znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 219/08-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo T. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 792/94   p o r u š e n é b o l o.

2. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. trovy   konania   v sume 6 732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej   právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti T.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 219/08-10   zo 16.   júla   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť T. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o odstránenie neoprávnenej stavby vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa okresný súd na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV/282//2008 zo 6. augusta 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„A. F. podala spolu s ďalšími 23 žalobcami na tunajšom súde dňa 3. 10. 1994 žalobu, proti žalovanému T., o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku č. 6993/2 zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 10258, katastrálne územie K. Po zaplatení súdneho poplatku 2. 5. 1995 súd zabezpečil prípravu pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15   C   792/94-11   zo   dňa   27.   7.   2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného M.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 27. 9. 2000. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. 10. 2003. Uznesením   č.   k.   15   C   792/94-198   zo   dňa   28.   7.   2004   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaných ďalšieho účastníka T., s. r. o., K.

Od 11. 11. 2004 sa táto vec na základe uznesenia 15 C 289/94-150 prejednávala v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15   C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. 7. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15   C   289/94-261   zo   dňa   25.   5.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K   predloženému   znaleckému   posudku   žalovaní   predložili   písomné   stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Ďalšie pojednávania vo veci   sa   uskutočnili   3.   5.   2007,   3.   7.   2007,   25.   1.   2008, 29. 2. 2008 a 16. 5. 2008.

16. 5. 2008 bola predmetná vec vylúčená na samostatné konanie a znova sa vedie pod sp. zn. 15 C 792/94.

Toho času je vo veci vytýčený termín pojednávania na 7. 8. 2008.

Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   z 19.   augusta   2008   oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania okresného súdu je nárok viacerých žalobcov na odstránenie neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne   zriadenie   vecného   bremena.   Sťažovateľka má v konaní   postavenie   žalovanej   v prvom   rade.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú faktickú zložitosť (na ktorú poukázal vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   zo 6.   augusta   2008 aj predseda   okresného   súdu)   však nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu.   Po   právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj   z hľadiska   správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania a nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   ťarchu   sťažovateľky   pri   posudzovaní   otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že v danej veci okresný súd vykonával úkony v priebehu takmer 14 rokov, keďže žaloba proti sťažovateľke mu bola doručená 3. októbra 1994 a rozsudok vo veci samej vyhlásil na pojednávaní konanom 7. augusta 2008. Vzhľadom na neprimerane dlhú   dobu   konania   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony okresného súdu, aj keď v tejto súvislosti dáva do pozornosti zistenie, že prvé pojednávanie vo veci sa konalo po 6 rokoch, druhé pojednávanie po 9 rokoch a znalecké dokazovanie bolo nariadené až po viac ako 10 rokoch od začatia konania.

Aj   keď   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   7.   augusta   2008,   stav   právnej neistoty sťažovateľky nebol dosiaľ odstránený.

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého   dokazovania a na zmenu   zákonnej   sudkyne,   ktoré   mali prispieť   k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz trvá takmer 14 rokov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   trvá   tak   dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (i čl. 6 ods. 1 dohovoru). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 792/94   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená napr. nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 105/08 z 29. apríla 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa   § 56 ods. 4   zákona   o ústavnom   súde.   Preto   jej   žiadosti   o priznanie   finančného zadosťučinenia v požadovanej sume nevyhovel (bod 4 vo výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej   podanie)   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   v sume   3   176   Sk   za jeden   úkon   právnej služby a k tomu 2   x   190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2008