znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 219/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 1 NcC/15/2010 zo 16. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Ľ.   H. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010 doručená sťažnosť Ing. Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 NcC/15/2010 zo 16. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) prebieha konanie o zvýšenie výživného, ktoré prerokúva zákonná sudkyňa JUDr. D. D. (ďalej len „sudkyňa“). Sťažovateľ tvrdí, že vedenie konania touto zákonnou sudkyňou bolo   namierené   proti   jeho   osobe   (uvádza   aj   podrobné   dôvody),   preto   na   pojednávaní 26. marca   2010 „vzniesol   námietku   zaujatosti“ a žiadal,   aby   zákonná   sudkyňa   bola vylúčená   z   prerokovávania   a   rozhodovania   tejto   veci.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 1 NcC/15/2010 zo 16. apríla 2010 o námietke rozhodol tak, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.

Sťažovateľ namieta, že interpretácia ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom je zjavne neodôvodnená. Je presvedčený o tom, že mu v jeho veci „neposkytuje súdnu ochranu nestranný súd“.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné   právo   Ing.   Ľ.   H.   vo   veci   namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach 1 NcC/15/2010-378, 7108225514, zo dňa 16. 04. 2010 porušené bolo.

2. Zrušuje   uznesenie   1 NcC/15/2010-378,   7108225514,   zo   dňa   16. 04. 2010 Krajského súdu v Košiciach a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v čiastke 1 500,- EUR.

4. Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastupovania sťažovateľa.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).V okolnostiach   daného   prípadu   krajský   súd   namietaným   uznesením   sp. zn. 1 NcC/15/2010 zo 16. apríla 2010 rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci na okresnom súde pod sp. zn. 27 P 300/2008.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)].

Sťažovateľ   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   nevylúčil   zákonnú sudkyňu   z prerokúvania   a rozhodovania   veci,   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ uplatnil svoje námietky v konaní pred ústavným súdom bez toho, aby predtým svoje námietky vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu najprv predniesol v konaní pred   dovolacím   súdom.   Posúdenie   tejto   námietky   ústavným   súdom   v situácii,   keď   sa sťažovateľ   ešte   neobrátil   na   príslušný   dovolací   súd,   t. j.   nepodal   dovolanie,   by   bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou   všeobecných   súdov   (obdobne   napr.   IV. ÚS 201/04,   IV. ÚS 161/08 a III. US 373/09).

Ak   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   na   jeho   námietky   krajský   súd   neprihliadol a rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mal právo podať proti uzneseniu krajského súdu mimoriadny   opravný prostriedok   – dovolanie. Ustanovenie § 237 písm. g)   OSP zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tomto prípade teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľových námietok nezákonného sudcu, ktorá smerovala voči uzneseniu krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi   orgánmi   ochrany porušených   základných   práv   a slobôd,   naopak čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Preto sťažnosť v tomto konaní treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde, a to aj v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše   ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľovej veci, môže sa sťažovateľ ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať vznesením   novej   námietky   zaujatosti (§ 15a   OSP),   prípadne prostredníctvom   opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237   písm. g)   OSP],   o   čom   svedčí   aj   judikatúra   najvyššieho   súdu,   v   zmysle   ktorej: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010

6