znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/07-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   augusta   2007 predbežne prerokoval sťažnosť P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 42/2006 z 15. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2007 doručená   sťažnosť   P.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Š. K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 42/2006 z 15. februára 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že namietaným rozsudkom krajského súdu bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 16 Cb 11/2003   z 19.   septembra   2006,   ktorým   ju   prvostupňový   súd   zaviazal   zaplatiť žalobcovi   sumu   75   250   Sk   bezúročne   do   3   dní   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľka uviedla, že proti rozhodnutiu okresného súdu podala odvolanie, v ktorom mu vytýkala nesprávne právne posúdenie veci, keď podľa jej názoru okresný súd „rozhodol o povinnosti podávateľky podnetu na zaplatenie peňažnej sumy z titulu zmluvnej pokuty vo výške 75 250 Sk,   pretože dojednanie zmluvnej pokuty bolo neurčité,   pretože nebolo   možné   zistiť   základ,   z ktorého   sa   mala   zmluvná   pokuta   určiť,   a z tohto   dôvodu je predmetné ustanovenie o zmluvnej pokute aj neplatné“. Sťažovateľka zároveň vyjadrila názor, že krajský súd zo zmluvy uzatvorenej medzi ňou a žalobcom vyvodil takú povinnosť, ktorá z nej vôbec nevyplývala.

Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 42/2006 z 15. februára 2007 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 42/2006 z 15. februára 2007 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   zároveň   žiadala   o anonymizáciu   údajov   publikovaných   v danej   veci v rozhodnutiach ústavného súdu.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 19. novembra 2002 sa žalobca voči sťažovateľke domáhal zaplatenia sumy 77 110 Sk, úrokov   z omeškania   a náhrady   trov   konania.   O tejto   žalobe   rozhodol   okresný   súd rozsudkom   sp.   zn.   16   Cb   11/2003   z 19.   septembra   2006   tak,   že   sťažovateľku   zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 75 250 Sk bezúročne do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, konanie   o zaplatenie   18   %   úroku   ročne   zo   sumy   77   110   Sk   od   17.   septembra   2002 do zaplatenia   zastavil   a v tomto   prípade   nepriznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal nahradiť trovy konania v sume 3 855 Sk do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že pri zmluvnej pokute nebola určená jej výška a nebol stanovený ani spôsob jej určenia. Sťažovateľka zároveň argumentovala tým, že kúpna zmluva obsahovala nesprávne uvedenie obchodného mena predávajúceho a stanovovala aj povinnosti spadajúce do obdobia pred dátumom jej uzavretia.   Sťažovateľka taktiež namietala, že vzhľadom na to, že žalobca nesplnil svoje povinnosti, čím sa dostal do omeškania, sa ona samotná ani len nemohla dostať   do   omeškania.   Na   základe   toho   sťažovateľka   žiadala,   aby   krajský   súd   zmenil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   žalobu   zamietne   a žalobcu   zaviaže   zaplatiť   trovy konania.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 42/2006 z 15. februára   2007   tak,   že   rozsudok   v napadnutej   časti   vo   veci   samej,   ako   aj   vo   výroku o náhrade   trov   prvostupňového   konania   potvrdil   a účastníkom   odvolacieho   konania nepriznal náhradu jeho trov.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   uviedol   skutkové   zistenia   a právne   závery okresného   súdu,   argumenty   sťažovateľky   obsiahnuté   v odvolaní,   ako   aj   žalobcovo vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľky.   Okrem   iného   uviedol: „Odvolateľ   sa nedomáhal preskúmania   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa   zastavenia   konania, ani v časti, ktorou bol v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietnutý. Pretože odvolanie sa týchto   výrokov   rozsudku   netýka,   v týchto   výrokoch   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa nadobudlo právoplatnosť. Odvolanie odvolateľa výslovne žiada zmeniť vyhovujúci výrok rozsudku tak, že sa žaloba v celom rozsahu zamieta.“

Odvolací súd zároveň konštatoval, že nebolo potrebné doplniť dokazovanie, pretože „skutkové závery súdu prvého stupňa sú správne a podložené dostatočne skutkovým stavom zisteným z vykonaného dokazovania“. Krajský súd taktiež uviedol, že sa nemožno stotožniť ani s námietkou sťažovateľky o tom, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko aj k problematike neplatnosti právneho úkonu, pričom vychádzal z ustanovení § 35 ods. 2 a 3 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 266 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti uviedol: „V listine   –   v kúpnej   zmluve   zo   dňa   27.   4.   2004   je   článok   5   označený   ako   Platobné podmienky. V článku 5 ods. 1 sú presne určené termíny, v ktorých žalovaný má splniť svoje povinnosti na zaplatení splátok kúpnej ceny. V odseku 2 tohto článku sa presne, výslovne uvádza, že za oneskorené zaplatenie je možná zmluvná pokuta vo výške 0,1 % za každý deň omeškania. Znenie tohto celého článku, teda odseku I a odseku 2 nepripúšťa iný výklad len ten, že omeškanie so zaplatením každej zo splátok má za následok zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % za každý deň omeškania. V prvostupňovom, ani odvolacom konaní žalovaný   nespochybňoval   to,   že   by   úmysel   predávajúceho   bol   iný,   než   sankcionovať meškanie so zaplatením splátok kúpnej ceny. Ani výklad v zmysle ustanovenia § 266 ods. 2 Obchodného   zákonníka,   ktorý   rešpektuje   obchodné   zvyklosti,   neumožňuje   urobiť   záver o tom, že by dohodnutie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania týmto obchodným zvyklostiam odporovalo... Z textu písomnej zmluvy zo dňa 27. 4. 2001 je nepochybné   označenie   predávajúceho   IČOm   a v závere   textu   zmluvy   je   aj   odtlačok pečiatky predávajúceho s označením mena a priezviska fyzickej osoby. Tieto údaje subjektu, ktorý je účastníkom zmluvy, nevzbudzujú pochybnosti o jeho identite. Nepresné označenie účastníka zmluvy v úvodnej časti nespôsobuje samo osebe bez ďalšieho neplatnosť zmluvy.“

Krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania   riešil   okrem   uvedeného   aj   námietku sťažovateľky o tom, že ona samotná sa vzhľadom na nesplnenie povinnosti žalobcu ani nemohla dostať do omeškania. K uvedenému krajský súd poznamenal: „Omeškanie dlžníka (mora   debitoris)   vymedzuje   kogentné   ustanovenie   §   365   Obchodného   zákonníka   ako porušenie   záväzkového   vzťahu.   Negatívne   vymedzenie   omeškanie   dlžníka   je   obsiahnuté v druhej   vete.   Spočíva   v tom,   že   pokiaľ   nemožnosť   splnenia   je   spôsobená   omeškaním veriteľa, nemôže dôjsť k omeškaniu dlžníka... Zodpovednosť za omeškanie má absolútny charakter. Z toho vyplýva, že ani prípadné nedodanie návodu nemohlo mať vplyv na to, že sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením splátok kúpnej ceny. Neovplyvňujú preto ani povinnosť žalovaného zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu pre omeškanie so splnením povinnosti zaplatiť kúpnu cenu. Na zaplatenie zmluvnej pokuty nemá vplyv ani splatnosť vyúčtovanej zmluvnej pokuty vo faktúre č. 9200082, určená na 17. 9. 2002. Prílohou tejto faktúry sú presne uvedené údaje o tom, kedy sa kupujúci dostal do omeškania so zaplatením splátok kúpnej ceny, kedy splátky kúpnej ceny žalovaný platil a je teda zrejmé z tejto prílohy aj   to,   aká   výška   zmluvnej   pokuty   je   žalobcom   voči   žalovanému   uplatňovaná...   Dohoda o zmluvnej   pokute   bola   uzavretá   písomne.   Zmluvná   pokuta   sa   uplatňuje   za   porušenie povinností, ku ktorým došlo po jej uzavretí. Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne (§ 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku   v spojení   s výrokom   o náhrade   trov   konania   ako   vecne   správny   potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu jeho trov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   konkrétnym   rozhodnutím   všeobecného   súdu   uviedol,   že   právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podstatou sťažovateľkinej námietky obsiahnutej v ústavnej sťažnosti bolo tvrdenie, že skutkové a právne závery krajského súdu sú nesprávne, pretože podľa jej názoru výška zmluvnej pokuty nebola v kúpnej zmluve uzatvorenej medzi ňou ako kupujúcou a žalobcom ako predávajúcim jasne určená, nebol určený ani spôsob jej výpočtu a taktiež nebola zrejmá ani jej splatnosť.  

Ústavný   súd   zistil,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľkiným   tvrdeniam   o porušení   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, úvahy tohto odvolacieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd   v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu   názoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   prečo   v danom   prípade   nebolo potrebné doplniť dokazovanie, objasnil svoje úvahy o určitosti a opodstatnenosti platenia zmluvnej   pokuty,   odôvodnil   skutočnosť,   že   neexistujú   pochybnosti   o   identite predávajúceho, a napokon zaujal svoj názor aj k problematike omeškania dlžníka.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka či Obchodného zákonníka,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s uvedenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 42/2006 z 15. februára 2007 podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 116/05),   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (II. ÚS 71/07).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007