znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 219/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom I., zastúpeného advokátkou JUDr. E. V., K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno   sp.   zn. 9 C 76/2003 z 30. marca 2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 128/2005 zo 7. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. K. pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 9 C 76/2003 z 30. marca 2005   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   J.   K.   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu   v Nitre   sp.   zn.   7   Co   128/2005   zo   7.   decembra   2005   o d m i e t a   ako   podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2006 doručená   sťažnosť   J.   K.,   bytom   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. V., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 76/2003 z 30. marca 2005 a postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Co 128/2005 zo 7. decembra 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   je   invalidným   dôchodcom,   ktorým   sa   stal   v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý sa mu rokmi zhoršoval tým, že mu nebola správne určená diagnóza a s tým súvisiaci liečebný postup. Podľa jeho názoru, keby mu bolo včas a správne diagnostikované jeho ochorenie a užíval by správne lieky, nemuselo k takejto situácii dôjsť. Na základe toho sťažovateľ 19. mája 2003 podal okresnému súdu žalobu o náhradu   škody,   ktorá   mu   vznikla   nesprávne   určeným   liečebným   postupom   zo   strany zamestnancov Nemocnice s poliklinikou K. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 76/2003 z 30. marca 2005 jeho návrh zamietol. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa okresný   súd   v rozsudku   oprel   o znalecký   posudok,   podľa   záverov   ktorého   neutrpel žiadnu ujmu tým, že užíval lieky, ktoré mu lekári predpisovali. Sťažovateľ však správnosť záverov znaleckého posudku namietal a žiadal nariadiť „kontrolné znalecké dokazovanie“. Okresný súd jeho návrh zamietol, ale sťažovateľ sa domnieva, že v záujme spravodlivého rozhodnutia vo veci mal okresný súd jeho návrhu vyhovieť.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým namietal nesprávne závery prvostupňového súdu v tej súvislosti, že okresný súd nenariadil „kontrolné   znalecké   dokazovanie“.   O odvolaní   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   128/2005   zo   7.   decembra   2005   tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ vyjadril názor, že „súdy nepostupovali správne, keď neakceptovali môj návrh o nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania. Závery kontrolného znalca, podľa môjho presvedčenia, by potvrdili opodstatnenosť mojej žaloby“.  

Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   okresný   súd   rozsudkom z 30. marca 2005 a krajský súd rozsudkom zo 7. decembra 2005 porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol spokojný s rozhodnutiami súdov v danej veci, 13. marca 2006 podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľ uviedol, že tento podnet vybavila Krajská prokuratúra v Nitre, ktorá ho listom sp. zn. Kc 2038/2006 informovala o tom, že podnet bol odložený.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosti vyhovel a v náleze vyslovil:

„Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 3. 2005 v konaní 9 C 76/2003 a rozsudkom   Krajského   súdu   Nitra   zo   dňa   7.   12.   2005   v konaní   7   Co   128/2005,   ich postupom došlo k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu upravenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 3. 2005 č. 9 C 76/2003 a rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 7. 12. 2005 č. 7 Co 128/2005 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Komárno na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pri   prejednaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 76/2003 z 30. marca 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (s prihliadnutím na čl. 142 ods. 1 ústavy). Toto vyššie citované ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   a slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že o sťažovateľovom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 128/2005 zo 7. decembra 2005 tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   v podobe   podaného   odvolania smerujúca voči rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku zo 7. decembra 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (s prihliadnutím na čl. 142 ods. 1 ústavy) nebol príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu preto, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by bolo (pri splnení všetkých zákonných   predpokladov)   z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III.   ÚS   133/05).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 128/2005 zo 7. decembra 2005.

Podľa ustanovenia § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 128/2005 zo 7. decembra 2005, proti ktorému nebolo prípustné odvolanie, nadobudol právoplatnosť 1. marca 2006.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 15. júna 2006, pričom z odtlačku pečiatky nie je možné určiť, kedy bola sťažnosť odoslaná na poštovú prepravu. Ústavnému súdu   bola   sťažnosť   sťažovateľa   doručená   19.   júna   2006.   Z doložky   právoplatnosti vyznačenej   na   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   128/2005   zo   7.   decembra   2005 je zrejmé,   že   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   1.   marca   2006.   Na   základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva postupom a rozsudkom krajského súdu po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Aj keď nie je možné určiť, kedy bola sťažnosť sťažovateľa odoslaná na poštovú prepravu, s prihliadnutím na dátum právoplatnosti namietaného rozsudku krajského súdu (1. marec 2006), ako aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť ako písomnosť je datovaná 15. júna 2006 a ústavnému súdu bola doručená 19. júna 2006, dostatočne to preukazuje záver,   že sťažnosť   bola   podaná   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne   napr.   III. ÚS 301/04,   III.   ÚS   315/05).   Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2006