znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 219/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Považská Bystrica   sp. zn. 2 T/209/2008 z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012 doručená sťažnosť M. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1   a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/209/2008 z 18. apríla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/209/2008 z 8. septembra 2009 (potvrdeným nadriadeným súdom) právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   a   následným   uznesením vyššieho   súdneho   úradníka   okresného   súdu   mu   bola   uložená   povinnosť   nahradiť   štátu vyplatenú   odmenu   a náhradu   advokátovi   (v   sume   177,08   €),   ktorá   bola   advokátovi vyplatená   zo   štátnych   prostriedkov.   Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol samosudca okresného súdu uznesením sp. zn. 2 T/209/2008 z 18. apríla 2012, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že predmetným rozhodnutím samosudcu okresného súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Sťažovateľ   svoje   námietky   opiera   o argumentáciu,   v ktorej   poukazuje,   že v opravnom prostriedku, ktorý uplatnil proti prvostupňovému rozhodnutiu, dôvodil svojou nemajetnosťou a okolnosťami, že je nezamestnaný a nemá žiaden finančný príjem. Konajúci súd však podľa vyjadrenia sťažovateľa „použil reštriktívny výklad § 555 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku“ a skonštatoval,   že   sťažovateľ   nárok   na   bezplatnú   obhajobu hodnoverne nepreukázal.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „Napadané   uznesenie   je   svojou   povahou arbitrárne a len dokazuje, že JUDr. Č. je voči mojej zaujatý a podľa toho aj rozhodoval.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/209/2008 z 18. apríla 2012, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu argumentácie, ktorú sťažovateľ prezentoval vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému   súdu,   vyplýva,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v spôsobe vyhodnotenia skutkových okolností jeho prípadu zo strany konajúceho súdu.

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   hneď   v   úvode   poukázať na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie, keď sa úloha ústavného súdu   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (podobne   aj II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00,   I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V intenciách   uvedeného   teda   pristúpil   ústavný   súd   k preskúmaniu   namietaného rozhodnutia okresného súdu a posúdil, či výkon právomoci okresného súdu z hľadiska kvality   obsahu   jeho   rozhodnutia zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Okresný   súd   v namietanom   uznesení   o   sťažnosti   podanej   proti   prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu (ktorým tento uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu náhradu   a odmenu   vyplatenú   advokátovi)   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   ako   nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na ustanovenie § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého je obžalovaný, ktorý bol právoplatne uznaný vinným,   povinný   nahradiť   štátu   vyplatenú   odmenu   a náhradu   ustanovenému   obhajcovi a ustanovenému   zástupcovi   z radov   advokátov   podľa   §   47   ods.   6,   ak   nemá   nárok na bezplatnú   obhajobu   alebo   obhajobu   za   zníženú   náhradu.   Okresný   súd   uviedol,   že z príslušného   spisového   materiálu   okresného   súdu   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   bol právoplatne   uznaný   vinným   a v predmetnom   trestnom   konaní   ho   zastupoval   obhajca, ktorému bola vyplatená zo štátnych prostriedkov odmena za obhajobu v sume 177,08 €. Okresný súd ďalej poukázal na to, že z obsahu tohto spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti odôvodňujúce   nárok   sťažovateľa   na   bezplatnú   obhajobu,   resp.   obhajobu   za   zníženú náhradu, a len samotné subjektívne tvrdenie sťažovateľa o jeho nemajetnosti ešte takýto záver neodôvodňuje, pretože skutočnosť nemajetnosti (nedostatku finančných prostriedkov) musí obžalovaný náležite preukázať.

Vo   svojom   rozhodnutí   okresný   súd   konštatoval   vecnú   správnosť   prvostupňového rozhodnutia,   keď   poukázal   na   relevantnú   právnu   úpravu,   ktorá   bola   aplikovaná v posudzovanom prípade [§ 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], na ustálený skutkový stav   (právoplatne   uznaná   vina,   úhrada   odmeny   a hotových   výdavkov   ustanovenému obhajcovi zo štátnych prostriedkov a neexistencia nároku na bezplatnú obhajobu), z ktorého bol potom vyvodený právny záver o splnení podmienok na uloženie povinnosti náhrady trov trestného konania.

V   prijatom   uznesení   okresný   súd   náležite   vysvetlil   dotknutú   právnu   úpravu a vo vzťahu   k nej   posúdil   irelevantnosť   argumentačných   námietok   sťažovateľa. Odôvodnenie   namietaného uznesenia   okresného súdu   tak predstavuje dostatočný   základ pre jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy   a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany okresného súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie.   Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   za   dostatočné, nevybočujúce   z limitov   čl.   46   ods.   1   ústavy   a nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si okresný súd neosvojil interpretáciu skutkových okolností a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   ešte   viesť   k záveru   o porušení základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (ako   aj   ďalších označených práv).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013