SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 219/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietanéhoporušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práva slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska BanskáBystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. augusta2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jeho uznesenímz 30. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkomŠpecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK-2 T 9/2011 zo 4. augusta 2011 uznanývinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c)s poukazom na § 138 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo zločinu nedovoleného ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol podľa§ 144 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnnýtrest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 3písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnymstupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona bol sťažovateľoviuložený aj trest prepadnutia viacerých vecí, ktoré boli určené a použité na spáchanietrestného činu. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákonauložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestnéhozákona mu bola uložená povinnosť jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiťu probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho trvalého bydliska.Napokon rozsudok zaviazal sťažovateľa zaplatiť trestným činom poškodenej osobe náhradkuškody podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 12/2011 z 10. novembra 2011 podľa § 319Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku zamietol.
Označené druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyššísúd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Tdo V 7/2013 z 3. marca 2014 podľa § 382písm. c) Trestného poriadku odmietol, keďže podľa názoru tohto súdu bolo zrejmé, že nie súsplnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
V uvedenej trestnej veci bol 14. mája 2013 špecializovanému súdu doručený návrhsťažovateľa z 12. mája 2013 na povolenie obnovy konania, o ktorom tento súd rozhodoluznesením sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta 2013 podľa § 399 ods. 2 Trestnéhoporiadku tak, že ho zamietol, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394Trestného poriadku.
Proti zamietavému rozhodnutiu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,ktorú najvyšší súd v druhostupňovom konaní uznesením sp. zn. 6 Tost 30/2013 zo 17. apríla2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy v konaniach o jeho návrhuna povolenie obnovy konania porušili ním označené základné práva zaručené ústavoua listinou, ako aj práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil takto:
«Návrh na povolenie obnovy konania v mojej trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-2T/9/2011... som odôvodňoval uznesením Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Banská Bystrica z 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS-361/OISS-V-2012 a znesením Okresnej prokuratúry Brezno z 21. 01. 2013 pod sp. zn. 1 Pn 366/12-10 a nasledovnými skutočnosťami:
Prvostupňový ako aj odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností ustálili vražednú zbraň – brokovnicu značky Hubertus Prague, kaliber 16/16, výrobného čísla 5633, ktorá mala byť nájdená a zaistená na mieste činu, pritom z listinných dôkazov vyplýva, že táto zbraň mala byť v roku 2000, po tom čo jej bývalý legálny majiteľ zomrel, znefunkčnená a znehodnotená spálením pod dohľadom komisie v peci v Železiarňach Podbrezová, a. s... Vzhľadom na to, že OČTK, ale ani súdy nepovažovali za dôležité vyšetriť pôvod zbrane... podal som trestné oznámenie na nestotožnenú osobu..., ktorá bola poverená dohľadom nad likvidáciou zbrane – brokovnice...
Dňa 03. 12. 2012 mi bolo doručené Uznesenie MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Banská Bystrica zo dňa 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS-361/OISS-V-2012, podľa ktorého bolo odmietnuté moje trestné oznámenie.
Z... uznesenia vyplýva, že komisia poverená likvidáciou... zbrane… túto zlikvidovala tak, ako je to uvedené v zápise o prehliadke výzbrojného materiálu a toto potvrdzuje aj vážny lístok zo dňa 01. 12. 2000...
Dňa 25. 01. 2013 mi... bolo doručené... Uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno zo dňa 21. 01. 2013 sp. zn. 1 Pn 366/12-10, kde moju sťažnosť proti uzneseniu... MV SR SKIS ÚIS OIS Banská Bystrica... podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Z predmetného právoplatného uznesenia o. i. vyplýva, že... osoby zodpovedné za likvidáciu predmetnej zbrane sa nedopustili žiadneho trestného činu a že predmetná zbraň bola nepochybne zlikvidovaná.
... je teda nepochybné, že... brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633, nemohla byť prvostupňovým a odvolacím súdom ustálená ako vražedná zbraň, nakoľko je jednoznačne preukázané, že táto bola v skutočnosti zlikvidovaná, a teda logicky nemôže byť v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 Tr. poriadku vecným dôkazom, a teda sa nemohla s touto zbraňou spáchať úkladná vražda, ako ani nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami a preto sa jedná o nezákonný a nezákonne vykonaný dôkaz...
... pochybením Polície (OČTK) skutočne došlo k ignorácii a k odfláknutiu ich práce, kedy nevyvinuli ani snahu o objektívne prešetrenie veci, čím postupovali v rozpore so zákonom......nesprávne ustálenie skutkového stavu veci prvostupňovým ako aj odvolacím súdom... viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdov, kde som bol uznaný vinným... z úkladnej vraždy a... nedovoleného ozbrojovania...
Uvádzané skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme sú pritom takého charakteru, že by mohli sami o sebe odôvodniť iné rozhodnutie vo veci...
Dňa 30. 08. 2013 sa konalo verejné zasadnutie o mojom návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica uznesením z 30. 08. 2013... zamietol...
... poukazujem na nesprávne konštatovanie súdu v uznesení z 30. 08. 2013, že mnou predložené skutočnosti a dôkazy... neobsahujú žiadne nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, kedy súd cituje rozsudok zo 04. 08. 2011...
Z... rozhodnutí.... vyplýva, že predmetná zbraň mala byť v roku 2000 ako nefunkčná znehodnotená spálením, rozbitím a rozrezaním a kovový odpad sa mal roztaviť, ale podľa názoru súdov sa tak nestalo a preto predmetnú zbraň označili ako vražednú zbraň!...... domnienka prvostupňového a odvolacieho súdu, „že zbraň mala byť (ale nebola) zlikvidovaná“ sa vyšetrovaním MV SR SKIS OIS BB preukázala a nahradila, „že zbraň bola zlikvidovaná“, čiže nie je možné pochybovať o tom, že uvedená skutočnosť je dôkazom a skutočnosťou súdu skôr neznámou!
Rovnako uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára 2013 sp. zn. 1 Pn 366/12-10 jasne a bez najmenších pochybností dokazuje, „že komisia poverená likvidáciou predmetnej zbrane túto v skutočnosti aj zlikvidovala, čo je dostatočným spôsobom doložené listinnými dôkazmi.“ – preto je zarážajúce tvrdenie súdu, ktorý pri ústnom odôvodnení zamietnutia môjho návrhu na povolenie obnovy konania vyslovil, že je táto „situácia veľmi zaujímavá“ a že „týmto papierom (uznesenie MV SR SKIS OIS BB a OP Brezno) nemožno veriť“ – čo považujem za svojvôľu súdu, pritom sa nejedná o moje výmysly a tvrdenia,... ale… o závery vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní, z čoho tiež rezultuje záver, že akýkoľvek dôkaz predložený odsúdeným bude zo strany súdu považovaný a automaticky vyhodnotený ako dôkaz, ktorému sa nedá veriť, čo znamená absolútnu svojvôľu súdu a hrubé porušenie práva na obhajobu, čo je v demokratickom právnom štáte absolútne neprijateľné!...
... tvrdenie súdu..., že žiadnou osobou ani dôkazom nebolo spochybnené, že som strieľal, považujem za nesprávne, kedy súd opomenul skutočnosti uvedené v mojom návrhu na povolenie obnovy konania,... teda skutočnosti, ktoré preukazujú, že som nemohol strieľať a ani som predmetnú zbraň nemohol držať v rukách!... vzniká dôvodná pochybnosť, či zbraň „nájdená“ na mieste činu bola vôbec nájdená a nie prinesená dokonale vyčistená školenými pracovníkmi polície...
... celé znenie uznesenia z 30. 08. 2013 je v rozpore i s ustanovením § 176 ods. 2 Tr. poriadku a uvádzanie hypotéz, domnienok a ničím nepodložených predpokladov je v rozpore s ústavou a akceptovateľným odôvodnením súdneho rozhodnutia.
Odmietnutie predvolania a vypočutia mnou navrhnutých svedkov uvedených v návrhu na povolenie obnovy konania považujem za nesprávne a navyše v rozpore s čl. 6 ods. 3 Dohovoru, kedy uvedení svedkovia mohli bezpochyby potvrdiť alebo vyvrátiť mnou predložené tvrdenia obsiahnuté v návrhu na povolenie obnovy konania...
... je zarážajúce, že súd odmietol vypočuť... svedkov, pritom by práve súd mal mať eminentný záujem zistiť, na základe uvádzaných skutočností, či predmetná zbraň bola či nebola fyzicky zlikvidovaná, pričom by pri („len“) administratívnom zlikvidovaní zbrane... bola odstránená dôvodná pochybnosť prvostupňového a odvolacieho súdu vo vzťahu k predmetnej zbrani a taktiež ku skutku ako takého.
... uvedená skutočnosť nie je okolnosť nepodstatná pre rozhodnutie, ani okolnosť, ktorú možno zistiť inými dôkazmi a preto postup súdu podľa § 272 ods. 3 Tr. poriadku je porušením zásady náležitého zistenia skutkového stavu ako i hrubé porušenie práv na obhajobu, a taktiež porušením práva na spravodlivý súdny proces a Dohovoru...... počas môjho príchodu na verejné pojednávanie konaného dňa 30. 08. 2013, na ktorom sa rozhodovalo o mojom návrhu na povolenie obnovy konania, som ani pred pojednávacou miestnosťou, ale ani v pojednávacej miestnosti nevidel mnou navrhovaných svedkov, a teda o nepredvolaní (nepotrebnosti vypočutia) svedkov bolo rozhodnuté už pred otvorením verejného pojednávania. Takéto súdne konanie rozhodne nemôže byť považované za transparentné, ktorého úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania! Toto konanie, z ktorého vzišlo rozhodnutie bolo nepochybne iba formálnym a bezvýznamným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia!!!...
... Najvyšší súd úplne odignoroval skutočnosti a mnou uvádzané pochybnosti, ktoré jednak nasvedčovali manipuláciu s predmetnou zbraňou práve políciou, a táto skutočnosť bola následne preukázaná i vyšetrovaním, kedy žiadnym priamym či nepriamym dôkazom nebola táto zbraň spojená s mojou osobou, ani odtlačkami prstov, ani pachovou stopou, ale ani prítomnosťou mojej DNA na zbrani a navyše sa ani na mojich rukách, krku a na odeve nenašla pozitívna prítomnosť povýstrelových splodín, čo vzhľadom na opísaný priebeh skutku je nemožné (!), teda uvedené len umocňujú fakt, že som predmetnú zbraň ani len nedržal v rukách a nie to ešte strieľal!!!...
Z dôvodov uvedených vyššie, ako aj z celého rozsahu mojej ústavnej sťažnosti mám za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v uznesení z 30. 08. 2013, ako aj Najvyššieho súdu v uznesení zo 17. 04. 2014 sú v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú a preto uznesenie z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením zo 17. 04. 2014 sú arbitrárne a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d) Dohovoru...
Spolu s návrhom na povolenie obnovy konania som zaslal Špecializovanému trestnému súdu i žiadosť o ustanovenie obhajcu....
Dňa 06. 06. 2013 som obdržal opatrenie..., ktorým mi bol ustanovený obhajca ⬛⬛⬛⬛...
Podaním zo dňa 26. 10. 2013... som požiadal súd o oslobodenie od povinnosti obhajovania mne ustanoveného obhajcu... zo závažných dôvodov, pre úplnú stratu dôvery, v zmysle § 43 ods. 1 Tr. poriadku.
Až opatrením Najvyššieho súdu z 28. 02. 2014 sp. zn. 6 Tost 30/2013... bol oslobodený od povinnosti obhajovania mne ustanovený obhajca... a zároveň ustanovený nový obhajca ⬛⬛⬛⬛... Z predmetného opatrenia vyplýva, že... „obhajca odsúdeného... v konaní o obnove konania požiadal súd o oslobodenie od povinnosti obhajovať tohto odsúdeného, nakoľko došlo k úplnej strate dôvery medzi odsúdeným a ním ako obhajcom“ – čo teda znamená, že Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd ignorovali moje podanie z 26. 10. 2013 (žiadosť o oslobodenie mne ustanoveného obhajcu), čím porušili moje právo na účinnú obhajobu, kedy takmer 4 mesiace som kvôli absolútnej strate dôvery vo formálne ustanovenom obhajcovi, nemohol účinne využívať právnu pomoc advokáta, ktorému som absolútne nedôveroval...
Uvedeným konaním Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu bolo porušené moje právo na obhajobu garantované podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...
Dňa 07. 04. 2014 som zaslal žiadosť na Najvyšší súd zo dňa 04. 04. 2014 v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 Tr. poriadku a požiadal som predsedu senátu o umožnenie nazretia do spisu vo veci sp. zn. 6 Tost 30/2013 vrátane celého spisu pod sp. zn. PK-2 T 9/2011... Do dnešného dňa mi však táto možnosť nazretia do spisu umožnená nebola, kedy v čase prijatia mojej žiadosti Najvyšším súdom ešte rozhodnuté o sťažnosti vo veci pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 nebolo a Najvyšší súd mi odoprel právo nazretia do spisu a tým porušil moje právo na obhajobu vyplývajúce mi z čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...
... som si vedomý, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch... Avšak... nenapádam (len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania, resp. zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie) Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali! Takéto konanie súdov nemožno považovať za zákonné, spravodlivé a ústavne akceptovateľné!»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. 08. 2013, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. 04. 2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013 zo 17. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.
3. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú v uznesení Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013 svoj podklad.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konanípred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupomšpecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 a jehouznesením z 30. augusta 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak siobhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tietominimálne práva:...
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;... d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením špecializovaného súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd, porušeniektorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie špecializovaného súdusp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta 2013 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013o sťažnosti proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného súdu. V súvislostis namietaným porušením označených základných práv je preto z ústavného hľadiskapodstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 30/2013zo 17. apríla 2014. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v častismerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta2013 a proti postupu predchádzajúcemu vydaniu tohto rozhodnutia podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručeného ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov konajúcicho jeho návrhu na obnovu konania sú arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ich závery súv extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nichvyplývajúcimi. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom oboch súdov, že na obnovu konania v jehotrestnej veci neboli splnené podmienky. Tvrdí, že vyšli najavo nové skutočnosti – dôkazy,ktorými sú uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontrolya inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred BanskáBystrica (ďalej len „inšpekčná služba ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS: SKIS-361/OISS-V-2012 z 23. novembra 2012, ako aj uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 366/12-10 z 21. januára 2013. Tieto podľasťažovateľa dokazujú, že vražedná zbraň, ktorou mal byť spáchaný skutok, z ktorého boluznaný vinným, bola zlikvidovaná 10 rokov predtým. Sťažovateľ porušenie svojichoznačených práv vidí v tom, že všeobecné súdy neprihliadli ani na ďalšie ním uvádzanédôkazy, nevykonali ním navrhované výsluchy svedkov, nereagovali na jeho žiadosťo oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať sťažovateľa, ako ajv tom, že mu nebolo najvyšším súdom pred rozhodnutím o jeho sťažnosti protiprvostupňovému rozhodnutiu umožnené nahliadnuť do spisu.
Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju konštantnújudikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj jemu predchádzajúcimpostupom ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súduv medziach svojej právomoci z hľadiska uplatnených námietok sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietol sťažnosťsťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 Nt 4/2013 z 30. augusta2013, okrem iného uviedol tieto vo vzťahu k aktuálnym sťažnostným námietkam relevantnéskutočnosti:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel po preštudovaní predloženého spisového materiálu k takému záveru, že prvostupňový súd rozhodol v danej veci správne a v súlade so zákonom, keďže i podľa jeho názoru odsúdený ⬛⬛⬛⬛ neuviedol vo svojom návrhu na obnovu konania žiadne také nové skutočnosti, či dôkazy súdu skôr neznáme, ktorých existencia by mohla sama osebe alebo v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k inému záveru o jeho vine.
Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k odstráneniu nedostatkov v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo príčiny týchto nedostatkov – nové skutočnosti alebo dôkazy. Účelom konania o povolenie obnovy konania je zistiť, či sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania, a teda či sú nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme spôsobilé spochybniť vydané právoplatné meritórne rozhodnutie (a to i príp. v kontexte so skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli podkladom základného rozhodnutia). Je tu však vylúčené preskúmavať celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, či správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Pokiaľ ide o návrh odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ na povolenie obnovy konania, tento bol zdôvodňovaný predovšetkým poukazom na uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred Banská Bystrica z 23. novembra 2012 sp. zn. ČVS: SKIS- 361/OISS-V-2012, ako i uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára 2013, sp. zn. 1 Pn 366/12-10; obe vydané na základe ním podaného trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák., trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák., či iných trestných činov, ktorých sa mali dopustiť nestotožnené osoby zasadajúce v komisii poverenej dohľadom nad likvidáciou vražednej zbrane – brokovnice Hubertus Prague kal. 16, výr. č. 5633. Kým prvým z uvedených uznesení bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. por. toto trestné oznámenie odmietnuté (v jeho obsahu bolo zároveň poukázané i na možnosť odloženia veci podľa § 197 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a/ Tr. por. – premlčanie trestného stíhania), druhým potom príslušný prokurátor podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti danému uzneseniu vyšetrovateľa.
Sťažovateľ v tejto súvislosti viackrát zdôrazňoval, že z oboch vyššie citovaných uznesení, súdu skôr neznámych, vyplýva, že broková strelná zbraň značky Hubertus Prague kal. 16/16, výr. č. 5633, ktorá bola v jeho trestnej vecí ustálená ako vražedná zbraň nie že mala byť, ale skutočne aj bola zlikvidovaná, čo má byť v zmysle tam uvedeného dostatočným spôsobom doložené listinnými dôkazmi.
K tomu považuje tunajší súd za potrebné uviesť niekoľko skutočností. V prvom rade to, že už v rámci pôvodného konania mali oba konajúce súdy z dostupných dôkazov vedomosť o tom, že spomínaná vražedná zbraň mala byť ešte v r. 2000 ako nefunkčná zničená. Rozhodujúce však bolo, že táto bola fyzicky nájdená na mieste činu, keď následne prešla kriminalistickou expertízou a napokon prepadla v prospech štátu. Objektívne došlo k jej zaisteniu, a to je pre účely trestného konania relevantné. Predložené rozhodnutia OČTK v inom konaní nemôže spôsobiť v tomto smere žiadnu pochybnosť (nemôžu zvrátiť skutkový záver o fyzickej existencii zbrane). S ohľadom na uvedené dôvody by bolo potom tiež celkom zbytočné vypočúvať svedkov navrhovaných v návrhu na povolenie obnovy konania za účelom „objasnenia“ otázky fyzickej likvidácie zbrane značky Hubertus Prague kal. 16/16, výr. č. 5633.
Čo sa týka námietok odsúdeného, smerujúcich k tomu, že zo zabezpečených stôp z miesta činu majú vyplývať pochybnosti o tom, že držal v ruke zaistenú zbraň a že z nej strieľal, tak tu treba podotknúť iba toľko, že tieto už boli predmetom jeho obhajoby v základnom konaní, s ktorou sa súd patričným spôsobom vysporiadal. Z právoplatného rozhodnutia o vine je zrejmé, na základe čoho bolo preukázané, že z vražednej zbrane strieľal práve, a to za okolností bližšie popísaných v skutkovej vete.
Najvyšší súd tiež považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť tú skutočnosť (naproti odlišnému stanovisku Špecializovaného trestného súdu), že predložené rozhodnutia iných OČTK sú síce novým dôkazom, no takým, ktorý je potrebné hodnotiť ako každý iný dôkaz zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a § 394 ods. 1 Tr. por. Teda podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne s ohľadom na prípadnú spôsobilosť odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Súd nie je viazaný tam uvedeným názorom a nebol by ním viazaný ani keby takéto rozhodnutia existovali už v čase pred právoplatným rozhodnutím o vine odsúdeného. Ide tu o otázku viny (skutkovú), ktorú súd vždy posudzuje samostatne (viď k tomu i § 7 ods. 1 Tr. por.).
Predbežnou otázkou môže byť otázka, ktorá je sama predmetom trestného konania, ale v inej trestnej veci. Pritom nezáleží na tom, že orgán riešiaci predbežnú otázku je príslušný konať v inej trestnej veci. Ak ide o otázku viny, musí súd túto predbežnú otázku posúdiť samostatne aj v prípade, že už existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o tejto otázke. Skutočnosť, že súdy v trestnom konaní musia riešiť predbežnú otázku týkajúcu sa posúdenia viny obvineného samostatne, napriek tomu, že v nej bolo už právoplatne rozhodnuté, však neznamená, že sa týmto rozhodnutím príslušného orgánu vôbec nemajú zaoberať a nebrať ho do úvahy. Takéto rozhodnutie aj spisy týkajúce sa tejto veci (predbežnej otázky) sú dôkazným materiálom (listinné dôkazy), s ktorými sa musia vysporiadať. Prípadné odlišné rozhodnutie o predbežnej otázke aj náležité odôvodniť. Účinky vyriešenej predbežnej otázky sú obmedzené len na vec, v ktorej sa predbežná otázka riešila.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššiehosúdu predovšetkým pripomína, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy a rozhodnutiavšeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretožeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériomna rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnutédo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných právalebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje,že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľzastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jehozjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdunahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade aleboaplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom)by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovypôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom, osobitne jeho závery, takétonedostatky nevykazujú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospelk záveru, že najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečov prípade sťažovateľa nepovažoval za splnené dôvody na povolenie obnovy konania.Vychádzal pritom z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestnéhoporiadku v napadnutom uznesení, skonštatoval nedostatok nových skutočností a novýchdôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôrznámymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodneuložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu.
Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol, že zbraň, ktorou bol spáchaný zločin úkladnejvraždy a ktorá zároveň súvisela so spáchaním zločinu nedovoleného ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami, nemohla byť vzhľadom na objektívnu realitu (keďže bolareálne fyzicky zaistená na mieste činu) fyzicky zlikvidovaná desať rokov pred spáchanímzločinov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený (čo predstavuje aj odpoveď na sťažovateľompoloženú základnú otázku). Zároveň najvyšší súd presvedčivo ozrejmil, prečo rozhodnutiaorgánov činných v trestnom konaní vydané v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa,ktoré mali byť novými dôkazmi odôvodňujúcimi opodstatnenosť návrhu na obnovupôvodného konania, za také nepovažoval. Nepovšimnutú neponechal ani argumentáciusťažovateľa spočívajúcu v hodnotení zaistených stôp, ktoré mali spochybňovať,že z vražednej zbrane strieľal on. Poukazom na rozsudky o vine a treste sťažovateľa vydanév jeho trestnej veci, ktorých obsah musel byť sťažovateľovi známy, odkázal na v nichuvedené okolnosti svedčiace o tom, že páchateľom zločinov bol skutočne a nepochybnesťažovateľ.
Neopomenul reagovať ani na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnostis nevykonaním ním navrhovaných dôkazov špecializovaným súdom, ktorými mali byťvýsluchy svedkov – osôb dohliadajúcich na zničenie inkriminovanej brokovej zbrane. S týmsťažovateľ spájal aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Bez potrebyopakovania odôvodnenia citovaného z napadnutého rozhodnutia na tomto mieste ústavnýsúd poznamenáva, že najvyšší nadbytočnosť (až zbytočnosť) týchto procesných úkonovvyvodil z logických súvislostí fyzickej existencie zbrane zaistenej na mieste činu. Aj podľanázoru ústavného súdu by bolo absolútne irelevantné v tejto veci výpoveďami svedkovzisťovať skutočnosť, či vražedná zbraň bola zlikvidovaná, keď objektívna realita jepreukázaná samotnou hmotnou existenciou tejto zbrane.
Navyše, ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach uviedol(sp. zn. I. ÚS 478/2013, IV. ÚS 10/2014), že z práva na spravodlivý súdny proces (súdnuochranu) nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhyna vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európskysúd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie jepovinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Preto nie jeautomaticky bez ďalšieho porušením základných práv, ak všeobecný súd nevykoná stranoutrestného konania navrhovaný dôkaz, ale v záujme zachovania základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je žiaduce, aby všeobecný súd nevykonanienavrhovaného dôkazu primerane odôvodnil. Tejto požiadavke v tomto prípade bolo danézadosť, pretože odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti síce stručné, ale dostatočnepresvedčivé.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že právny záver o zamietnutínávrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol založený na racionálnej analýzeskutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmyslecitovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu ibav prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právnyvýklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazujena právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivýproces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97,II. ÚS 173/07).
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na obhajobu [čl. 50 ods. 3 ústavy,čl. 40 ods. 3 listina a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru] tým, že sťažovateľovi nebolo umožnenénahliadnuť do súdneho spisu, ústavný súd uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (akosúčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkýmiskutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súduvlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo vecisamej. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti v trestnom konaní predpokladáokrem iného aj rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr.práva nazerania do spisov zaručeného v § 69 ods. 2 Trestného poriadku), v ktorom sa skúmazákonnosť a najmä sa rozhoduje o vine a treste (III. ÚS 163/03, I. ÚS 395/08, I. ÚS31/2010).
Ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že v danej veci nešlo o rozhodovanie o vinea treste, ale o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestnéhokonania, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku. Samotná povaha takéhoto konaniapredstavuje iný rozmer nazerania na potrebu oboznámenia sa „navrhovateľa“ (v tomtoprípade odsúdeného sťažovateľa) so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutienachádzajúcimi sa v spise, a to zvlášť v prípade, keď všetky tieto pre rozhodnutie podstatnéskutočnosti všeobecnému súdu predostrel práve iba žiadateľ nazretia do spisu (sťažovateľ).
Je evidentné, že iniciátorom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku bolsťažovateľ, ktorý uviedol všetky skutočnosti a tiež predložil všetky dôkazy, ktoré považovalza potrebné, na základe ktorých všeobecné súdy mali rozhodnúť a napokon aj rozhodlio jeho návrhu. Odôvodnenia oboch uznesení všeobecných súdov svedčia o tom, že tietorozhodovali iba na základe skutočností uvádzaných, resp. predložených sťažovateľom,prípadne skutočností vyplývajúcich zo spisu pôvodného právoplatne skončeného trestnéhokonania, ktorého obsah musel byť sťažovateľovi nepochybne známy. Preto je prinajmenšomotázne, s akými inými ďalšími skutočnosťami sa chcel a potreboval sťažovateľ oboznámiťnahliadnutím do súdneho spisu.
Opísané okolnosti v tomto konkrétnom prípade v podstate naplnili účel, ktorý inakzabezpečuje nazretie do trestného spisu, preto v materiálnom poňatí v aktuálnej vecinemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu tak, ako to vo svojej sťažnostitvrdí. Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdí, že by muniektorá zo skutočností, na ktorých stoja právne a skutkové závery všeobecných súdovkonajúcich o obnove konania, nebola známa alebo by na niektorú skutočnosť nemoholvopred uplatniť svoju argumentáciu.
Porušenie práva na obhajobu sťažovateľ videl aj v tom, že na jeho žiadosťz 26. októbra 2013 o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovaťsťažovateľa špecializovaný súd ani najvyšší súd nereagovali a obhajcu oslobodili od tejtopovinnosti až opatrením vydaným 28. februára 2014 na základe podania tohto obhajcu.
Je nesporné, že zámer, ktorý sťažovateľ svojou žiadosťou sledoval, bol naplnenývydaním opatrenia najvyššieho súdu o oslobodení ustanoveného obhajcu od povinnostiobhajovať sťažovateľa a zároveň mu bol ustanovený iný obhajca. Argumentácia sťažovateľak porušeniu práva na obhajobu v tomto smere spočíva v tvrdení, že štyri mesiace bolzastúpený obhajcom, ktorému absolútne nedôveroval. Avšak už žiadne iné relevantnéokolnosti, ktoré by preukázali reálny dopad takéhoto postupu najvyššieho súdu na jehoobhajobné práva, sťažovateľ neuviedol. Absentuje tak príčinná súvislosť medzi tvrdenýmporušením základného práva na obhajobu a označeným postupom druhostupňovéhovšeobecného súdu. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol nijakú skutočnosť, v dôsledkuktorej by bol reálne ukrátený na svojom základnom práve na obhajobu. Samotné tvrdenieo porušení uvedeného práva z materiálneho hľadiska na poskytnutie ochrany ústavnýmsúdom nestačí.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možnovyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09,m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkazna ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutínávrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právacha záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia protiadresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totižneobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských právz pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 –371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojenékráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi je spomenutá judikatúra ESĽP, ale ajústavného súdu týkajúca sa vzťahu čl. 6 ods. 1 dohovoru a konania o mimoriadnychopravných prostriedkoch známa, avšak napriek tomu žiadal o poskytnutie ochrany jehoprávu na spravodlivé súdne konanie v zmysle tohto článku v označenom konaní. Ústavnýsúd však konštatuje, že sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú okolnosť, pre ktorú by sa malv tejto veci odchýliť od svojej stabilnej judikatúry. Jeho tvrdeniu, že sťažnosťou nenapáda„(len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania, resp. zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie) Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu“, nenasvedčuje už samotné znenie návrhu na rozhodnutie (petit)obsiahnutého v sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súdeviazaný a ktorým je v podstate vymedzený aj rozsah prieskumnej právomoci ústavnéhosúdu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejtočasti, t. j. namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručenýchv čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom podsp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.
Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi, ktorými žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutiavšeobecných súdov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, rozhodovanieo ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozriznenie čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, t. j. vyhovenie sťažnosti), k čomu v tomto prípade nedošlo.Taktiež vzhľadom na namietané skutočnosti, obsah odôvodnia sťažnosti a určitosťpožadovaného výroku rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že ani vyhovenie žiadostisťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jehoprípadné následné úkony by neboli spôsobilé zvrátiť jednoznačný záver o potrebeodmietnutia podanej sťažnosti. Z toho dôvodu (bezpredmetnosti) sa ústavný súd nezaoberalani touto požiadavkou sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015