znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   H.,   Bratislava   zastúpenej   advokátom   JUDr. P.   A., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 128/2011 z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012 doručená sťažnosť A. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 128/2011 z 13. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 229/2008 z 10. januára 2011 uznaná vinnou   z trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   224   ods.   1   a   trestného   činu neposkytnutia   pomoci   podľa   §   208   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   O podanom   odvolaní   sťažovateľky rozhodol   krajský   súd uznesením sp.   zn. 3 To 128/2011 z 13. marca   2012, ktorým   toto odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru dôvodiac, že závery rozhodnutia krajského súdu (ako aj prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa krajský súd stotožnil) sú arbitrárne, rozporné   so   základnými   pravidlami   logiky   a právneho   poriadku,   porušujúce   jej   právo na „riadny a spravodlivý proces“, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné. Podľa názoru sťažovateľky možno na základe odôvodnenia uznesenia krajského súdu konštatovať, že odvolací súd nerozhodol vecne správne, keďže nesprávne aplikoval dve zo základných zásad trestného konania, a síce zásadu   prezumpcie neviny a zásadu   voľného hodnotenia dôkazov.

Sťažovateľka svoje námietky opierala o túto argumentáciu: «1/ K najvýraznejšiemu prejavu svojvôle súdov pri hodnotení dôkazov došlo zrejme pri vyhodnocovaní príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zranením poškodeného. Súd tvrdošijne zotrval na svojom závere o existencii tejto príčinnej súvislosti, hoci v konaní   boli   predložené   tri   znalecké   posudky,   z   ktorých   iba   jeden   pripustil   možnosť zranenia   v   dôsledku   nehody,   a   aj   to   iba   špecifickým   spôsobom,   ktorý   v   konaní   nebol preukázaný.

Súd   svoj   záver   založil   práve   na   v   tejto   otázke   osamotenom   znaleckom   posudku MUDr.   M.,   ktorý   nevylúčil,   že   zranenie   poškodeného   mohlo   vzniknúť   aj   pôsobením priameho násilia, bez rany ale s modrinou a pripustil, že zranenie poškodeného mohlo vzniknúť aj nárazom spätného zrkadla uvedeného motorového vozidla do predlaktia. Tieto konštatovania znalca sú podľa súdu podporované aj výpoveďou svedkyne N., ktorá uviedla, že po náraze s vozidlom jej syn zoskočil z bicykla, sadol si na trávu a kričal, že ho bolí ruka, pričom mal zlomené kosti. Uvedený záver súdu potvrdzuje vo svojej výpovedi aj svedok B., ktorý uviedol, že po tom, ako dobehol po nehode ku poškodenému, bolo vidieť, že tento má zlomenú ruku v dolnej časti predlaktia.

Výsledky dokazovania však v rozpore s tvrdeniami súdov nesvedčia pre záver, že by R.   N.   utrpel   zranenie   „zlomeninu   oboch   kostí   ľavého   predlaktia   s   posunom   úlomkov a so skrátením“ pri dopravnej nehode. V konaní bol pribratý znalec z oboru zdravotníctva za   účelom   posúdenia   rôznych   otázok   a   okrem   iného   aj   posúdenia   „akým   spôsobom poranenie poškodeného vzniklo“. Znalec Doc. MUDr. M., CSc. v posudku na str. 4 v bode 5. uviedol, že „Zatvorené zlomeniny takého typu, ako utrpel poškodený spravidla vznikajú nepriamym mechanizmom najmä po páde na dlaň vystretej končatiny. Nie je vylúčený vznik ani priamym účinkom násilia. Rana spôsobená takýmto priamym nárazom na predlaktí sa nezistila.   Vytvorený   následok   nie   je   tak   charakteristický   aby   sa   len   podľa   neho   dalo jednoznačne   vyjadriť   o   mechanizme   úrazu.   Chlapec   mal   sedieť   na   bicykli   do   ktorého narazilo auto. Svedkyňa matka neuviedla že by bol poškodený s bicykla spadol. Znalec nemal možnosť oboznámiť sa s fotografickou dokumentáciou prípadu. Nateraz sa preto nemôže vyjadriť či zlomeniny vznikli priamym nárazom do predlaktia alebo pádom.“ Znalec   nevidel,   ako   sám   priznal,   RTG   snímky, čo   je   podľa   obžalovanej   vážny nedostatok pokiaľ sa znalec mal vyjadriť k povahe zranenia. Znalec pri výpovedi pred súdom uviedol, že v záznamoch od lekára sa nenachádza konštatovanie o krvnej podliatine, čo je sprievodným znakom priameho nárazu na ruku. Znalec rovnako pripustil možnosť, že zranenie mohlo vzniknúť nárazom spätného zrkadla motorového vozidla do predlaktia. Výsledky dokazovania svedčia o tom, že chlapec z bicykla nespadol a tak zranenie nemohlo vzniknúť pádom na dlaň vystretej končatiny (tak napokon vypovedala aj svedkyňa

-matka - poškodeného).

Dokazovaním nebolo preukázané, že by došlo k nárazu ruky do spätného zrkadla na aute alebo inej časti auta. Pokiaľ súd z takejto domnienky vychádzal, nielen že porušil zásadu „in dubio pro reo“, ale svojvoľne si dotvoril skutkový stav bez akýchkoľvek dôkazov. Navyše, rýchlosť do 3 km/h nemohla mať za následok taký náraz, ktorý by viedol k takej zlomenine. Ide o bežnú rýchlosť chodca. Ak by tomu tak bolo tak potom by sa prakticky každý   pád   pri   športovej   aktivite,   kedy   človek   vyvinie   podstatne   vyššiu   rýchlosť,   musel automaticky končiť zlomeninou. Pritom matka R. N. tvrdí, že po tom ako predným kolesom narazila do auta riadítka na bicykli sa vytočili doľava. Za danej situácie v žiadnom prípade nemohlo auto spätným zrkadlom naraziť do ľavej ruky R. N. a spôsobiť mu tak zranenie. Ak zrkadlo narazilo do ruky chlapca, tak mohlo naraziť iba do pravej ruky, ale tá zranená nebola.

Ani skutočnosť, že spätné zrkadlo na aute bolo prasknuté, neznamená to, že sa tak stalo v dôsledku nárazu do ruky chlapca. Vychádzajúc z fotografii č. 4 a 10 urobených pri rekonštrukcii k poškodeniu spätného zrkadla došlo najskôr nárazom do riadítok bicykla. Zranenie chlapca pri dopravnej nehode potvrdzujú iba jeho matka a svedok B. pričom vierohodnosť   ich   výpovedí   (najmä   svedka   B.)   je   nulová.   Súd   a   ani   znalec   MUDr.   M. nijakým   spôsobom   nezdôvodnili   ako   a   do   ktorej   časti   auta   došlo   k   nárazu   ľavej   ruky poškodeného a že by tento náraz mal za následok zlomeninu. Ak tento úrazový dej nie je preukázaný   nemožno tvrdiť,   že   úraz   poškodeného je v príčinnej   súvislosti   s dopravnou nehodou. Absurdný postup súdu pri hodnotení dôkazov dokresľuje tvrdenie súdu, že možnú príčinu   zranenia   poškodeného   spôsobom   ako   to   príkladmo   popisovala   sťažovateľka, považuje za absurdnú, nakoľko táto príčina nemá oporu vo výpovediach svedkov B. a N. zodpovedá   doterajšiemu   účelovému   hodnoteniu   dôkazov   súdom.   Odhliadnuc od (ne)hodnovernosti   výpovedi,   s   ktorými   by   príklad   uvádzaný   sťažovateľkou   mal   byť v rozpore,   súd   najmä   opomenul   skutočnosť,   že   nie   sťažovateľka   ako   obžalovaná   mala preukazovať, ako došlo k zraneniu poškodeného ale je to vecou orgánov činných v trestnom konaní a súdu, aby bez akýchkoľvek pochybnosti preukázali ako došlo k poraneniu ruky. Len   samotná   účasť   pri dopravnej   nehody   bez   preukázania   toho,   že   došlo   k   priamemu nárazu ľavej ruky do vozidla neznamená, že úraz vznikol v priamej súvislosti s dopravnou nehodou. Naopak vykonané dokazovanie svedči o tom, že po náraze bicykla do auta sa riadítka na bicykli stočili doľava a ľavá ruka poškodeného tak nemohla naraziť do auta. Uvedený záver preukázal aj obhajobou predložený dôkaz - záznam zo simulácie nárazu - ktorý bol na CD nosiči predložený odvolaciemu súdu a ktorý potvrdzuje závery znalcov o tom, že ku kontaktu automobilu a ľavej ruky poškodeného prakticky nemohlo dôjsť. 2/ Sťažovateľka musí ďalej konštatovať, že Krajský súd v Bratislave nepochybil len akceptovaním arbitrárneho rozhodovania prvostupňového súdu, ale sám sa dopustil hrubej svojvôle pri posudzovaní dôkazov.

Odvolací   súd   celkom   nepochopiteľne   a   irelevantne   zdôrazňuje,   že   obhajoba nenamietala znalecký posudok MUDr. M. ešte pred prvým rozhodnutím prvostupňového súdu. Ako táto okolnosť vplýva na rozhodnutie súdu, už súd neozrejmil. Sťažovateľke však vplyv tejto okolnosti na možné závery súdu uniká. Sťažovateľka sama o sebe, ani jej právny zástupca nemajú medicínske vzdelanie, preto k relevantnému spochybneniu záverov znalca (nie k súdom zrejme preferovanému absolútnemu spochybňovaniu všetkého už z princípu) mohlo dôjsť až po konzultácii s odborníkmi. Tí, ako je známe, ale svoj vzácny čas nemôžu poskytovať na počkanie.

Treba zdôrazniť, že obhajoba v rámci prvého odvolania spochybnila závery znalca MUDr. M. a už v prvom odvolacom konaní predložila znalecký posudok MUDr. S., ktorý rovnako ako neskorší posudok MUDr. B. závery MUDr. M. vyvrátil. Tretí znalecký posudok (autor MUDr. B.) bol potom predložený až v rámci druhého odvolacieho konania práve z dôvodu, že už znalecký posudok MUDr. S. (ktorý bol aj vypočutý) logicky a odborne vyvracia   nesprávnosti   posudku   MUDr.   M.   Obhajoba   preto   nemohla   očakávať,   že   súd opätovne svojvoľne bude vychádzať z posudku MUDr. M. Oprávnenosť týchto očakávaní napokon potvrdil aj ďalší znalecký posudok od MUDr. B.

Uvedená   nezmyselná   argumentácia   súdu   vyznieva   ešte   zvláštnejšie   v   spojitosti s absolútnou   absenciou   vecnej   argumentácie,   keď   odvolací   súd   sa   vo   všetkom   iba stotožňuje, ale na námietky uvedené v odvolaní nereaguje. Ide pritom o námietky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej.

Rovnako   argument   odvolacieho   súdu,   že   posudok   predlžený   pred   pojednávaním na odvolacom   súde,   bol   vyhotovený   až   8   rokov   po   dopravnej   nehode,   pričom   posudok znalca   MUDr. M. bol   vyhotovený   už   2   mesiace   po   nehode,   nemožno   uznať   za   logicky opodstatnený.   Obaja   znalci   vychádzali   iba   zo   zdravotnej   dokumentácie,   nie   z   osobne vykonaného vyšetrenia poškodeného. Závery z písomných dokumentov ale musia byť vždy totožné,   či   ide   o   posudzovanie   s   odstupom   mesiacov   alebo   rokov.   Naopak,   posudok vyhotovený s odstupom času môže využiť a zohľadniť medicínsky pokrok a nepochybne má možnosť vychádzať z väčšej databázy poznatkov a mal by byť teda kvalitnejší.

Ak odvolací súd zdôrazňuje, že MUDr. M. mal k dispozícii popis RTG snímok, je potrebné pre objektivitu dodať, že tieto popisy mali aj ostatní znalci a najmä to, že tieto popisy neobsahujú údaje, potrebné pre posúdenie príčin vzniku poranení, tieto sa do nich bežne   ani   neuvádzajú.   Zostáva   tak   faktom   (potvrdeným   MUDr.   S.   aj   MUDr. B.),   že bez konkrétnych RTG snímok v danom prípade nie je možné určiť spôsob vzniku poranenia, a teda ani preukázať vinu sťažovateľky,

K porovnaniu relevantnosti znaleckých posudkov sťažovateľka dáva do pozornosti, že   obaja   znalci,   ktorých   posudky   vyvracajú   závery   súdom   preferovaného   znaleckého posudku (dávam do pozornosti najmä str. 11 posudku MUDr. B.), sú znalcami z odboru úrazovej chirurgie, znalec MUDr. M. takúto odbornosť nemá. Nie je potom prekvapivé, pokiaľ   museli   obaja   znalci   konštatovať,   že   MUDr. M. nevykonal   znalecký   posudok dostatočne kvalitne. MUDr. S. v tejto súvislosti dokonca priamo uvádza, že posudok MUDr. M., resp. spôsob jeho vypracovania je s ohľadom na dobu zastaraný a nedostatočný. 3/ K   vyššie   uvádzanému   svojvoľnému   hodnoteniu   dôkazov   súdmi,   treba bezprostredne poukázať na absolútnu nehodnovernosť výpovedí svedkov N. a B.

Svedkyňa   N.   je   matkou   poškodeného   a   spoluzavinila   (podľa   názoru   súdu; v skutočnosti plne zavinila) predmetnú dopravnú nehodu. Svedkyňa N. tak má nielen osobný záujem na výsledku konania, ale hodnovernosť jej v konaní prednesených tvrdení výrazne znižuje skutočnosť, že svoju výpoveď opakovane menila, a to v podstatných veciach. Pokiaľ ide o svedka B., súdy priznávajú, že vypovedal nepravdivo o priebehu nehody, avšak   táto   skutočnosť   ho   údajne   nediskvalifikuje   z   možnosti   hodnoverne   vypovedať o neskorších   okolnostiach.   Tento   záver   môže   znieť   logicky   iba   potiaľ,   kým   súd   zatají skutočný rozmer nepravdivej výpovede svedka B. Svedok B. si pri popise nehody nepomýlil niektoré okolnosti, nepozabudol na niektoré skutočnosti, ani si v rámci prirodzenej ľudskej predstavivosti nedomyslel nejaký následok. Svedok B. sa prihlásil ako svedok a vypovedal ako svedok nehody, ktorú vôbec a ani na sekundu jej priebehu nevidel! V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že obaja dopravní znalci skonštatovali, že z pozície svedka B. fyzicky nebolo možné vidieť nehodu. Napriek tomu svedok B. opakovane súd klamal a   zavádzal a snažil sa vzbudiť dojem, že nehodu videl a že bol jej priamym svedkom. V skutočnosti, pokiaľ by aj bol v blízkosti miesta nehody, mohol sa k nehode odstať až po takom čase, že jeho výpoveď by nemohla byť relevantnou ani v otázke bezprostredného priebehu udalostí po nehode.

Svedok,   ktorý   uvedeným   spôsobom   opakovane   a   pod   prísahou   výslovne   klamal, nemôže byť dôveryhodný pri výpovedi v tej istej veci nielen v otázkach, pri ktorých sa jeho krivé svedectvo preukázalo, ale ani v žiadnych iných otázkach. Takýto charakter krivej výpovede totiž priamo preukazuje vzťah svedka k jednej zo strán, či iný dôvod zaujatosti. Opak   tvrdený   súdom,   žiaľ   nemožno   označiť   inak   ako   absolútne   nelogickú   myšlienkovú úvahu.   Z   dôvodu   kompaktnosti   a   lepšej   prehľadnosti   samotnej   sťažnosti   sťažovateľka v otázkach   konkrétnych   neprávd   uvádzaných   svedkom   B.   v   konaní   odkazuje   na   svoje priložené odvolanie zo dňa 25.5.2009 (časť 3/).

Z   vyššie   uvedených   námietok   je   podľa   sťažovateľky   zrejmé,   že   pochybenia všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a právnom posúdení veci,   ktoré   svojou   podstatou   a   rozsahom   odôvodňujú   záver,   že   zo   strany   súdov   došlo k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky.   Ignorovanie   dôkazov   (lekárskych   znaleckých posudkov) či preferovanie niektorých z nich bez relevantných dôvodov (výpovede svedkov, lekársky   posudok   MUDr.   M.),   vychádzanie   z   neexistujúcich,   resp.   v   spise   sa nenachádzajúcich údajných dôkazov (náraz automobilu do ľavej ruky poškodeného), sú takými pochybeniami odvolacieho súdu, ktoré napĺňajú znaky arbitrárnosti v rozhodovaní.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti   nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 128/2011 z 13. marca 2012, toto rozhodnutie zrušil, vrátil mu vec na nové konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažnosť obsahovala námietku porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   formulovala   námietku   porušenia   čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom však obsahovo argumentačná podstata sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vlastne predstavuje námietky sťažovateľky, resp. jej nesúhlas so   spôsobom vyhodnotenia dôkazov zo strany konajúcich súdov, ktorý sťažovateľka označila za spôsob svojvoľný.

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   hneď   v   úvode   poukázať na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie, keď sa úloha ústavného súdu   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (podobne   aj II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00,   I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V intenciách   uvedeného   teda   pristúpil   ústavný   súd   k preskúmaniu   namietaného rozhodnutia krajského súdu, venujúc pritom pozornosť len tej časti argumentačnej roviny sťažnosti, ktorá spĺňa ústavnoprávnu relevanciu zodpovedajúcu úlohe ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vo vzťahu k posudzovanému rozhodnutiu odvolacieho súdu konkrétne prezentovala námietku absencie vecnej argumentácie odvolacieho rozhodnutia, keď   sa   podľa   jej   názoru   krajský   súd   obmedzil   len   na stotožnenie   sa   so   závermi prvostupňového   rozhodnutia,   avšak   bez   toho,   aby   reagoval   na   odvolacie   námietky sťažovateľky obsiahnuté v podanom odvolaní majúce podľa sťažovateľky pre rozhodnutie zásadný význam.

Preskúmaním   sťažnosti   a meritórnych   rozhodnutí   tak   okresného   súdu,   ako   aj krajského súdu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 229/2008 z 10. januára 2011 uznal sťažovateľku vinnou zo spáchania trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „dňa 30.6.2004 v čase okolo 16.55 hod v D. na vozovke č. 1/63 v smere do obce R., smer na B. pred priechodom pre chodcov nevenovaním sa plne vedeniu vozidla, nesledovaním situácie v cestnej premávke a neprispôsobením rýchlosti jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a iným okolnostiam, ktoré mohla predvídať, spôsobila dopravnú nehodu tým, že na motorovom vozidle zn. V. červenej farby zrazila mal. R. N., ktorý prechádzal vozovku z ľavej strany na pravú vo vzdialenosti minimálne 90 cm pred priechodom pre chodcov tak, že   sedel   na bicykli,   ktorý   tlačila   vedľa   seba   jeho   matka   M.   N.,   čím   bola   mal.   R.   N. spôsobená   zlomenina   oboch   kostí   ľavého   predlaktia   s   posunom   úlomkov,   ktoré   si vyžadovalo dlhotrvajúce liečenie, pričom obžalovaná A. H. bezprostredne po dopravnej nehode z miesta činu ušla a neposkytla poškodenému R. N. žiadnu pomoc, hoci tak urobiť mohla, čím svojím konaním porušila ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/, § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách..

V odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľka prezentovala argumentáciu, v ktorej dôvodila vecnou nesprávnosťou rozsudku danou chybnou aplikáciou zásad trestného konania (zásady prezumpcie neviny a zásady voľného hodnotenia dôkazov), čím mal podľa sťažovateľky porušiť okresný súd jej právo na spravodlivý proces, pretože podľa   jej   názoru „rozsudok   v časti   ako   došlo   k zraneniu   mal.   R.   N.   nemá   žiadne odôvodnenie“. Sťažovateľka namietala, že sa nedopustila skutkov kladených jej za vinu, pretože podľa skutkovej vety mala „zraziť“ poškodeného, no takto použitý výraz podľa sťažovateľky   je   nesprávny,   nezodpovedá   preukázanému   priebehu   dopravnej   nehody a navodzuje dojem, že auto narazilo do chodca, čo nie je podľa vyjadrenia sťažovateľky pravda,   keďže   podľa   nej   z dosiaľ   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   došlo   k nárazu predného kolesa bicykla do bočnej strany auta. Sťažovateľka v podanom odvolaní ďalej spochybňovala   závery   znaleckého   posudku   znalca   z odboru   zdravotníctva   pribratého do konania orgánmi činnými v trestnom konaní podľa § 142 Trestného poriadku (ďalej len „znalec   pribratý   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní“),   keď   poukazovala   na   odborné stanovisko znalca obstarané obhajobou, ktoré malo vyvrátiť   závery znaleckého posudku znalca   pribratého   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní, s   čím   sa   podľa   nej   okresný   súd nevysporiadal.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   To   128/2011   z 13.   marca   2012   odvolanie sťažovateľky   v zmysle   §   319   Trestného   poriadku   ako   nedôvodné   zamietol   konštatujúc súladnosť procesu dokazovania prvostupňového konania s ustanoveniami § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku, ako aj splnenie náležitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle požiadaviek ustanovení § 168 Trestného poriadku.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že po zrušení pôvodného (v poradí prvého) rozsudku bol prvostupňovému súdu uložený nadriadeným súdom pokyn, aby tento vzhľadom   na   existenciu   dvoch   diametrálne   odlišných   znaleckých   posudkov   (z odboru cestnej   dopravy)   k totožnej   otázke   vykonal   dokazovanie   oboma   znaleckými   posudkami a v prípade, že sa nepodarí odlišnosť záverov znaleckých posudkov odstrániť, aby v súlade s ustanovením § 147 Trestného poriadku pribral okresný súd znalecký ústav pre účely ich preskúmania.

Krajský súd vo svojom uznesení z 13. marca 2012 konštatoval, že uvedený pokyn bol prvostupňovým súdom riadne splnený, pričom okresný súd vo svojom rozsudku na závery znaleckého posudku   (z odboru   cestnej   dopravy) pribratého Ústavu   súdneho inžinierstva Žilina (ďalej len „ústav“) reagoval.

V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na jednotlivé výpovede   a vykonané dôkazy.

V úvode prezentoval krajský súd výpoveď sťažovateľky a uviedol: „Obžalovaná   A.   H.   sa   od   začiatku   bráni   tým,   že   k   nehode   určite   nedošlo na priechode pre chodcov s tým, že možno nárazník jej vozidla prekrýval priechod, ale rozhodne kolesami na priechode nebola. Keď zbadala cyklistku, ktorá podľa obžalovanej jazdila na bicykli mimo priechodu pre chodcov a na kormidle mala maloleté dieťa, začala prudko brzdiť. Po kolízii s cyklistkou, ktorá z bicykla zoskočila, videla, že táto stojí vedľa chodníka, a keďže na vozidle mala len prasknuté spätné zrkadlo a podľa nej nikto nebol zranený,   lebo   nepočula   cyklistku   a   ani   dieťa   kričať   od   bolesti,   nastúpila   do vozidla a z miesta kolízie odišla. Domnieva sa, že cyklistka do jej vozidla narazila, ale nevedela povedať či v čase nárazu jej auto stálo, alebo bolo v pohybe.“

V ďalšom   bode   popísal   odvolací   súd   výpoveď   priamej   svedkyne   (matky poškodeného maloletého dieťaťa):

„Svedkyňa M. N. k priebehu nehody zotrvala na tvrdení, že uvedený deň tlačila bicykel, na ktorom sedel jej syn. Predtým ako prechádzala cez vozovku sa presvedčila, či nejde auto a videla jedno vozidlo, ktoré bolo ďaleko. Prechádzala po prostriedku priechodu pre chodcov, nepočula brzdenie, len pocítila náraz auta do predného kolesa bicykla, pričom ju náraz otočil doľava a koleso bicykla bolo úplne rozbité. Syn z bicykla nespadol, zoskočil, sadol si do trávy a kričal od bolesti, pretože bol zranený. Potvrdila, že vodička z auta vystúpila, pristúpila k nej a synovi, ktorý od bolesti plakal a nastúpila späť do auta a odišla preč.“

Ďalej   krajský   súd   prezentoval   výpoveď   druhého   priameho   svedka,   ktorého vyjadrenie konajúce súdy považovali za relevantné. Na tomto mieste krajský súd uviedol: „Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý svedok JUDr. M. B., ktorý zotrval na tvrdení, že z miesta, kde svojim autom zastal, dostatočne videl priebeh dopravnej nehody, keď došlo k zrážke vozidla s osobou vedúcou bicykel. S absolútnou istotou vyhlásil, že k nehode došlo na priechode pre chodcov a auto obžalovanej celými prednými kolesami stálo na priechode. Potvrdil aj to, že obžalovaná z auta vystúpila, zisťovala, či je niekto zranený a následne svojim autom odišla. Svedok zotrval aj na tvrdení, že vozidlo obžalovanej dlho brzdilo kým zastalo.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia prezentoval ako relevantné závery znaleckého posudku   znalca   z odboru   cestnej   dopravy   pribratého   do   konania   orgánmi   činnými v trestnom konaní, kde uviedol:

„V   posudku   znalec   konštatoval,   že   k   nehode   došlo   na   priechode   pre   chodcov z dôvodov, že motorové vozidlo zanechalo brzdnú stopu, pričom vzhľadom na konštrukčné riešenie   vozidla   brzdné   stopy   zanechali   zadné   kolesá.   Zvažoval   aj   to,   že   brzdné   stopy zanechali predné kolesá a konštatoval, že k stretu došlo na priechode pre chodcov, aj keď v inej jeho šírke. Uvažoval aj o dvoch alternatívach prechodu cyklistky cez vozovku (to, že na bicykli jazdila a aj to, že ho tlačila) a pre obe alternatívy dospel k záveru, že príčinou nehody   bola   nesprávna   technika   jazdy   vodičky   motorového   vozidla   t.   j.   obžalovanej. Nepripustil možnosť, že brzdnú stopu zanechali predné kolesá, ale aj keby tomu tak bolo, podľa znalca k stretu by došlo maximálne vo vzdialenosti jeden meter pred priechodom.“

K druhému znaleckému posudku znalca z odboru cestnej dopravy,   predloženému obhajobou krajský súd uviedol:

„Odvolaciemu   súdu   bol   dňa   1.10.2009   obžalovanou   doručený   znalecký   posudok znalca Ing. J. Z., ktorý bol vypracovaný na podnet obhajoby a v záveroch ktorého znalec uviedol, že podľa jeho zistení k stretu bicykla s autom došlo 1,7 metra pred vyznačeným priechodom pre chodcov, nakoľko brzdné stopy zanechali predné kolesá vozidla a vozidlo zanechalo brzdné stopy počas plného brzdného spomalenia. Zhodne ako Ing. J. K. považuje tvrdenie svedka JUDr. M. B., že videl priebeh dopravnej nehody z technického hľadiska za neprijateľné.

Rozdielne od znaleckého posudku Ing. J. K. konštatuje, že technika jazdy auta bola v čase nehody v súlade s pravidlami cestnej premávky, nakoľko cyklistka svojim spôsobom prechodu cez vozovku vytvorila vodičke z technického hľadiska prekážku náhlu a vodička nemohla dopravnej nehode zabrániť.“

Krajský súd s dôrazom poukázal na znalecký posudok ústavu pribratého okresným súdom   v súlade   s jeho   pokynom   (vzhľadom   na   odlišné   závery   zmienených   znaleckých posudkov z odboru cestnej dopravy, teda pre účely vypracovania „objektívneho posudku“). Krajský   súd   odkázal   na   tieto   ťažiskové   závery   znaleckého   posudku   ústavu vykonaného aj priamym výsluchom na hlavnom pojednávaní:

«Vodička   v   prípade   rýchlosti   52,1   km/hod.   by   pri   danej   oneskorenej   reakcii 0,5 sekundy stále nemala možnosť zabrániť dopravnej nehode.

V prípade variantu A (cyklistka bicykel tlačila vedľa seba): by vodička pri danej oneskorenej reakcii 0,5 sekundy zabránila dopravnej nehode v prípade, že by vozidlo viedla rýchlosťou o 2 km/hod, nižšou ako počas nehodového deja. Ak vychádzame z rýchlosti 57 km/hod. tak by sa musela pohybovať rýchlosťou 55 km/hod. a ak by sa pohybovala rýchlosťou 52,1 km/ hod. tak by musela ísť rýchlosťou 50,1 km/hod.

V prípade variantu B (cyklistka sedela na bicykli a prechádzala tak vozovku): by sa vodička pre zabránenie musela pohybovať rýchlosťou cca o 8 km/ hod. nižšou ako počas nehodového deja. Na otázku obhajcu znalec uviedol: „vzdialenosť zrážky 90 cm od začiatku prechodu pre chodcov bola v prípade variantu A)   podľa údajov zameraných na mieste dopravnej nehody ako aj zohľadnením charakteru poškodením vozidla a bicykla pričom sa jedná o minimálnu vzdialenosť a skutočná vzdialenosť mohla byť aj väčšia“.»

Krajský   súd   upriamil   pozornosť   na   podľa   jeho   vyjadrenia   jednoznačný   záver znaleckého posudku pribratého ústavu:

„V oboch variantoch priebehu nehodového deja by vodička vozidla V. dopravnej nehode zabránila takým spôsobom, ak by reagovala na chodkyňu resp. na bicyklistku skôr (o cca 0,1 s - v prípade variantu A) a cca 0,45 s -prípade variantu B)). V prípade variantu A)   reagovala   vodička   vozidla   V.   na   chodkyňu   tlačiacu   bicykel   v okamihu,   kedy   sa od bicyklistky nachádzala cca 32,3 m. Ak by vodička v čase tesne pred týmto okamihom sledovala   dopravnú   situáciu   odkiaľ   vstupovala   chodkyňa   tlačiaca   bicykel,   potom   mala technickú možnosť reagovať o cca 0,5 sekundy skôr. V takomto prípade mohla vodička vozidla V. dopravnej nehode zabrániť skoršou reakciou.“

Krajský   súd   na   tomto   mieste   dodal,   že   otázka,   či   rýchlosť   57   km/h   v začiatku nehodového   deja   (aj   keď   na   danom   úseku   bola   v inkriminovanom   čase   povolenou maximálnou   hranicou   rýchlosť   60   km/h)   v blízkosti   riadne   označeného   priechodu pre chodcov bola rýchlosťou primeranou, je otázkou právneho posúdenia.

K odvolacím   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   znaleckého   dokazovania v odbore zdravotníctvo krajský súd uviedol:

„Čo sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu a znaleckého posudku MUDr. M. M., odvolací súd dodáva, že znalec bol vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 15.1.2009 (!) a vo   vzťahu   k   posudku   obhajoba   námietky   nemala.   Po   zrušení   veci   krajským   súdom z dôvodu   vyjasnenia   odlišných   stanovísk   dvoch   znalcov   z   odboru   dopravy,   obhajoba zadovážila   do   spisu   odborné   vyjadrenie   znalca   MUDr.   J.   S.,   ktoré   bolo   na   hlavnom pojednávaní   oboznámené,   pričom   obhajca   nežiadal   o   výsluch   znalca   a   tiež   opätovne nežiadal o vyjadrenie k tomuto odbornému vyjadreniu stanovisko znalca MUDr. M. M., pričom je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa so závermi odborného vyjadrenia v kontexte   so   závermi   znalca   MUDr.   M.   M.   riadne,   dôsledne   a   podrobne   vysporiadal (str. 14-15 rozsudku) a s týmito závermi sa stotožňuje aj nadriadený súd.“

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   1   T/229/2008   z 10.   januára   2011 v spomínanej argumentácii (s. 14 – 15 rozsudku) uviedol, že závery odborného vyjadrenia znalca   z odboru   zdravotníctva   predloženého   obhajobou   v konfrontácii   s ďalšími zhromaždenými dôkazmi neobstoja. V prvom rade okresný súd poukázal na to, že tieto závery ani nie sú v podstatných skutočnostiach rozporné so závermi znaleckého posudku obstaraného orgánmi činnými v trestnom konaní a že toto odborné vyjadrenie obstarané obhajobou   konštatuje   iba   pravdepodobnosť   vzniku   zranení   poškodeného   následkom nepriameho násilia (pádom z bicykla), pričom znalec v ňom sám uvádza, že takýto záver by usudzoval, pokiaľ by nepoznal výpovede svedkov, ktoré naopak podľa názoru okresného súdu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti potvrdzujú vznik zranenia poškodeného pôsobením priameho násilia pri dopravnej nehode. Okresný súd upozornil, že aj v súvislosti s uvedeným konštatovaním však vzbudzuje pochybnosti o nezaujatosti znalca v prospech sťažovateľky, jeho ďalšie tvrdenie, nápadne konformné s obranou sťažovateľky, a síce že je pravdepodobné, že poškodený spadol na ľavú končatinu neskoršie (čo považoval okresný súd   za   absurdné   tvrdenie).   Okresný   súd   zdôraznil,   že   tvrdenie   tohto   znalca o nepravdepodobnosti   vzniku uvedeného zranenia pôsobením   priameho násilia z dôvodu nezaznamenania vonkajších prejavov na koži predlaktia v mieste zlomeniny poškodeného vyvracia   konštatovanie   znalca   pribratého   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   a síce   že uvedené zranenie mohlo vzniknúť aj pri priamom náraze, a to bez rany s podliatinou.

Krajský   súd   svoje   stanovisko   k predmetným odvolacím   námietkam argumentačne uzavrel   takto: „Predmetná   trestná   vec   okresného   súdu   bola   opätovne   na   podklade odvolania   obžalovanej   predložená   krajskému   súdu   a   to   dňa   30.8.2011   (!).   Z   dôvodu ochorenia obžalovanej bol termín verejného zasadnutia určený na 13.3.2012. Dňa 9.3.2012 (dva   dni   pre   termínom   zasadnutia)   obhajca   predložil   nový   znalecký   posudok   ohľadne zranení poškodeného mal. R. N. vypracovaný MUDr. M. B., v ktorom znalec konštatoval, že ani v znaleckom posudku MUDr. M. M. a ani v posudku MUDr. J. S. nie sú bližšie popísané lomné línie zlomenín oboch kostí, pričom z RTG snímky - ktorá podľa jeho názoru už je zoskartovaná by sa táto skutočnosť preukázala, ale bez snímky RTG nie je možné presne určiť mechanizmus vzniku zranení poškodeného maloletého. Vyslovil skôr presvedčenie, že zranenie maloletého mohlo byť spôsobené dopadom resp. pádom z bicykla na zem. Teda i napriek tomu, že konštatuje, že bez snímky RTG nie je možné bližšie určiť mechanizmus zranení poškodeného - uvádza, že pravdepodobne toto vzniklo pádom na zem. (!) Zároveň vyčíta MUDr. M. M., že znalecký posudok vypracoval 2 mesiace po dopravnej nehode, ale sám znalec MUDr. M. B. posudok vypracoval po 8 rokoch od dopravnej nehody.(!) K uvedenému krajský súd dodáva, že znalec MUDr. M. M. mal k dispozícii lekársku správu   s   popisom   RTG   snímok   z   chorobopisu   č.   2036/2004   a   preto   znalecký   posudok vypracovaný len dva mesiace po dopravnej nehode považuje za správny, objektívny a tiež sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej rozobral závery týkajúce sa zranení poškodeného maloletého R. N.“

Odvolávajúc   sa   na   jednotlivé   prezentované   dôkazné   východiská   krajský   súd formuloval   čiastkový   skutkový   záver,   a síce   že   sťažovateľka   viedla   vozidlo   rýchlosťou 57 km/h na začiatku nehodového deja nachádzajúc sa pritom na úseku označenom jednak zvislou, tak aj vodorovnou značkou ako priechod pre chodcov, pričom nevenovaním sa plne vedeniu vozidla (nesledovaním situácie v cestnej premávke) a neprispôsobením rýchlosti jazdy   svojim   schopnostiam   a vlastnostiam   vozidla   a tiež   okolnosti   výskytu   priechodu pre chodcov v tesnej blízkosti porušila ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) a § 15 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   315/1996   Z.   z.   o premávke   na   pozemných komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z uvedeného   kvalifikoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu, ktorým uznal sťažovateľku vinnou z označených trestných činov, ako vecne správne.

Úlohou ústavného súdu bolo predovšetkým posúdiť, či výkon právomoci krajského súdu,   konkrétne   kvalita   obsahu   jeho   rozhodnutia, zodpovedá   požiadavkám   kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   konštatoval,   že   po   zrušení   predchádzajúceho rozsudku   bolo   okresným   súdom   dokazovanie   doplnené   v potrebnom   rozsahu   v súlade s pokynmi odvolacieho súdu a v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu zakotvenou   v §   2   ods.   10   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   považoval   prvostupňové rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z § 168 Trestného   poriadku,   preto   sa   naň   v podrobnostiach   odvolal.   Napriek   takto   zvolenému postupu neopomenul krajský súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu.   Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového   rozhodnutia   doplnil   podrobnú   argumentáciu   reflektujúcu   na   základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľky.

Krajský   súd   kvalifikoval   postup   okresného   súdu,   ktorý   formuloval   podrobné a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých znaleckých posudkov   a výpovedí svedkov, ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia dôkazov   (§   2   ods.   12   Trestného   poriadku)   poukazujúc   pritom   na   skutočnosť,   že prvostupňový súd zohľadnil oba znalecké posudky z odboru cestnej dopravy (tak znalecký posudok obstaraný orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj znalecký posudok obstaraný obhajobou) a pre posúdenie ich objektívnosti obstaral v súlade s pokynom odvolacieho súdu znalecký   posudok   ústavu,   ktorým   formulovaný   variant   dopravnej   nehody   považoval za jednoznačný a dostatočne preukázaný, ktorý si ako taký pre účely ustálenia skutkového stavu   osvojil   a na   základe   ktorého   vyvodil   skutkový   záver   ako   východiskový   základ pre svoje rozhodnutie.

Krajský súd podporil aj záver prvostupňového súdu, ktorým tento vyvrátil obhajobu sťažovateľky týkajúcu sa otázky vzniku zranení poškodeného, ktorú opierala sťažovateľka o ňou obstarané odborné stanovisko znalca z odboru zdravotníctva. Krajský súd na tomto mieste poukázal na časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku, kde okresný súd podrobne interpretoval   a vyhodnotil   nedôveryhodnosť   a zároveň   vecnú   nesprávnosť   záverov   tohto stanoviska, a to jednak v kontexte relevantných svedeckých výpovedi, ako aj v kontexte záverov znaleckého posudku znalca pribratého orgánmi činnými v trestnom konaní.

Krajský   súd   teda   na   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľky   reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   (aj prostredníctvom   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku)   zrozumiteľne   a   bez   zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľky.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, obsahuje   dostatočne   náležité   a zrozumiteľné   vysvetlenie   svojich   skutkových   a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľky. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základných práv sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto   konštatuje   kvalitu   jeho   rozhodnutia   ako   súladnú   s obsahom   označených   článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013