znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 219/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ž., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 28 C 231/2009 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 Co 96/2010   a jeho   rozsudkom   z   15.   novembra   2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 200/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť M. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 231/2009 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2010, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 96/2010 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 200/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011.

Z predloženej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca vystupoval v konaní pred okresným súdom o zaplatenie sumy 14 417,94 € s príslušenstvom ako žalobca z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 231/2009 zo 17. mája 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe podaného odvolania sťažovateľom bol predmetný rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010 ako vecne správny. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sp. zn. 18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010 podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ vo svojom dovolaní uviedol dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011 tak, že ho odmietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že „právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový   stav.   Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,   sa   nezakladá   procesná   vada   konania   v zmysle   §237   O.s.p.   Nesprávne   právne posúdení veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietal,   že   nesúhlasí s napadnutými   rozhodnutiami   vo   veci   konajúcich   súdov,   pričom   poukázal   na   skutkové zistenia týchto súdov, najmä na to, že v súvislosti s posúdením premlčania jeho nároku na vrátenie   bezdôvodného   obohatenia   sa   vo   veci   konajúce   súdy   arbitrárne a nepreskúmateľne vysporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa začatia plynutia a dĺžky premlčacej   doby,   preto   závery   vo   veci   konajúcich   súdov   sú   nesprávne   a napadnuté rozhodnutia označených súdov porušujú jeho označené práva.

Sťažovateľ   v   závere   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom   „vyslovil porušenie mojich ústavných práv a slobôd v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 20 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, ktoré boli porušené Postupom na Okresnom súde Prešov v konaní 28C 231/2009- 125 ako aj rozsudkom zo dňa 17.5.2010, postupom Krajského súdu v Prešov v konaní 18Co 96/2010 ako aj rozsudkom zo dňa 15. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu v konaní SR 3Cdo/200/2011 a uznesením zo dňa 08.11.2011

Zároveň   navrhujeme Ústavnému   súdu   aby rozhodol tak,   že v   zmysle §56 ods.   2 zákona   č.   38/1993   Z.z. z r u š u j e   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   spisová   značka 28C 231/09   zo   dňa   17.05.2010,   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   spisová   značka 18Co 96/2010 zo dňa 15.11.2010, Uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/200/2011 zo dňa 08.11.2011 a vec v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodovanie.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že sťažovateľ   k svojej   sťažnosti   nepripojil splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a tým nie je splnená požiadavka povinného zastúpenia sťažovateľa advokátom v tomto konaní. Napriek uvedenému ústavný súd upustil od výzvy adresovanej sťažovateľovi na doplnenie sťažnosti v tomto smere, a to z dôvodu procesnej ekonómie, a to najmä vzhľadom na výsledok predbežného prerokovania sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 231/2009 zo 17. mája 2010 a postupom okresného súdu v tomto konaní

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu a postupom okresného súdu v tomto konaní ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu   ani jeho   postup v konaní, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu v tomto konaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní

2.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní

Sťažovateľ   napádal   svojou   sťažnosťou   aj   rozsudok   sp.   zn.   18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010 a postup krajského súdu, ktorý mu predchádzal potom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho postupu, ktorý mu predchádzal, je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutiami všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha   pri   rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS   272/09).   Z   takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k   posúdeniu   napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré (aj) podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je   rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom o   jeho neústavnosti   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Pre posúdenie relevantnosti sťažovateľových námietok bolo podľa názoru ústavného súdu   podstatné   ustáliť   to,   či   krajský   súd   v okolnostiach   posudzovanej   veci   sa   ústavne konformne vysporiadal s otázkou začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Sťažovateľ namietal,   že   skutočnú   vedomosť   o tom,   že   žalovaný   (mesto   P.,   pozn.)   v   konaní   nebol vlastníkom prenajímanej veci (nehnuteľnosti), za ktorú sťažovateľ platil nájom, získal až listom   z 29.   marca   2009,   keď   sa   sťažovateľ   dozvedel   o výsledku   konania   o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   (uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   192/2007 z 23. marca 2009, ktorým okresný súd zastavil toto konanie). S týmto názorom však podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť, pretože, ako to z odôvodnenia rozsudku súdu prvého   stupňa,   ako   aj   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, sťažovateľ   sa   nepochybne   dozvedel   a mal   reálnu   vedomosť   o tom,   že   žalovaný   nebol vlastníkom   sporných   nehnuteľností   už   12.   júla   2002,   najneskôr   však   právoplatnosťou uznesenia   vo   veci   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   126/2000   zo   16.   decembra   2005,   t. j. 12. januára   2006,   keď   túto   skutočnosť   konštatoval   okresný   súd.   Subjektívna   dvojročná lehota   skončila   tak,   ako   ju   ustálil   súd   prvého   stupňa,   teda   12.   júla   2004   (v   rozsudku okresného súdu je uvedený dátum 12. júl   2002, ale z obsahu odôvodnenia nepochybne vyplýva, že ide o zrejmú chybu v písaní). Keďže sťažovateľ uplatnil svoj nárok žalobou 13. októbra 2008, t. j. po uplynutí nielen subjektívnej, ale aj objektívnej lehoty na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia (rovnako tak to konštatoval aj krajský súd v odôvodnení napadnutého   rozsudku)   okresný   súd   nemal   inú   možnosť   ako   prihliadnuť   na   vznesenú námietku premlčania a nárok nepriznať. Z § 107 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej   doby   k   uplatneniu   práva   na   vydanie   plnenia   z bezdôvodného   obohatenia   je rozhodujúci   subjektívny   moment,   kedy   sa   oprávnený   dozvie   o   okolnostiach,   ktoré   sú rozhodujúce   pre   uplatnenie   tohto   práva.   Z tohto   hľadiska,   pokiaľ   krajský   súd   mal preukázané   skutočnosti,   na základe   ktorých   dospel   k záveru   o subjektívnej   vedomosti sťažovateľa   o okolnostiach,   ktoré   boli   rozhodujúce   pre   uplatnenie   tohto   práva   (list sťažovateľa z 12. júla 2002 adresovaný primátorovi mesta P., ktorým ho informoval o tom, že podľa údajov katastra nehnuteľností žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   126/2000   zo   16.   decembra   2005,   právoplatné 12. januára   2006,   v ktorom   okresný   súd   konštatoval   skutočnosť,   že   žalovaný   nie   je vlastníkom   sporných nehnuteľností, a ktorého účastníkom   bol aj sťažovateľ), je ústavne akceptovateľný   záver   o nemožnosti   priznania   uplatneného   nároku   žalobou   sťažovateľa z dôvodu jeho premlčania.

Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho postup   v   tomto   konaní   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľný   so   sťažovateľom označeným článkom ústavy a listiny a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov   súdnej   moci   nebola   sťažovateľovi   ústavne   konformným   spôsobom   poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, respektíve že by postupom krajského súdu alebo jeho napadnutým rozsudkom   bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011 a jeho postupom v tomto konaní

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011 odmietnuté   z dôvodu,   že   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým považuje za podstatné zdôrazniť, že sťažovateľ v súvislosti s údajným porušením týchto označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru neuviedol žiadne dôvody. Ústavný   súd   pripomína,   že   okrem   opísania   skutkových   okolností   musí   odôvodnenie obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právne   posúdenie   predloženého   sporu,   tieto   však sťažovateľ   neuviedol.   Subjektívny   názor   sťažovateľa   o   porušení   jeho   označených základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s publikovanou   judikatúrou,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV.   ÚS   168/05,   III.   ÚS   206/2010),   sťažnosť   v   tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi namietaným porušením uvedených základných práv a označenými rozhodnutím najvyššieho súdu   a jeho   postupom   v označenom   konaní   už   prima   facie   nie   je   žiadna   relevantná súvislosť.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012