znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s právami podľa čl. 1, čl. 9 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1259/10-12 zo 7. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), bez právneho zastúpenia, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“ ) v spojení s právami podľa čl. 1, čl. 9 a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a   vyrozumením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 1259/10-12 zo 7. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 3. januára 2011 generálnej prokuratúre podnet, ktorým žiadal preskúmanie zákonnosti a správnosti postupu prokurátora Krajskej prokuratúry   v   Žiline   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   v   ktorom   zároveň   vyslovil podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov   uvedeného   prokurátora.   Prokurátor   krajskej prokuratúry   v   uznesení   č.   k.   1   Kn   232/10-7   zo   14.   decembra   2010   uvádzal   podľa sťažovateľa nepravdivé tvrdenia týkajúce sa sťažovateľových podaní o trestných činoch funkcionárov   vysokej   školy,   na   ktorej   absolvoval   doktorandské   štúdium.   Prokurátor generálnej prokuratúry vo vyrozumení č. k. IV/1 Gn 1259/10-12 zo 7. marca 2011 oznámil sťažovateľovi,   že   jeho   opakovaný   podnet   považuje   za   vybavený   a   bez   prijatia   ďalších opatrení   ho   ako   nedôvodný   odkladá.   Týmto   oznámením   porušil   prokurátor   generálnej prokuratúry základné práva a slobody sťažovateľa, tak ako to uviedol vo svojej sťažnosti:«1. GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č., PhD., ktorého pochybenia som označil v kapitole I. tejto sťažnosti a v prílohách k tejto sťažnosti, porušila čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Keďže v mojom prípade išlo o moje poškodenie trestnými činmi, domáhal som sa môjho práva na prokuratúrach sústavy GP SR, ktoré mali dôvodne toto domáhanie sa mojich práv postúpiť trestnému súdu, pred ktorým   majú   zastupovať   štát.   Týmto GP SR   zároveň porušila   aj   článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 04. XI. 1950 (právo na spravodlivé súdne konanie).

2. GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č., PhD., ktorého pochybenia som označil v kapitole I. tejto sťažnosti a v prílohách k tejto sťažnosti, porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zo 04. XI. 1950 (právo na účinný opravný prostriedok), čím zároveň porušila článok 1 Dohovoru (záväzok dodržiavať ľudské práva).

3. Keďže GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č., PhD. zmarila zároveň objektívne predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré som vzniesol požiadavku v mojom podaní zo dňa 03. 01. 2011, týmto GP SR zároveň porušila právo podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR (nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom).

4. GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č., PhD., ktorého pochybenia som označil v kapitole I. tejto sťažnosti a v prílohách k tejto sťažnosti,   porušila   -   popieraním   obmedzovania   slobody   vyznania   oponentom   mojej písomnej práce k dizertačnej skúške prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD., učiteľmi a funkcionármi K., aj inštančne nižšie postavenými orgánmi činnými v trestnom konaní - článok 24 od. 1, 2 Ústavy SR (právo na slobodu vyznania) a článok 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva).»

Vo svojej sťažnosti uvádza tento návrh na rozhodnutie vo veci samej:„1.   A   preto   žiadam   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky preskúmanie   namietnutého   porušenia   mojich   garantovaných   práv   a   slobôd   označeného v časti II. tejto ústavnej sťažnosti.

2.   Podľa   článku   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   o   vyslovenie   nezákonnosti   a   o   zrušenie   rozhodnutia   GP   SR   - vyrozumenia IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011.

3.   Podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Keďže prokurátor GP   SR   fakticky   zmaril jeho vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 o dňa 07. 03. 2011 bezchybné konanie o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z, ktorú som požadoval tiež podaním podaným dňa 03. 01. 2011 na GP SR, žiadam túto náhradu škody v plnej miere od Generálnej prokuratúry SR. (Organizačnému a kontrolnému odboru GP SR síce prokurátor doc. JUDr. J. Č., PhD. moju požiadavku o satisfakciu odstúpil, no predbežne už o nej rozhodol negatívne, čo tento odbor bude akceptovať). Dovedna táto požadovaná suma v mojom podaní zo dňa 03. 01. 2011 pre GP SR činila 480 000,- EUR (slovom: Štyristoosemdesiattisíc EUR). Túto sumu aj podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR teda žiadam od GP SR.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 24 ods. 1 ústavy sa zaručujú sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

Podľa čl. 24 ods. 2 ústavy každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo   vieru   buď   sám,   buď   spoločne   s   inými,   súkromne   alebo   verejne,   bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 1 dohovoru Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I dohovoru.

Podľa   čl.   9   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne, alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa odseku 2 ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa odseku 2 prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo. Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

1.   V   bode   1   ústavnej   sťažnosti   označenom   ako „II.   Porušené   právo   a sloboda“ smeruje sťažnosť proti vyrozumeniu generálnej prokuratúry č. k. IV/1Gn 1259/10-12 zo 7. marca 2011, ktorým generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa vo veci jeho žiadosti o preskúmanie zákonnosti a správnosti postupu prokurátora krajskej prokuratúry.

Sťažovateľ   namieta,   že   týmto   vyrozumením   generálna   prokuratúra   porušila   jeho právo   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   keďže bol   poškodený   trestnými činmi,   a preto   mala prokuratúra postúpiť ich prerokovanie trestnému súdu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že prokurátor generálnej   prokuratúry   vybavil   žiadosť   sťažovateľa   zákonným   spôsobom,   keď   nezistiac dôvody   na   prijatie   ďalších   opatrení   podnet   sťažovateľa   ako   nedôvodný   odložil.   Preto sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   jej   časti,   ktorá   nenesie   známky   arbitrárnosti   ani   zjavnej neodôvodnosti, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a   slobody   podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu   bolo vyhovené.   Ak   dôkazy,   ktoré   boli   vykonané v   predchádzajúcom konaní, nedávajú dostatočný podklad na vznesenie obvinenia, na vedenie trestného stíhania, resp.   na   jeho   pokračovanie   v   trestnom   stíhaní,   generálna   prokuratúra   nie   je   podľa ustanovení Trestného poriadku ani zákona o prokuratúre oprávnená podať vo veci obžalobu, ani nariaďovať a vykonávať opatrenia, ktoré by viedli k začatiu trestného stíhania. Sťažovateľ má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaním generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   naša   ústava   negarantuje   nikomu   „právo   na   trestné   stíhanie iného“.

2.   V   ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   a   poukazuje   na   skutočnosť,   že generálna prokuratúra porušila zároveň aj čl. 1 dohovoru.

K tejto časti sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa toto ustanovenie dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd zistil, že sťažovateľovi   bola   poskytnutá   možnosť   opätovne   požiadať   o preskúmanie   rozhodnutí prokuratúru.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre i Trestného poriadku. To, že po posúdení všetkých okolností prípadu generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl.   13   dohovoru   (obdobne   napr.   III.   ÚS   324/05).   Konanie   generálnej   prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti navrhol vysloviť aj porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy,   pričom   však   svoju   sťažnosť   vo   vzťahu k nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   postupom   generálnej   prokuratúry riadne neodôvodnil, právne relevantným spôsobom nekonkretizoval, v čom mu mala byť spôsobená   škoda   napadnutým   postupom   generálnej   prokuratúry.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože ústavný súd pri svojej   rozhodovacej   činnosti   berie   do   úvahy   vznesené   námietky,   ktorých   súladnosť posudzuje   s rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   a ústavou   a medzinárodnými   zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Keďže námietky neboli vznesené, nemohol ani posúdiť ich súladnosť. V tejto časti sťažnosť nemá náležitosti predpísané zákonom.

4. Ústavný súd sa napokon zaoberal aj návrhom sťažovateľa vysloviť porušenie jeho práv a slobôd podľa čl. 24 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 9 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv vyrozumením prokurátora generálnej prokuratúry bez toho, aby svoje   námietky   bližšie   zdôvodnil.   Z   podania   sťažovateľa   nevyplynula   žiadna   vecná súvislosť medzi napadnutým vyrozumením generálnej prokuratúry a označenými právami a slobodami. Bolo teda bez ďalšieho právneho významu tieto námietky preskúmavať bez spojenia   s   ich   adekvátnym   odôvodnením.   Preto   aj   v   tejto   časti   ústavný   súd   odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   namieta   nesprávnosť   stanoviska   generálnej prokuratúry,   keďže   táto   si   neosvojila   právne závery   sťažovateľa   a   nepostupovala   v   ich zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru.   Bolo   vecou   uváženia   generálnej   prokuratúry,   či   podnetu sťažovateľa   vyhovie,   alebo nie.   Preto   negatívne   stanovisko   nemožno   považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Napokon   ústavný   súd   dodáva,   že   ústavná sťažnosť   sťažovateľa   trpí   nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd konštatuje, že väčšina tvrdení sťažovateľa nie je riadne odôvodnená   a ústavný   súd   nemôže   rozhodovať   o námietkach,   ktoré   neboli   vznesené. Preskúmavané   rozhodnutie   generálnej   prokuratúry   je   správne   a zlúčiteľné   s ústavou a medzinárodnými   záväzkami   obsiahnutými   v medzinárodných   zmluvách   o ľudských právach.

Ústavný súd však najmä vzhľadom na existenciu dôvodov na odmietnutie sťažnosti už   pri   predbežnom   prerokovaní   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľa na odstránenie uvedených nedostatkov jeho podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011