znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. U., bytom K., zastúpeného advokátkou Mgr. H. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 166/90 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. U.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2006 doručená sťažnosť Ing. S. U., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. H. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 166/90.

Sťažovateľ   uviedol,   že   20.   septembra   1990   podal   na   vtedajší   Obvodný   súd Bratislava IV návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“)   voči   svojej   bývalej   manželke   ako   odporkyni.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa namietané konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 166/90 bolo právoplatne skončené   13. apríla   2006,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť   uznesenie o zastavení   konania. Sťažovateľ   uviedol,   že   konanie na okresnom   súde   trvalo viac ako 15 a pol   roka,   pričom   okresný   súd   až   rozsudkom   z 26.   novembra   2002   rozhodol o vyporiadaní BSM, ale odporkyňa proti výroku o vyporiadaní nehnuteľností patriacich do BSM, ako aj proti výroku o trovách konania podala odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 7. apríla 2005 tak, že rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa po vrátení veci prvostupňovému súdu uskutočnili na okresnom   súde   dve   pojednávania,   a   to   17.   januára   2006   a   30.   marca   2006. Na pojednávaní   17.   januára   2006   účastníci   konania   žiadali   o odročenie   pojednávania z dôvodu   prebiehajúcich   mimosúdnych   rokovaní   o vyporiadaní   BSM.   Vzhľadom   na   to, že účastníci konania sa 15. marca 2006 dohodli na vyporiadaní BSM, sťažovateľ vzal svoj návrh   späť   a okresnému   súdu   navrhol,   aby   konanie   zastavil.   Okresný   súd   návrhu sťažovateľa vyhovel a na pojednávaní 30. marca 2006 konanie zastavil.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd počas konania určil viaceré termíny pojednávaní, na ktorých vypočul dvoch svedkov a ustanovil troch znalcov na ocenenie nehnuteľností. Sťažovateľ považoval mnohé úkony súdu za nadbytočné a neefektívne, pričom ako príklad zdĺhavého postupu a nečinnosti súdu uviedol, že rozsudok okresného súdu z 26. novembra 2002 mu bol doručený až v druhej polovici marca 2003. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že keby sa účastníci konania nedohodli na vyporiadaní BSM mimosúdnou cestou, konanie vedené na okresnom súde by prebiehalo aj v súčasnosti.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 166/90 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„1.   Okresný   súd   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   č.   k.   4   C   166/90   porušil základné právo Ing. S. U., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ing.   S.   U.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk (slovom:   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. S. U. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom: päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd, á jeden úkon právnej 2730 Sk + režijný paušál 164 Sk), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť na účet jeho advokátky Mgr. H. S. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby v prípade publikovania rozhodnutia ústavného súdu v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo na internetovej stránke, bolo jeho meno a priezvisko, ako aj meno a priezvisko jeho právnej zástupkyne nahradené iniciálkami.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 166/90.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 166/90 z 30. marca 2006 bolo konanie zastavené. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2006. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo právoplatne skončené 13. apríla 2006.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 13. júna 2006, bol odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal pred   právoplatným skončením   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného   základného   práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (primerane aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza   k porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, o návrhu sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nerozhodol, lebo jeho priznanie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

K uzneseniu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2006