SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 217/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 6862/2014,Rvp 6863/2014, Rvp 6864/2014, Rvp 6865/2014, Rvp 6866/2014, Rvp 6867/2014,Rvp 6868/2014, Rvp 6869/2014, Rvp 6870/2014, Rvp 6871/2014, Rvp 6872/2014,Rvp 6873/2014, Rvp 6874/2014, Rvp 6875/2014, Rvp 6876/2014, Rvp 6877/2014,Rvp 6878/2014, Rvp 6879/2014, Rvp 6880/2014, Rvp 6881/2014, Rvp 6882/2014,Rvp 6883/2014, Rvp 6884/2014, Rvp 6885/2014, Rvp 6886/2014, Rvp 6887/2014,Rvp 6888/2014, Rvp 6889/2014, Rvp 6890/2014, Rvp 6891/2014, Rvp 6892/2014,Rvp 6893/2014, Rvp 6894/2014, Rvp 6895/2014, Rvp 6896/2014, Rvp 6897/2014,Rvp 6898/2014, Rvp 6899/2014, Rvp 6900/2014, Rvp 6901/2014, Rvp 6902/2014,Rvp 6903/2014, Rvp 6904/2014, Rvp 6905/2014 Rvp 6906/2014, Rvp 6907/2014,Rvp 6908/2014, Rvp 6909/2014, Rvp 6910/2014, Rvp 6911/2014, Rvp 6912/2014,Rvp 6913/2014, Rvp 6914/2014, Rvp 6915/2014, Rvp 6916/2014, Rvp 6917/2014,Rvp 6918/2014, Rvp 6919/2014, Rvp 6920/2014, Rvp 6921/2014, Rvp 6922/2014,Rvp 6923/2014, Rvp 6924/2014, Rvp 6925/2014, Rvp 6926/2014, Rvp 6927/2014,Rvp 6928/2014, Rvp 6929/2014, Rvp 6930/2014, Rvp 6931/2014, Rvp 6932/2014,Rvp 6933/2014, Rvp 6934/2014, Rvp 6935/2014, Rvp 6936/2014, Rvp 6937/2014,Rvp 6938/2014, Rvp 6939/2014, Rvp 6940/2014, Rvp 6941/2014, Rvp 6942/2014,Rvp 6943/2014, Rvp 6944/2014, Rvp 6945/2014, Rvp 6946/2014, Rvp 6947/2014,Rvp 6948/2014, Rvp 6949/2014, Rvp 6950/2014, Rvp 6951/2014, Rvp 6952/2014,Rvp 6953/2014, Rvp 6954/2014, Rvp 6955/2014, Rvp 6956/2014, Rvp 6957/2014,Rvp 6958/2014, Rvp 6959/2014, Rvp 6960/2014, Rvp 6961/2014, Rvp 6962/2014a Rvp 6963/2014, vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručenýchv čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručenéhov čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenými pod spisovýmiznačkami: 16 Co 810/2013 z 2. apríla 2014 (Rvp 6862/2014); 15 Co 790/2013z 20. marca 2014 (Rvp 6863/2014); 15 Co 582/2013 (Rvp 6864/2014), 15 Co 581/2013(Rvp 6865/2014) z 3. apríla 2014; 15 Co 578/2013 (Rvp 6866/2014), 15 Co 53/2014z 9. apríla 2014 (Rvp 6867/2014); 15 Co 51/2014 (Rvp 6868/2014) z 2. apríla 2014;15 Co 583/2013 (Rvp 6869/2014) z 3. apríla 2014; 14 Co 636/2013 (Rvp 6870/2014)z 11. februára 2014; 15 Co 580/2013 (Rvp 6871/2014) z 3. apríla 2014; 16 Co 378/2014(Rvp 6872/2014) z 13. marca 2014, 16 Co 380/2014 (Rvp 6873/2014) z 13/3/2014,14 Co 384/2013 (Rvp 6874/2014) z 18. februára 2014; 14 Co 377/2014 (Rvp 6875/2014)z 12. marca 2014; 16 Co 381/2014 (Rvp 6876/2014), 16 Co 382/2014 (Rvp 6877/2014,16 Co 383/2014 (Rvp 6878/2014), 16 Co 384/2014 (Rvp 6879/2014), 16 Co 385/2014(Rvp 6880/2014), 16 Co 386/2014 (Rvp 6881/2014), 16 Co 387/2014 (Rvp 6882/2014)z 13. marca 2014; 15 Co 584/2013 (Rvp 6883/2014) z 3. apríla 2014; 14 Co 386/2013(Rvp 6884/2014), 14 Co 388/2013 (Rvp 6885/2014), 14 Co 382/2013(Rvp 6886/2014),14 Co 381/2013 (Rvp 6887/2014), 14 Co 379/2013 (Rvp 6888/2014), 14 Co 389/2012(Rvp 6889/2014), 14 Co 375/2013 (Rvp 6890/2014), 14 Co 378/2013 Rvp 6891/2014,14 Co 380/2013 (Rvp 6892/2014), 14 Co 387/22013 (Rvp 6893/2014), 14 Co 376/2013(Rvp 6894/2014), 14 Co 377/2013 (Rvp 6895/2014), 14 Co 373/2013 (Rvp 6896/2014),14 Co 385/2013 (Rvp 6897/2014), 14 Co 383/2013 (Rvp 6898/2014) z 18. februára2014; 14 Co 738/2013 (Rvp 6899/2014), 14 Co 739/2013 (Rvp 6900/2014),14 Co 740/2013 Rvp (6901/2014), 14 Co 741/2013 (Rvp 6902/2014), 14 Co 401/2014(Rvp 6903/2014) z 12. marca 2014; 15 Co 694/2013 (Rvp 6904/2014) z 2. apríla 2014;15 Co 250/2014 (Rvp 6905/2014), 15 Co 252/2014 (Rvp 6906/2014), 15 Co 253/200143(Rvp 6907/2014), 15 Co 254/2014 (Rvp 6908/2014) z 20. marca 2014; 14 Co 402/2014(Rvp 6909/2014), 14 Co 403/2014 (Rvp 6910/2014), 14 Co 404/2014 (Rvp 6911/2014),14 Co 405/2014 (Rvp 6912/2014), 14 Co 399/2014 (Rvp 6913/2014) z 12. marca 2014;15 Co 398/2013 (Rvp 6914/2014), 15 Co 399/2013 (Rvp 6915/2014), 15 Co 400/2013(Rvp 6916/2014), 15 Co 401/2013 (Rvp 6917/2014) zo 17. marca 2014; 16 Co 800/2013(Rvp 6918/2014), 16 Co 798/2013 (Rvp 6919/2014) z 2. apríla 2014; 15 Co 397/2013(Rvp 6920/2014), 15 Co 394/2013 (Rvp 6921/2014), 15 Co 396/2013 (Rvp 6922/2014)zo 17. marca 2014; 17 Co 383/2014 (Rvp 6923/2014), 17 Co 381/2014(Rvp 6924/2014), 17 Co 384/2014 (Rvp 6925/2014) z 8. apríla 2014; 15 Co 573/2014(Rvp 6926/2014) z 27. marca 2014, 17 Co 385/2014 (Rvp 6927/2014) z 8. apríla 2014;15 Co 891/2013 (Rvp 6928/2014), 15 Co 893/2013 (Rvp 6929/2014), 15 Co 894/2013(Rvp 6930/2014), 15 Co 895/2013 (Rvp 6931/2014) z 25. marca 2014; 14 Co 733/2013(Rvp 6932/2014), 14 Co 735/2013 (Rvp 6933/2014), 14 Co 736/2013 (Rvp 6934/2014),14 Co 737/2013 (Rvp 6935/2014) z 12. marca 2014; 15 Co 689/2013 (Rvp 6936/2014)z 25. marca 2014; 15 Co 766/2013(Rvp 6937/2014) z 3. apríla 2014; 16 Co 1048/2013(Rvp 6938/2014) z 12. marca 2014, 15 Co 148/2014 (Rvp 6939/2014) z 2. apríla 2014;15 Co 26/2014 (Rvp 6940/2014) z 1. apríla 2014; 13 Co 1138/2013 (Rvp 6941 /2014)z 11. marca 2014; 15 Co 158/2014 (Rvp 6942/2014), 15 Co 19/2014 (Rvp 6943/2014)z 20. marca 2014; 15 Co 318/2014 (Rvp 6944/2014) z 18. marca 2014; 17 Co 388/2014(Rvp 6945/2014), 17 Co 395/2014 (Rvp 6946/2014), 17 Co 394/2014(Rvp 6947/2014),17 Co 397/2014 (Rvp 6948/2014), 17 Co 399/2014 (Rvp 6949/2014), 17 Co 387/2014(Rvp 6950/2014), 17 Co 390/2014 (Rvp 6951/2014) z 8. apríla 2014; Co 18/2014z 28. februára 2014 (Rvp 6952/2014); 17 Co 386/2014 (Rvp 6953/2014),17 Co 398/2014(Rvp 6954/2014), 17 Co 396/2014 (Rvp 6955/2014), 17 Co 393/2014 (Rvp 6956/2014),17 Co 389/2014 (Rvp 6957/2014) z 8. apríla 2014; 15 Co 814/2013 (Rvp 6958/2014),15 Co 813/2013 (Rvp 6959/2014), 1 Co 810/2013 (Rvp 6960/2014), 15 Co 812/2013(Rvp 6961/2014) z 3.apríla 2014; 16 Co 820/2013 (Rvp 6962/2014) a 16 Co 811/2013(Rvp 6963/2014) z 9. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod spisovými značkami: Rvp 6862/2014, Rvp 6863/2014, Rvp 6864/2014,Rvp 6865/2014, Rvp 6866/2014, Rvp 6867/2014, Rvp 6868/2014, Rvp 6869/2014,Rvp 6870/2014, Rvp 6871/2014, Rvp 6872/2014, Rvp 6873/2014, Rvp 6874/2014,Rvp 6875/2014, Rvp 6876/2014, Rvp 6877/2014, Rvp 6878/2014, Rvp 6879/2014,Rvp 6880/2014, Rvp 6881/2014, Rvp 6882/2014, Rvp 6883/2014, Rvp 6884/2014,Rvp 6885/2014, Rvp 6886/2014, Rvp 6887/2014, Rvp 6888/2014, Rvp 6889/2014,Rvp 6890/2014, Rvp 6891/2014, Rvp 6892/2014, Rvp 6893/2014, Rvp 6894/2014,Rvp 6895/2014, Rvp 6896/2014, Rvp 6897/2014, Rvp 6898/2014, Rvp 6899/2014,Rvp 6900/2014, Rvp 6901/2014, Rvp 6902/2014, Rvp 6903/2014, Rvp 6904/2014,Rvp 6905/2014 Rvp 6906/2014, Rvp 6907/2014, Rvp 6908/2014, Rvp 6909/2014,Rvp 6910/2014, Rvp 6911/2014, Rvp 6912/2014, Rvp 6913/2014, Rvp 6914/2014,Rvp 6915/2014, Rvp 6916/2014, Rvp 6917/2014, Rvp 6918/2014, Rvp 6919/2014,Rvp 6920/2014, Rvp 6921/2014, Rvp 6922/2014, Rvp 6923/2014, Rvp 6924/2014,Rvp 6925/2014, Rvp 6926/2014, Rvp 6927/2014, Rvp 6928/2014, Rvp 6929/2014,Rvp 6930/2014, Rvp 6931/2014, Rvp 6932/2014, Rvp 6933/2014, Rvp 6934/2014,Rvp 6935/2014, Rvp 6936/2014, Rvp 6937/2014, Rvp 6938/2014, Rvp 6939/2014,Rvp 6940/2014, Rvp 6941/2014, Rvp 6942/2014, Rvp 6943/2014, Rvp 6944/2014,Rvp 6945/2014, Rvp 6946/2014, Rvp 6947/2014, Rvp 6948/2014, Rvp 6949/2014,Rvp 6950/2014, Rvp 6951/2014, Rvp 6952/2014, Rvp 6953/2014, Rvp 6954/2014,Rvp 6955/2014, Rvp 6956/2014, Rvp 6957/2014, Rvp 6958/2014, Rvp 6959/2014,Rvp 6960/2014, Rvp 6961/2014, Rvp 6962/2014 a Rvp 6963/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 217/2015.
2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júna2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základnýchpráv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnutéuznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresnýmsúdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Banská Bystrica a Okresným súdom VeľkýKrtíš (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody anemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenúškodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, žedôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecnepríslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatkuza vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou,podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súdnapadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajskýsúd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili akonámietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákono ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiťna prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normytak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názorunepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovanízákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti,že okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli ajupovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu,že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach preich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožnoposúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15aObčianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdnehoporiadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť onezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskehosúdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdnehoporiadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už vjej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdnehoporiadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17aSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretáciea aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdyneakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať inabstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisovvšeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnouneodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva aleboslobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp.zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutiehodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecnýmzáujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015