znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 22/03-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. P. a J. P., obaja bytom Č., zastúpených advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 444/92 na neverejnom zasadnutí konanom 16. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 444/92 svojím postupom po 17. novembri 1998   p o r u š i l   základné právo A. P. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   444/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   P.   a J.   P.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. P. a J. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 22. januára 2003 č. k. III. ÚS 22/03-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   A.   P.   a J.   P.,   obaja bytom   Č.   (ďalej   aj „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr. M.   S.,   Advokátska   kancelária,   Č.,   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v období od 17. novembra 1998 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 444/92.

Uvedené konanie bolo pôvodne právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn.   11   C   444/92   z 18.   decembra   1992   (právoplatnosť   nadobudol   8.   februára   1993). Okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 778/93 z 11. septembra 1997 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 766/98 z 30. apríla 1998 na základe návrhu J. L., bytom L., povolil obnovu konania vo veci sp. zn. 11 C 444/92. Rozhodnutie o povolení obnovy konania nadobudlo právoplatnosť 17. novembra 1998.

Sťažovatelia ako účastníci uvedeného konania namietali zbytočné prieťahy v postupe okresného   súdu „(...)   predovšetkým   v období   od   9.   11.   2000,   kedy   sa   uskutočnilo pojednávanie   na   Okresnom   súde   v Čadci.   Súd   v nasledovnom   období   nevykonal   žiadne ďalšie úkony. Predloženie spisu Krajskému súdu v Žiline nie je podľa názoru sťažovateľov dôvodom na nekonanie. Uznesením 23 Co 1663/01 z 28. 9. 2001 Krajský súd v Žiline zrušil uznesenie Okresného súdu v Čadci 11 C 444/92-146 z 30. 4. 2001, kde v uznesení uvádza, že   dôvodom   zrušenia   uznesenia   je   jeho   nepreskúmateľnosť.   Dôvodom   zrušujúceho uznesenia bolo pochybenie Okresného súdu v Čadci, odvolanie bolo dôvodné, Okresný súd v Čadci v dôsledku vydania predmetného uznesenia spôsobil zbytočné prieťahy v konaní“.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   nečinnosť   súdu   pociťujú   ako „psychickú   ujmu“, poukazujúc na svoj pokročilý vek a nemožnosť usporiadať svoje majetkové pomery.

Z uvedených   dôvodov   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   takto   rozhodol: „Základné právo A. P. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 444/92 o určenie vlastníckeho práva, bolo porušené. Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 444/92 konal bez zbytočných prieťahov. A. P. a J. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja účastníci   konania,   okresný   súd   vyjadrením   sp.   zn.   Spr   1353/02   z 20.   novembra   2002 a sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   podaniach   zo 17.   decembra 2002 a 14. februára 2002.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľov   uviedla: „V sťažnosti je vytýkané, že súd v období od 9. 11. 2000, t. j. odo dňa konania posledného pojednávania nevykonal žiadne ďalšie úkony. Uvedené tvrdenie v sťažnosti je nepravdivé a s týmto tvrdením ani nesúhlasím (...)“ Následne uviedla prehľad úkonov okresného súdu v predmetnom konaní, pričom v závere svojho vyjadrenia konštatovala:

„- jednoznačne tvrdím, že súd prieťahy od novembra 2000 nerobil, ani pred obdobím november 2000 – svedčí o tom množstvo vykonaných procesných úkonov uvádzaných aj samotným právnym zástupcom sťažovateľov v sťažnosti,

- som toho názoru, že ak by prístup sťažovateľov a najmä ich advokáta k riešeniu predmetu konania bol konštruktívny, t. j. ak by nebolo podané odvolanie proti uzneseniu o zložení zálohy, námietka zaujatosti, keby zástupca advokátov bez výzvy súdu predložil doklad o príjme sťažovateľov mohlo už byť po vykonaní ohliadky a znaleckej identifikácie vo veci rozhodnuté. Poznamenávam, že ani sťažovatelia a ani sám ich právny zástupca nutnosť vykonania dokazovania ohliadkou a znaleckou identifikáciou nenamietal. Z týchto dôvodov mám za to, že ústavná sťažnosť je neodôvodnená, a k prieťahom zo strany OS Čadca v konaní nedošlo.“

Právny zástupca sťažovateľov v podaní zo 17. decembra 2002 okrem iného uviedol: „K stanovisku predsedníčky Okresného súdu v Čadci JUDr. A. P. z 20. 11. 2002 uvádzame, že toto stanovisko potvrdzuje naše vyjadrenia uvedené v sťažnosti:

- Okresný súd v Čadci nevytýčil do 17. 12. 2002, deň zaslania vyjadrenia Ústavnému súdu v Košiciach termín pojednávania v predmetnej veci a to napriek tomu, že návrh na obnovu konania bol podaný 3. 12. 1993,

- Okresný súd v Čadci nevypočul svedka JUDr. C. S., ktorého výsluch bol navrhnutý dňa 15. 12. 2000,

- (...) Súčasne poukazujeme, že uznesenie Okresného súdu v Čadci z 30. 4. 2001 bolo uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   23   Co   1663/01   z 28.   9.   2001   zrušené   ako nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   a nedostatok   dôkazov.   Predsedníčka   Okresného súdu v Čadci týmto rozhodnutím spôsobila prieťahy v konaní v období od 30. 04. 2001 do 12. 11. 2001 (...)“

V podaní   zo   14.   februára   2002   právny   zástupca   sťažovateľov   doplnil   svoje vyjadrenie nasledovne: „(...)Postup advokáta i klientov bol absolútne v súlade so zákonom vzhľadom na to, že odvolanie proti uzneseniu o zložení zálohy muselo byť podané, pretože toto   uznesenie   bolo   zmätočné   a nepreskúmateľné   a preto   ho   musel   Krajský   súd   Žilina uznesením 23 Co 1663/01 z 28. 9. 2001 zrušiť a teda tento prieťah od 30. 04. 2001 do

12. 11. 2001 kedy bol vrátený spis Krajského súdu jednoznačne ide na vrub súdu, nakoľko vydal rozhodnutie, ktoré muselo byť zrušené a nemožno od nás spravodlivo požadovať, aby sme   asistovali   bez   akýchkoľvek   námietok   pri   nezákonnom   postupe   súdu   v konkrétnom procese (...)“.

Taktiež   oznámil,   že   netrvá   na   prejednaní   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   na verejnom ústnom pojednávaní.

Na základe žiadosti predložil okresný súd 24. februára 2003 ústavnému súdu súdny spis týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 11 C 444/92. Súčasne mu oznámil, že v celom rozsahu zotrváva na svojom stanovisku vyjadrenom v podaní z 20. novembra 2002 a súhlasí s upustením   od   ústneho   prejednania   prijatej   sťažnosti   na   verejnom   zasadnutí   ústavného súdu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn. 11 C 444/92 (v období od 17. novembra 1998).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 444/92 z 18. decembra 1992 (právoplatným od 8. februára 1993) určil, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe, katastrálne územie Z. v pozemnoknižných vložkách 375, 376, 377 a 378 ako časť mpč. 8453 a 8452, totožné s nehnuteľnosťami evidovanými v EN ako parcela EN 8453/1, záhrada o výmere 524 m2, parcela   EN 8453/2,   zastavaná plocha   pod   domom   č.   192 o výmere   66 m2,   parcela EN 8453/3,   zastavaná   plocha   o výmere   288   m2,   patria   do   dedičstva   po   poručiteľoch   T.   L. a A. L.,   v podiele   ½   a zároveň   určil,   že   nehnuteľnosti   zapísané   v pozemkovej   knihe, katastrálne   územie   Z.   v pozemnoknižných   vložkách   375,   376,   377   a 378   ako pozemnoknižná   parcela   8447,   totožná   s parcelami   evidovanými   v EN   ako   parcela   EN 8447/5, záhrada o výmere 434 m2, parcela EN 8447/8, zastavaná plocha o výmere 152 m2, parcela EN 8447/9, pasienok o výmere 100 m2, patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov J. P. a A. P., ktorí v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 444/92 vystupovali ako žalobcovia.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   C   778/93   z 11.   septembra   1997   v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 766/98 z 30. apríla 1998 povolil obnovu konania   vo   veci   sp.   zn.   11   C   444/92.   Uvedené   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 17. novembra 1998.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii zo 17. marca 1999 uložila predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovila na 29. apríl 1999. Podaním doručeným okresnému súdu 26. apríla 1999 požiadal JUDr. M. S. vystupujúci ako právny zástupca sťažovateľov o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie termínov.

Podaním doručeným okresnému súdu 7. apríla 1999 sa k predmetu konania vyjadrili sťažovatelia.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   29.   apríla   1999.   Na   pojednávaní   riešil   otázky procesného charakteru, ktoré vyplynuli zo skutočností zistených v rámci konania o povolení obnovy (procesné postavenie J. L., bytom L., v pôvodnej žalobe označeného ako žalobca), ako   aj   z tvrdení   sťažovateľov   spochybňujúcich   ich   procesné   zastúpenie   JUDr.   M.   S. v konaní.   Zákonná   sudkyňa   uložila   právnej   zástupkyni   J.   L.   predložiť   okresnému   súdu v lehote 30 dní písomné stanovisko k otázke jeho procesného postavenia a sťažovateľom povinnosť v uvedenej lehote oznámiť, či splnomocňujú na zastupovanie v konaní advokáta JUDr. M. S.

V prílohe listu doručeného okresnému súdu 30. apríla 1999 zaslal advokát JUDr. M. S. splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov v konaní. Podaním doručeným okresnému súdu 3. mája 1999 sa k veci vyjadril sťažovateľ J. P.

Pokynom súdnej kancelárii z 13. septembra 1999 uložila zákonná sudkyňa predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovila na 4. november 1999. Okresný súd 13. októbra 1999 zápisnične vypočul J. L.

Podaním z 19. októbra 1999 sa k veci vyjadrila sťažovateľka A. P. Sťažovatelia sa k predmetu konania vyjadrili opätovne v podaní doručenom okresnému súdu 27. októbra 1999.

Okresný   súd   pojednával   4.   novembra   1999.   Na   pojednávaní   vypočul   účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   novembra   1999   právny   zástupca sťažovateľov navrhol vypočuť vo veci 3 svedkov. Podaním doručeným okresnému súdu 11. novembra 1999 sa k predmetu konania vyjadrila JUDr. A. H., právna zástupkyňa J. L.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii z 15. februára 2000 nechala vyzvať advokáta JUDr. M. S., aby vzhľadom na priebeh pojednávania zo 4. novembra 1999, ako   aj   vzhľadom   na   vyjadrenie   JUDr.   A.   H.   v predmetnej   veci   odstránil   nedostatky podaného   návrhu   týkajúce   sa   okruhu   účastníkov   na   strane   žalobcov   a opravený   návrh v potrebnom počte rovnopisov zaslal súdu do 30 dní, s upozornením na možnosť zastavenia konania podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Predmetná výzva bola advokátovi JUDr. M. S. doručená podľa priloženej doručenky 28. februára 2000. Ten na výzvu reagoval podaním z 8. marca 2000.

Uznesením č. k. 11 C 444/92-110 z 28. apríla 2000 okresný súd pripustil účasť J. L. v konaní sp. zn. 11 C 444/92 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných.

Pokynom súdnej kancelárii z 19. júla 2000 vo veci konajúca sudkyňa učila termín pojednávania na 9. október 2000 a nariadila predvolať účastníkov konania.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   9.   októbra   2000,   toto   pojednávanie   odročil   za účelom výsluchu navrhovaných svedkov na 9. november 2000.

Okresný súd pojednával vo veci 9. novembra 2000, na pojednávaní vypočul svedkov, ktorí boli predvolaní a dostavili sa, uložil právnemu zástupcovi sťažovateľov JUDr. M. S. zosúladiť v lehote 30 dní petit návrhu pokiaľ ide o označenie parciel, s aktuálnymi údajmi katastra nehnuteľností. Právny zástupca JUDr. M. S. požiadal o poskytnutie lehoty 30 dní, počas   ktorej   by   mal   možnosť   oboznámiť   sa   s listinnými   dôkazmi   predloženými   na pojednávaní a písomne zaslať okresnému súdu konkrétne otázky na vedľajšieho účastníka konania, ktorého výsluch navrhol v podaní doručenom okresnému súdu 8. novembra 1999. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Sťažovatelia   sa   listom   z 15.   novembra   2000   (doručeným   okresnému   súdu 18 novembra   2000)   vyjadrili   k tvrdeniam   svedkov,   ktoré   odzneli   na   pojednávaní 9. novembra 2000.

Právny zástupca sťažovateľov JUDr. M. S. listom z 30. novembra 2000 (doručeným okresnému   súdu   30.   novembra   2000)   požiadal   okresný   súd,   aby   vyžiadal   identifikáciu parciel,   ktoré   boli   predmetom   sporu,   od   Okresného   úradu   v Č.,   katastrálneho   odboru, a súčasne predložil okresnému súdu otázky pre vedľajšieho účastníka konania.

Dňa 8. decembra 2000 dala vo veci konajúca sudkyňa pokyn súdnej kancelárii na zaslanie   žiadosti   o identifikáciu   parciel   (v lehote   30   dní)   Okresnému   úradu   v Č., katastrálnemu odboru.

Listom   z 15.   decembra   2000   (doručeným   okresnému   súdu   15.   decembra   2000) navrhol JUDr. M. S. okresnému súdu predvolať ďalšieho svedka.

Listom z 12. januára 2001 (doručeným okresnému súdu 12. januára 2001) navrhol právny   zástupca   sťažovateľov   JUDr.   M.   S.   okresnému   súdu   doplniť   dokazovanie   – zabezpečením závetu A. L. a vypočutím svedka (obdobne ako v liste z 15. decembra 2000).

Dňa 22. januára 2001 bola okresnému súdu doručená odpoveď Okresného úradu v Č., katastrálneho odboru.

Uznesením   č.   k.   11   C   444/92-146   z 30.   apríla   2001   zaviazal   okresný   súd sťažovateľov   spoločne   a nerozdielne   zložiť   zálohu   5   000   Sk   na   trovy   dokazovania. Uznesenie bolo doručené A. P. 21. mája 2001 a J. P. 23. mája 2001. Sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu 23. mája 2001 odvolanie.

Dňa 6. júna 2001 dala vo veci konajúca sudkyňa súdnej kancelárii pokyn vyhotoviť obratom   predkladaciu   správu   a spis   predložiť   Krajskému   súdu   v Žiline   na   rozhodnutie o odvolaní.

Predmetný spisový materiál bol Krajskému súdu v Žiline doručený 26. júna 2001. Krajský súd v Žiline rozhodol o odvolaní sťažovateľov uznesením č. k. 23 Co 1663/01-152 z 28. septembra 2001, ktorým uznesenie okresného súdu ako nepreskúmateľné zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a spisový   materiál   boli okresnému súdu doručené 12. novembra 2001).

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárie z 18. decembra 2001 nariadila doručiť   uznesenie   č.   k.   23   Co   1663/01-152   sťažovateľom   aj   ich   právnemu   zástupcovi, súčasne   dala   pokyn   u Sociálnej   poisťovne   zistiť   výšku   dôchodkov   sťažovateľov   a   od Mestského úradu Č., či sťažovatelia nevlastnia majetok väčšej hodnoty.

Uznesenie   č.   k.   23   Co   1663/01-152   bolo   podľa   priložených   doručeniek   A.   P. doručené 3. januára 2002, JUDr. M. S. 2. januára 2002 a J. P. 3. januára 2002.

Mestský úrad Č. odpovedal na výzvu okresného súdu listom z 10. januára 2002 doručeným okresnému súdu 11. januára 2002. Sociálna poisťovňa odpovedala na výzvu okresného súdu listom zo 14. januára 2002 doručeným okresnému súdu 16. januára 2002 (vo veci J. P.) a listom z 25. januára 2002 doručeným okresnému súdu 30. januára 2002 (vo veci A. P.).

Listom z 30. januára 2002 (doručeným okresnému súdu 4. februára 2002) požiadali sťažovatelia okresný súd o vylúčenie sudkyne JUDr. A. P. z rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 444/92 z dôvodu jej zaujatosti.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 8. februára 2002 súdnej kancelárii pokyn predložiť spis (spolu so svojím stanoviskom) Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o námietke zaujatosti.   Krajskému   súdu   v Žiline   bol   spis   doručený   14.   februára   2002.   Krajský   súd rozhodol vo veci uznesením sp. zn. 23 Nc 40/02 z 23. mája 2002. Uznesenie spolu so spisom boli okresnému súdu doručené 6. júna 2002.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 17.   júla   2002   uložila   zákonná   sudkyňa   doručiť uznesenie   účastníkom   konania.   Uznesenie   bolo   účastníkom   konania   doručené   v dňoch 22. a 26. augusta 2002.

Pokynom z 12. novembra 2002 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii vyzvať právneho zástupcu sťažovateľov na predloženie potvrdenia príslušného poštového úradu o výške dôchodku poberaného sťažovateľmi pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov.

Žiadaný   doklad   týkajúci   sa   sťažovateľky   A.   P.   predložil   právny   zástupca sťažovateľov v prílohe listu doručeného okresnému súdu 18. decembra 2002 s odkazom, že doklad   týkajúci   sa   sťažovateľa   J.   P.   môže   vydať   len   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej republiky.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii zo 16. januára 2003 uložila zaslať   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   žiadosť   o písomné   oznámenie   výšky dôchodku sťažovateľa J. P.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. V súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že samotným prerokovaním veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby neodstráni. Na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet. Základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 10/98, II. ÚS 2/01).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

a) Predmetom konania je žaloba sťažovateľov podľa § 80 písm. c) OSP, ktorou sa domáhajú   určenia,   že   časť   nehnuteľností   špecifikovaných   v žalobnom   návrhu   patrí   do dedičstva   po   právnych   predchodcoch   sťažovateľky   a časť   do   bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov ako manželov.

Výklad a aplikácia relevantnej právnej úpravy v tomto type sporov boli stabilizované v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   ide   o faktickú   (skutkovú) zložitosť veci, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti odôvodňujúce záver o takej zložitosti uvedeného konania, ktoré by ho výraznejším spôsobom odlišovalo od iných konaní tohto druhu.

b) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania bolo podľa hodnotenia ústavného súdu aktívne. Sťažovatelia poskytovali okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

c)   Pri   skúmaní   tretieho   z kritérií   posudzovaných   ústavným   súdom   v prípadoch namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) prihliadal ústavný súd na skutočnosť, že v posudzovanom konaní išlo o štádium po povolení obnovy. Od právoplatnosti uznesenia, ktorým bola obnova konania sp. zn. 11 C 444/92 povolená (17. novembra 1998) ubehli štyri roky a päť mesiacov bez toho, aby okresný súd vo veci meritórne rozhodol. Pôvodná žaloba bola podaná ešte v roku 1992. Zo skutočností, ktoré vyšli najavo pri prejednávaní návrhu na povolenie obnovy, z procesného postupu, argumentácie a návrhov účastníka, ktorý obnovu konania navrhol, vyplýva,   že tento   sa   priaznivejšieho   rozhodnutia   vo   veci   domáhal len   v časti   predmetu konania – návrhu sťažovateľov na určenie, že časť nehnuteľností špecifikovaných v petite žaloby patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom významným pre rozhodnutie v uvedenej   veci   je   predovšetkým   riešenie   predbežnej   otázky,   či   vlastnícke   právo k označeným   nehnuteľnostiam   prešlo   z právnych   predchodcov   sťažovateľky   na sťažovateľov.   Okresný   súd   sa   teda   v uvedenej   veci   mohol   v podstatnej   časti   oprieť o výsledky dokazovania v pôvodnom konaní (§ 235 ods. 1 OSP).

V kontexte uvedeného ústavný súd nepovažuje dobu prerokovávania predmetnej veci (štyri roky a päť mesiacov po povolení obnovy bez meritórneho rozhodnutia okresného súdu) za primeranú okolnostiam prípadu.

Konanie   po   povolení   obnovy   vyžaduje   starostlivý   prístup   všeobecného   súdu   aj z hľadiska   jeho   povinnosti   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 OSP) a aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná (§ 6 OSP), pretože povolením obnovy dochádza k spätnému nastoleniu stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   účastníci   konania   nachádzali,   ktorý   pretrvával   do právoplatnosti pôvodného konečného rozhodnutia súdu v uvedenej veci.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola povolená obnova konania, urobil   okresný   súd   prvý   procesný   úkon   až   17.   marca   1999,   t.   j.   o štyri   mesiace.   Na pojednávaní   konanom   29.   apríla   1999   sa   okresný   súd   zaoberal   výhradne   otázkami procesného   charakteru   a uložil   účastníkom   konania   v lehote   30   dní   predložiť   príslušné vyjadrenia. Po uplynutí uvedenej lehoty (29. mája 1999) bol okresný súd opäť nečinný a ďalší   procesný   úkon   (vytýčenie   termínu   pojednávania   a pokyn   predvolať   účastníkov) realizovala zákonná sudkyňa až 13. septembra 1999, teda po tri a pol mesiacoch.

V dôsledku uvedeného postupu okresný súd k dokazovaniu pristúpil až 13. októbra 1999, teda takmer po 11 mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy,   keď   zápisnične   vypočul   J.   L.   Prvé   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vykonávalo dokazovanie, sa uskutočnilo takmer rok po povolení obnovy konania v predmetnej veci (4. novembra 1999).

Ústavný súd preto vyššie označené obdobia nečinnosti okresného súdu (spolu v dĺžke cca   7   a pol   mesiaca)   posúdil   ako   prieťahy   v konaní,   ktoré   mali   charakter   zbytočných prieťahov a predstavujú tak porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pritom   posudzoval   postup   okresného   súdu   ako   celok,   preto   aj   keď označené   obdobia   nečinnosti   posudzované   samy   osebe   by   vzhľadom   na   ich   dĺžku (4 mesiace a 3 a pol mesiaca) nepredstavovali porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS   21/01),   posudzované   v kontexte   okolností   uvedeného   prípadu   ich   ústavný   súd nemohol považovať za ústavne akceptovateľné. V tejto súvislosti už ústavný súd vyslovil, že aj kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu v konaní, ak vo svojom súhrne ovplyvnia celkovú dĺžku konania a sú príčinou neprimeranej doby prerokovania veci, majú povahu zbytočných prieťahov a porušujú základné právo účastníka konania zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 56/02).

Ústavný   súd   sa   taktiež   stotožnil   s časťou   argumentácie   právneho   zástupcu sťažovateľov,   v ktorej   uviedol,   že   obdobie   od   30.   apríla   2001   do   12.   novembra   2001 v posudzovanom konaní možno označiť za zbytočné prieťahy zavinené okresným súdom.

Uznesením   č.   k.   11   C   444/92-146   z 30.   apríla   2001   zaviazal   okresný   súd sťažovateľov   spoločne a nerozdielne zložiť zálohu 5   000   Sk na trovy   dokazovania. Na základe odvolania sťažovateľov Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 23 Co 1663/01 z 28. septembra 2001 toto rozhodnutie okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. c) OSP   ako   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie. Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a spisový   materiál   boli   okresnému   súdu   doručené 12. novembra 2001.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak v jej dôsledku činnosť štátneho orgánu nesmeruje plynule k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania (II. ÚS 33/99).

Rozhodnutie   súdu   zrušené   odvolacím   súdom   ako   nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť   alebo   nedostatok   dôvodov   predstavuje   nesprávnu   činnosť   štátneho orgánu, ktorú nemožno kvalifikovať ako postup plynulo smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Náprava uvedeného pochybenia okresného súdu si vyžiadala obdobie od 30. apríla 2001 do 12. novembra 2001. Uvedené obdobie šesť a pol mesiaca preto možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nesprávnym postupom orgánu štátu (mutatis mutandis II. ÚS 33/99, III. ÚS 58/02, III. ÚS 91/02), v dôsledku ktorých došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov. Toto   obdobie,   ako   aj obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   (spolu   jeden   rok   a dva mesiace) nemožno považovať vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za akceptovateľné.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   a preto   okresnému   súdu v zmysle   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   v spojení   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde nariadil v ďalšom priebehu súdneho konania sp. zn. 11 C 444/92 konať bez zbytočných prieťahov (v súlade s ustanoveniami § 6 a § 100 ods. 1 OSP).

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   100   000   Sk   z dôvodu,   že   nečinnosť   súdu   pociťujú   ako „psychickú   ujmu“, poukazujúc na svoj pokročilý vek a nemožnosť usporiadať svoje majetkové pomery.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Významnou   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľov   je   už   samotné   deklarovanie porušenia ich práva, ako aj príkaz ústavného súdu okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 11 C 444/92 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože   však   porušenie   základných   práv   sťažovateľov,   ktoré   ústavný   súd   zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto   porušenie,   ako   aj   jeho   príkaz   okresnému   súdu,   aby   v ďalšom   priebehu   konania postupoval bez zbytočných prieťahov, nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za   dostatočnú   a účinnú   nápravu,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 10 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (štrnásť mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľom vznikla v dôsledku pretrvávajúceho stavu právnej neistoty vo vzťahu k právam, ktoré sú predmetom uvedeného konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003