znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 218/03-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   konanom 1. októbra   2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   M   Cdo   278/02   z 26.   februára   2003   v časti   o trovách mimoriadneho dovolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. apríla 2003 faxom a 2. mája 2003 listom doručené podanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   z 28.   apríla   2003   označené   ako   „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ (ďalej len „ústavná sťažnosť“), v ktorom   je   za   sťažovateľa   označená   „Slovenská   republika,   Generálna   prokuratúra Slovenskej   republiky   zastúpená   generálnym prokurátorom   JUDr.   M.   H.“   a za   účastníka konania „Najvyšší súd Slovenskej republiky“ (ďalej len „najvyšší súd“).

Ústavná sťažnosť smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 278/02 z 26. februára 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. marca 2003 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v časti výroku o trovách dovolacieho konania.

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd rozhodol v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   o dočasnom   opatrení   a odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   a   aby vo   veci   samej   na   verejnom   pojednávaní nálezom rozhodol, že:

„1. Práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom a ústavou podľa článku 13 ods. 1 ústavy boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2003 č. k. M Cdo 278/02, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. marca 2003, v časti, ktorou bola Slovenskej   republike   –   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   uložená   povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania 19 528,- Sk do rúk JUDr. M. R., advokáta v B., do troch dní, porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2003 č. k. M Cdo 278/02,   v časti,   ktorou   bola   Slovenskej   republike   –   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   dovolacieho   konania 19 528,- Sk do rúk JUDr. M. R., advokáta v B., do troch dní, sa zrušuje.“

2. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z 8. novembra 2002 (č. k. VI/1 Pz 106/02-62) podané na podnet žalobcu a v jeho prospech proti rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2001 č. k. 15C 126/00-71 a Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2001 č. k. 15 Co 266/01-112   v konaní   o ochranu   osobnosti,   pričom   o trovách   dovolacieho   konania   najvyšší   súd rozhodol už vyššie uvedeným spôsobom.

Najvyšší   súd   pri   trovách   dovolacieho   konania   vychádzal   zo   stanoviska občianskoprávneho   kolégia   sp.   zn.   Cpj   30/01   z 20.   júna   2002   (publikované   v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 80/2002; ďalej len „stanovisko“).

V tomto stanovisku bolo predovšetkým uvedené, že generálneho prokurátora treba v mimoriadnom dovolacom konaní považovať vzhľadom na viaceré atribúty za účastníka tohto konania. Ide o jeho výlučnú legitimáciu na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, dispozičné oprávnenia (vziať späť, meniť jeho dôvody a rozsah) a doručovanie mu rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní.

Na záver   stanoviska   najvyšší   súd   uviedol: „Aj   keď za   platného právneho stavu, podľa   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v znení   neskorších   predpisov, mimoriadne   dovolanie   nie   je   spoplatnené,   a rovnako   sa   nespoplatňuje   ani   podnet   na mimoriadne dovolanie, uplatňuje sa aj v tomto konaní zásada o zodpovednosti nahradiť trovy   sporového   konania   úspešnému   účastníkovi   konania   podľa   jeho   výsledku.   Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov dospel k záveru, že ak v dovolacom konaní, začatom na základe mimoriadneho dovolania, je generálny prokurátor Slovenskej republiky, ako účastník tohto dovolacieho konania, neúspešný, je Slovenská republika – Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v zmysle ustanovení § 142 ods. 1, § 224 ods. 1, §   243b   ods.   4   a   §   243i   ods.   2   O.   s.   p.   povinná   nahradiť   trovy   dovolacieho   konania úspešnému účastníkovi konania. Napokon, ak by tomu tak nebolo, dovolací súd by nemal proti komu priznať náhradu trov dovolacieho konania,   ak by napr.   podnet na podanie dovolania   nepodal   účastník   sporového   konania,   ale   tretia   osoba,   i keď   dotknutá   alebo poškodená rozhodnutím súdu.

Z toho je potom zrejmé, že generálny prokurátor, aj keď nie je účastníkom právneho vzťahu, ktorý je predmetom dovolacieho konania, pokiaľ ide o trovy konania a princípy, na ktorých je tento procesný inštitút vybudovaný, má nepochybne postavenie subjektu, ktorý možno robiť zodpovedným za trovy konania (ich platenie, vynaloženie iným protistojacim účastníkom konania). Aj tým je procesne zodpovedný za výsledok dovolacieho konania, začatého len na jeho návrh, ktorým je mimoriadne dovolanie.“

3. Generálny prokurátor nesúhlasil s právnym názorom najvyššieho súdu o svojom postavení   ako   účastníka   v mimoriadnom   dovolacom   konaní,   pričom   uviedol   najmä nasledovné argumenty.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 57/99, PL. ÚS 43/95) je prokuratúra orgánom právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, obsah ktorej je vyjadrený v čl. 149 ods. 1 ústavy a spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických   osôb   alebo   štátu.   Naplnením   čl.   151   ústavy   je   zákon   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   upravujúci   podrobnosti   o pôsobnosti a organizácii   prokuratúry.   Podľa   §   14   ods.   2   písm.   d)   tohto   zákona je napr.   generálny prokurátor   oprávnený   podávať   najvyššiemu   súdu   podľa   osobitných   zákonov   a za podmienok ustanovených týmito zákonmi aj mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní.

Podaním   mimoriadneho   dovolania   sa   generálny   prokurátor   stáva   len   zákonným sprostredkovateľom   zabezpečenia   ochrany   práv   účastníkov   konania   a osôb   rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených (PL. ÚS 57/99). Naplnením úlohy orgánu právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže zmeniť jeho postavenie na   postavenie   účastníka   konania   o mimoriadnom   dovolaní   (bráni   tomu   aj   absencia akejkoľvek kauzálnosti k predmetu základného konania, k hmotnoprávnemu vzťahu). Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95 sa prokurátor nestáva dokonca ani účastníkom konania, do ktorého je oprávnený vstúpiť podľa § 35 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“).   „Postavenie   generálneho   prokurátora   ako   účastníka   konania   by prichádzalo   do   úvahy   v prípade,   keď   zastupuje   štát   v súkromnoprávnych   vzťahoch, napríklad vo vlastníckych sporoch, kedy je rovnoprávne s postavením ostatných účastníkov konania.“

Vychádzajúc zo skutočnosti, že generálny prokurátor, a teda ani Slovenská republika – Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, neboli účastníkmi konania o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd nemohol lege artis zaviazať takýto subjekt k povinnosti uhradiť trovy konania žalovanému z titulu jeho neúspešnosti.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) ako štátny orgán a rozpočtová organizácia disponuje s finančnými prostriedkami, ktoré sú vo vlastníctve   štátu,   pričom   štát   ako   vlastník   má   rovnaké   postavenie   ako   iné   subjekty vlastníckeho práva. Z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Vlastníkovi sa má tiež garantovať právna istota, že vlastnícke právo k veci nemôže byť obmedzené alebo využité bez právneho dôvodu.

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania bola uložená subjektom, štátu, resp. generálnej prokuratúre, avšak v konaní,   účastníkom   ktorého   neboli.   Uloženie   povinnosti   štátu   zaplatiť   žalovanému náhradu   trov   dovolacieho   konania   inak   ako   na   základe   zákona   je   porušením   jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a súčasne porušením princípu upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i zákonom upravené relevantné   konanie   súdov.   Každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka konania alebo iného subjektu. Právo na spravodlivý proces podľa označeného ustanovenia   ústavy   bolo   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   porušené   súčasne s porušením práva na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom a ústavou podľa čl. 13 ods. 1 ústavy.

4.   Ústavný   súd   zaslal   ústavnú   sťažnosť   generálneho   prokurátora   na   vyjadrenie najvyššiemu súdu, ktorý prostredníctvom podpredsedu v liste z 10. júna 2003 uviedol:„...   sťažnosť   generálneho   prokurátora   SR   proti   výroku   o trovách   dovolanieho konania   navrhujeme   odmietnuť,   lebo   podľa   nášho   názoru   bola   podaná   zjavne neoprávneným subjektom, a to z nasledovných dôvodov:

1. Generálny prokurátor ako orgán štátu, nie je nositeľom základných ľudských práv a slobôd (čl. 14 a nasl. Ústavy SR), teda ani práva garantovaného čl. 20 Ústavy.

2. Funkciou ústavnej sťažnosti je okrem iného ochrana základných práv súkromného práva (fyzických a právnických osôb), pred zásahmi orgánov verejnej moci a nie riešenie sporov medzi orgánmi verejnej moci) generálnym prokurátorom a Najvyšším súdom SR). Týmto záverom nasvedčuje i formulácia čl. 34 Dohovoru, podľa ktorého ESĽP môže prijímať   sťažnosti   od   každej   fyzickej   osoby,   nevládnej   organizácie   alebo   skupiny jednotlivcov, považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia svojich základných práv priznaných Dohovorom alebo doplňujúcimi Protokolmi.

Na uvedenom závere nemôže v danej veci nič zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľ vystupoval v dovolacom konaní ako jeho podnecovateľ (navrhovateľ), v ktorom mal zároveň aj osobitnú procesnú spôsobilosť.

3. Námietkou in eventum je poukaz na procesné zavinenie ohľadne náhrady trov konania,   ktoré   v dovolacom   konaní   vynaložil   žalovaný   tým,   že   sa   k mimoriadnemu dovolaniu, podanému sťažovateľom, vyjadril; túto náhradu nemožno pričítať žalobcovi (len podnecovateľovi   mimoriadneho   dovolania),   ale   ju   bolo   potrebné   uložiť   i   (údajnému) účastníkovi – sťažovateľovi, ktorý podal návrh na začatie dovolacieho konania na základe zákonného splnomocnenia, aby hradil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, lebo ich spôsobil svojim zavinením (z hľadiska procesného). Tomu v podstate zodpovedal i výrok dovolacieho súdu, ktorý je preskúmavaný ústavným súdom.“

5.   Námietky   najvyššieho   súdu   voči   ústavnej   sťažnosti   boli   zaslané   generálnemu prokurátorovi, ktorý sa k nim vyjadril v liste z 26. júna 2003.

Nestotožnil sa s námietkou č. 1, pretože je nepochybné, že štát sám je nositeľom prinajmenšom práva vlastniť majetok. Ak by toto právo, resp. jeho ústavné garancie mali byť štátu upreté, znemožnilo by to plnenie všetkých jeho funkcií. Súčasťou práva vlastniť majetok   je   aj   právo   na ochranu   pred   protiprávnymi   zásahmi   do   jeho   výkonu.   Keďže generálny   prokurátor   je   orgánom   štátu   spravujúcim   jeho   majetok   podľa   presne vymedzených zákonných kritérií (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov), disponuje aj oprávneniami na ochranu tohto majetku proti neoprávneným zásahom.

V napadnutom   rozsudku   najvyšší   súd   uložil   povinnosť   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia Slovenskej republike – generálnej prokuratúre. Ak teda najvyšší súd vo svojom liste svoju argumentáciu zameriava na generálneho prokurátora, možno tiež konštatovať, že v tomto rozsahu jeho argumentácia nezodpovedá meritu veci.

K námietke   č.   2   generálny   prokurátor   uviedol,   že   generálna   prokuratúra   je právnickou osobou a je teda oprávnená brániť sa ústavou garantovaným spôsobom pred zásahmi orgánu verejnej moci (t. j. najvyššieho súdu) do jej práva zákonným spôsobom nakladať   so   zvereným   majetkom   štátu.   Je   pritom   právne   bezvýznamné,   že   aj   sama   je orgánom   verejnej   moci,   a   to   i preto,   že   ani samotná   ústava,   ani iné časti   relevantného právneho poriadku nevytvárajú rozdiely v ochrane práv podľa členenia právnických osôb na právnické osoby verejného práva a právnické osoby súkromného práva.

K argumentácii   najvyššieho   súdu   čl.   34   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   poukázal   na   iné   články   dohovoru,   a to čl. 1 a čl. 14, priznávajúce vymedzené práva a slobody subjektom podliehajúcim jurisdikcii štátu bez akejkoľvek diskriminácie.

Je   nepochybné,   že   i štát   sám   podlieha   vlastnej   jurisdikcii.   Tvrdenie   opaku   by zakladalo   povýšenie   štátu   nad   jeho   vlastný   právny   poriadok,   a tým   priamo   i popretie samotnej podstaty právneho štátu garantovanej článkom 1 ústavy.

Ak štátu jeho povaha bráni uplatňovať vo svoj prospech napr. právo na život (keďže nie je človekom), nemožno mu súčasne upierať garanciu práva vlastniť majetok a účinnými právnymi prostriedkami sa domáhať ochrany výkonu tohto práva.

Ohľadne   námietky   č.   3   generálny   prokurátor   zopakoval,   že   vzhľadom   na   to,   že Slovenská republika - generálna prokuratúra nezískala podaním mimoriadneho dovolania právne postavenie účastníka konania, nemožno jej teda ukladať ani žiadnu z povinností zaťažujúcich výlučne účastníka konania.

Je síce pravdou, že zákon nedefinuje osobu povinnú platiť trovy právneho zastúpenia v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   podanom   na   základe   podnetu   oprávnenej   osoby v prípade neúspešnosti podaného mimoriadneho dovolania, pričom tento stav možno nazvať vacatio   legis,   jeho   náprava   však   neprislúcha   najvyššiemu   súdu,   ale   len   zákonodarcovi. Existujúca   ingerencia   najvyššieho   súdu   do   tejto   problematiky   teda   zasahuje   do   práv zákonodarnej moci a nemá oporu v platnej právnej úprave.

II.

1.   Keďže   v ústavnej   sťažnosti   ide   o mimoriadne   dovolacie   konanie,   v   ktorom   je výlučne aktívne legitimovaný na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku iba generálny prokurátor, pričom napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je vytýkané uloženie povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, tomu štátnemu orgánu (generálnej prokuratúre), na čele ktorého generálny prokurátor bezprostredne stojí (čl. 150 ústavy, § 41 ods. 1 zákona o prokuratúre), treba vychádzať z toho, že ústavnú sťažnosť ústavnému súdu podal generálny prokurátor.

2.   Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   chráni   práva   a zákonom   chránené   záujmy fyzických a právnických osôb a štátu (ďalej len „ochranná funkcia prokuratúry“), pričom v podrobnostiach   to   má   robiť   spôsobom   ustanoveným   najmä   v zákone   o prokuratúre a v zákonoch, na ktoré tento zákon odkazuje.

Jedným zo spôsobov ochrannej funkcie   prokuratúry   je aj uplatňovanie oprávnení prokurátorov v konaní pred súdmi [§ 4 písm. c) zákona o prokuratúre] vrátane oprávnenia generálneho   prokurátora   podávať   najvyššiemu   súdu   za   podmienok   ustanovených v Občianskom súdnom poriadku mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní [§ 14 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre].

Uplatňovanie oprávnení generálneho prokurátora v konaní pred súdmi sa však má diať v ústavne prípustnom rámci, to znamená v súlade s ústavnými princípmi, ktoré súdne konanie sprevádzajú. Aby ústavné postavenie a poslanie generálneho prokurátora mohlo byť   naplnené,   musí   mať   postavenie   účastníka   konania   alebo   rovnaké,   resp.   obdobné postavenie ako má účastník konania.

Pojem účastníka v konaní pred súdom vyplýva z príslušných zákonov. V § 90 OSP sa napr. uvádza, že účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Podľa § 94 ods. 1 OSP v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú   účastníkmi aj tí,   o právach alebo povinnostiach   ktorých   sa   má konať. V Trestnom   poriadku   (ďalej   len   „TP“)   sa   však   pojem   účastník   konania   nepoužíva,   ale hovorí sa o obsahovo príbuznom pojme strana (ten, proti komu sa vedie trestné konanie, zúčastnená   osoba   a poškodený   a v konaní   pred   súdom   aj   prokurátor   a spoločenský zástupca), pričom rovnaké postavenie ako strana má aj iná osoba, na návrh alebo žiadosť ktorej sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok (§ 12 ods. 6).

S poukazom   na   vymedzenie   pojmu   účastníka   konania   v Občianskom   súdnom poriadku a doterajšiu judikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 57/99) nemožno generálneho   prokurátora   v mimoriadnom   dovolacom   konaní   formálne   považovať   za účastníka   konania.   Podaním   mimoriadneho   dovolania   sa   generálny   prokurátor   stáva zákonným   sprostredkovateľom   zabezpečenia   ochrany   práv   účastníkov   konania   a osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených (PL. ÚS 57/99). Postavenie generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolacom konaní treba však vzhľadom   najmä   na   jeho   oprávnenia,   ktorých   využitím   môže   rozhodujúcim   spôsobom ovplyvniť   ako   začatie,   tak   aj priebeh   tohto   konania,   považovať   za   postavenie   obdobné účastníkovi konania.

Nejaví   sa   byť   preto   v tomto   prípade   rozhodným,   či   má   generálny   prokurátor v mimoriadnom dovolacom konaní formálne postavenie účastníka konania, ale podstatným je to, že vzhľadom na jeho zákonné právomoci je jeho postavenie účastníkovi konania obdobné.

Nebolo by vhodné, aby iba od formálneho vymedzenia pojmu účastníka konania záviselo   postavenie   generálneho   prokurátora.   V   takom   prípade   by   napr.   v   konaní   pred najvyšším   súdom   o sťažnosti   pre   porušenie   zákona   ako   mimoriadnom   opravnom prostriedku, ktorý podal v trestnom konaní [§ 14 ods. 2 písm. b) zákona o prokuratúre, § 266 a nasl. TP), mal nepochybné postavenie strany, a teda vlastne účastníka v trestnom súdnom konaní, avšak v mimoriadnom dovolacom konaní v občianskom súdnom konaní by posudzovanie jeho postavenia ako účastníka konania vôbec neprichádzalo do úvahy. Takýto stav by mohol byť na úkor jeho ústavného a zákonného postavenia.

3.   Najvyššiemu   súdu   bolo   generálnym   prokurátorom   vytýkané   nesprávne rozhodnutie   o trovách   mimoriadneho   dovolacieho   konania,   ktoré   vzhľadom   na   tvrdený nedostatok postavenia generálneho prokurátora ako účastníka tohto konania nemá oporu v zákone.

Zo stanoviska najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd použil aj v napadnutom rozsudku, vyplýva, že uloženie povinnosti generálnej prokuratúre zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nie je svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. nevykonané na základe Občianskeho súdneho poriadku, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv.

Ustanovenie § 243i ods. 2 OSP umožňovalo najvyššiemu súdu primerané použitie ustanovenia o náhrade trov konania medzi účastníkmi konania (§ 142 ods. 1 OSP). Hoci generálny   prokurátor   nie   je   formálne   účastníkom   mimoriadneho   dovolacieho   konania, uloženie mu (resp. generálnej prokuratúre) povinnosti náhrady trov konania je v medziach Občianskeho súdneho poriadku, pretože má postavenie obdobné účastníkovi konania. V aplikovanom   stanovisku   najvyššieho   súdu   je   napokon   tiež   uvedené,   že   „...   generálny prokurátor, aj keď nie je účastníkom právneho vzťahu, ktorý je predmetom dovolacieho konania,   pokiaľ   ide   o trovy   konania   a princípy,   na   ktorých   je   tento   procesný   inštitút vybudovaný,   má   nepochybne   postavenie   subjektu,   ktorý   možno   robiť   zodpovedným   za trovy konania...“

Zrejme opačný postup, to znamená neuloženie takejto povinnosti, by pre úspešného žalovaného mohlo znamenať neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie v porovnaní s inými úspešnými účastníkmi konania, ktorí sa nachádzajú v analogických situáciách.

Námietky generálneho prokurátora o možnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy treba preto považovať za zjavne neopodstatnené.

4.   Ústavný   súd   na   základe   doposiaľ   uvedeného   ústavnú   sťažnosť   generálneho prokurátora pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 označeného zákona.

Z uvedeného   dôvodu   bolo   už   potom   bezpredmetné   rozhodovať   o jeho   návrhu   na dočasné   opatrenie   a odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003