znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   B.   a J.   B.,   obaja bytom   T.,   zastúpených   advokátom JUDr. M. C., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2011   doručená   sťažnosť   M.   B.   a J.   B.,   obaja   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), pre namietané   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   31.   marca   2010   Okresný   súd   Trnava   vydal rozsudok   sp.   zn.   9   C   39/2010,   ktorým   vyhovel   návrhu   navrhovateľa   v prevažnej   časti a zaviazal   sťažovateľov   na   zaplatenie   sumy   447,59   €   spolu   s poplatkom   z omeškania, vo zvyšnej   časti   návrh   zamietol.   Proti   predmetnému   prvostupňovému   rozsudku podali sťažovatelia   10. mája   2010   odvolanie.   Konanie   sa   vedie   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 24 Co 241/2010. Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „od uvedenej doby Krajský súd Trnava   vo   veci   nekoná   a do   dnešného   dňa,   t.   j.   rok   a sedem   mesiacov   od   začiatku odvolacieho   konania   o tomto   odvolaní   nerozhodol“,   čím   dochádza   k porušovaniu   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli, že v priebehu odvolacieho konania sa snažili urýchliť priebeh konania, a to „osobnou intervenciou u predsedkyne súdu, ako i písomnou žiadosťou   dňa 24. 01. 2011, ktorou sme žiadali urýchlené vybavenie odvolania a ktorá obsahovo bola sťažnosťou na prieťahy v konaní. Na uvedenú žiadosť nám predsedkyňa súdu odpovedala listom zo dňa 22. 02. 2011, v ktorom poukázala na vysoký počet riešených vecí a vyslovila predpoklad, že v našej veci sa bude rozhodovať v druhom až treťom štvrťroku 2011.“.

Sťažovatelia podali aj sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 1. júna 2011, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 258/2011 zo 16. júna 2011 ako zjavne neopodstatnená.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovatelia tvrdia, že postupom krajského súdu v napadnutom   konaní   dochádza   k porušovaniu   ich   označených   práv,   preto   žiadajú,   aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby krajskému súdu   prikázal v predmetnej   veci   konať bez zbytočných   prieťahov a aby priznal finančné zadosťučinenie každému zo sťažovateľov v sume 800 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľov konštatuje, že ju bolo potrebné odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totiž vyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I.   ÚS   35/01,   III. ÚS   103/05). V   prípade,   keď   ústavný   súd zistil,   že charakter   postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania (rok a pol) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľov, preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).

Pri   rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru   odvolacieho konania, kde úlohou   odvolacieho   súdu   je   preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   prvostupňového   súdu, pričom   z   hľadiska   početnosti   úkonov   viditeľných   z   pohľadu   sťažovateľov, napr. pojednávaní,   je   potrebné   mať   na   zreteli   fakultatívnosť   nariadenia   pojednávania odvolacím súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov).   Skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   nedošlo k nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Povaha odvolacieho konania spočíva v posudzovaní relevantnosti námietok uvedených sťažovateľmi v odvolaní a vzhľadom na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 22. februára 2011, z ktorého je zrejmé aj to, že „ide o rozsiahly spisový materiál, na ktorého naštudovanie a rozhodnutie je potrebný   primeraný   čas“,   ústavný   súd   nepovažoval   dĺžku   odvolacieho   konania (od predloženia súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 14. júna 2010, ktorým začína odvolacie konanie na odvolacom súde, pozn.) do podania tejto sťažnosti (14. decembra   2011),   t.   j.   rok   a šesť   mesiacov,   za   nesúladnú   s označenými   právami sťažovateľov. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľov,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľom obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012