znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 219/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietanéhoporušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práva slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska BanskáBystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. augusta2013   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenompod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracoviska   Banská   Bystrica   (ďalej   len„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jeho uznesenímz 30. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkomŠpecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK-2 T 9/2011 zo 4. augusta 2011 uznanývinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c)s poukazom na § 138 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a zo   zločinu   nedovoleného   ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol podľa§ 144 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnnýtrest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 3písm.   b)   Trestného   zákona   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   s maximálnymstupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona bol sťažovateľoviuložený   aj   trest   prepadnutia   viacerých   vecí,   ktoré   boli   určené   a použité   na   spáchanietrestného činu. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákonauložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestnéhozákona   mu   bola   uložená   povinnosť   jedenkrát   v kalendárnom   týždni   osobne   sa   hlásiťu probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho trvalého bydliska.Napokon rozsudok zaviazal sťažovateľa zaplatiť trestným činom poškodenej osobe náhradkuškody podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 12/2011 z 10. novembra 2011 podľa § 319Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku zamietol.

Označené druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyššísúd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Tdo V 7/2013 z 3. marca 2014 podľa § 382písm. c) Trestného poriadku odmietol, keďže podľa názoru tohto súdu bolo zrejmé, že nie súsplnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

V uvedenej trestnej veci bol 14. mája 2013 špecializovanému súdu doručený návrhsťažovateľa z 12. mája 2013 na povolenie obnovy konania, o ktorom tento súd rozhodoluznesením   sp.   zn.   BB-3   Nt   4/2013   z 30.   augusta   2013   podľa   §   399   ods.   2   Trestnéhoporiadku   tak,   že   ho   zamietol,   lebo   nezistil   podmienky   obnovy   konania   podľa   §   394Trestného poriadku.

Proti   zamietavému   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,ktorú najvyšší súd v druhostupňovom konaní uznesením sp. zn. 6 Tost 30/2013 zo 17. apríla2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   všeobecné   súdy   v konaniach   o jeho   návrhuna povolenie   obnovy   konania   porušili   ním   označené   základné   práva   zaručené   ústavoua listinou, ako aj práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil takto:

«Návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v mojej   trestnej   veci   vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-2T/9/2011... som odôvodňoval uznesením   Ministerstva   vnútra,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej služby   Banská   Bystrica   z 23. 11. 2012,   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-361/OISS-V-2012   a znesením Okresnej prokuratúry Brezno z 21. 01. 2013 pod sp. zn. 1 Pn 366/12-10 a nasledovnými skutočnosťami:

Prvostupňový ako aj odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností ustálili vražednú zbraň – brokovnicu značky Hubertus Prague, kaliber 16/16, výrobného čísla 5633, ktorá mala byť nájdená a zaistená na mieste činu, pritom z listinných dôkazov vyplýva, že táto zbraň mala byť v roku 2000, po tom čo jej bývalý legálny majiteľ zomrel, znefunkčnená a znehodnotená spálením pod dohľadom komisie v peci v Železiarňach Podbrezová, a. s... Vzhľadom na to, že OČTK, ale ani súdy nepovažovali za dôležité vyšetriť pôvod zbrane...   podal   som   trestné   oznámenie   na   nestotožnenú   osobu...,   ktorá   bola   poverená dohľadom nad likvidáciou zbrane – brokovnice...

Dňa 03. 12. 2012 mi bolo doručené Uznesenie MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby,   úrad   inšpekčnej   služby,   odbor   inšpekčnej   služby   Banská   Bystrica   zo   dňa 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS-361/OISS-V-2012, podľa ktorého bolo odmietnuté moje trestné oznámenie.

Z... uznesenia vyplýva, že komisia poverená likvidáciou... zbrane… túto zlikvidovala tak, ako je to uvedené v zápise o prehliadke výzbrojného materiálu a toto potvrdzuje aj vážny lístok zo dňa 01. 12. 2000...

Dňa   25. 01. 2013   mi...   bolo   doručené...   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Brezno zo dňa 21. 01. 2013 sp. zn. 1 Pn 366/12-10, kde moju sťažnosť proti uzneseniu... MV SR SKIS ÚIS OIS Banská Bystrica... podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Z predmetného   právoplatného   uznesenia   o.   i.   vyplýva,   že...   osoby   zodpovedné za likvidáciu predmetnej zbrane sa nedopustili   žiadneho trestného   činu a že predmetná zbraň bola nepochybne zlikvidovaná.

... je teda nepochybné, že... brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633, nemohla byť   prvostupňovým   a odvolacím   súdom   ustálená   ako   vražedná   zbraň,   nakoľko   je jednoznačne preukázané, že táto bola v skutočnosti zlikvidovaná, a teda logicky nemôže byť v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 Tr. poriadku vecným dôkazom, a teda sa nemohla s touto zbraňou   spáchať   úkladná   vražda,   ako   ani   nedovolené   ozbrojovanie   a obchodovanie so zbraňami a preto sa jedná o nezákonný a nezákonne vykonaný dôkaz...

... pochybením Polície (OČTK) skutočne došlo k ignorácii a k odfláknutiu ich práce, kedy   nevyvinuli   ani   snahu   o objektívne   prešetrenie   veci,   čím   postupovali   v rozpore so zákonom......nesprávne ustálenie skutkového stavu veci prvostupňovým ako aj odvolacím súdom... viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdov, kde som bol uznaný vinným... z úkladnej vraždy a... nedovoleného ozbrojovania...

Uvádzané skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme sú pritom takého charakteru, že by mohli sami o sebe odôvodniť iné rozhodnutie vo veci...

Dňa 30. 08. 2013 sa konalo verejné zasadnutie o mojom návrhu na povolenie obnovy konania,   ktorý   Špecializovaný   trestný   súd   pracovisko   Banská   Bystrica   uznesením z 30. 08. 2013... zamietol...

... poukazujem na nesprávne konštatovanie súdu v uznesení z 30. 08. 2013, že mnou predložené skutočnosti a dôkazy... neobsahujú žiadne nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, kedy súd cituje rozsudok zo 04. 08. 2011...

Z... rozhodnutí.... vyplýva, že predmetná zbraň mala byť v roku 2000 ako nefunkčná znehodnotená spálením, rozbitím a rozrezaním a kovový odpad sa mal roztaviť, ale podľa názoru súdov sa tak nestalo a preto predmetnú zbraň označili ako vražednú zbraň!...... domnienka prvostupňového a odvolacieho súdu, „že zbraň mala byť (ale nebola) zlikvidovaná“ sa vyšetrovaním MV SR SKIS OIS BB preukázala a nahradila, „že zbraň bola zlikvidovaná“, čiže nie je možné pochybovať o tom, že uvedená skutočnosť je dôkazom a skutočnosťou súdu skôr neznámou!

Rovnako   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Brezno   z 21.   januára   2013 sp. zn. 1 Pn 366/12-10 jasne a bez najmenších pochybností dokazuje, „že komisia poverená likvidáciou   predmetnej   zbrane   túto   v skutočnosti   aj   zlikvidovala,   čo   je   dostatočným spôsobom doložené listinnými dôkazmi.“ – preto je zarážajúce tvrdenie súdu, ktorý pri ústnom odôvodnení zamietnutia môjho návrhu na povolenie obnovy konania vyslovil, že je táto „situácia veľmi zaujímavá“ a že „týmto papierom (uznesenie MV SR SKIS OIS BB a OP Brezno) nemožno veriť“ – čo považujem za svojvôľu súdu, pritom sa nejedná o moje výmysly   a tvrdenia,...   ale…   o závery   vyšetrovania   orgánov   činných   v trestnom   konaní, z čoho tiež rezultuje záver, že akýkoľvek dôkaz predložený odsúdeným bude zo strany súdu považovaný a automaticky vyhodnotený ako dôkaz, ktorému sa nedá veriť, čo znamená absolútnu svojvôľu súdu a hrubé porušenie práva na obhajobu,   čo je v demokratickom právnom štáte absolútne neprijateľné!...

... tvrdenie súdu..., že žiadnou osobou ani dôkazom nebolo spochybnené, že som strieľal, považujem za nesprávne, kedy súd opomenul skutočnosti uvedené v mojom návrhu na povolenie obnovy konania,... teda skutočnosti, ktoré preukazujú, že som nemohol strieľať a ani som predmetnú zbraň nemohol držať v rukách!... vzniká dôvodná pochybnosť, či zbraň „nájdená“   na   mieste   činu   bola   vôbec   nájdená   a nie   prinesená   dokonale   vyčistená školenými pracovníkmi polície...

... celé znenie uznesenia z 30. 08. 2013 je v rozpore i s ustanovením § 176 ods. 2 Tr. poriadku   a uvádzanie   hypotéz,   domnienok   a ničím   nepodložených   predpokladov   je v rozpore s ústavou a akceptovateľným odôvodnením súdneho rozhodnutia.

Odmietnutie   predvolania   a vypočutia   mnou   navrhnutých   svedkov   uvedených v návrhu na povolenie obnovy konania považujem za nesprávne a navyše v rozpore s čl. 6 ods. 3 Dohovoru, kedy uvedení svedkovia mohli bezpochyby potvrdiť alebo vyvrátiť mnou predložené tvrdenia obsiahnuté v návrhu na povolenie obnovy konania...

... je zarážajúce, že súd odmietol vypočuť... svedkov, pritom by práve súd mal mať eminentný záujem zistiť, na základe uvádzaných skutočností, či predmetná zbraň bola či nebola fyzicky zlikvidovaná, pričom by pri („len“) administratívnom zlikvidovaní zbrane... bola   odstránená   dôvodná   pochybnosť   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   vo   vzťahu k predmetnej zbrani a taktiež ku skutku ako takého.

... uvedená skutočnosť nie je okolnosť nepodstatná pre rozhodnutie, ani okolnosť, ktorú možno zistiť inými dôkazmi a preto postup súdu podľa § 272 ods. 3 Tr. poriadku je porušením   zásady   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   ako   i hrubé   porušenie   práv na obhajobu, a taktiež porušením práva na spravodlivý súdny proces a Dohovoru......   počas   môjho   príchodu   na   verejné   pojednávanie   konaného   dňa   30. 08. 2013, na ktorom   sa   rozhodovalo   o mojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   som   ani pred pojednávacou   miestnosťou,   ale   ani   v pojednávacej   miestnosti   nevidel   mnou navrhovaných   svedkov,   a teda   o nepredvolaní   (nepotrebnosti   vypočutia)   svedkov   bolo rozhodnuté už pred otvorením verejného pojednávania. Takéto súdne konanie rozhodne nemôže byť považované za transparentné, ktorého úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky,   ktorá   je   predmetom   konania!   Toto   konanie,   z ktorého   vzišlo   rozhodnutie   bolo nepochybne iba formálnym a bezvýznamným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia!!!...

... Najvyšší súd úplne odignoroval skutočnosti a mnou uvádzané pochybnosti, ktoré jednak nasvedčovali manipuláciu s predmetnou zbraňou práve políciou, a táto skutočnosť bola následne preukázaná i vyšetrovaním, kedy žiadnym priamym či nepriamym dôkazom nebola táto zbraň spojená s mojou osobou, ani odtlačkami prstov, ani pachovou stopou, ale ani prítomnosťou mojej DNA na zbrani a navyše sa ani na mojich rukách, krku a na odeve nenašla   pozitívna   prítomnosť   povýstrelových   splodín,   čo   vzhľadom   na   opísaný   priebeh skutku je nemožné (!), teda uvedené len umocňujú fakt, že som predmetnú zbraň ani len nedržal v rukách a nie to ešte strieľal!!!...

Z dôvodov uvedených vyššie, ako aj z celého rozsahu mojej ústavnej sťažnosti mám za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v uznesení z 30. 08. 2013, ako aj   Najvyššieho   súdu   v uznesení   zo   17. 04. 2014   sú   v extrémnom   rozpore   s vykonanými dôkazmi   a skutkovými   zisteniami   z nich   vyplývajúcimi,   resp.   z nich   v žiadnej   možnej interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú a preto uznesenie z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením zo 17. 04. 2014 sú arbitrárne a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d) Dohovoru...

Spolu   s návrhom   na   povolenie   obnovy   konania   som   zaslal   Špecializovanému trestnému súdu i žiadosť o ustanovenie obhajcu....

Dňa   06. 06. 2013   som   obdržal   opatrenie...,   ktorým   mi   bol   ustanovený   obhajca ⬛⬛⬛⬛...

Podaním   zo   dňa   26. 10. 2013...   som   požiadal   súd   o oslobodenie   od   povinnosti obhajovania mne ustanoveného obhajcu... zo závažných dôvodov, pre úplnú stratu dôvery, v zmysle § 43 ods. 1 Tr. poriadku.

Až   opatrením   Najvyššieho   súdu   z 28. 02. 2014   sp.   zn.   6   Tost   30/2013...   bol oslobodený od povinnosti obhajovania mne ustanovený obhajca... a zároveň ustanovený nový   obhajca ⬛⬛⬛⬛...   Z predmetného   opatrenia   vyplýva,   že...   „obhajca odsúdeného...   v konaní   o obnove   konania   požiadal   súd   o oslobodenie   od   povinnosti obhajovať tohto odsúdeného, nakoľko došlo k úplnej strate dôvery medzi odsúdeným a ním ako obhajcom“ – čo teda znamená, že Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd ignorovali moje   podanie   z 26. 10. 2013   (žiadosť   o oslobodenie   mne   ustanoveného   obhajcu),   čím porušili moje právo na účinnú obhajobu, kedy takmer 4 mesiace som kvôli absolútnej strate dôvery   vo   formálne   ustanovenom   obhajcovi,   nemohol   účinne   využívať   právnu   pomoc advokáta, ktorému som absolútne nedôveroval...

Uvedeným   konaním   Špecializovaného   trestného   súdu   a Najvyššieho   súdu   bolo porušené moje právo na obhajobu garantované podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...

Dňa 07. 04. 2014 som zaslal žiadosť na Najvyšší súd zo dňa 04. 04. 2014 v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 Tr. poriadku a požiadal som predsedu senátu o umožnenie nazretia do spisu vo veci sp. zn. 6 Tost 30/2013 vrátane celého spisu pod sp. zn. PK-2 T 9/2011... Do   dnešného   dňa   mi   však   táto   možnosť   nazretia   do   spisu   umožnená   nebola, kedy v čase prijatia mojej žiadosti Najvyšším súdom ešte rozhodnuté o sťažnosti vo veci pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 nebolo a Najvyšší súd mi odoprel právo nazretia do spisu a tým porušil moje právo na obhajobu vyplývajúce mi z čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...

... som si vedomý, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   nespadá   konanie   o mimoriadnych   opravných prostriedkoch... Avšak... nenapádam (len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania, resp.   zamietnutie   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   ale   celé   konanie   (nekonanie) Špecializovaného   trestného   súdu   a Najvyššieho   súdu,   ako   aj   konanie,   ktoré   týmto rozhodnutiam   predchádzali!   Takéto   konanie   súdov   nemožno   považovať   za   zákonné, spravodlivé a ústavne akceptovateľné!»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jeho uznesením   z 30. 08. 2013,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v konaní sp. zn. 6 Tost   30/2013   a jeho   uznesením   zo   17. 04. 2014   porušili   právo   sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie,   právo   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o trestnom   obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   a výsluch   svedkov   vo   svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Tost   30/2013 zo 17. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

3. Zrušujú   sa   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   majú   v uznesení   Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013 svoj podklad.

4. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne   Špecializovaný   trestný   súd   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konanípred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3listiny,   ako   aj   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   b)   a   d)   dohovoru   postupomšpecializovaného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-3   Nt   4/2013   a jehouznesením z 30.   augusta   2013,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak siobhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tietominimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;... d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením špecializovaného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektoréhozo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd, porušeniektorých   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodunedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV. ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   je   zrejmé,   že   uznesenie   špecializovaného   súdusp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta 2013 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013o sťažnosti proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného súdu. V súvislostis namietaným   porušením   označených   základných   práv   je   preto   z   ústavného   hľadiskapodstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 30/2013zo 17. apríla 2014. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v častismerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta2013   a   proti   postupu   predchádzajúcemu   vydaniu   tohto   rozhodnutia   podľa   § 25   ods.   2zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručeného ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov konajúcicho jeho návrhu na obnovu konania sú arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ich závery súv extrémnom   rozpore   s vykonanými   dôkazmi   a skutkovými   zisteniami   z nichvyplývajúcimi. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom oboch súdov, že na obnovu konania v jehotrestnej veci neboli splnené podmienky. Tvrdí, že vyšli najavo nové skutočnosti – dôkazy,ktorými   sú   uznesenie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   kontrolya inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred BanskáBystrica (ďalej len „inšpekčná služba ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS: SKIS-361/OISS-V-2012   z 23. novembra   2012,   ako   aj   uznesenie   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Brezno(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 366/12-10 z 21. januára 2013. Tieto podľasťažovateľa dokazujú, že vražedná zbraň, ktorou mal byť spáchaný skutok, z ktorého boluznaný   vinným,   bola   zlikvidovaná   10   rokov   predtým.   Sťažovateľ   porušenie   svojichoznačených práv vidí v tom, že všeobecné súdy neprihliadli ani na ďalšie ním uvádzanédôkazy,   nevykonali   ním   navrhované   výsluchy   svedkov,   nereagovali   na   jeho   žiadosťo oslobodenie   jemu   ustanoveného   obhajcu   od   povinnosti   obhajovať   sťažovateľa,   ako   ajv tom,   že   mu   nebolo   najvyšším   súdom   pred   rozhodnutím   o   jeho   sťažnosti   protiprvostupňovému rozhodnutiu umožnené nahliadnuť do spisu.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v   prvom   rade   poukázať   na   svoju   konštantnújudikatúru,   v   ktorej   opakovane   zdôrazňuje,   že   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj jemu predchádzajúcimpostupom ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súduv medziach svojej právomoci z hľadiska uplatnených námietok sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   zamietol   sťažnosťsťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta2013, okrem iného uviedol tieto vo vzťahu k aktuálnym sťažnostným námietkam relevantnéskutočnosti:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel po preštudovaní predloženého spisového materiálu k takému záveru, že prvostupňový súd rozhodol v danej veci správne a v súlade so zákonom, keďže i podľa jeho názoru odsúdený ⬛⬛⬛⬛ neuviedol vo svojom návrhu na obnovu konania žiadne také nové skutočnosti, či dôkazy súdu skôr neznáme, ktorých existencia by mohla sama osebe alebo v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k inému záveru o jeho vine.

Obnova   konania   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   slúži   k odstráneniu nedostatkov   v   skutkových   zisteniach   právoplatných   rozhodnutí,   pokiaľ   dodatočne   vyšli najavo   príčiny   týchto   nedostatkov   –   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy.   Účelom   konania o povolenie obnovy konania je zistiť, či sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania, a teda či sú nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme spôsobilé spochybniť vydané právoplatné meritórne rozhodnutie (a to i príp. v kontexte so skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli podkladom základného rozhodnutia). Je tu však vylúčené preskúmavať celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, či správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.

Pokiaľ ide o návrh odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ na povolenie obnovy konania, tento bol zdôvodňovaný predovšetkým poukazom na uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej   služby   –   stred   Banská   Bystrica   z   23.   novembra   2012   sp.   zn.   ČVS:   SKIS- 361/OISS-V-2012, ako i uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára 2013, sp. zn. 1 Pn 366/12-10; obe vydané na základe ním podaného trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák., trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák., či iných trestných činov, ktorých sa mali dopustiť nestotožnené osoby zasadajúce v komisii poverenej dohľadom nad likvidáciou vražednej zbrane – brokovnice Hubertus Prague kal. 16, výr. č. 5633. Kým prvým z uvedených uznesení bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. por. toto trestné oznámenie odmietnuté (v jeho obsahu bolo zároveň poukázané i na možnosť odloženia veci podľa § 197 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a/ Tr. por. – premlčanie trestného stíhania), druhým potom príslušný prokurátor podľa § 193 ods. 1   písm.   c/   Tr.   por.   zamietol   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti   danému   uzneseniu vyšetrovateľa.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   viackrát   zdôrazňoval,   že   z   oboch   vyššie   citovaných uznesení, súdu skôr neznámych, vyplýva, že broková strelná zbraň značky Hubertus Prague kal. 16/16, výr. č. 5633, ktorá bola v jeho trestnej vecí ustálená ako vražedná zbraň nie že mala byť, ale skutočne aj bola zlikvidovaná, čo má byť v zmysle tam uvedeného dostatočným spôsobom doložené listinnými dôkazmi.

K tomu považuje tunajší súd za potrebné uviesť niekoľko skutočností. V prvom rade to,   že   už   v   rámci   pôvodného   konania   mali   oba   konajúce   súdy   z   dostupných   dôkazov vedomosť o tom, že spomínaná vražedná zbraň mala byť ešte v r. 2000 ako nefunkčná zničená. Rozhodujúce však bolo, že táto bola fyzicky nájdená na mieste činu, keď následne prešla kriminalistickou expertízou a napokon prepadla v prospech štátu. Objektívne došlo k jej zaisteniu, a to je pre účely trestného konania relevantné. Predložené rozhodnutia OČTK v inom konaní nemôže spôsobiť v tomto smere žiadnu pochybnosť (nemôžu zvrátiť skutkový záver o fyzickej existencii zbrane). S ohľadom na uvedené dôvody by bolo potom tiež   celkom   zbytočné   vypočúvať   svedkov   navrhovaných   v   návrhu   na   povolenie   obnovy konania za účelom „objasnenia“ otázky fyzickej likvidácie zbrane značky Hubertus Prague kal. 16/16, výr. č. 5633.

Čo sa týka námietok odsúdeného, smerujúcich k tomu, že zo zabezpečených stôp z miesta činu majú vyplývať pochybnosti o tom, že držal v ruke zaistenú zbraň a že z nej strieľal,   tak   tu   treba   podotknúť   iba   toľko,   že   tieto   už   boli   predmetom   jeho   obhajoby v základnom konaní, s ktorou sa súd patričným spôsobom vysporiadal. Z právoplatného rozhodnutia o vine je zrejmé, na základe čoho bolo preukázané, že z vražednej zbrane strieľal práve, a to za okolností bližšie popísaných v skutkovej vete.

Najvyšší   súd   tiež   považuje   na   tomto   mieste   za   potrebné   zdôrazniť   tú   skutočnosť (naproti odlišnému stanovisku Špecializovaného trestného súdu), že predložené rozhodnutia iných OČTK sú síce novým dôkazom, no takým, ktorý je potrebné hodnotiť ako každý iný dôkaz zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a § 394 ods. 1 Tr. por. Teda podľa svojho vnútorného presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo i v ich súhrne s ohľadom na prípadnú spôsobilosť odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Súd nie je viazaný tam uvedeným názorom a nebol by ním viazaný ani keby takéto rozhodnutia existovali už v čase pred právoplatným rozhodnutím o vine odsúdeného. Ide tu o otázku viny (skutkovú), ktorú súd vždy posudzuje samostatne (viď k tomu i § 7 ods. 1 Tr. por.).

Predbežnou otázkou môže byť otázka, ktorá je sama predmetom trestného konania, ale v inej trestnej veci. Pritom nezáleží na tom, že orgán riešiaci predbežnú otázku je príslušný konať v inej trestnej veci. Ak ide o otázku viny, musí súd túto predbežnú otázku posúdiť samostatne aj v prípade, že už existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o tejto otázke. Skutočnosť, že súdy v trestnom konaní musia riešiť predbežnú otázku týkajúcu sa posúdenia viny obvineného samostatne, napriek tomu, že v nej bolo už právoplatne rozhodnuté, však neznamená, že sa týmto rozhodnutím príslušného orgánu vôbec nemajú zaoberať   a   nebrať   ho   do   úvahy.   Takéto   rozhodnutie   aj   spisy   týkajúce   sa   tejto   veci (predbežnej   otázky)   sú   dôkazným   materiálom   (listinné   dôkazy),   s   ktorými   sa   musia vysporiadať.   Prípadné   odlišné   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   aj   náležité   odôvodniť. Účinky vyriešenej predbežnej otázky sú obmedzené len na vec, v ktorej sa predbežná otázka riešila.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššiehosúdu predovšetkým pripomína, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy a rozhodnutiavšeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretožeústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériomna rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnutédo ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   právalebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   východísk   ústavný   súd   zdôrazňuje,že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľzastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jehozjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdunahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade aleboaplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom)by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovypôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom, osobitne jeho závery, takétonedostatky nevykazujú.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospelk záveru, že najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečov   prípade   sťažovateľa   nepovažoval   za   splnené   dôvody   na   povolenie   obnovy   konania.Vychádzal pritom z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestnéhoporiadku v napadnutom uznesení, skonštatoval nedostatok nových skutočností a novýchdôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôrznámymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodneuložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu.

Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol, že zbraň, ktorou bol spáchaný zločin úkladnejvraždy   a   ktorá   zároveň   súvisela   so   spáchaním   zločinu   nedovoleného   ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami, nemohla byť vzhľadom na objektívnu realitu (keďže bolareálne fyzicky zaistená na mieste činu) fyzicky zlikvidovaná desať rokov pred spáchanímzločinov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený (čo predstavuje aj odpoveď na sťažovateľompoloženú základnú otázku). Zároveň najvyšší súd presvedčivo ozrejmil, prečo rozhodnutiaorgánov činných v trestnom konaní vydané v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa,ktoré   mali   byť   novými   dôkazmi   odôvodňujúcimi   opodstatnenosť   návrhu   na   obnovupôvodného   konania,   za   také   nepovažoval.   Nepovšimnutú   neponechal   ani   argumentáciusťažovateľa   spočívajúcu   v   hodnotení   zaistených   stôp,   ktoré   mali   spochybňovať,že z vražednej zbrane strieľal on. Poukazom na rozsudky o vine a treste sťažovateľa vydanév jeho   trestnej   veci,   ktorých   obsah   musel   byť   sťažovateľovi   známy,   odkázal   na   v   nichuvedené okolnosti svedčiace o tom, že páchateľom zločinov bol skutočne a nepochybnesťažovateľ.

Neopomenul reagovať ani na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnostis nevykonaním   ním   navrhovaných   dôkazov   špecializovaným   súdom,   ktorými   mali   byťvýsluchy svedkov – osôb dohliadajúcich na zničenie inkriminovanej brokovej zbrane. S týmsťažovateľ spájal aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Bez potrebyopakovania odôvodnenia citovaného z napadnutého rozhodnutia na tomto mieste ústavnýsúd poznamenáva,   že najvyšší nadbytočnosť   (až zbytočnosť) týchto   procesných   úkonovvyvodil z logických súvislostí fyzickej existencie zbrane zaistenej na mieste činu. Aj podľanázoru ústavného súdu by bolo absolútne irelevantné v tejto veci výpoveďami svedkovzisťovať   skutočnosť,   či   vražedná   zbraň   bola   zlikvidovaná,   keď   objektívna   realita   jepreukázaná samotnou hmotnou existenciou tejto zbrane.

Navyše,   ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojich   rozhodnutiach   uviedol(sp. zn. I. ÚS 478/2013, IV. ÚS 10/2014), že z práva na spravodlivý súdny proces (súdnuochranu)   nevyplýva   pre   sťažovateľa   právo,   aby   súdy   akceptovali   všetky   jeho   návrhyna vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európskysúd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie jepovinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Preto nie jeautomaticky bez ďalšieho porušením základných práv, ak všeobecný súd nevykoná stranoutrestného konania navrhovaný dôkaz, ale v záujme zachovania základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je žiaduce, aby všeobecný súd nevykonanienavrhovaného dôkazu primerane odôvodnil. Tejto požiadavke v tomto prípade bolo danézadosť, pretože odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti síce stručné, ale dostatočnepresvedčivé.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že právny záver o zamietnutínávrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   bol   založený   na   racionálnej   analýzeskutkového   stavu   a   ústavne   akceptovateľnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy.Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou.Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmyslecitovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   ibav prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právnyvýklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazujena právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivýproces   neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (II.   ÚS   3/97,II. ÚS 173/07).

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na obhajobu [čl. 50 ods. 3 ústavy,čl. 40 ods. 3 listina a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru] tým, že sťažovateľovi nebolo umožnenénahliadnuť do súdneho spisu, ústavný súd uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (akosúčasti   práva   na   obhajobu)   je   poskytnutie   príležitosti   oboznámiť   sa   so všetkýmiskutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súduvlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo vecisamej.   Naplnenie   práva   na súdnu previerku   zákonnosti   v trestnom   konaní predpokladáokrem iného aj rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr.práva nazerania do spisov zaručeného v § 69 ods. 2 Trestného poriadku), v ktorom sa skúmazákonnosť   a   najmä   sa   rozhoduje   o   vine   a   treste   (III.   ÚS   163/03,   I. ÚS 395/08,   I.   ÚS31/2010).

Ústavný   súd   osobitne   zvýrazňuje,   že   v   danej   veci   nešlo   o   rozhodovanie   o vinea treste, ale o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestnéhokonania, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku. Samotná povaha takéhoto konaniapredstavuje   iný   rozmer   nazerania   na   potrebu   oboznámenia   sa   „navrhovateľa“   (v   tomtoprípade   odsúdeného   sťažovateľa)   so   skutočnosťami   podstatnými   pre   rozhodnutienachádzajúcimi sa v spise, a to zvlášť v prípade, keď všetky tieto pre rozhodnutie podstatnéskutočnosti všeobecnému súdu predostrel práve iba žiadateľ nazretia do spisu (sťažovateľ).

Je   evidentné,   že   iniciátorom   konania   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   bolsťažovateľ, ktorý uviedol všetky skutočnosti a tiež predložil všetky dôkazy, ktoré považovalza potrebné, na základe ktorých všeobecné súdy mali rozhodnúť a napokon aj rozhodlio jeho návrhu. Odôvodnenia oboch uznesení všeobecných súdov svedčia o tom, že tietorozhodovali   iba   na   základe   skutočností   uvádzaných,   resp.   predložených   sťažovateľom,prípadne skutočností vyplývajúcich zo spisu pôvodného právoplatne skončeného trestnéhokonania, ktorého obsah musel byť sťažovateľovi nepochybne známy. Preto je prinajmenšomotázne, s akými inými ďalšími skutočnosťami sa chcel a potreboval sťažovateľ oboznámiťnahliadnutím do súdneho spisu.

Opísané okolnosti v tomto konkrétnom prípade v podstate naplnili účel, ktorý inakzabezpečuje   nazretie   do   trestného   spisu,   preto   v   materiálnom   poňatí   v   aktuálnej   vecinemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu tak, ako to vo svojej sťažnostitvrdí.   Napokon   sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   ani   netvrdí,   že   by   muniektorá zo skutočností, na ktorých stoja právne a skutkové závery všeobecných súdovkonajúcich o obnove konania, nebola známa alebo by na niektorú skutočnosť nemoholvopred uplatniť svoju argumentáciu.

Porušenie   práva   na   obhajobu   sťažovateľ   videl   aj   v   tom,   že   na   jeho   žiadosťz 26. októbra   2013   o oslobodenie   jemu   ustanoveného   obhajcu   od   povinnosti   obhajovaťsťažovateľa špecializovaný súd ani najvyšší súd nereagovali a obhajcu oslobodili od tejtopovinnosti až opatrením vydaným 28. februára 2014 na základe podania tohto obhajcu.

Je nesporné, že zámer, ktorý sťažovateľ svojou žiadosťou sledoval, bol naplnenývydaním opatrenia najvyššieho súdu o oslobodení ustanoveného obhajcu od povinnostiobhajovať sťažovateľa a zároveň mu bol ustanovený iný obhajca. Argumentácia sťažovateľak porušeniu práva na obhajobu v tomto smere spočíva v tvrdení, že štyri mesiace bolzastúpený   obhajcom,   ktorému   absolútne   nedôveroval.   Avšak   už   žiadne   iné   relevantnéokolnosti, ktoré by preukázali reálny dopad takéhoto postupu najvyššieho súdu na jehoobhajobné práva, sťažovateľ neuviedol. Absentuje tak príčinná súvislosť medzi tvrdenýmporušením   základného   práva   na   obhajobu   a   označeným   postupom   druhostupňovéhovšeobecného   súdu.   Inak   povedané,   sťažovateľ   neuviedol   nijakú   skutočnosť,   v   dôsledkuktorej by bol reálne ukrátený na svojom základnom práve na obhajobu. Samotné tvrdenieo porušení   uvedeného   práva   z materiálneho   hľadiska   na   poskytnutie   ochrany   ústavnýmsúdom nestačí.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možnovyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09,m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkazna ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutínávrhu   na   povolenie   obnovy   konania   priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právacha záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia protiadresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6   ods.   1   dohovoru   totižneobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských právz pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 –371,   ktorý   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojenékráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi je spomenutá judikatúra ESĽP, ale ajústavného   súdu   týkajúca   sa   vzťahu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   konania   o   mimoriadnychopravných prostriedkoch známa, avšak napriek tomu žiadal o poskytnutie ochrany jehoprávu na spravodlivé súdne konanie v zmysle tohto článku v označenom konaní. Ústavnýsúd však konštatuje, že sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú okolnosť, pre ktorú by sa malv tejto veci odchýliť od svojej stabilnej judikatúry. Jeho tvrdeniu, že sťažnosťou nenapáda„(len)   samotné   rozhodnutie   o povolení   obnovy   konania,   resp.   zamietnutie   návrhu   na povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie) Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho   súdu“, nenasvedčuje   už   samotné   znenie   návrhu   na   rozhodnutie   (petit)obsiahnutého v sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súdeviazaný a ktorým je v podstate vymedzený aj rozsah prieskumnej právomoci ústavnéhosúdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejtočasti, t. j. namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručenýchv čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom podsp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi, ktorými žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutiavšeobecných   súdov   a priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie,   rozhodovanieo ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   (pozriznenie čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, t. j. vyhovenie sťažnosti), k čomu v tomto prípade nedošlo.Taktiež vzhľadom na namietané skutočnosti, obsah odôvodnia sťažnosti a určitosťpožadovaného   výroku   rozhodnutia   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   vyhovenie   žiadostisťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jehoprípadné   následné   úkony   by   neboli   spôsobilé   zvrátiť   jednoznačný   záver   o potrebeodmietnutia podanej sťažnosti. Z toho dôvodu (bezpredmetnosti) sa ústavný súd nezaoberalani touto požiadavkou sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015