znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 219/03-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 662/97 na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 662/97   p o r u š i l základné právo Ing. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. J. B. v sume 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. J. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 219/03-15 z 1. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť z 12. júna 2003 Ing. J. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. R.   Ž.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 662/97. Na základe výzvy ústavného súdu z 10. júla 2003 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 22. júla 2003.

Sťažovateľ vo svojich podaniach uviedol, že 17. júla 1997 bol podaný na okresnom súde   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   vedený   pod sp. zn. 14 C 662/97. Konanie v predmetnej veci teda trvá už viac ako 6 rokov a dodnes nie je právoplatne skončené. Prieťahy konania je podľa neho potrebné vidieť v tom, že súd „vytyčoval cca. raz ročne pojednávanie vo veci a aj toto bolo niekoľkokrát odročené a to z dôvodu, buď neprítomnosti navrhovateľky resp. PNS pojednávajúcej sudkyne“. V ďalšom texte svojho podania sťažovateľ uviedol, že prieťahy konania vidí aj v rámci konania ako celku, a to z dôvodu nepravidelného vytyčovania súdnych pojednávaní, práceneschopnosti sudkyne, neúčasti druhej strany, ďalej v tom, že dodnes sa okresný súd nedostal k meritu veci   a nevykonal súpis vecí,   ktoré patria   do   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov, nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie zamerané na spôsob a dobu nadobudnutia sporných vecí, ich ocenenie znalcom a pod.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol :

„základné   právo   Ing.   J.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a na prejednanie   veci   v primeranej   lehote,   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách postupom porušiteľa v konaní 14 C 662/97, porušené bolo.

Prikazuje   porušiteľovi   Ústavy   SR   a Dohovoru   o ľudských   právach   a základných slobodách o veci konať, zakazuje porušiteľovi pokračovať v porušovaní základného práva navrhovateľa.

Priznáva navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v sume: 80.000,- Sk, ktoré mu je povinný porušiteľ zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia (...).“

V prílohe   sťažnosti   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   fotokópiu   sťažnosti   na prieťahy   v označenom   konaní   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   z 12.   júna   2003. Sťažnosť bola okresnému súdu doručená 13. júna 2003.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   sťažovateľa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 19. augusta 2003 vyjadril vo svojom liste č. Spr 2380/03 z 26. augusta 2003, v ktorom stručne podal chronologický priebeh konania v predmetnej veci a v jeho závere uviedol:   „Keďže   predmetom   konania   je   vyporiadanie   BSM,   t.   j.   veci,   ktoré   účastníci nadobudli počas trvania manželstva a v tomto konaní je potrebné zisťovať stanovisko oboch účastníkov   na   také   skutočnosti   ako   je   rozsah   nadobudnutia   BSM,   rok   nadobudnutia jednotlivých vecí, nadobúdaciu cenu, stav veci ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, zostatkovú hodnotu vecí a pod. nebolo možné pokračovať v konaní bez priamej účasti oboch účastníkov.

Navrhovateľka   od   podania   návrhu   na   súd   3   x zmenila   právneho   zástupcu   a títo právni   zástupcovia   zakaždým   žiadali   pojednávania   odročiť,   pretože   sa   nevedeli kvalifikovane a so znalosťou veci vyjadriť sa k predmetu sporu a tiež nevedeli uviesť adresu pobytu navrhovateľky v zahraničí.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem sťažnosť zamietnuť.“

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo 6. novembra 2003 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci pred ústavným súdom, ďalej v ňom zdôvodnil požadované finančné zadosťučinenie „trvaním dlhodobej právnej neistoty, zdravotnou ujmou, kreatívnou ujmou, ako aj dôvodom vynaloženia značných finančných nákladov titulom bránenia práva“ a napokon si v ňom uplatnil aj náhradu trov právnej pomoci.

Okresný súd podaním č. Spr 2380/03 z 3. novembra 2003 ústavnému súdu oznámil, že zotrváva v celom rozsahu na svojom stanovisku v predmetnej veci z 26. augusta 2003 a súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bol   17.   júla   1997   doručený   návrh   A.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len „navrhovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   V.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   na začatie konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z 13. júla 1997 proti sťažovateľovi (v konaní pred okresným súdom odporcovi), ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 14 C 662/97.

Pokynom súdnej kancelárii z 21. júla 1997 nechal vo veci konajúci sudca doručiť podaný   návrh   sťažovateľovi   a súčasne   vyzvať   navrhovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Sťažovateľ si doručovanú zásielku v odbernej lehote neprevzal.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 29. septembra 1998 vytýčil termín pojednávania v predmetnej   veci   na   14.   december   1998   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania. Zásielka bola sťažovateľovi doručovaná dvakrát po sebe na adresu uvedenú v podanom návrhu, sťažovateľ si ju však neprevzal.

Okresný súd pojednávanie konané 14. decembra 1998 pre neprítomnosť účastníkov konania odročil na 22. február 1999 a následne ich nechal opätovne predvolať na nový termín pojednávania (sťažovateľovi sa opätovne nepodarilo zásielku doručiť).

Navrhovateľka splnomocnila 19. februára 1999 na svoje zastupovanie v predmetnej veci advokáta JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K.

Pojednávanie okresného súdu konané 22. februára 1999 bolo odročené na neurčito, navrhovateľke   bola   udelená   povinnosť   oznámiť   okresnému   súdu   dátum   narodenia sťažovateľa v lehote 10 dní za účelom zistenia miesta jeho trvalého alebo prechodného pobytu.

Podaním   z 25.   februára   1999   (doručeným   26.   februára   1999)   právny   zástupca navrhovateľky oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ sa zdržiava na adrese: J. B., K.Vo veci konajúci sudca pokynom z 8. septembra 1999 nariadil na 8. november 1999 pojednávanie v predmetnej veci a nechal naň predvolať účastníkov konania. Navrhovateľka si   predvolanie   v odbernej   lehote   neprevzala,   avšak   jej   právnemu   zástupcovi   bolo predvolanie riadne doručené.

Listom z 8. novembra 1999 poveril právny zástupca navrhovateľky zastupovaním v predmetnom spore na pojednávaní konanom 8. novembra 1999 advokátku JUDr. M. Š. Na   pojednávaní konanom   8.   novembra   1999   okresný   súd   krátkou   cestou   doručil návrh na začatie konania sťažovateľovi a zistil jeho trvalý pobyt, následne pojednávanie odročil na neurčito za účelom opätovného predvolania účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 3.   augusta   2000   nariadil   pojednávanie   na 30. október   2000   a nechal   naň   predvolať účastníkov   konania   a ich   právnych   zástupcov. Navrhovateľka si predvolanie opätovne v odbernej lehote neprevzala.

Sťažovateľ   doručil   30.   októbra   2000   okresnému   súdu   fotokópiu   predvolania   na vytýčené pojednávanie, ako   aj fotokópiu   predvolania   na posudkovú   komisiu   sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, na ten istý deň.

Pojednávanie konané 30. októbra 2000 bolo z dôvodu   práceneschopnosti   vo veci konajúceho sudcu a pre neprítomnosť účastníkov konania odročené na neurčito.

Vo   veci   konajúci sudca   pokynom   zo   7.   novembra 2000   vytýčil   pojednávanie na 18. december 2000 a nechal naň predvolať účastníkov konania a ich právnych zástupcov. Navrhovateľke sa predvolanie nepodarilo riadne doručiť.

Podľa   splnomocnenia   z 18.   decembra   2000   sťažovateľ   v predmetnej   veci splnomocnil na svoje zastupovanie advokáta JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K.

Listom z 18. decembra 2000 poveril právny zástupca navrhovateľky zastupovaním v predmetnom spore na pojednávaní konanom 18. decembra 2000 advokátku JUDr. M. Š.

Pojednávanie konané 18. decembra 2000 bolo odročené a okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľky uložil povinnosť oznámiť, kedy sa navrhovateľka vráti späť na územie Slovenskej republiky.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 20.   septembra   2001   vo   veci   konajúci   sudca   nechal vyzvať   právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   splnenie   povinnosti   uloženej   mu   na pojednávaní konanom 18. decembra 2000.

Pokynom zo 6. novembra 2001 nechal vo veci konajúci sudca urgovať odpoveď na svoju výzvu z 20. septembra 2001.

Vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii zo 4. decembra 2001 vytýčil termín pojednávania na 28. január 2002 a nechal naň predvolať účastníkov konania a ich právnych   zástupcov.   Sťažovateľovi   ani navrhovateľke   sa   nepodarilo   zásielku   okresného súdu riadne doručiť.

Podaním právneho zástupcu navrhovateľky doručeným okresnému súdu 25. januára 2001 vzala navrhovateľka svoj návrh z 13. júla 1997 v celom rozsahu späť.

Pojednávanie konané 28. januára 2002 okresný súd odročil na neurčito s tým, že poskytol   právnemu   zástupcovi   žalovaného   lehotu   5   dní   na   vyjadrenie,   či   súhlasí   so späťvzatím návrhu a zastavením konania.

Okresnému   súdu   bolo   11.   februára   2002   doručené   stanovisko   sťažovateľa k späťvzatiu návrhu v predmetnej veci z 8. februára 2002.

Uznesením č. k. 14 C 662/97-40 z 28. februára 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2002, okresný súd rozhodol, že konanie v predmetnej veci nezastavuje.

Pokynom zo 4. apríla 2002 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 30. máj 2002 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov. Sťažovateľovi ani navrhovateľke sa nepodarilo zásielku okresného súdu riadne doručiť.Právny zástupca navrhovateľky listom z 15. mája 2002 doručeným okresnému súdu 16. mája 2002 ospravedlnil svoju i navrhovateľkinu neúčasť na pojednávaní 30. mája 2002 z dôvodu dlhodobého pobytu navrhovateľky mimo územia Slovenskej republiky.

Pojednávanie konané na okresnom súde 30. mája 2002 bolo z dôvodu neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu odročené na neurčito.

Pokynom   z 19.   júna   2002   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   dopytom   u právneho zástupcu   navrhovateľky   zistiť,   dokedy   sa   bude   nachádzať   navrhovateľka   mimo   územia Slovenskej republiky.

Podľa úradného záznamu zo 4. júla 2002 okresnému súdu pracovníčka advokátskej kancelárie   právneho   zástupcu   navrhovateľky   telefonicky   oznámila,   že   navrhovateľka   sa bude zdržiavať na území Slovenskej republiky od 1. augusta 2002 do 13. augusta 2002.

Právny   zástupca   sťažovateľa   svojím   podaním   zo   7.   júna   2002   (doručeným okresnému súdu 11. júna 2002) vyjadril svoje stanovisko k meritu veci, resp. k podanému návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 24.   januára   2003   vyzvať   právneho zástupcu navrhovateľky, aby okresnému súdu oznámil, či sa už navrhovateľka zdržiava na adrese svojho trvalého pobytu, v lehote 30 dní.

Podaním zo 4. marca 2003 právny zástupca navrhovateľky okresnému súdu oznámil, že navrhovateľka sa podľa jeho informácií i v súčasnosti zdržiava mimo územia Slovenskej republiky.

Uznesením č. k. 14 C 662/97-53 z 23. júna 2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2003, okresný súd konanie v predmetnej veci prerušil.

Vo   veci   konajúci sudca   pokynom   súdnej   kancelárii   z 12.   septembra   2003 nechal požiadať právneho zástupcu navrhovateľky, aby okresnému súdu v lehote 10 dní oznámil adresu pobytu navrhovateľky v zahraničí.

Právny   zástupca   navrhovateľky   v podaní   z 19.   septembra   2003   okresnému   súdu oznámil, že adresa navrhovateľky mu nie je známa.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na začatie konania   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Z obsahu   súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže spôsobiť predĺženie konania. V prípade posudzovaného konania však okresný súd v merite veci vôbec nekonal.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd nezistil žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom   konaní.   V doručovaní   písomností   sťažovateľovi   na   začiatku   konania   síce vznikla   závada,   táto   však   nebola   spôsobená   ním,   ale   nesprávnym   označením   adresy sťažovateľa v podanom návrhu. V priebehu ďalšieho konania si sťažovateľ taktiež dvakrát neprevzal zásielky (predvolania na vytýčené pojednávania) doručované okresným súdom na adresu   jeho   trvalého   pobytu,   ale   na   predmetných   pojednávaniach   sa   napriek   tejto skutočnosti zúčastnil osobne spolu so svojím právnym zástupcom. Sťažovateľ bol takmer po celú dobu konania zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý sa zúčastňoval jednotlivých pojednávaní, a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní sťažovateľ využil opravné prostriedky, ktoré mu zákon na jeho ochranu poskytuje.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 21. júla 1997, keď okresný súd nechal   pokynom   doručiť   navrhovateľke   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a sťažovateľovi podaný návrh na začatie konania, a trvalo až do 29. septembra 1998, keď bol pokynom vo veci konajúceho sudcu vytýčený nový termín pojednávania, teda štrnásť mesiacov.   Ďalšie   šesťmesačné   obdobie   nečinnosti   bolo   ústavným   súdom   v rámci preskúmavaného   konania   zistené   v   období   od   25.   februára   1999   (právny   zástupca navrhovateľky oznámil okresnému súdu miesto pobytu sťažovateľa) do 8. septembra 1999, keď   okresný   súd   vytýčil   vo   veci   ďalší   termín   pojednávania.   V poradí   tretie   obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo takmer deväť mesiacov, a to od 8. novembra 1999, keď sa na okresnom súde konalo pojednávanie v predmetnej veci, až do 3. augusta 2000, keď bol okresným súdom vytýčený ďalší termín pojednávania vo veci. Ďalším z období nečinnosti v predmetnom konaní bolo obdobie od 18. decembra 2000 (deň uskutočnenia pojednávania v predmetnej veci) do 6. novembra 2001, keď bol v predmetnej veci vytýčený nový termín pojednávania, ktoré trvalo viac ako desať mesiacov. Posledným, piatym zisteným obdobím nečinnosti okresného súdu bolo obdobie trvajúce viac ako šesť mesiacov, a to od 4. júla 2002 (keď okresnému súdu podľa úradného záznamu na základe jeho výzvy pracovníčka advokátskej   kancelárie   právneho   zástupcu   navrhovateľky   telefonicky   oznámila, kedy   sa navrhovateľka bude zdržiavať na území Slovenskej republiky) do 24. januára 2003 (keď nechal vo veci konajúci sudca zaslať výzvu právnemu zástupcovi navrhovateľky).

Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako   vyplýva   z argumentácie   okresného   súdu   v jeho   vyjadrení   č.   Spr   2380/03 z 26. augusta   2003,   vzhľadom   na   predmet   konania   podľa   neho   nebolo   možné   v konaní pokračovať bez priamej účasti oboch účastníkov konania.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v predmetnej   veci   vznikla   závada   pri   doručovaní písomností navrhovateľke, ktorá mala byť v konaní osobne vypočutá k meritu veci, už pri druhom procesnom úkone okresného súdu v predmetnej veci (29. septembra 1998, keď vo veci konajúci sudca pokynom vytýčil termín pojednávania). Vo veci konajúci sudca, ako vyplýva zo súdneho spisu, vytýčil počas celej doby trvania konania deväť pojednávaní, avšak ani na jedno z nich sa mu nepodarilo navrhovateľku riadne predvolať. Jednotlivé pojednávania boli vytyčované bez toho, aby mal pre ne zabezpečené podklady, ktoré by mu umožnili   vo   veci   meritórne   rozhodnúť.   Tento   postup   okresného   súdu   viedol   napokon k tomu, že právny zástupca navrhovateľky žiadal pravidelne pojednávanie odročiť z dôvodu neprítomnosti navrhovateľky a vo veci konajúci sudca jeho žiadosti vždy vyhovel bez toho, aby   vykonal   ďalšie   úkony   smerujúce   k zabezpečeniu   podkladov   nevyhnutných   pre rozhodnutie vo veci samej. O správnosti uvedeného tvrdenia svedčí napokon aj skutočnosť, že okresnému súdu bolo vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k podanému návrhu, resp. k meritu veci doručené až 7. júna 2002. Vzhľadom na skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   v §   49   ods. 2   a 3   priamo   rieši   situáciu,   keď   doručovanie písomností účastníkovi konania je spojené s ťažkosťami alebo s prieťahmi, resp. keď nie je známy pobyt účastníka konania, ako aj vzhľadom na to, že obaja účastníci konania boli zastúpení   takmer   po   celú   dobu   trvania   konania   kvalifikovanými   právnymi   zástupcami, ktorých   si   sami   zvolili   a ktorí   boli   za   nich   oprávnení   vykonávať   ich   procesné   práva a povinnosti, s vyššie spomínanou argumentáciou okresného súdu nemožno súhlasiť.

To,   akým   spôsobom   a v akom   rozsahu   účastníci   konania   využívajú   svoje   práva, závisí   od   ich   aktivity   v rámci   konania,   každý   z nich   však   nesie   v sporovom   konaní zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena (označenie, resp. ponúknutie dôkazov na preukázanie   svojich   tvrdení),   ktoré   je   následne   rozhodujúce   pre   samotný   výsledok sporového   konania. Keďže   povinnosťou   okresného   súdu   bolo   v rámci   konania   dbať   na ochranu práv všetkých účastníkov konania, jeho úlohou bolo aj zvoliť taký postup v konaní, ktorý   by   zabránil,   aby   pasivita,   resp.   neplnenie   si   procesných   povinností   jedného z účastníkov konania spôsobili zásah do práva druhého účastníka konania.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo do jeho prerušenia takmer šesť rokov a dva mesiace. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer tri roky a deväť mesiacov, t. j. teda viac ako polovicu) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   do   vyhlásenia   uznesenia   o prerušení   konania   (do   19.   septembra   2003) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 662/97-53 z 23. júna 2003 konanie v predmetnej veci podľa § 109 ods. 2 OSP prerušil, a teda došlo k vzniku zákonnej prekážky, ktorá bráni ďalšiemu postupu okresného súdu v predmetnej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľa v časti, v ktorej žiadal, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 662/97 bez prieťahov, nevyhovel.

Ústavný súd však zároveň považuje v tejto súvislosti za potrebné upozorniť, že aj §   109   ods.   2   OSP,   tak   ako   napokon   každé   zákonné   ustanovenie,   sa   musí   vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, musí sa okresný   súd   pri   uplatňovaní procesného   postupu   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   2   OSP spravovať preto aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá ukladá povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   predmetnej   veci   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote   (pozri   I.   ÚS 21/00).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   80   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpel,   a zdôvodnil   ju „trvaním dlhodobej   právnej   neistoty,   zdravotnou   ujmou,   kreatívnou   ujmou,   ako   aj   dôvodom vynaloženia značných finančných nákladov titulom bránenia práva“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože   porušenie   práv   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   zistil,   nemožno   napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (tri   roky   a deväť   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v jeho   psychickej   záťaži   a   pocite   právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom spolu vo výške 8 000 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (prevzatie veci a písomné podanie vo výške 2 x 3 900 Sk) a režijného paušálu (vo výške 2 x 100 Sk) v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1   ods.   3   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 000 Sk neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje   4   270   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   128   Sk.   Ústavný   súd   preto   priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004