znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (predtým I., s. r. o.), V., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., M., pre namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 NcC 55/2006 z 24. októbra 2006 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Co 1/2008 z 2. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., V.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (predtým I., s. r. o.), V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   Mgr. M.   B.,   M.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 55/2006 z 24. októbra 2006 a postupom a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   5 Co   1/2008 z 2. apríla 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že:

„Dňa 17. 8. 2006 bola Okresnému súdu v Martine doručená námietka zaujatosti sudcu   v   tomto   konaní,   táto   námietka   bola   podaná   žalobcami   v   rade   1/   a   v   rade   2/ resp. ich právnym   zástupcom.   Jej   obsahom   bola   namietaná   zaujatosť   zákonného   sudcu v konaní a to z dvoch dôvodov:

1.   z   dôvodu   že   koncipient   právneho   zástupcu   spoločnosti   JUDr.   W.   F. Mgr. M. H. je v blízkom priateľskom vzťahu so zákonným sudcom JUDr. M. D.

2. z dôvodu že matka navrhovateľov je pracovníčkou Okresného súdu v Martine. Po obdržaní tejto námietky urobil sudca nasledovné úkony v konaní:

- spísal úradný záznam o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatý (č. l. 87 predmetného spisu)

-   vec   predložil   na   vyjadrenie   ostatným   sudcom   Okresného   súdu   v   Martine na vyjadrenie (č. l. 88 predmetného spisu) a títo sa vyjadrili (č. l. 89 - 91 predmetného spisu).

- predložil spis na rozhodnutie nadriadenému súdu (č. l. 92 predmetného spisu). O veci rozhodoval Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8NcC/55/2006 a rozhodol   Uznesením   na   č.   l.   8NcC/55/2006-95,   ktoré   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa, JUDr. W. F. doručené dňa 15. 12. 2006. Krajský súd v predmetnom uznesení rozhodol že všetci sudcovia OS Martin sú vylúčení z prejednávania a rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 7 C 286/05 a vec prikázali na ďalšie konanie   a   rozhodnutie   Okresnému   súdu   v   Ružomberku.   V odôvodnení   predmetného uznesenia súd zhrnul obsah námietky zaujatosti, následne uviedol, že sa všetci sudcovia OS Martin cítia zaujatí z dôvodu priateľského vzťahu k matke navrhovateľa v rade 1/, ktorá je pracovníčkou OS Martin, okrem zákonného sudcu JUDr. D., ktorý sa k veci nevyjadril. Následne   súd   odcitoval   znenie   ustanovenia   § 14 ods.   1   OSP   a   §   15a   OSP   a   následne dôvodil, že síce námietka bola podaná po lehote uvedenej v § 15a ods. 2 OSP, ale napriek tomu onej rozhodne a vzhľadom na priateľský vzťah sudcov k matke navrhovateľa v rade 1/, ktorá je pracovníčkou OS Martin a vzhľadom na odstránenie pochybností a nestranného rozhodnutia vylúčil všetkých sudcov OS Martin. Súd sa nezaoberal námietkou spočívajúcou v   údajnom   priateľskom   vzťahu   zákonného   sudcu   a   koncipienta   právneho   zástupcu sťažovateľa, pravdepodobne z dôvodu, že toto tvrdenie navrhovatelia nepreukázali a tiež z dôvodu, že bolo podané po uplynutí lehoty uvedenej v § 15a ods. 2 OSP.

O veci ďalej na základe odvolania žalovaného v rade 1/ voči Uzneseniu KS Žilina vydaného   pod   sp.   zn.   8NcC/55/2006   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky a rozhodol Uznesením na č.   l.   5 Co 1/2008,   ktoré bolo právnemu zástupcovi doručené dňa 16. 04. 2008. Najvyšší súd v predmetnom uznesení rozhodol, že napadnuté rozhodnutie nie   je   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   ktoré   by   bolo   možné   napadnúť   odvolaním za podmienok   stanovených   zákonom,   a   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nieje funkčne príslušný na prejednanie odvolania proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu. (...) Podľa nášho názoru uznesenie o vylúčení sudcu nie je možné subsumovať pod typovo žiadne uznesenie v zmysle ustanovenia § 202 ods. 3 OSP a preto je vzhľadom na dikciu ustanovenia § 201 OSP odvolanie voči nemu prípustné.

Tvrdenie NS SR, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré by bolo možné napadnúť odvolaním za podmienok stanovených zákonom, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný na prejednanie odvolania proti tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu,   že   ide   o   rozhodnutie   KS   vynesené   mimo   rámca inštančného   postupu   a   teda   nejde   o   rozhodnutie   ani   prvostupňové,   ani   odvolacie, nemá oporu v žiadnom ustanovení OSP, ktorý sa nikde v zákonnom texte nezmieňuje o tom, že   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   je   rozhodnutím   v   nejakom   špeciálnom   type mimoinštančného konania, resp. ust. § 202 ods. 3 OSP úplne zrejme úplne a kogentne enumeruje   typy   uznesení,   voči   ktorým   odvolanie   prípustné   nie   je   a   uznesenie,   ktorým sa rozhoduje o námietke zaujatosti medzi uvedenými rozhodnutiami nie je.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (predtým   I.,   s.   r.   o.) nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8NcC/55/2006 bolo porušené.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (predtým I., s. r. o.) nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2008 bolo porušené.

3. Uznesenie Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8NcC/55/2006 zo dňa 24. 10. 2006 sa zrušuje.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2008 zo dňa 2. 4. 2008 sa zrušuje.

5. Ústavný súd prikazuje aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2008 rozhodol o opravnom prostriedku účastníka konania spoločnosti P., s. r. o. - odvolaní zo dňa 15. 3. 2007 voči Uzneseniu Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8NcC/55/2006 zo dňa 24. 10. 2006.

6. Najvyšší súd SR je povinný obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (predtým I., s. r. o.) uhradiť trovy konania v sume vyčíslenej pred rozhodnutím vo veci samej a to na účet jeho právneho zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a uložil Okresnému súdu Ružomberok povinnosť nepokračovať v prerokúvaní veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 NcC 55/2006 z 24. októbra 2006.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je limitovaná čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu základných práv zaručených ústavou a práv   zaručených   medzinárodnými   dohovormi   iba   vtedy,   ak ju   neposkytujú   všeobecné súdy. Z uvedeného vyplýva princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd pri poskytovaní ochrany postupuje.

Až v prípade, ak ochrana poskytnutá všeobecnými súdmi nie je možná vzhľadom na právom   vymedzené   limity   ich   právomocí,   je   založená   právomoc   ústavného   súdu v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05 a iné).

Proti   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   8 NcC   55/2006   podala sťažovateľka   opravný   prostriedok   najvyššiemu   súdu,   ktorý   sa   týmto   zaoberal a vo   veci aj rozhodol.

Rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   8   NcC   55/2006   z   24.   októbra 2006 bolo sťažovateľke doručené v lehote dlhšej ako dva mesiace.

V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Co 1/2008 z 2. apríla 2008.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa   ustanovenia   §   15a   ods.   1   OSP   účastníci   majú   právo   z dôvodov   podľa § 94 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o ktorého   vylúčenie   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu môže ústavný súd hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   sťažovateľ   označil,   a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodu, porušenie ktorých sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizovalo možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, I. ÚS 25/05 a iné).

Ústavný   súd   aplikuje   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   právne   závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/91).

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktoré   predkladá   účastník   konania (II. ÚS 251/03).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách,   a do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z ďalšieho   prejednávania   veci   pre   zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 a § 16 OSP.

Obsahom   tohto   základného   práva   však   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu oprávnených   osôb   a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS 26/08).

Nestrannosť   sudcu   musí   byť   určená   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to   znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Nestrannosť   sudcu   obyčajne   definovaná   ako   absencia   predsudku   alebo   zaujatosti sa z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov.

Možno rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom   sa   skúma,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   vylúčená   každá pochybnosť o jeho nestrannosti.

Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité (III. ÚS 24/05).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti   zakladala   na   objektívnych,   konkrétnych   a dostatočne   závažných skutočnostiach.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že tento reagoval na námietku sťažovateľky, pokiaľ ide o možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení sudcov v zmysle § 16 ods. 1 OSP a nutnej delegácie podľa § 12 ods. 2 OSP. Najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s námietkami   spôsobom,   ktorý   je   zlučiteľný   s ústavou a medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky obsiahnutým v dohovore.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými právami, porušenie ktorých namieta, odmietol sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008