znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 22/04-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. augusta 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť P. O., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., S. Ľ., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1238/90, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo P. O. na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1238/90   p o r u š e n é   b o l o.

2.   P.   O.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Poprad   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. O.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. februára 2003   doručené   podanie,   ktoré   bolo   doplnené   podaniami   doručenými   14.   marca   2003, 15. apríla 2003, 7. júla 2003, 31. júla 2003, 22. augusta 2003 a 14. októbra 2003, P. O., bytom   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. B.   J.,   S.   Ľ.,   ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1238/90. Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   vyššie   uvedeného   práva nečinnosťou   okresného   súdu   a priznal   sťažovateľovi   primerané finančné   zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 28. januára 2004 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením č. k. III. ÚS 22/04-38 prijal na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2004. Vo vyjadrení k sťažnosti žiadal, aby ústavný súd   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel.   Ďalej   uviedol   chronológiu   jednotlivých   úkonov a poukázal   na   to,   že   primeraná   dĺžka   konania   sa   posudzuje   vždy   s prihliadnutím   na okolnosti   konkrétnej   veci.   Okresný   súd   zastáva   názor,   že   dĺžka   konania,   aj   keď   spor prebieha viac ako 10 rokov, zodpovedá konkrétnym podmienkam prípadu. Okresný súd si osvojil   dôvody   týkajúce   sa   relevantného   domáceho   práva,   kritérií   vzťahujúcich   sa   na podstatu   veci,   ako   aj   postupu   strán   v konaní,   uvedené   v písomnom   stanovisku   vlády Slovenskej republiky k prijateľnosti a obsahu sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal Európskemu súdu pre ľudské práva.

Okrem   toho   uviedol,   že   sťažovateľ   ako   odporca   v konaní pred   okresným   súdom svojimi   podaniami   v priebehu   konania   spochybňoval   výšku   spoluvlastníckych   podielov, v súvislosti s čím boli na okresnom súde vedené ďalšie konania, ktoré mohli mať význam pre prejednávanú vec a v ktorých sťažovateľ nebol úspešný. Sťažovateľ nedôvodne namietal predpojatosť   zákonného sudcu   a súdu   predkladal ďalšie podania, ktoré sa podľa   svojho obsahu vyznačovali nepresnosťami a nezrozumiteľnosťou. Sťažovateľ svoje tvrdenia nikdy nedoložil   novými dôkazmi,   a preto súd musel   sám   vykonať dokazovanie s odkazom   na ustanovenie § 122 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Zo strany navrhovateľov taktiež neboli predkladané návrhy na doplnenie dokazovania, a to jednak z dôvodu   ich   záujmu vyporiadať   vec   mimosúdnou   cestou   podľa   výšky   spoluvlastníckych   podielov   a jednak vzhľadom na ich postoj, keď sami v priebehu konania zobrali späť návrh na jeho začatie, avšak neúspešne. Vo veci boli nariadené viaceré znalecké posudky, tak za účelom zistenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti, ako aj za účelom možného reálneho rozdelenia veci. Dĺžku konania nepriaznivo ovplyvnila práceneschopnosť znalca Ing. J. Z., čo je možné považovať za objektívny dôvod nespracovania posudku v súdom stanovenej lehote. Konanie muselo byť viackrát prerušené, a to jednak z dôvodu, že na okresnom súde sa viedlo iné konanie, ktoré   mohlo   mať   význam   pre   rozhodnutie   v predmetnej   veci,   jednak   z dôvodu   úmrtia jedného   z navrhovateľov.   Časť   konania   bola   vedená   z dôvodu   využitia   opravných prostriedkov účastníkmi konania na súde druhého stupňa.

Na záver vyjadrenia predseda okresného súdu poukázal na to, že rozsudok okresného súdu   vo   veci   samej   nadobudol   právoplatnosť   v čase   pred   prijatím   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ako aj v čase, keď samotná sťažnosť vzhľadom na jej obsah nebola úplnou. Preto zo správania sťažovateľa je možné konštatovať určitú účelovosť.   Návrh   sťažovateľa na priznanie   finančného   zadosťučinenia   je   nedôvodný   jednak   z dôvodu,   že   v časti   bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci, a ďalej preto, že na priznanie finančného zadosťučinenia nie sú zákonné dôvody.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   1238/90   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania.

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 1238/90 prebiehalo na základe rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 25.   júla   1990,   ktorým   bol   zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 992/80 z 15. mája 1987 a Krajského súdu v Košiciach z 9. októbra 1987 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ bol v tomto   konaní   odporcom.   Predmetom   konania   bol   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedený na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 992/80.

Ústavný súd preskúmaval uvedené konanie až od 17. marca 1993, pretože ako vyplýva z výroku   rozhodnutia,   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1238/90 v období od 21. júla 1990 do 16. marca 1993 odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal z doterajšej svojej judikatúry (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, III. ÚS 92/01), z ktorej vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu iba pred porušením základných práv a slobôd, ku ktorým došlo na území Slovenskej republiky po nadobudnutí platnosti dohovoru pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu republiku, v ktorom je namietané právo zakotvené, a po jeho vzniku (17. marca 1993).

Konanie   vo   vyššie   uvedenej   veci   bolo   na   základe   uznesenia   okresného   súdu č. k. 13 C 1238/90-28 z 5. júna 1991 prerušené do skončenia občianskoprávnej veci vedenej pod sp. zn. 9 C 280/91, ktorej predmetom bol návrh na zrušenie darovacej zmluvy z dôvodu jej absolútnej neplatnosti. Ak by odporcovia mali v konaní úspech, zmenila by sa výška spoluvlastníckych podielov, ktoré boli predmetom sporu. Vec vedená pod sp. zn 9 C 280/91 bola ukončená 11. apríla 1994.

Dňa 18. mája 1994 sa konalo pojednávanie, na ktorom navrhovatelia oznámili, že berú žalobu späť a žiadajú konanie zastaviť. Odporca P. O. predložil súdu darovaciu zmluvu z 5. októbra   1983,   z ktorej   okresný   súd   zistil,   že   odporcovia   v 1.,   2.   a 4.   rade   darovali predmetné   spoluvlastnícke   podiely   odporcovi   v 3.   rade.   Odporcovia   v 1.,   2.   a 4. rade súhlasili   so   zastavením   konania,   pretože   sa   už   necítili   podielovými   spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a nie sú v spore pasívne legitimovaní. Odporca v 3. rade P. O. nesúhlasil so zastavením konania. Okresný súd zastavil konanie voči odporcom J. O., A. D., J.   R.   a   nepripustil   späťvzatie   žaloby   voči   odporcovi   v 3.   rade,   voči   ktorému   konanie nezastavil.

Dňa   23.   februára   1995   sa   uskutočnila   ohliadka   nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa v k. ú. Batizovce   -   domu   č.   153.   Okresný   súd   23.   februára   1995   žiadal   Obecný   úrad Batizovce o podanie správy, či v zadnej časti nehnuteľnosti je možné vyčleniť stavebný pozemok a či stodola nachádzajúca sa na parcele č. 116/2 je určená na demoláciu. Dňa 16. marca 1995 bolo okresnému súdu doručené stanovisko Obecného úradu Batizovce. Na okresný súd sa 10. marca 1995 dostavila bez predvolania I. R., ktorá uviedla, že kúpnou zmluvou   z 30.   septembra   1993   navrhovatelia   previedli   celú   nehnuteľnosť   na   ňu   a jej manžela J. R., a preto chcela byť osobne prítomná pri ohliadke nehnuteľnosti, ktorú vykonal súd 23. februára 1995.

Dňa 23. marca 1995 okresný súd žiadal o zaslanie listu vlastníctva od Katastrálneho úradu v Poprade. Listom z 24. júla 1995 okresný súd urgoval zaslanie listu vlastníctva. Listom,   ktorý   bol   Katastrálnemu   úradu   v Poprade   doručený   25.   septembra   1995, predsedníčka   senátu   znova   žiadala   o vydanie   listu   vlastníctva.   List   vlastníctva   bol okresnému súdu predložený 12. decembra 1995.

Dňa 22. februára 1996 bolo doručené odvolanie P. O. proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 1238/90-57 o zastavení konania. P. O. vzniesol námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu. Listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 15. mája 1997, Krajský súd v Košiciach   oznámil   okresnému   súdu,   že   mu   vracia   spis   bez   rozhodnutia   o podanom odvolaní,   pretože   odvolateľ   súčasne   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudcov.   Krajský   súd v Košiciach zároveň žiadal okresný súd, aby predvolal odvolateľa za účelom preskúmania, či   namieta   zaujatosť   všetkých   sudcov   alebo   len   niektorých,   a zistenia   konkrétnejších dôvodov ich zaujatosti, ako aj či namieta aj zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach, poprípade ktorých a z akých dôvodov. Dňa 13. júna 1997 a 23. júna 1997 boli okresnému súdu   doručené   ťažko   zrozumiteľné   podania   sťažovateľa,   v ktorých   obviňuje   sudcov okresného sudu z justičných podvodov a klamstiev a v prvom podaní oznamuje, že trvá na pôvodnej výpovedi. Dňa 4. júla 1997 sa na základe predvolania dostavil na okresný súd sťažovateľ, ktorý upresnil, voči ktorým sudcom okresného súdu vznáša námietku zaujatosti, a uviedol,   že   nenamieta   sudcov   Krajského   súdu   v Košiciach.   V spise   sa   nachádzajú vyjadrenia   sudcov   JUDr.   M.   K.,   JUDr.   A.   R.,   JUDr. J.   S.   a JUDr.   M.   T.   k námietke zaujatosti. Dňa 15. júla 1997 bol spis vrátený Krajskému súdu v Košiciach na odvolacie konanie. Dňa 17. septembra 1997 sťažovateľ žiadal Krajský súd v Košiciach o urýchlené vydanie   rozhodnutia   v konaní   sp. zn.   13   C   1238/90.   Krajský   súd   v Košiciach   na pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   23.   októbra   1997,   vylúčil   z prejednávania   a rozhodovania v uvedenej veci JUDr. M. K. a rozhodol, že JUDr. A. R., JUDr. J. S. a JUDr. M. T. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Uznesením č. k. 14 Co 140/96-86 z 23. októbra 1997 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 13. januára 1998 vzniesol námietku zaujatosti predseda senátu JUDr. F. Z., ktorému bola vec pridelená po JUDr. M. K.. Krajský súd v Košiciach 5. februára 1998 rozhodol,   že   sudca   okresného   súdu   JUDr.   F.   Z.   nie   je   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Okresný   súd   listom   zo   17.   apríla   1998   vyzval   odporcov   na   doplnenie   dôkazov v lehote 20 dní. Dňa 28. apríla 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie A. D., ktorá opakovane požadovala reálne rozdelenie spoluvlastníctva, a nie zrušenie spoluvlastníctva.

Dňa   21.   októbra   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti obidvoch navrhovateľov na pojednávaniach na okresnom súde z dôvodu choroby. Zároveň navrhovatelia vyjadrili svoj návrh darovať pozemok o výmere 320 m2 P. O. alebo odkúpiť od neho predmetnú časť pozemku.

Na pojednávaní 26. októbra 1998 odporca   opakovane spochybnil spoluvlastnícky podiel   navrhovateľov,   ktorý   získali   darovaním   od   starej   mamy   a o ktorom   už   bolo právoplatne rozhodnuté v konaní sp. zn. 9 C 280/91. Požadoval, aby súd neakceptoval túto darovaciu zmluvu, a tým aj právoplatné rozhodnutie okresného súdu, a tvrdil, že by takto získal   rovnaký   podiel   ako   navrhovatelia   a z toho   stavu   vychádzal   aj   pri   svojich požiadavkách   týkajúcich   sa   reálneho   delenia   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   listom z 28. októbra   1998   vyzval   navrhovateľov,   aby   sa   vyjadrili,   či   súhlasia   s vyporiadaním podielového   spoluvlastníctva   podľa   návrhu   odporcu   predneseného   na   pojednávaní 26. októbra 1998. Okresný súd listom z 18. januára 1999 urgoval vyjadrenie navrhovateľov a zároveň   vyzval   odporcu,   aby   oznámil   okresnému   súdu,   ktoré   spoluvlastnícke   podiely k predmetnej nehnuteľnosti boli naňho prevedené, a vyzval aj katastrálny odbor Okresného úradu Poprad na zaslanie informácie, či okrem darovacej zmluvy z 5. októbra 1983 jeho súrodenci   a J.   R.   previedli   na   neho   spoluvlastnícke   podiely   k nehnuteľnostiam.   Dňa 5. februára 1999 okresný súd urgoval katastrálny odbor Okresného úradu Poprad, aby podal správu, o ktorú požiadal 18. januára 1999, a zároveň žiadal aj odporcov o podanie správy.

Na pojednávaní 9. marca 1999 zástupca navrhovateľov uviedol, že je ochotný pristúpiť k dohode ohľadne vyporiadania podielového spoluvlastníctva s tým, že k vyporiadaniu by došlo tak, že súd prikáže do vlastníctva odporcu parcelu č. 116/3 vo výmere 457 m2 (podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odporcovi patrí 280 m2), ostatné parcely by   sa   stali   výlučným   vlastníctvom   navrhovateľov.   Odporca   však   požadoval   polovicu výmery všetkých nehnuteľností, v opačnom prípade požadoval, aby vec bola prikázaná súdu do iného kraja, a zároveň sa vyjadril k darovacej zmluve z roku 1983, ktorou mu J. R., J. O., A. D. a A. O. darovali svoje spoluvlastnícke podiely k parcelám č. 116/2 a 116/3. Odporca uviedol, že spoluvlastnícke podiely k ďalším predmetným parcelám č. 116/1 a 116/4 mu boli darované neskôr, ale tieto úkony neboli zaregistrované na štátnom notárstve, pretože JUDr.   P.,   bývalá   štátna   notárka,   bola   voči   nim   hrubo   predpojatá,   pojednávanie   bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní 13. apríla 1999 boli vypočutí účastníci konania. Dňa 26. apríla 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré však bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 1238/90-153 z 8. júna 1999 nariadil znalecké dokazovanie z odboru geodézie a kartografie. Znaleckým dokazovaním poveril znalca Ing. L. T. Dňa 29. septembra 1999 okresný súd vyzval znalca Ing. L. T., aby obratom   zaslal   znalecký   posudok,   prípadne   správu   o stave   jeho   spracovania.   Dňa 17. novembra   1999   bolo   Krajskému   súdu   v Košiciach   postúpené   podanie   sťažovateľa, ktorým urguje konanie a poukazuje na prieťahy pri vypracovaní znaleckého posudku. Dňa 26. novembra 1999 okresný súd oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť bola postúpená Krajskému súdu v Košiciach na vybavenie, a zároveň ho poučil, že ak svojím podaním žiadal o poskytnutie informácie, tak súd vyzval znalca, aby oznámil dôvody, pre ktoré vo veci nekoná, a ak chce, aby jeho podanie bolo prešetrené ako sťažnosť, má to oznámiť súdu do   5   dní.   Dňa   3.   decembra   1999   znalec   oznámil   súdu,   že   z dôvodu   pracovnej zaneprázdnenosti nevypracoval znalecký posudok a navrhuje jeho vypracovanie v jarných mesiacoch, keď nebude v danej lokalite sneh. Okresný súd listom zo 6. decembra 1999 oznámil   znalcovi,   že   mu   na   základe   jeho   žiadosti   nepredĺži   lehotu   na   spracovanie znaleckého   posudku,   a uložil   mu   lehotu   na   jeho   vypracovanie   do   31.   decembra   1999 a zároveň   10-dňovú   lehotu   na   odpoveď,   či   akceptuje   uvedené   podmienky.   Dňa 20. decembra 1999 znalec oznámil súdu, že nemôže dodržať ani novú lehotu. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 1238/90–163 z 10. januára 2000 odvolal zo znaleckého dokazovania ustanoveného   znalca   a poveril   vypracovaním   znaleckého   posudku   znalca   J.   P.   Novo poverený   znalec 19.   januára   2000   žiadal   okresný   súd,   aby bol   odvolaný   z vyhotovenia znaleckého   posudku   z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti.   Okresný   súd   uznesením z 25. februára 2000 odvolal zo znaleckého dokazovania J. P. a ustanovil za znalca Ing. J. Z. Dňa 3. marca 2000 Ing. J. Z. oznámil súdu, že súhlasí s ustanovením za znalca, a zároveň uviedol, že s jeho spracovaním môže začať, až keď v danej lokalite nebude sneh. Okresný súd 24. novembra 2000 vyzval znalca, aby súdu oznámil, prečo doteraz nebol vypracovaný znalecký posudok, ktorý mal byť spracovaný v lehote 90 dní. Okresný súd 18. januára 2001 odvolal zo znaleckého dokazovania znalca Ing. J. Z. a znaleckým dokazovaním poveril znova znalca Ing. L. T. Okresný súd listom z 18. januára 2001 navrhol Krajskému súdu v Prešove po prešetrení vyčiarknuť zo zoznamu znalcov znalca Ing. J. Z. Dňa 28. mája 2001 bol okresnému súdu doručený vypracovaný znalecký posudok. Okresný súd 5. júna 2001 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku. Dňa 18. júna 2001 bolo súdu doručené vyjadrenie P. O.

Dňa   13.   augusta   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   J.   R.   o odročenie pojednávania   v danej   veci   z dôvodu   úmrtia   O.   O.   a že   dedičské   konanie   ešte   nie   je ukončené. Okresný súd listom zo 17. augusta 2001 podal správu predsedovi Krajského súdu v Prešove o priebehu konania. Dňa 28. augusta 2001 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu zistenia dedičov po nebohom O. O. a súd mal posúdiť,   či   vzhľadom   na   jeho   úmrtie   bude   vo veci   ďalej   konať   alebo   konanie   preruší. Okresný súd 13. septembra 2001 vyžiadal od Matričného úradu Svit úmrtný list O. O., ktorý mu bol doručený 28. septembra 2001. Okresný súd uznesením zo 4. októbra 2001 konanie prerušil.   Dňa   24. januára   2002   okresný   súd   žiadal   notára   JUDr.   Š.   S.   o prednostné prejednanie dedičskej   veci za účelom možného urýchleného ukončenia civilného sporu. Dedičské konanie bolo ukončené 28. mája 2002.

Dňa   25.   júla 2002   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru ekonomika a stavebníctvo, odvetvia oceňovanie nehnuteľností, v lehote 60 dní. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 14. februára 2003. Dňa 24. februára 2003 okresný súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili   k znaleckému   posudku.   Posledné pojednávanie vo veci sa konalo 26. mája 2003, ktoré bolo odročené na 29. máj 2003 za účelom vyhlásenia rozsudku. Rozsudok bol vyhlásený 29. mája 2003. Dňa 7. júla 2003 bolo okresnému súdu   doručené odvolanie odporcu   P. O. voči rozsudku.   Okresný súd listom zo 6. augusta   2003   žiadal   odporcu,   aby odvolanie   doplnil   v súlade   s ustanovením   § 205 Občianskeho   súdneho   poriadku   v lehote   15   dní.   Rozsudok   o zrušení   a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov v merite veci nadobudol právoplatnosť 18. júla 2003.   Proti   časti   rozsudku   týkajúcej   sa   uloženia   povinnosti   uhradiť   trovy   štátu   podal odporca odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2 Co 365/03-298 z 30. marca 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách štátu.

III.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Vzhľadom na to, že ústavný súd si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevidí v obsahu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zásadnú odlišnosť. Preto aj pri rozhodovaní   o sťažnosti,   v ktorej   je   namietané   iba   porušenie   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   vychádza   z doterajšej   konštantnej judikatúry   a otázku,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníkov a postup súdu ( II. ÚS 55/98/, III. ÚS 17/02, I. ÚS 28/01).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva hodnotí v danom prípade ako   konanie,   ktoré   sa   vyznačovalo   osobitnou   zložitosťou   zakladajúcou   dôvod   pre mimoriadne dlhý procesný postup pri rozhodovaní v merite veci.

Pri hodnotení podľa kritéria „správanie účastníkov“ je potrebné vysloviť záver, že správanie sťažovateľa mohlo prispieť k zdĺhavosti konania, ale nie k zbytočným prieťahom. Je pravdou, že jeho podania neboli vždy dostatočne zrozumiteľné a presné a vyjadrenia smerujúce voči jednotlivým sudcom okresného súdu boli dôvodom na vznesenie námietky zaujatosti   a rozhodnutia   Krajského   súdu   v Košiciach   o vylúčení   JUDr. M.   K. z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci. Samotnú dĺžku konania v danom prípade ovplyvnilo aj prerušenie konania, a to ako na základe návrhu sťažovateľa, tak aj návrhu navrhovateľov.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších rozhodnutiach   využitie   možností   daných   účastníkom   konania   procesnými   predpismi (Občiansky   súdny   poriadok)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práva   v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (I.   ÚS   31/01).   Ústavný   súd   pri posudzovaní   celkovej   dĺžky   zbytočných   prieťahov   nebral   do   úvahy   obdobia,   v ktorých k zdĺhavosti konania prispeli samotní účastníci konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   toho,   či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho nečinnosti, ako aj nesprávneho postupu.

Ako   obdobie   nečinnosti   hodnotil   ústavný   súd   obdobie   od   18.   mája   1994 do 23. februára 1995 a od 17. apríla 1998 do 26. októbra 1998, keď okresný súd neurobil žiaden úkon vedúci k ukončeniu konania.

Pri   uplatňovaní   tretieho   hodnotiaceho   kritéria   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu   môže   zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby   o   jej   veci   rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/2001). Ako nesprávnu činnosť súdu ústavný súd vyhodnotil postup okresného súdu pri vyžiadaní listu vlastníctva od Katastrálneho úradu v   Poprade,   Správy   katastra   Poprad,   ktorý   bol   okresnému   súdu   aj   napriek   urgenciám doručený až po uplynutí 9 mesiacov, a v tomto období okresný súd vo veci vôbec nekonal. Vzhľadom   na celkovú   dĺžku   konania   ústavný   súd   postup   okresného   súdu   neakceptoval a poukazuje   na   to,   že   v danom   prípade   mal   byť   dôraznejší.   Okresný   súd   mohol   voči Katastrálnemu úradu v Poprade, Správe katastra Poprad, uplatniť aj poriadkové opatrenie podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

Pokiaľ ide o celkové obdobie znaleckého dokazovania od 8. júna 1999, keď okresný súd   ustanovil   prvého   znalca,   do   28.   mája   2001,   keď   v poradí   štvrtý   znalec   vyhotovil znalecký posudok a doručil ho súdu, ktoré je vzhľadom na predmet konania neúnosne dlhé, okresný   súd   vyvíjal   úsilie   pri   odstraňovaní   pasivity   poverených   znalcov.   Urgoval vypracovanie   znaleckých   posudkov,   odvolával   jednotlivých   znalcov   a   v poradí   tretieho znalca   navrhol   Krajskému   súdu   v Košiciach   vyčiarknuť   zo   zoznamu   znalcov. Z naznačených   aktivít   okresného   súdu   za   zisťované   obdobie   vyplýva,   že   netoleroval pasivitu znalcov, a preto ústavný súd celé toto obdobie nehodnotil ako súčasť postupu súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci. Vyššie uvedené skutočnosti však ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

Ústavný   súd   v danom   prípade   celkovú   dĺžku   konania   (teda   od   začiatku   konania v roku   1990)   hodnotí   ako   neprimeranú   vo   vzťahu   k predmetu   sporu.   Ústavný   súd preskúmaval priebeh konania od roku 1993 a v rámci tohto konania sa okresný súd dopustil zbytočných   prieťahov   trvajúcich   najmenej   23   mesiacov,   ktoré   zapríčinil   jednak   svojou úplnou nečinnosťou a tiež nesprávnou činnosťou v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   Vzhľadom   na   to,   že   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   1238/90   došlo   v čase   od   začatia   konania   do   rozhodnutia ústavného súdu k právoplatnému rozhodnutiu v merite veci, ústavný súd už neprikazoval konať v danej veci.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva mu priznal finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk. Primerané   finančné   zadosťučinenie   neodôvodnil,   preto   ho   predseda   senátu   na   ústnom pojednávaní vyzval, aby tak urobil.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   na   pojednávaní   aj   k   požadovanej   výške primeraného finančného zadosťučinenia a odôvodnil ju tým, že konanie v súhrne prebiehalo od roku 1980, avšak pre ústavný súd je právne relevantné až od roku 1993. V priebehu celého   konania   sťažovateľ   žil   v strese,   čo   sa   prejavilo   na jeho   zdravotnom   stave.   Spor a predovšetkým   dĺžka   konania   sa   odrazili   aj   na   rozvrátení   rodiny   sťažovateľa   a taktiež v tomto čase bol obmedzený výkon jeho vlastníckeho práva.

Pokiaľ   ide   o trovy   právneho   zastúpenia,   právny   zástupca   sťažovateľa   na   ústnom pojednávaní prehlásil, že trovy právneho zastúpenia si neuplatňuje.

Článok   127   ods.   3   ústavy   ustanovuje:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Na   základe   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde:   „Ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.“ Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Hoci   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom súdnom konaní, v danom prípade to nemožno považovať za dostatočné, a preto ústavný súd priznal sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na   rozsah   zbytočných   prieťahov   v jej   rámci,   berúc   do   úvahy   tiež   konkrétne   okolnosti prípadu, možno sumu 30 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, aplikovaných na fakty prípadu. Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2004