znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 218/2014-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti KAMADA, s. r. o., Obchodná 66, Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   Consilior   Iuris,   s. r. o.,   Miletičova   23,   Bratislava, v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Róbert   Dupkala,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti KAMADA, s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti KAMADA, s. r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   417,98   €   (slovom   štyristosedemnásť   eur   a deväťdesiatosem   centov),   ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti Consilior Iuris, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   KAMADA,   s. r. o.,   Obchodná   66,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013.

Z predloženej   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 4 R 1/2013-477 z 28. februára 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. marca 2013, povolil reštrukturalizáciu sťažovateľa, ustanovil správcu, vyzval veriteľov na prihlásenie ich pohľadávok a určil rozsah právnych úkonov sťažovateľa podliehajúcich súhlasu správcu.

V Obchodnom   vestníku   bol   9.   apríla   2013   uverejnený   oznam   o zvolaní   schôdze veriteľov sťažovateľa na 13. máj 2013 na účel zistenia stanovísk veriteľov prihlásených pohľadávok a voľby veriteľského výboru.

Schôdza veriteľov sťažovateľa sa konala 13. mája 2013, zúčastnili sa jej však iba dvaja veritelia oprávnení hlasovať, preto nebola uznášaniaschopná.

Na   základe   uvedených   skutočností   okresný   súd   uznesením   č. k.   4   R   1/2013-492 z 15. mája   2013   podľa   §   131   ods.   2   písm.   d)   zákona   č.   7/2005   o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, v citáciách aj „ZKR“) zastavil označené reštrukturalizačné   konanie,   začal   konkurzné   konanie,   vyhlásil   na   majetok   sťažovateľa konkurz, ustanovil správcu, vyzval veriteľov na prihlásenie pohľadávok, uložil správcovi povinnosť   informovať o vyhlásení   konkurzu   známych   veriteľov   sťažovateľa,   ktorí   majú trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie, a uložil správcovi povinnosť vypracovať a predložiť podrobnú písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku sťažovateľa ako úpadcu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   tvrdí,   že po schôdzi   veriteľov, ktorá nebola uznášaniaschopná, správca „zvolal jej nové zasadnutie a to na posledný deň lehoty 16.05.2013 v súlade s ust. § 126 ods. 1) ZKR, teda tak aby sa nekonala neskôr ako 7. deň   po   uplynutí   lehoty   na   popieranie   pohľadávok.   Správca   postupoval   týmto spôsobom   najmä   z dôvodu...   záujmu...   sťažovateľa   na   pokračovaní   reštrukturalizácie, nakoľko   pokračovanie   v podnikaní   sťažovateľa   je   rozhodne   prijateľnejšou   alternatívou pre uspokojenie všetkých veriteľov ako konkurz.“. Ďalej sťažovateľ uvádza, že „na schôdzi veriteľov konanej dňa 16.05.2013 sa... zúčastnili traja veritelia oprávnení na nej hlasovať. O priebehu   tejto   schôdze   bola   spísaná   zápisnica,   ktorú   prítomní   veritelia...   podpísali... nakoľko sa konala bez prítomnosti povereného VSÚ vykonávajúceho dohľad nad priebehom schôdze.“. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na predmetnej schôdzi žiaden z veriteľov nenavrhol vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   sťažovateľa,   došlo   k zvoleniu   veriteľského   výboru, ktorý sa následne po ukončení schôdze veriteľov aj zišiel a zvolil si svojho predsedu.

Sťažovateľ kritizuje, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, hoci „mal vedomosť o konaní nového zasadnutia schôdze... Je namieste konanie konkurzného súdu označiť   za   unáhlené,   neprimerané   a bez   predchádzajúceho   uváženia   a posúdenia skutkových okolností ako aj aplikácie ust. § 126 ZKR a ust. § 131 ods. 2 písm. d) ZKR. Konkurzný súd nebral do úvahy ten fakt, že síce schôdzi zvolanej na deň 13.05.2013 absentovala   uznášaniaschopnosť,   ale   to   ešte   nemusí   znamenať   nezáujem   veriteľov o reštrukturalizáciu,   keď   svoju   neprítomnosť   jeden   z veriteľov   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   dodatočne   ospravedlnil.   Zároveň   zo   žiadneho   z ustanovení   ZKR explicitne nevyplýva, že nie je možné uskutočniť aj viacero schôdzí veriteľov v prípade, ak tieto budú spĺňať zákonom vyžadované náležitosti chrániace predovšetkým postavenie veriteľov... Správca pri zvolaní nového zasadnutia schôdze veriteľov, lehoty dodržal.“.

Podľa sťažovateľa okresný súd „pred samotným vyhlásením konkurzu mal skúmať, či sú splnené zákonné predpoklady na jeho vyhlásenie, no namiesto toho sa iba obmedzil na citovanie zákonných ustanovení ZKR, čo sťažovateľ pokladá za absolútne formalistický postup. V odôvodnení napadnutého uznesenia absentujú podrobnejšie úvahy ako aj závery súdu, z ktorých by vyplývalo, že sa aspoň okrajovo zaoberal postupom správcu v súvislosti so zvolaním nového zasadnutia schôdze v zákonnej lehote. Okresný súd... nebral do úvahy listiny predložené správcom (zápisnica schôdza veriteľov zo dňa 16.05.2013 a zápisnica z veriteľského   výboru   zo   dňa   16.05.2013),   ktoré   jednoznačne   mohli   mať   vplyv na spravodlivé   posúdenie   skutkového   stavu   vo   veci   pokračovania   v reštrukturalizačnom konaní.

Jednou   zo   zásad   reštrukturalizačného   konania   je,   aby   žiaden   z účastníkov   nebol nespravodlivo   poškodený   alebo   nedovolene   zvýhodnený   a aby   bolo   dosiahnuté   rýchle, hospodárne a čo najvyššie uspokojenie veriteľov. Zastavením reštrukturalizačného konania Okresný   súd...   zamedzil   akejkoľvek   negociácii   veriteľov   o reštrukturalizačnom   pláne a možnosti ich uspokojenia vo väčšom rozsahu ako v konkurze... jednostranne vyhodnotil skutkový stav, nebral do úvahy zvolanie nového zasadnutia schôdze v zákonnej lehote a ešte pred   uplynutím   samotnej   zákonnej   lehoty   na   jej   konanie,   kedy   zákon   expressis   verbis neupravuje,   či   sa   má   konať   prvá   a ďalšia   schôdza,   dňa   15.05.2013   vydal   napadnuté uznesenie.“. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že okresný súd nebral dostatočný zreteľ na   účel   a zmysle   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   naopak,   uprednostnil   doslovné znenie   zákona,   čím   sa   dopustil   jednostrannosti   a formalizmu   v interpretácii   práva. V dôsledku toho napadnuté uznesenie je aj arbitrárne a porušuje označené práva.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 218/2014-12 z 25. marca 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd 15. apríla 2014 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Okresný   súd   doručil   2.   júna 2014   ústavnému súdu   vyjadrenie,   v ktorom vyjadril súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti   sťažovateľa.   K vecnej stránke   prijatej   sťažnosti   okresný   súd   citujúc   §   126   ods.   1   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   reagoval   na   sťažovateľovu   argumentáciu   o bezvadnosti   schôdze veriteľov uskutočnenej 16. mája 2013 argumentáciou, podľa ktorej „schôdza veriteľov musí byť   správcom   zvolaná   za   kumulatívneho   splnenia   dvoch   zákonných   predpokladov, a to do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, a tiež tak, aby sa konala nie skôr ako druhý deň a nie neskôr ako siedmy deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.

Schôdza veriteľov zo dňa 16.05.2013 bola síce zvolaná tak, aby sa konala nie skôr ako   siedmy   deň   od   uplynutia   lehoty   na   popieranie   pohľadávok,   nebola   však   zvolaná do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, a to do 08.04.2013. Vzhľadom k uvedenému... schôdza konaná dňa 16.05.2013 nebola zvolaná v súlade s ust. § 126 ods. 1 ZKR.

Navyše   predmetná   schôdza   bola   zvolaná   zverejnením   oznámenia   v Obchodnom vestníku SR zo dňa 15.05.2013 pod č. OV 92/203, a teda v zmysle cit. ust. § 199 ods. 9 ZKR sa za deň jej zverejnenia považuje deň 16.05.2013, kedy schôdza bola aj konaná. Vzhľadom k uvedenému tak námietku Sťažovateľa o tom, že sa súd v odôvodnení uznesenia zo dňa 15.05.2013   ani   okrajovo   nezaoberal   postupom   Správcu   v súvislosti   so   zvolaním   ďalšej schôdze, považujem za nedôvodnú.“.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľovej   argumentácii,   podľa   ktorej   zákon   o konkurze a reštrukturalizácii   výslovne   neuvádza   možnosť   konania   len   jednej   schôdze   veriteľov na účel   voľby   veriteľského   výboru,   okresný   súd   uviedol,   že „v   ZKR   absentuje   taktiež možnosť   konať   ďalšiu   schôdzu   veriteľov   v prípade,   ak   schôdza   veriteľov   nebola uznášaniaschopná.   Keďže ust.   § 126 ods. 1 ZKR vyžaduje, aby schôdza veriteľov bola zvolaná do 30 dní od povolenia   reštrukturalizácie,   mám za   to,   že ZKR   nepredpokladá prípadné reťazenie schôdzí veriteľov z dôvodu, že prvá schôdza nebola uznášaniaschopná, nakoľko v čase jej zákonného zvolania nie je zrejmá prípadná neuznášaniaschopnosť v čase jej konania.

Pokiaľ ide o námietku Sťažovateľa, že napadnuté uznesenie predstavuje reštriktívne vyloženie ust. § 131 ods. 2 ZKR pojednávajúce o konverzii reštrukturalizačného konania na konanie   konkurzné,   uvádzam,   že   aj   keď   sa   dôvody,   kedy   súd   rozhodne   o konverzii reštrukturalizačného   konania,   môžu   účastníkom   konania   javiť   prísne,   v prípade   ich existencie je sú zo ZKR povinný konverzovať príslušné reštrukturalizačné konanie. Úlohou konkurzného   súdu nie je   riešiť,   prečo na   schôdzi nie sú prítomní   aspoň   traja   veritelia oprávnení   na   schôdzi   veriteľov   hlasovať,   a teda   prečo   schôdza   veriteľov   nie   je uznášaniaschopná.   Veritelia   boli   aj   v tomto   prípade   dostatočne   v približne   mesačnom predstihu oboznámení s termínom schôdze veriteľov, ktorá bola zvolaná na deň 13.05.2013, a   pokiaľ   mali   záujem   sa   na   nej   zúčastniť   mohli   tak   učiniť,   či   už   osobne   alebo prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu.   Keďže   sa na   schôdzi   veriteľov konanej   dňa 13.05.2013 zúčastnili len dvaja veritelia oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať, a teda schôdza nebola uznášaniaschopná, súd konverzoval reštrukturalizačné konanie na konanie konkurzné, a to uznesením, v ktorom sú citované všetky relevantné zákonné ustanovenia ZKR.“. Z uvedených dôvodov okresný súd považuje sťažnosť „za zjavne neopodstatnenú“.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 26. júna 2014 s možnosťou zaujať stanovisko,   ako   aj   s výzvou   na   vyjadrenie   k otázke   upustenia   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 18. júla 2014 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril nesúhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej. Taktiež   uviedol,   že   zotrváva   na   svojich   dôvodoch   i návrhu   sformulovanom   v sťažnosti. Podľa   jeho   názoru „z   vyjadrenia...   Okresného   súdu   Bratislava   1...   nevyplývajú   také skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   alebo   vylučovali   porušenie   základných   práv sťažovateľky“. Neskôr v podaní doručenom ústavnému súdu 5. decembra 2014 sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o jeho prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa s ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   taktiež   k obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   konštatoval, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV. ÚS 77/02).

2. Jadrom sporu medzi sťažovateľom a okresným súdom je výklad § 131 ods. 2 písm. d)   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   podľa   ktorého súd   bez   návrhu   jedným uznesením   zastaví   reštrukturalizačné   konanie,   začne   konkurzné   konanie   a   vyhlási na majetok   dlžníka   konkurz,   ak   zistí,   že   schôdza   veriteľov   nebola   uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebo na návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby   súd   vyhlásil   konkurz.   Na   aplikácii   tohto   ustanovenia   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii totiž okresný súd založil svoje napadnuté uznesenie č. k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013.

Kým podľa názoru okresného súdu „ZKR nepredpokladá prípadné reťazenie schôdzí veriteľov z dôvodu, že prvá schôdza nebola uzášaniaschopná, nakoľko v čase jej zákonného zvolania nie je zrejmá jej neuznášaniaschopnosť v čase jej konania“, sťažovateľ zastáva postoj, podľa ktorého výklad § 126 ods. 1 a § 131 ods. 2 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii   uprednostnený   okresným   súdom „je   striktne   a doslovne   gramatický, konkurzný súd vôbec pri interpretácii predmetných ustanovení neuprednostnil účel a zmysel príslušných   ustanovení   ZKR,   ktorými   sú   predovšetkým   zabezpečenie   vyššej   miery uspokojenia   dotknutých   veriteľov   a pokračovanie   v podnikaní   sťažovateľa   ako   dlžníka“. Medzi sťažovateľom a okresným súdom teda panuje nesúlad v otázke, či v časovom úseku konkretizovanom v § 126 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je možné uskutočniť len   jednu   schôdzu   veriteľov   alebo   v prípade   neschopnosti   uznášať   sa   možno   zvolať aj ďalšiu schôdzu na účel zabezpečenia uznášaniachopnosti.

Ústavný súd v zásade nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, ich právny názor by mohol nahradiť iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 443/2012). Úlohou   ústavného   súdu   teda   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   (II. ÚS 193/2010).   Do   právomoci   ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

3. Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd   (II.   ÚS   148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

Ústavný súd je toho názoru, že konverzia reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie a následný konkurz predstavuje ústavne relevantný determinant kvality základného práva dlžníka ako účastníka reštrukturalizačného konania na súdnu ochranu. Niet pochýb, že   z dvoch   ťažiskových   právom   aprobovaných   spôsobov   riešenia   úpadku   dlžníka podľa zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   teda   z konkurzu   a reštrukturalizácie,   je pre dlžníka   šetrnejším   práve   reštrukturalizácia.   Kým   konkurz   má   likvidačný   charakter, podmienkou   čo   i   len   odporučenia   reštrukturalizácie   správcom   je   zachovanie   aspoň podstatnej   časti   prevádzky   podniku   dlžníka   a   predpoklad   väčšieho   rozsahu   uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) zákona o konkurze   a reštrukturalizácii].   Reštrukturalizácia   chráni   dlžníka   pred veriteľmi (nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv; § 114 ods. 1 písm. b) a c) zákona o konkurze   a reštrukturalizácii],   čo však   v   konečnom   dôsledku   sleduje   záujem   všetkých veriteľov   na   vyššom   rozsahu   uspokojenia   ich   pohľadávok   ako   v   prípade   konkurzu (I. ÚS 200/2011).   Nemožno   teda   porovnávať   podobu   súdnej   ochrany   poskytovanej dlžníkovi v procese reštrukturalizácie na jednej strane a v procese likvidačného konkurzu na strane druhej. Podoba súdnej ochrany v jednom i v druhom prípade má vlastné právne dopady na ďalšie pôsobenie dlžníka v podnikateľskom prostredí, ako aj na jeho majetkovú sféru.

Všeobecný súd je tak povinný skúmať splnenie podmienky pre využitie právomoci podľa   §   131   ods.   2   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   so   zreteľom   na rozdielnosti, ktoré z každého   z dvoch   základných   spôsobov   riešenia   úpadku   dlžníka   vyplývajú, ale aj so zreteľom   na   požiadavku   spravodlivej   rovnováhy   medzi právom   chránenými záujmami dlžníka a právom chránenými záujmami jeho veriteľov (m. m. III. ÚS 72/2010). Ak tak dotknutý všeobecný súd neurobí, dopustí sa neprípustného zásahu do základných práv dotknutej fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorému treba priznať ústavnoprávnu ochranu.

Formulovaná   požiadavka   spravodlivej   rovnováhy   v procese   poskytovania   súdnej ochrany   dlžníkovi   na   jednej   strane   a veriteľom   na   strane   druhej   súvisí   podľa   názoru ústavného   súdu   v posudzovanom   prípade   aj   s   príkazom   rešpektovať   už   konštatovaný šetrnejší charakter reštrukturalizácie voči dlžníkovi. Okresný súd pri posudzovaní naplnenia dôvodu   podľa § 131 ods.   2 písm. d)   zákona o konkurze a reštrukturalizácii bol povinný v medziach   príslušnej   zákonnej   regulácie   uprednostniť   zachovanie   reštrukturalizačného režimu   na   úkor   likvidačného   režimu   konkurzu.   Pravdaže,   ústavný   súd   tu   zdôrazňuje podmienku „v medziach príslušnej zákonnej regulácie“, pretože sa stotožňuje s názorom okresného   súdu   o prísnosti   dôvodov   konverzie   reštrukturalizačného   konania   na   konanie konkurzné.   Uprednostnenie   zachovania   reštrukturalizačného   konania   teda   nemôže   mať podobu vybočenia z medzí daných zákonnou reguláciou. Pokiaľ však táto priestor na úvahu konajúceho   súdu   pripúšťa,   potom   podľa   názoru   ústavného   súdu   má   všeobecný   súd vychádzať   z výkladu,   ktorý   zachová   reštrukturalizačné   konanie   na   úkor   konkurzného konania.

Ani oprávnené záujmy veriteľov ako ďalší interpretačný determinant pri rozhodovaní podľa § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v posudzovanom prípade neboli podľa   názoru   ústavného súdu   faktorom, ktorý   od okresného súdu   vyžadoval rozhodnúť o konverzii reštrukturalizačného konania na konanie konkurzné. Sťažovateľ uviedol, že na v poradí druhej (uznášaniaschopnej) schôdzi veriteľov 16. mája 2013 žiaden z veriteľov nepredniesol   návrh   hlasovať   o vyhlásení   konkurzu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že obsah vyžiadaného spisu okresného súdu tvrdenie sťažovateľa potvrdzuje (č. l. 498).

Vzhľadom   na   formulované   dôvody   ústavný   súd   uzatvára,   že   v posudzovanom prípade okresný súd využil svoju právomoc priznanú mu v § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   na   podklade   formalistického   výkladu   predmetného   zákonného ustanovenia, z ktorého priamo nevyplýva, či v časovom úseku od druhého do siedmeho dňa od   uplynutia   lehoty   na   popieranie   pohľadávok   sa   môže   uskutočniť   iba   jedna   schôdza veriteľov   alebo v prípade   neuznášaniaschopnosti   prvej   schôdze   možno   zvolať aj   ďalšiu schôdzu   veriteľov.   Formalizmus   v prístupe   okresného   súdu   je   daný   nerešpektovaním požiadavky   uprednostniť   pre   dlžníka   (sťažovateľa)   šetrnejší   režim   reštrukturalizácie pred likvidačným   režimom   konkurzu,   a to   v situácii,   keď   oprávnené   záujmy   veriteľov nevyžadovali nevyhnutne konverziu reštrukturalizačného konania na konanie konkurzné. Ak   za   týchto   okolností   okresný   súd   ku   konverzii   pristúpil,   porušil   základné   právo sťažovateľa ako dlžníka v reštrukturalizačnom konaní na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   ešte   dodáva,   že   argumentácia   okresného   súdu   založená   na   tvrdení o potrebe kumulatívneho splnenia podmienok plynúcich z § 126 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pri zvolávaní schôdze veriteľov je nedôvodná. Zákonná lehota 30 dní od povolenia reštrukturalizácie má za cieľ zabrániť akýmkoľvek obštrukciám v priebehu reštrukturalizácie,   a teda   v skutkových   okolnostiach   posudzovaného   prípadu nepredstavovala zákonnú podmienku riadneho zvolania v poradí druhej schôdze veriteľov, keďže   ju   ani   objektívne   nebolo   možné   dodržať.   Navyše,   informačný   účel   tejto   lehoty vo vzťahu k veriteľom sťažovateľa bol naplnený pri zvolaní prvej (neuznášaniaschopnej) schôdze veriteľov, keďže program oboch schôdzí bol identický (č. l. 483 a 496).

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na   súdnu   ochranu   i jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   bolo   namieste   využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Zrušenie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   a vrátenie   veci   okresnému   súdu na ďalšie   konanie   v posudzovanom   prípade   nevyvoláva   povinnosť   okresného   súdu formalizovaným   spôsobom   opätovne   rozhodnúť.   Uznesenie,   na   ktoré   ústavný   súd koncentroval svoju kasačnú právomoc, bolo totiž vydané ex offo, teda bez akéhokoľvek procesného   podnetu   niektorého   z účastníkov   reštrukturalizačného   konania.   Zrušenie predmetného   uznesenia   má   tak   v procesnej   rovine   za   následok   pokračovanie reštrukturalizačného   konania   vo   fáze,   v akej   sa   nachádzalo   pred   vydaním   sťažnosťou atakovaného   uznesenia   okresného   súdu.   Napriek   tomu   ústavný   súd   musel   nielen   zrušiť uznesenie okresného súdu č. k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013, ale aj vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie, keďže, ako už bolo uvedené, reštrukturalizačné konanie bude ďalej pokračovať, a teda v ďalšom priebehu tohto konania sa bude uplatňovať dohľad súdu tak, ako to upravuje § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   v sťažnosti   uplatnil   nárok   na náhradu   trov   konania pred   ústavným súdom, pričom sumu požadovanej náhrady v sťažnosti nevyčíslil.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby poskytnutej   jeho   právnym   zástupcom,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia, ako aj za písomné   podanie   –   sťažnosť.   Okrem   toho   je   ústavný   súd   toho   názoru, že sťažovateľovi   patrí   aj   náhrada   za   úkon   právnej   služby   jeho   právneho   zástupcu, a to za podanie zo 17. júna 2014 doručené ústavnému súdu 20. júna 2014, v ktorom právny zástupca sťažovateľa ústavný súd upozornil na skutočnosť, že vo vyjadrení okresného súdu chýba jedna strana. Na základe toho potom ústavný súd vyžiadal od okresného súdu jeho vyjadrenie k vecnej stránke sťažnosti v úplnej podobe tak, aby právny zástupca sťažovateľa mohol k nemu zaujať stanovisko. Na druhej strane v stanovisku doručenom ústavnému súdu 18. júla 2014 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania, preto za tento úkon právnej služby ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Prvé   dva   úkony   právnej   služby   boli   vykonané   v roku   2013.   Tretí   úkon   právnej služby,   za   ktorý   podľa   názoru   ústavného   súdu   patrí   sťažovateľovi   náhrada   trov,   bol vykonaný   v roku   2014.   Základná   tarifa   podľa ustanovení   §   11   ods.   3   vyhlášky   je   1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013 a zo sumy 804 € pre úkon v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €. Za jeden úkon právnej služby v roku 2014 zas patrí odmena 134 € a k tomu režijný paušál v sume 8,04 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpenia sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 394,32 €. K tomu bolo potrebné pripočítať   dvakrát   režijný   paušál,   teda   dvakrát   po   7,81   €   plus   8,04   €,   čo predstavuje sumu 23,66   €.   Ústavný   súd   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 417,98 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014