mu   mal   podľa   čl.   7   ods.   1 citovaného   ústavného   zákona   podať   v lehote   30   dní   odo   dňa   ujatia   sa   funkcie,   teda do 1. mája 2005, podal až 16. marca 2006.

Rozhodnutie   výboru   zo   16.   októbra   2006   bolo   navrhovateľovi   doručené 19. decembra 2006.

K návrhu   navrhovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 23.   januára   2007 vyjadril aj výbor prostredníctvom svojho predsedu, a to listom sp. zn. RD-293/2007-PO z 1. februára 2007. V liste predseda výboru okrem iného uviedol, že „splnenie povinnosti podať majetkové priznanie podľa iných predpisov (napr. zákon č. 312/2004 Z. z. o štátnom podniku)   nenahrádza povinnosť podať   oznámenie podľa   čl.   7 ods.   1   ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.   v znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   Rovnako   nemá   dopad na zodpovednosť verejného funkcionára za nesplnenie tejto povinnosti. K výhrade, že výbor nerozhodol   do   60   dní   uvádzame,   že   ide   o lehotu   poriadkovú,   ktorej   nedodržanie   nemá za dôsledok   zastavenie konania,   resp.   nemá za   dôsledok   zánik zodpovednosti   verejného funkcionára za porušenie čl. 7 ods. 1 cit. zákona“.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/31/06-K, namietaného rozhodnutia   zo   16.   októbra   2006,   ako   aj   s prihliadnutím   na   ďalšie   s vecou   súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   predmetného   návrhu   spočíva   v podstate   tvrdení navrhovateľa, ktoré nesmerujú k obhajobe vlastného konania a jeho súladnosti s právami a povinnosťami   uloženými   mu   ústavným   zákonom   a ktoré   by   ústavný   súd   mohol ako relevantné   v rámci   konania   podľa   §   73a   zákona   o ústavnom   súde   skúmať. Podstata námietok navrhovateľa je v jeho ospravedlnení konania neznalosťou ústavného zákona.

K tejto námietke ústavný súd zaujal nasledovné stanovisko:

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu výboru, je jednoznačne obmedzený na posúdenie konania navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalšou zložkou determinujúcou konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru, a v neposlednom rade je ním návrh navrhovateľa, ktorým žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie, a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností   podľa   čl.   5   ods.   1   a   2,   b)   aké   zamestnanie vykonáva   v   pracovnom   pomere,   obdobnom   pracovnom   vzťahu   alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára,   e)   svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ ako verejný funkcionár bol v zmysle vyššie citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinný predložiť výboru oznámenie do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie. Navrhovateľ bol do funkcie člena dozornej rady štátneho podniku ustanovený ministrom dopravy s účinnosťou od 1. apríla 2005. Keďže ústavné právo nemá všeobecné ustanovenie o počítaní lehôt, v danom prípade je   potrebné   aplikovať   ustanovenie   generálnej   právnej   normy   civilného   procesu,   a teda § 57 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   do   plynutia   lehoty sa nezapočítava   deň,   keď   došlo   ku   skutočnosti   určujúcej   začiatok   lehoty.   Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľovi začala plynúť 30-dňová lehota na splnenie povinnosti uloženej ústavným   zákonom   nasledujúci   deň   po   ustanovení   do   funkcie,   teda   2.   apríla   2005. Požadované   oznámenie   však   navrhovateľ   výboru   podal   až   16.   marca   2006,   z čoho   je zrejmé, že ho podal po zákonom stanovenej lehote, čím porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ako   dôsledok   týchto   skutočností   začal   výbor   voči   navrhovateľovi   konanie, výsledkom   ktorého   bolo   jeho   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/31/06-K   zo   16.   októbra   2006. V rozhodnutí   výbor   konštatuje   porušenie   čl.   7   ods.   1   citovaného   ústavného   zákona a za porušenie tejto povinnosti uložil navrhovateľovi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára. Pochybenia, ktoré navrhovateľ vytýkal rozhodnutiu výboru a ktoré možno považovať za   ospravedlnenie   vlastného   konania   neobstoja,   a to   aj   s prihliadnutím   na   jednu zo základných   zásad   práva   „ignorantia   legis   non   excusat“   (neznalosť   zákona neospravedlňuje).   Teda   navrhovateľ   ako   verejný   činiteľ   mal   poznať   ústavný   zákon a postupovať podľa neho.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrh navrhovateľa na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

Aj   keď   predmetom   konania   podľa   §   73a   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde je preskúmanie konania verejného činiteľa a jeho súladnosť s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, ústavný súd k navrhovateľovej námietke o prekročení 60-dňovej lehoty výborom ustanovenej v čl. 9 ods. 5 citovaného ústavného zákona poznamenáva, že keďže konanie bolo začaté uznesením výboru z 20. apríla 2006, niet pochybností o tom, že táto lehota   bola   prekročená.   Vzhľadom   na   to,   že   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky absentuje úprava následkov prekročenia tejto lehoty, jej uplynutie sa nespája so žiadnym právnym účinkom. Na základe tohto poznatku možno dospieť k záveru, že výbor môže rozhodnúť aj po uplynutí stanovenej lehoty.

Je   však   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníka konania, aby výbor vydával rozhodnutia v primeranej lehote, aj keď je táto lehota poriadková.

Výbor je povinný postupovať podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, je teda povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že rozhodnutie výboru nespĺňa všetky atribúty požadované   pre   rozhodnutie,   a to   aj   v kvalite   jeho   vyhotovenia   a odôvodnenia,   ako   aj vymedzenia skutku. Ústavný súd je však viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrhom (petitom), ktorý tieto skutočnosti nenamietal.

Návrh   navrhovateľa   mal   aj   vady   spočívajúce   v nesplnení   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 20 a § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde, týmito sa však ústavný súd v ďalšom   konaní   osobitne   nezaoberal   vzhľadom   na   prekážku   zjavnej   neopodstatnenosti celého návrhu.

Navrhovateľ bol na nedostatky návrhu upozornený listom, ktorý prevzal 31. januára 2007 a na ktorý nereagoval.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2007