znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 219/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   zaručeného   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 19 Co 33/2013 a jeho rozsudkom č. k. 19 Co 33/2013-362 z 27. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra 2013   faxom   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti zaručeného čl. 19 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a rodinného   života zaručeného čl.   19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru   a práva   na účinný prostriedok   nápravy   zaručeného čl.   13 dohovoru   postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 19 Co 33/2013 a jeho rozsudkom č. k. 19 Co 33/2013-362 z 27. augusta 2013. Sťažnosť bola doplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa 17. júla 2006   žalobou   proti   Krajskému   školskému   úradu   v Prešove,   Námestie   Mieru   3, Prešov   (ďalej   len   „žalovaný“),   doručenou   Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný súd“) domáhal ochrany osobnosti v podobe požadovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume   500   000   Sk.   K zásahu   do   sťažovateľových   osobnostných   práv   malo   dôjsť rozhodnutím vedúceho   služobného   úradu   sťažovateľa   (sťažovateľ   bol   zamestnaný   na bývalom Okresnom úrade Vranov nad Topľou) zo 16. júla 2003 o odvolaní sťažovateľa zo štátnozamestnaneckého   pomeru s odôvodnením   poukazujúcim   na   uznesenie   vlády Slovenskej   republiky   č.   525   z 26. júna   2003,   ktorým   bolo   schválené   zníženie   počtu funkčných miest v kapitolách krajských úradov k 1. júlu 2003. Sťažovateľ proti uvedenému administratívnemu   rozhodnutiu   podal   odvolanie, bývalý   Úrad   pre   štátnu   službu   ako odvolací orgán však rozhodnutím sp. zn. USŠ-18404/2003 zo 4. novembra 2003 potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal sťažovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu. Rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   179/03   z 24. novembra   2004   bolo   rozhodnutie   Úradu pre štátnu službu zrušené z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“) a vec   bola vrátená na ďalšie konanie. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

O sťažovateľovej   žalobe   o   ochranu   osobnosti   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 20 C 111/2006-108 z 23. septembra 2008 tak, že ju zamietol. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom   zo 16. júna 2009 v konaní sp.   zn. 5 Co 87/2009 prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   sa   obrátil   sťažnosťou   proti   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu na ústavný súd, ktorý nálezom č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 vyslovil porušenie sťažovateľovho   základného   práva   na súdnu   ochranu a jeho práva   na   spravodlivé   súdne konanie   postupom   krajského   súdu   v   konaní   sp.   zn.   5   Co   87/2009,   odvolací   rozsudok zo 16. júna   2009   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   konštatoval, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03 z 24. novembra 2004 „je nepochybné, že skončenie   štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa   odôvodňované   jeho nadbytočnosťou vyplývajúcou z uznesenia vlády je v rozpore so zákonom, keďže uznesenie vlády   nepreukazuje,   že   došlo   k zníženiu   počtu   štátnozamestnaneckých   miest   práve na pracovisku   sťažovateľa,   resp.   u jeho   zamestnávateľa“,   a preto „neobstojí...   námietka krajského súdu, podľa ktorej nešlo o vyslovene nezákonné rozhodnutie, ale iba o realizáciu zákonom   danej   možnosti   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   štátnozamestnaneckého   pomeru sťažovateľa“. Ďalej ústavný súd dôvodil, že „právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu službu treba považovať za neoprávnený zásah“, a teda „tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého v konaní nebol preukázaný neoprávnený zásah, preto neobstojí“. Napokon ústavný súd uviedol, že „neobstojí ani námietka, podľa ktorej nie je daná príčinná súvislosť medzi   vydaním   rozhodnutia   o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa a porušením alebo ohrozením osobnostných práv sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka,   že krajský   súd   svoj   záver   o neexistencii   príčinnej   súvislosti   prakticky   nijako neodôvodnil. Vzhľadom na to, že po nezákonnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru mal byť sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný, javí sa záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.“.

Po   vrátení   veci   krajskému   súdu   tento   na   podklade   záväzných   právnych   záverov ústavného súdu uznesením z 30. marca 2010 v konaní sp. zn. 19 Co 28/2010 prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom č. k. 20 C 111/2006-309 z 26. novembra 2012 sťažovateľovu   žalobu zamietol. S ohľadom   na § 135 ods.   1 OSP konštatoval viazanosť nálezom ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 349/09. Rozhodnutie o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa   teda   bolo   aj   podľa   názoru okresného   súdu   rozhodnutím   nezákonným,   toto   rozhodnutie   bolo   potrebné   vyhodnotiť ako neoprávnený zásah v zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   o ochrane   osobnosti a okresný súd ustálil aj danosť príčinnej súvislosti medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa   a porušením,   resp.   ohrozením   jeho osobnostných práv.

V nadväznosti   na   uvedené   si   potom   okresný   súd   stanovil   svoju   ďalšiu   úlohu v konaní,   a to „vyhodnotiť   ako   nezákonné   rozhodnutie,   ktoré   je   potrebné   považovať za neoprávnený zásah... do... dielčích práv na ochranu osobnosti žalobcu“. Pritom okresný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej žalobe tvrdil zásah do svojho práva na súkromie a do svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Okresný   súd   uviedol,   že   sťažovateľ „v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno o existencii   nezákonného   rozhodnutia   objektívne   spôsobilého   zasiahnuť   do   konkrétnych zložiek   osobnosti   žalobcu   a riadnom   ustálení   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto   zásahom a porušením   osobnostných   práv   žalobcu,   aby   bolo   možné   pristúpiť   ku   skúmaniu, či žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch...   Súd je toho názoru,   že   nezákonné   rozhodnutie,   ako   neoprávnený   zásah,   nespôsobilo   značnú   ujmu v práve na súkromie a rodinný život žalobcu. To, že sa s manželkou hádali, isto súviselo s danou   situáciou,   zložitou,   v ktorej   sa   ocitli,   keď   žalobca   prišiel   o prácu,   stal   sa nezamestnaným, bolo potrebné zabezpečiť materiálne rodinu, rovnako aj deti,... avšak súd má zato, že nešlo o takú ujmu, ktorá by spôsobila rozvrat manželstva, resp. viedla by až k rozvodu   manželstva.   Z tohto   dôvodu   súd   má   zato,   po   preskúmavaní   jednej   zložky, tvoriacej dielčie právo na ochranu osobnosti žalobcu, že nebola spôsobená značná závažná ujma,   nezákonným   rozhodnutím   v práve   na   rodinný   a súkromný   život.   Manželia   spolu naďalej žijú v domácnosti, sú si stále oporou, čo pre súd vyplynulo z výpovede... manželky žalobcu, spolu vychovávajú svoje deti... Súd z výpovede manželky žalobcu mal práve za preukázané, že v tom čase aj keď o probléme svojho manžela nechcela počúvať, bála sa reakcie okolia na danú situáciu, práve naopak bola jeho oporou, zabezpečovala chod celej domácnosti   a starala   sa   o deti.   Podľa   názoru   súd   tak,   nezákonné   rozhodnutie   ako neoprávnený   zásah   tak   nespôsobilo   závažnú   ujmu   v rodine   žalobcu,   v jeho   práve   na súkromie, ktorá by bola dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   tvrdenému   zásahu   do   práv   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti   okresný   súd   dôvodil,   že   sťažovateľ „nepreukázal,   žeby   bola   narušená   jeho vážnosť,   jeho   odbornosť,   posúdenie   osoby,   ako   zamestnanca,   nielen   v pracovných, ale aj v spoločenských vzťahoch. Nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a uplatnením, resp. aby žalobca mal problémy nájsť si prácu v dôsledku, že z dôvodu tohto nezákonného rozhodnutia bola ohrozená jeho česť, vážnosť v odborných, spoločenských a rovnako aj pracovných kruhoch. Žalobca nepreukázal žiaden relevantný   dôkaz,   ktorým   by   preukázal   mieru,   akou   bola   jeho   dôstojnosť   v spoločnosti znížená rovnako, ako bola znížená jeho vážnosť v spoločnosti. Podľa názoru súdu bolo potrebné preukázať značnú, závažnú ujmu, nielen ujmu bežnú.“.

K sťažovateľom   tvrdenému   zhoršeniu   zdravotného   stavu   okresný   súd   uviedol, že sťažovateľ „preukázal   lekársku   správu,   z ktorej   vyplýva,   že   jeho   ošetrujúci   lekár zaznamenal zdravotné problémy u žalobcu, a to zvýšenie krvného tlaku do inkriminovaného obdobia. Taktiež žalobca uviedol, že musel sa podrobiť operácii krčových žíl. Súd je však toho   názoru,   že   nebola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   skončením štátnozamestnaneckého   pomeru   a vznikom   zdravotných   problémov,   ktoré   mohli   byť zapríčinené aj inými, dlhšiu dobu existujúcimi faktormi, ktoré existovali priamo u žalobcu. Samotná   manželka   žalobcu   uviedla,   že   medzi   operáciou,   medzi   jeho   náladami, medzi psychickým   rozpoložením   žalobcu   a odvolaním   z funkcie   nebola   žiadna   príčinná súvislosť. Rovnako toto tvrdenie nebolo relevantne lekárskymi správami vyvrátené.“.

Okresný   súd   sa   stotožnil   s názorom,   podľa   ktorého   nezamestnanosť   sťažovateľa v období   14   mesiacov   po   zániku   štátnozamestnaneckého   pomeru   spôsobila,   že „došlo k zhoršeniu   jeho   sociálnej   a finančnej   situácie,   ako   aj   k zhoršeniu   sociálnej   a finančnej situácie členov jeho rodiny a domácnosti,... Súd pri svojom rozhodovaní rovnako zvážil a mal za preukázané, že skutočne musel vynaložiť žalobca zvýšené úsilie nato, aby si získal nové zamestnanie, aby zabezpečil materiálne potreby svojej rodiny. Avšak súd konštatuje, že daná situácia, v ktorej sa teraz žalobca ocitol, sú viac menej prirodzeným dôsledkom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Súd zároveň poukazuje aj na vyžiadané správy z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, z ktorých vyplýva, že v tom čase   bola   nepriaznivá   situácia   na   trhu   práce.   Žalobca   dostal   pri   skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   odstupné,   poberal   aj   príspevok   v nezamestnanosti a materiálne rodinu zabezpečovala aj manželka žalobcu.

V neposlednom rade je potrebné podľa názoru súdu poukázať na to,   že dôkazné bremeno   na   preukázanie   závažnej,   značnej   ujmy   do   osobnostných   práv   žalobcu   je na žalobcovi. Súd jednoznačne konštatuje, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje, aj vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že nezákonným rozhodnutím nebola spôsobená značná závažná ujma, objektívne spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach, ktorá by vyvodzovala právny dôsledok, aby súd rozhodol priznaní relutárnej náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobcovi.“.

Vo   svojom   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   sťažovateľ   kritizoval nerešpektovanie záväzného právneho názoru ústavného súdu i krajského súdu okresným súdom. Okresný súd podľa sťažovateľa konštatoval, „že som neuniesol dôkazné bremeno o existencii   nezákonného   rozhodnutia   objektívne   spôsobilého   zasiahnuť   do   mojich osobnostných   práv,   a že   som   neuniesol   dôkazné   bremeno   o ustálení   príčinnej   súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv.

Uvedený názor súdu prvého stupňa, ktorý je základom jeho zamietajúceho rozsudku, je svojvoľný, krajne arbitrárny, nepochopiteľný, nezrozumiteľný, v rozpore so zákonom.“. Podľa sťažovateľa sa okresný súd s jeho tvrdeniami prednesenými v konaní „vysporiadal spôsobom, ktorý nie je ani logický, ani zrozumiteľný a dokonca niektoré z dôkazov (ich obsah)   účelovo pozmenil,   aby   vyzneli   v môj   neprospech.   Napriek tomu,   že súd vykonal dokazovanie aj pripojeným spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/226/2010, v ktorom vypovedala...   aj   moja   sestra,   o okolnostiach   významných   pre   rozhodnutie   súdu   súd   sa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   o tomto   dôkaze   ani   len   nezmienil   a z toho   dôvodu   ho pochopiteľne ani nevyhodnotil.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd „niekoľko   rokov   pretrvávajúce   napätie v rodine, dennodenné hádky medzi manželmi svedkami, ktorých boli maloleté deti, účelovo bagatelizuje“.   S poukazom   na   výpoveď   manželky   sťažovateľa   pred   okresným   súdom sťažovateľ   v odvolaní   uviedol,   že „nemožno   nájsť   pre   zľahčovanie   dopadu   môjho nezákonného prepustenia zo strany súdu prvého stupňa žiaden dôvod“. Sťažovateľ namietal aj   vyhodnotenie   výpovede   jeho   manželky   okresným   súdom   tak,   že   ona   sama   poprela príčinnú   súvislosť   medzi   operáciou   sťažovateľa,   jeho   náladami,   jeho   psychickým rozpoložením   na   jednej   strane   a odvolaním   zo   štátnozamestnaneckého   miesta   na   strane druhej.   Okresný   súd   teda „účelovo   pozmenil   vo   svojom   odôvodnení   jej   výpoveď, aby podporil neudržateľný záver o tom, že... nevznikla závažná ujma...“.

Sťažovateľ   v odvolaní   argumentoval   aj   tvrdením,   podľa   ktorého   okresný   súd „opomenul,   že   k môjmu   skončeniu   štátnozamestnaneckého   pomeru   došlo   nezákonne. Za týchto okolností nie je možné rozumieť názoru súdu, že neistota, zhoršenie finančnej situácie rodiny, ku ktorému došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia, sú prirodzeným javom, ktorý by som mal znášať. Ani jeho konštatovaniu o nepriaznivej situácii na trhu práce, ktorú jednoznačne vyhodnotil v neprospech môjho nároku, nemožno rozumieť. Práve skutočnosť,   že   situácia   na   trhu   práce   bola   v okrese,   kde   bývam,   zlá,   bol   dôsledok nezákonného prepustenia ťaživejší.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 333/2013-362 z 27. augusta 2013 o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa jeho názoru okresný súd „dospel... k správnym právnym záverom, že aj keď došlo nezákonným rozhodnutím   Úradu   pre   štátnu   službu   k neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv žalobcu,   nie   však   v takom   rozsahu   a intenzite,   aby   mu   bolo   možné   priznať   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Krajský súd zaujal názor, podľa ktorého „v konaní nebolo preukázané, aby bola u žalobcu znížená jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, prípadne iná reakcia, ktorá by bola vyvolaná tak v rodinnom, pracovnom alebo v inom prostredí v dôsledku   vydania   nezákonného   rozhodnutia   o skončení   jeho   štátnozamestnaneckého pomeru.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj to, že nebolo preukázané, aby nepriaznivý zdravotný   stav,   na   ktorý   žalobca   poukazoval,   bol   dôsledkom   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Je nepochybné, že psychické rozpoloženie žalobcu v čase po   odvolaní   z funkcie,   mohlo   na   žalobcu   negatívne   vplývať,   ale   v konaní   nebolo relevantnými dôkazmi preukázané, aby u žalobcu vznikli také psychické problémy, ktoré by odôvodňovali   priznanie   nemajetkovej   ujmy.   V konaní   nebol   produkovaný   žiaden   dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdil, že všetky zdravotné problémy, ktoré žalobca v čase po vydaní nezákonného rozhodnutia mal, boli dôsledkom práve tohto rozhodnutia. Ani operácia žíl sa nejaví   byť   dôsledkom   odvolania   žalobcu   z funkcie.   Tvrdenia   žalobcu   a jeho   manželky vypočutej ako svedkyne ohľadom zdravotného stavu ako osoby blízkej žalobcovi sa javia byť nevierohodné.   Za týmto účelom mal byť produkovaný iný relevantný a nezvratný dôkaz o zhoršení   zdravotného   stavu   v dôsledku   vydania   nezákonného   rozhodnutia   o skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobcu,   t.   j.   dôkaz   príslušného   odborníka   z oblasti zdravotníctva.“.

Krajský súd zdôraznil, že okresný súd „vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR... Ak súd prvého stupňa tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, myslel tým dôkazné bremeno   preukazujúce   vznik   značnej   ujmy   v právach   žalobcu   v takej   miere,   aby   bolo dôvodné priznať žalobcovi satisfakciu v podobe relutárnej satisfakcie v zmysle ust. § 13 ods. 2   Občianskeho   zákonníka.   Súd   prvého   stupňa   jednoznačne   vychádzal   z toho, že nezákonným rozhodnutím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, k zásahu však nedošlo v takej miere, aby bolo možné žalobcovi priznať satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy žiadanej žalobcom...“.

K sťažovateľovej   kritike   hodnotenia   výpovede   jeho   manželky   okresným   súdom krajský súd rekapitulujúc podstatný   obsah výpovede   uzavrel, že „dôvodom hádok bolo aj samotné vedenie predmetného sporu, s ktorým manželka žalobcu nesúhlasila“. Pokiaľ ide o výpovede   manželky   a sestry   sťažovateľa   v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom pod sp. zn.   13   C   226/2010,   krajský   súd   uviedol,   že   ak   sťažovateľ „chcel   relevantnými dôkazmi preukázať zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku rozhodnutia o ukončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, mal tak učiniť takými dôkaznými prostriedkami, ktoré by jednoznačne   ním   tvrdenú   skutočnosť   o zhoršení   zdravotného   stavu   potvrdili.   Ani   jeho manželka, ani jeho sestra sa k odborným otázkam týkajúcim sa zdravotného stavu žalobcu relevantne vyjadriť nemohli.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ citujúc z nálezu ústavného súdu vo veci   sp.   zn.   II.   ÚS   349/09   argumentuje,   že „ak   by...   prv   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho   súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá,   tak   ako   v prípade napadnutom touto sťažnosťou, nebolo nesprávne z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd (predmetom konania je stále ten istý nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy   spôsobenej   zásahom   do   osobnostných   práv,   ku   ktorému   došlo   nezákonným rozhodnutím), potom neexistoval dôvod, pre ktorý by mohol ústavný súd prv napadnuté rozhodnutie   zrušiť.   Prvostupňový   súd   ale   aj   odvolací   súd   sa   teda   neriadili   vo   svojom postupe a rozhodovaní nálezom Ústavného súdu a to napriek... ustanoveniu § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993.“.

Podľa   sťažovateľa „konštatovanie   odvolacieho   súdu   o tom,   k akému   právnemu názoru   dospel   prvostupňový   súd,   je   v priamom   rozpore   s názorom   samotného prvostupňového súdu, ktorý nedospel k záveru tvrdenému odvolacím súdom, ale naopak, k záveru   o neexistencii   nezákonného   rozhodnutia   objektívne   spôsobilého   zasiahnuť do konkrétnych zložiek osobnosti sťažovateľa   a neexistencii   riadneho ustálenie príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv... sťažovateľa“.

Sťažovateľ   kritizuje   aj   záver   krajského   súdu   o nepreukázaní   príčinnej   súvislosti medzi   zdravotnými   problémami   sťažovateľa   a sporným   nezákonným   rozhodnutím. Podľa sťažovateľa totiž „bez toho, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 213 ods. 3 O. s. p. zopakoval dokazovanie, vyhodnotil výpoveď sťažovateľa aj výpoveď jeho manželky ohľadom   stavu   navrhovateľa   po   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru.   Súd   prvého stupňa výpoveď sťažovateľa ani výpoveď jeho manželky ako nevierohodnú nevyhodnotil, súd prvého stupňa k týmto dôkazom jednoducho neprihliadal.“.

Pokiaľ ide o krajským súdom tvrdenú nespôsobilosť manželky a sestry sťažovateľa vyjadriť   sa   odborne   k jeho   zdravotnému   stavu,   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „výpoveď svedkyne D. B. sa... týkala predovšetkým toho, ako sťažovateľ prežíval nezákonné skončenie štátnozamestnaneckého   pomeru,   o napätej   atmosfére   a hádkach   v rodine   sťažovateľa, o finančných   ťažkostiach   spojených   s touto   situáciou   a o tom,   že   skutočnosť,   že sa sťažovateľ bránil prepusteniu stala známou v meste Vranov nad Topľou“.

Sťažovateľ napokon namieta, že „napriek vykonaným dôkazom o existencii hlbokej krízy v súkromnom a rodinnom živote, o existencii ťaživých finančných problémov z toho vyplývajúcich, o existencii ťažkého psychického dosahu tejto ťaživej situácie na sťažovateľa o 14   mesiacov   trvajúcej   nezamestnanosti,   odvolací   aj   prvostupňový   súd   nepriznali sťažovateľovi   odškodnenie   takéhoto   zásahu.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   konštatovať, že dôkazom,   ktoré preukazovali   sťažovateľom   tvrdené dopady nezákonného   prepustenia, neodporovali v konaní žiadne iné dôkazy. Neboli teda vykonané žiadne dôkazy, ktoré by vyvracali   skutočnosti   vyplývajúce   z dôkazov   preukazujúcich   sťažovateľove   tvrdenia. Pri existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nastal stav, keď za taký drastický zásah do svojho života spôsobený nezákonným rozhodnutím by navrhovateľ nemal byť žiadnym spôsobom odškodnený. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad a aplikácia zákonov nezodpovedá ani jeho právu zakotvenému v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani právu na účinný prostriedok nápravy.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:„Právo sťažovateľa zakotvené

- v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde,

-   v čl.   46   ods.   3   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   má   každý   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu,

-   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prerokovaná súdom,

-   v čl.   13   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, podľa ktorého má každý právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom aj keď sa porušenia jeho práv a slobôd dopustili osoby pri plnení úradných povinností,

- v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

-   v čl.   19   ods.   2   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   má   každý   právo   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života,

-   v čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd na rešpektovanie súkromného a rodinného života,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/33/2013 zo dňa 27. 8. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 19Co/33/2013 zo dňa 27. 8. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1.   Námietka   zásadného   charakteru,   ktorou   sťažovateľ   brojí   proti   napadnutému rozsudku   krajského   súdu,   je   tvrdenie   o nerešpektovaní   záväzného   právneho   názoru vysloveného ústavným súdom v náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 349/09 okresným súdom a následne ani krajským súdom ako súdom konajúcim o odvolaní sťažovateľa.

Vzhľadom   na   obsahovú   podstatu   identifikovanej   námietky   ústavný   súd   musel pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zamerať   svoju   pozornosť   na   skúmanie,   či   sa všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci po vrátení veci na ďalšie konanie dôsledne riadili právnym názorom ústavného súdu vysloveným v uvedenej veci. Ak by tomu tak nebolo,   potom   by   bolo   dôvodné   prijať   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie,   lebo nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze vydanom v konaní podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   by   mohlo   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   viesť k vysloveniu   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy i jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   20   C   111/2006-108   z 23.   septembra   2008 i z naň nadväzujúceho   odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu   zo   16.   júna   2009   v konaní sp. zn. 5 Co 87/2009 (fotokópie oboch rozsudkov sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti) ústavný súd zistil, že všeobecné súdy pôvodne zastávali názor, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal   nezákonnosť   ani   nesprávnosť   rozhodnutia   o   skončení   jeho štátnozamestnaneckého   pomeru.   Okresný   súd   konštatoval,   že „vykonaným   dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti... a ani to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu chránených ustanoveniami   § 11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka“.   Obdobne   podľa   krajského   súdu „v konaní   nebolo   preukázané,   aby   rozhodnutie   o odvolaní...   zo   štátnozamestnaneckého pomeru   bolo   neoprávneným   zásahom   objektívne   spôsobilým   negatívne   dopadnúť na osobnosť žalobcu. Nebola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia Okresného úradu a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu. Keďže neboli splnené   základné   predpoklady   pre   úspešnosť   žaloby   v predmetnom   konaní,   správne prvostupňový súd rozhodol, keď takúto žaloba zamietol.“.

Práve   citované   právne   závery   okresného   súdu   i krajského   súdu   sa   stali objektom kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   v konaní   sp.   zn.   II.   ÚS   349/09.   V náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 ústavný súd ustálil za nepochybné, že na podklade rozsudku   najvyššieho   súdu sp.   zn.   6 Sž   179/03   z 24.   novembra   2004 „skončenie štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa...   je   v rozpore   so   zákonom...“,   a preto „neobstojí...   námietka   krajského   súdu,   podľa   ktorej   nešlo   o vyslovene   nezákonné rozhodnutie,   ale   iba   o realizáciu   zákonom   danej   možnosti   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa“. Ďalej ústavný súd jednoznačne konštatoval, že „právoplatné   nezákonné   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu   službu   treba   považovať za neoprávnený zásah“,   a teda „tvrdenie   krajského súdu,   podľa ktorého v konaní   nebol preukázaný   neoprávnený   zásah,   preto   neobstojí“. Napokon   ústavný   súd   uzavrel, že „krajský súd svoj záver o neexistencii príčinnej súvislosti prakticky nijako neodôvodnil. Vzhľadom   na   to,   že   po   nezákonnom   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   mal   byť sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný, javí sa záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.“.

Po   vrátení   veci   na   úroveň   sústavy   všeobecných   súdov   okresný   súd   v rozsudku č. k. 20 C 111/2006-309 z 26. novembra 2012 právne ustálil, že „je daná príčinná súvislosť medzi   vydaním   rozhodnutia   o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobcu a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu“ a že „právoplatné rozhodnutie Úradu   pre   štátnu   službu   o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobcu   bolo jednoznačne   nezákonné,   pričom   právoplatné   nezákonné   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu službu, treba považovať za neoprávnený zásah“ (strana 8 tretí odsek rozsudku okresného súdu). Citovaný právny názor potom krajský súd v odvolacej fáze konania potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že na prvý pohľad okresný súd a krajský súd po vrátení veci ústavným súdom rešpektovali jeho právny názor koncentrovaný do záveru o nezákonnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu, o existencii neoprávneného zásahu podľa ustanovení Občianskeho   zákonníka   o ochrane   osobnosti   a o danosti   príčinnej   súvislosti medzi nezákonnosťou   rozhodnutia   Úradu   pre   štátnu   službu   a neoprávneným   zásahom do osobnostných práv sťažovateľa. Možno teda uzavrieť, že ústavný súd nálezom vo veci sp. zn. II. ÚS 349/09 záväzným spôsobom konštatoval neoprávnený zásah do osobnostných práv sťažovateľa nezákonným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu, pričom tento právny názor okresný súd i krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie rešpektovali.

Napriek tomu však sťažovateľ nie je spokojný s tým, ako bolo konanie vo veci jeho žaloby ukončené, pretože nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 zjavne interpretuje tak, že rešpektovanie právneho názoru v ňom vyjadreného malo viesť k vyhoveniu jeho žalobe, a nie k jej opätovnému zamietnutiu.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Občiansky zákonník explicitne   formuje   právnu   ochranu   voči   neoprávneným   zásahom   do   osobnostných   práv fyzickej   osoby   do troch   procesných   podôb.   Ide   o zdržovaciu   žalobu   (uplatnený   nárok na upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti), reštitučnú žalobu (uplatnený nárok na odstránenie následkov neoprávnených zásahov) a satisfakčnú žalobu (uplatnený nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia). Výpočet prostriedkov právnej ochrany   podľa   §   13   ods.   1   a 2   Občianskeho   zákonníka   je   demonštratívny,   podstatnou z hľadiska   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   je   však   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci ochrany osobnostných práv je konaním návrhovým, a teda aj v takomto konaní je konajúci súd viazaný žalobným petitom (a contrario § 153 ods. 2 OSP).

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa svojou žalobou domáhal iba priznania náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   a to   v sume   500   000   Sk.   Nežiadal   teda   o iné prostriedky právnej ochrany, čo je vzhľadom na charakter tvrdeného zásahu (rozhodnutie štátneho   orgánu)   i na   jeho   ďalší   právny   osud   (zrušenie   rozsudkom   najvyššieho   súdu) logické. Ústavný súd však zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mohol žalobným petitom domáhať aj využitia   iných,   zákonom   nepomenovaných   procesných   podôb   právnej   ochrany (napr. navrhnúť súdu konštatovanie zásahu do jeho osobnostných práv). Ani popísané okolnosti sťažovateľovho prípadu však nič nemenia na skutočnosti, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak sa javia   ako   nepostačujúce   prostriedky   právnej   ochrany   podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho zákonníka. Ak teda sťažovateľ žalobným petitom požadoval iba náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spočívalo skutočne (tak ako to konštatoval okresný súd i krajský súd) dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania intenzity zásahu do osobnostných práv odôvodňujúcej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch práve na ňom.

Okresný   súd   i krajský   súd   v rámci   hodnotenia   pred   nimi   vykonaných   dôkazov dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol bremeno týkajúce sa preukázania takej intenzity zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy   v peniazoch.   Závery   oboch   vo   veci   konajúcich   súdov   teda   nie   sú konštatovaním absencie právneho titulu pre uplatňovanie prostriedkov ochrany osobnosti, a tak   ani   konštatovaním   o chýbajúcom   neoprávnenom   zásahu   do   osobnostných   práv sťažovateľa.   Ba   nie   sú   ani   konštatovaním   o nedostatku   príčinnej   súvislosti medzi nezákonným   rozhodnutím   a neoprávnenosťou   zásahu   do   osobnostných   práv sťažovateľa.   Sú   iba   autoritatívnym   konštatovaním   o neunesení   dôkazného   bremena týkajúceho sa splnenia podmienok odôvodňujúcich priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sťažovateľom, to všetko v procesnom prostredí vyznačujúcom sa uplatňovaním kontradiktórnosti a formálnej pravdy v civilnom sporovom konaní.

Ústavný   súd   tak   zhrňujúco   uzatvára,   že   právny   názor   vyslovený   v náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 nemožno interpretovať ako direktívu požadujúcu vyhovenie   žalobnému   petitu,   ktorým   sťažovateľ   navrhol   výlučne   prisúdenie   náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   Na   prvý   pohľad,   ale   aj   pri   detailnejšom   skúmaní nepresahujúcom však rámec predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd konštatuje, že okresný   súd   v rozsudku č. k. 20   C   111/2006-309   z 26. novembra   2012 i krajský   súd v rozsudku č.   k.   19   Co   33/2013-362   z 27.   augusta   2013   rešpektovali   právny   názor ústavného   súdu   vyslovený   v jeho   pozitívnom   náleze,   keďže   uznali   základ   uplatneného nároku na ochranu osobnostných práv.

Výhrady   formulované   sťažovateľom   v odôvodnení   jeho   zásadnej   sťažnostnej námietky sa tak dostávajú do pozície nespokojnosti s meritórnym výsledkom prerokovania jeho žaloby všeobecnými súdmi. Tu však ústavný súd rešpektuje podstatu svojej stabilnej judikatúry,   v   zmysle   ktorej   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   všeobecného   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08).

Ústavný súd ešte dodáva, že sťažovateľov názor o vnútornej rozpornosti dôvodov rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu v otázke (ne)existencie nezákonného rozhodnutia   a   (ne)existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   sporným   administratívnym rozhodnutím   a neoprávneným   zásahom   do   osobnostných   práv   sťažovateľa   poukazuje na rozpor, ktorý je len zdanlivý. Okresný súd skutočne konštatoval (sťažovateľ to aj cituje v dôvodoch   sťažnosti),   že   sťažovateľ „neuniesol   dôkazné   bremeno   o existencii nezákonného   rozhodnutia   objektívne   spôsobilého   zasiahnuť   do   konkrétnych   zložiek osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv žalobcu“, citovanú pasáž odôvodnenia rozsudku okresného súdu však krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretoval   korektne.   Za   dôležité   v tejto súvislosti aj ústavný súd považuje, že okresný súd na strane 8 v treťom odseku svojho rozsudku   bez   akýchkoľvek   pochybností   konštatoval   nezákonnosť   administratívneho rozhodnutia   i danosť   príčinnej   súvislosti   medzi   ním   a neoprávneným   zásahom   do sťažovateľových osobnostných práv a v ďalšom skúmaní sťažovateľom uplatneného nároku z týchto   právnych   konštánt   aj vychádzal.   Napokon,   citovaný   text   odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku má aj svoje pokračovanie. Okresný súd totiž uzavrel nedostatok   objektívnej   spôsobilosti   nezákonného   rozhodnutia   spôsobiť   taký   zásah   do osobnostných   práv   sťažovateľa, „aby   bolo   možné   pristúpiť   ku   skúmaniu,   či   žalobcovi vzniklo   práv   aj   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch“.   Ustálenú   objektívnu nespôsobilosť   rozhodnutia   Úradu   pre   štátnu   službu   zasiahnuť   do   osobnostných   práv sťažovateľa   je   preto   potrebné   vnímať v relácii   k ním   uplatnenému   nároku   na   priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie vo vzťahu k (ne)existencii samotného zásahu ako takého.

Zásadnú sťažnostnú námietku prednesenú sťažovateľom v dôvodoch jeho sťažnosti tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

2. Porušenie označených práv sťažovateľ vidí aj v nerešpektovaní § 213 ods. 3 OSP krajským súdom, keď tento „bez toho, aby... zopakoval dokazovanie, vyhodnotil výpoveď sťažovateľa   aj   výpoveď   jeho   manželky   ohľadom   stavu   navrhovateľa   po   skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvého stupňa výpoveď sťažovateľa ani výpoveď jeho manželky ako nevierohodnú nevyhodnotil, súd prvého stupňa k týmto dôkazom jednoducho neprihliadal.“.

Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Ústavný   súd   v postoji   krajského   súdu   nebadá   žiaden   signál   jeho   názoru o nesprávnom   skutkovom   vyhodnotení   predmetných   dôkazných   prostriedkov   okresným súdom. Sám sťažovateľ uvádza, že krajský súd vyhodnotil výpoveď jeho manželky ako nevierohodnú,   kým   okresný   súd   na   ňu   neprihliadal.   V poňatí   okresného   súdu   teda vykonanie   tohto   dôkazu   neviedlo   k formulácii   žiadnych   skutkových   zistení,   preto   ani krajský súd nemohol dospieť k záveru o ich nesprávnosti, čo je conditio sine qua non pre uplatnenie dispozície procesno-právnej normy zakotvenej v § 213 ods. 3 OSP.

Aj ďalšia sťažovateľova námietka odôvodňujúca tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je preto nedôvodná.

3. Sťažovateľ namieta aj výsledky hodnotenia niektorých dôkazov krajským súdom (napr. svedecká výpoveď D. B.), ako aj záver oboch súdov o neunesení dôkazného bremena, keď „napriek   vykonaným   dôkazom   o existencii   hlbokej   krízy   v súkromnom   a rodinnom živote, o existencii ťaživých finančných problémov z toho vyplývajúcich, o existencii ťažkého psychického   dosahu   tejto   ťaživej   situácie   na   sťažovateľa   o 14   mesiacov   trvajúcej nezamestnanosti,   odvolací   aj   prvostupňový   súd   nepriznali   sťažovateľovi   odškodnenie takéhoto zásahu... dôkazom, ktoré preukazovali sťažovateľom tvrdené dopady nezákonného prepustenia, neodporovali v konaní žiadne iné dôkazy. Neboli teda vykonané žiadne dôkazy, ktoré   by   vyvracali   skutočnosti   vyplývajúce   z dôkazov   preukazujúcich   sťažovateľove tvrdenia.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave medzi ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 735/2013).

Ústavný súd z vyhodnotenia vykonaného dokazovania okresným súdom i krajským súdom   nezistil   žiadne   známky   takej   interpretácie   alebo   aplikácie   procesných   noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru   o porušení   ústavou   a dohovorom   garantovaných   práv   sťažovateľa.   K citovanej argumentácii sťažovateľa ústavný súd iba dodáva, že záver všeobecného súdu o neunesení dôkazného bremena nemusí byť vždy len výsledkom vykonania a následného hodnotenia relevantných   protidôkazov,   ale môže   byť aj výsledkom   vyhodnotenia   dôkaznej   hodnoty dôkazov, ktoré žalujúca strana na podporu svojich tvrdení predložila či navrhla.

4.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po jej prijatí   na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

Zhrňujúco tak ústavný súd dospel k záveru, že sťažnostný petit v časti navrhovaného vyslovenia   porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   by   za   žiadnych   okolností   po   prijatí   na   ďalšie   konanie nemohol   viesť   k vyhovujúcemu   nálezu.   Preto   v tejto   časti   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

B. K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavyPodľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ   návrh   na   vyslovenie   porušenia   svojho   základného   práva   zaručeného čl. 46   ods.   3   ústavy   osobitne   v systematike   dôvodov   sťažnosti   neobjasnil.   Iba   naznačil, že „pri existencii   právoplatného   rozhodnutia   Krajského   súdu...   nastal   stav,   keď za taký drastický zásah do svojho života spôsobený nezákonným rozhodnutím by navrhovateľ nemal byť žiadnym spôsobom odškodnený. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad a aplikácia zákonov nezodpovedá ani jeho právu zakotvenému v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR...“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom   za   rešpektované,   ak   tento   postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).

Predmetom   konania,   v rámci   ktorého   podľa   sťažovateľa   došlo   k porušeniu jeho základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   3   ústavy,   nebol   nárok   uplatnený na podklade zákonných   predpisov   regulujúcich   zodpovednosť   štátu   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod   sp.   zn.   20   C   111/2006   a konania   vedeného   pred   krajským   súdom pod sp. zn. 19 Co 33/2013   bol   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   ochranu   osobnosti v podobe   návrhu   na   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch.   Predmet označeného konania preto vecne so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 3 ústavy nesúvisí,   čo   ústavný   súd   vedie   k odmietnutiu   sťažnosti   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenej.

C.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti   zaručeného   čl.   19   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na ochranu pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   zaručeného čl. 19   ods. 2   ústavy   a práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti...

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života...

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie uvedených základných práv a práva majúcich   hmotno-právnu   povahu, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilnú   judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom a postupom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených čl. 19   ods.   1   ústavy   a   čl.   19   ods.   2   ústavy   a porušenie   práva   zaručeného   čl.   8   ods.   1 dohovoru,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

D. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 13 dohovoru je toho logickým dôsledkom.

  Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom   v sťažnostnom   petite (zákaz pokračovať   v porušovaní   označených   práv   sťažovateľa,   zrušenie   odvolacieho   rozsudku krajského súdu, požadované finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. marca 2014