znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 22/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky postupom   Okresného súdu   Prešov   v konaní sp.   zn. 7 C 148/05 (predtým sp. zn. Ro 14294/97), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 148/05 (predtým sp. zn. Ro 14294/97) p o r u š e n é   b o l o.

2. B., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Prešov j e   p o v i n n ý   nahradiť   B.,   s. r. o.,   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. D. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti B., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2005 doručená sťažnosť B., s. r. o., B., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 7 C 148/05 (predtým sp. zn. Ro 14294/97).

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   III. ÚS 22/06-12   z   11. januára 2006   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu z 22. februára 2006 vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. marca 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   využil   možnosť   postupu   podľa   ustanovenia § 30 ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   20. augusta 1997   podala   okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhala voči odporkyni uhradenia finančnej sumy s príslušenstvom. Okresný súd vydal navrhovaný platobný rozkaz až v júni 1998.   Odporkyňa   podala   proti   platobnému   rozkazu   odpor,   ktorý   okresný   súd   zaslal sťažovateľke na vyjadrenie až 24. augusta 2005, pričom od júna 1998 do augusta 2005 súd neurobil v danej veci žiadny úkon.

Sťažovateľka   podala   8. septembra 2005   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy   v   konaní,   ktorou   sa   domáhala   odstránenia   vzniknutých   prieťahov. Podpredsedníčka   okresného   súdu   v liste   zo   6. októbra 2005   označila „... sťažnosť za nedôvodnú   s poukazom   na   to,   že   obdobie   6   rokov   nečinnosti   súdu   vôbec   nie   je alarmujúce“.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   v   konaní sp. zn. 7 C 148/05   (predtým   sp. zn.   Ro 14294/97)   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľka   požaduje   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   20 000 Sk   a   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   z   22. februára 2006   požiadal   predsedu   okresného   súdu,   aby sa v zmysle   ustanovenia   § 29   ods. 6   zákona   o   ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 30. marca 2006 uviedol, že:„Dňa 8. 8. 1997 bol podaný právnym predchodcom sťažovateľa návrh na vydanie platobného rozkazu v dôsledku pohľadávky vzniknutej z druhej vlny kupónovej privatizácie. Súčasťou návrhu neboli listinné dôkazy, na ktoré sa navrhovateľ v návrhu odkazoval, avšak napriek tomu bol vydaný dňa 10. 6. 1998 platobný rozkaz. Proti platobnému rozkazu bol podaný odpor z dôvodu, že došlo k úhrade žalovanej sumy v splátkach dňa 14. 1. 1997 vo výške 100,- Sk, 28. 2. 1997 vo výške 100,- Sk, 13. 8. 1997 vo výške 300,- Sk, 2. 12. 1997 vo   výške   300,- Sk,   15. 1. 1998   vo   výške   200,- Sk   a   15. 6. 1998   vo   výške   450,- Sk,   teda v celkovej výške 1.450,- Sk. Tento odpor bol posúdený administratívnou pracovníčkou len ako odvolanie proti trovám konania, preto dňom 2. 7. 1998 bola vyznačená právoplatnosť platobného rozkazu okrem trov.

Rozhodnutia   o trovách   konania   vo   veciach   súvisiacich   s druhou   vlnou   kupónovej privatizácie   sa   rozhodovalo   s odstupom   času,   vzhľadom   na   to,   že   nešlo   o rozhodnutie vo veci samej a ich počet bol neprimerane vysoký. Po príchode vyšších súdnych úradníkov na   súd   boli   tieto   veci   rozhodované   priebežne   a dochádzalo   aj   k prípadom,   kedy   bolo podanie odporcu posúdené inak, než pôvodne súdnou tajomníčkou. Aj v tomto prípade vyšší súdny úradník dňa 22. 8. 2005 dal pokyn na preradenie veci do registra C z dôvodu, že ide o odpor, pričom na platobnom rozkaze bol vyznačený C. Predmetná vec bola preradená do registra   C   dňa   23. 8. 2005   a   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   7 C 148/2005.   Následne   bol zasielaný odpor navrhovateľovi na vyjadrenie, ktorý uznal, že ešte pred podaním žaloby začala   odporkyňa   pohľadávku   splácať   v splátkach,   pričom   ostali   neuhradené   iba   trovy právneho zastúpenia a úroky z omeškania v sume 430,- Sk. Až podaním zo dňa 20. 1. 2006 zobral   navrhovateľ   v časti   návrh   späť.   Súd   vo   veci   vytýčil   termín   pojednávania na 16. 3. 2006,   kedy   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bola   odporkyňa   zaviazaná na zaplatenie 180,- Sk úrokov z omeškania a trov konania vo výške 200,- Sk. Rozsudok bol nadiktovaný a expedovaný 30. 3. 2006.

S   poukazom   na   uvedené   považujem   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa   za   aroganciu. V žiadnom   prípade   nie   je   možné   hovoriť   o právnej   neistote   navrhovateľa,   keďže   jeho pohľadávka bola takmer v celosti uhradená ešte v roku 1998, čo sám priznáva.“

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zároveň navrhuje, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nebolo porušené.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   rekonštruovaného   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 7 C 148/05 (predtým sp. zn. Ro 14294/97) zistil nasledovný priebeh a stav konania:Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   20. augusta 1997   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   s   prílohami   proti   odporkyni   vo   veci   uhradenia   finančnej   sumy s príslušenstvom. Okresný súd platobným rozkazom č. k. Ro 14294/97-3 z 10. júna 1998 uložil odporkyni uhradiť určenú finančnú sumu s príslušenstvom.

Odporkyňa doručila okresnému súdu 24. júna 1998 žiadosť o zrušenie platobného rozkazu. Okresný súd vydal 6. augusta 1998 pokyn na doručenie prípisu odporkyni, pričom tento prípis bol kanceláriou súdu vypravený 3. februára 1999 (č. l. 5 spisu).

Odporkyňa   doručila   okresnému   súdu   12. februára 1999   odpoveď   na   predmetný prípis.   Okresný   súd   vydal   30. apríla 1999   pokyn   na   predloženie   spisu   podpredsedníčke okresného súdu za účelom pridelenia spisu sudcovi na rozhodnutie o odvolaní proti trovám konania.

Okresný   súd   vydal   22. augusta 2005   pokyn   na   preradenie   spisu   do   registra   C okresného   súdu.   Okresný   súd   vydal   24. augusta 2005   pokyn   na   doručenie   odporu sťažovateľke   na   vyjadrenie   v určenej   lehote.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu 12. septembra 2005 vyjadrenie k odporu.

Okresný   súd   nariadil   8. decembra 2005   termín   pojednávania   na   16. marec 2006 a vydal   15. decembra 2005   pokyn   na   doručenie   uznesenia   č. k.   7 C 148/05-22 z 15. decembra 2005   účastníkom   konania.   Okresný   súd   výzvou   z   15. decembra 2005 požiadal sťažovateľku o predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania v určenej lehote a zaslal stanovisko sťažovateľky odporkyni na vyjadrenie.

Posudzovaný spis bol 3. januára 2006 predložený ústavnému súdu a 20. januára 2006 vrátený okresnému súdu. Odporkyňa doručila okresnému súdu 10. januára 2006 vyjadrenie k stanovisku   sťažovateľky.   Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   23. januára 2006 okresnému súdu oznámenie o čiastočnom späťvzatí návrhu.

Okresný   súd   vydal   25. januára 2006   pokyn   na   doručenie   výzvy   sťažovateľke týkajúcej   sa   upresnenia   petitu   návrhu.   Vyjadrenie   sťažovateľky   bolo   okresnému   súdu doručené   23. februára 2006.   Okresný   súd   vydal   28. februára 2006   pokyn   na   doručenie vyjadrenia sťažovateľky odporkyni.

Na   pojednávaní   16. marca 2006   okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   petitu návrhu   a   rozsudkom   č. k.   7 C 148/05-42   rozhodol   o   povinnosti   odporkyne   uhradiť sťažovateľke úroky z omeškania a trovy konania, pričom sťažovateľke nepriznal náhradu trov   právneho   zastúpenia.   Okresný   súd   prípisom   z   30. marca 2006   vydal   pokyn na doručenie   rozsudku   účastníkom   konania.   Uvedeným   záznamom   (č. l.   44   spisu) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní, ako to konštantne   ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   uvádza,   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom   svojich   práv   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II. ÚS 26/95,   I. ÚS 10/98,   I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľka   doručila   predsedovi   okresného   súdu   8. septembra 2005   sťažnosť na prieťahy   v   predmetnom   konaní.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   odpovedi zo 6. októbra 2005 uviedla, že sťažnosť sťažovateľky nepovažuje za dôvodnú.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II. ÚS 74/97,   I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, III. ÚS 205/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom   sporu   je   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   a rozhodnutie   vo   veci príslušenstva   pohľadávky,   teda   ide   o vec,   ktorá   patrí   po   právnej   a skutkovej   stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní, zároveň však poznamenáva, že pri skoršom podaní by bola sťažnosť na prieťahy účinným prostriedkom nápravy.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   vyššie   uvedeného   práva,   ústavný   súd   zistil, že okresný   súd   bol v   určitých   obdobiach   nečinný, pričom   plynulému postupu   nebránila zákonná prekážka v konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný   súd   hodnotí   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   od   31. augusta 1997 do 10. júna 1998 (9 mesiacov) a od 30. apríla 1999 do 22. augusta 2005 (75,5 mesiaca) ako zbytočné   prieťahy   zo   strany   okresného   súdu   v   trvaní   84,5 mesiaca.   Navyše z posudzovaného spisu ústavný súd zistil, že pokyn zákonného sudcu na zaslanie prípisu zo 6. augusta 1998   bol   realizovaný   až   3. februára 1999   (takmer   po   6   mesiacoch), čo nemožno hodnotiť ako obvyklú lehotu, v rámci ktorej je prípis vypravený.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 30. marca 2006 pripustil, že došlo k určitej chybe pri posúdení odporu administratívnou pracovníčkou okresného súdu, ale k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa jeho názoru nedošlo preto, lebo istina pohľadávky bola   odporkyňou   uhradená   ešte   v   období,   keď   bol   súdu   doručený   návrh   na   vydanie platobného rozkazu, pričom   súd nerozhodol   len o výške úrokov z omeškania a trovách konania, čím v zásade nie je možné narušiť právnu istotu sťažovateľky - s prihliadnutím na predmet sporu - finančnú sumu zhruba 1 000 Sk.

Ústavný   súd   uvedenú   argumentáciu   okresného   súdu   nepovažuje   za   primeranú z dôvodu, že plynulému konaniu v danej veci (rozhodnúť o úrokoch z omeškania a trovách konania) nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní a ústavou zaručené základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je podmienené   finančnou   hodnotou sporu (túto skutočnosť je možné ďalej zohľadniť v rámci konkrétnych okolností, ktoré majú vplyv na priznanie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia).

Ústavný   súd   preto   s prihliadnutím   aj   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   Občianskeho súdneho   poriadku   postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci   vyhodnotil   ako   konanie, v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v   celkovej   dĺžke 84,5 mesiaca.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že okresný súd vyniesol 16. marca 2006 rozsudok v merite veci, ústavný súd mu neprikázal konať bez zbytočných prieťahov. Ak bude vo veci znova činný, tak mu povinnosť bezprieťahového konania vyplýva priamo z ústavy.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy obdobia nečinnosti okresného súdu, zároveň však prihliadol aj na skutočnosť, že nečinnosťou   bola   prehĺbená   právna   neistota   sťažovateľky   vo   veci   príslušenstva pohľadávky, pričom istina pohľadávky bola odporkyňou uhrádzaná v splátkach v období doručenia   návrhu   sťažovateľky   na   vydanie   platobného   rozkazu,   preto   považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 20 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade   s ustanovením   § 36   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom   konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2005,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   15 008 Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2 501 Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   § 16   ods. 3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Právny   zástupca   sťažovateľky   požadoval   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej   sume   5 320 Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   suma   trov   právneho   zastúpenia   podľa vyhlášky je 5 302 Sk, ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v tejto sume, ktorú ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006