znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť T. U., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 7 Nt 4/2012 z 2. októbra 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 Tos/91/2012 z 19. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 doručená   sťažnosť T.   U. (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Nt 4/2012 z 2. októbra 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tos/91/2012 z 19. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp.   zn.   3   T/49/2010   z 12.   mája   2011   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 To 69/2011 z 23. novembra 2011 právoplatne uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   bol   mu   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia slobody vo výmere 7 rokov.

Sťažovateľ v uvedenej trestnej veci podal okresnému súdu 10. februára 2012 návrh na   povolenie   obnovy   konania,   kde   ako   nové   skutočnosti   spĺňajúce   podľa   jeho   názoru podmienky   povolenia   obnovy   konania   označil   výsluchy   svedkov,   ktorí   mali   predniesť svedectvo v jeho prospech, a síce že v inkriminovaný deň spáchania skutku sa nachádzal mimo mesta, kde bol skutok spáchaný.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 Nt 4/2012 z 2. októbra 2012 podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) návrh sťažovateľa zamietol, pretože nezistil podmienky na povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 394 Trestného poriadku. O sťažnosti podanej sťažovateľom proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 8 Tos/91/2012 z 19. novembra 2012, ktorým sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   považuje za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, keďže podľa jeho názoru konajúci súd nepodal „dostatočne jasné a presvedčivé odôvodnenie prečo daných svedkov nepovažuje za nové dôkazy, ktoré by podmieňovali obnovu konania“. Sťažovateľ je toho názoru, že zmienené výsluchy svedkov, ktoré v návrhu na povolenie obnovy konania ponúkol ako tzv. nový dôkaz, „spĺňajú   predpoklady   opodstatneného   argumentu,   ktorý   mal   možnosť   ovplyvniť rozhodnutie prvostupňového súdu a teda obnova konania mala byť povolená“.

V   uvedených   skutočnostiach   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

Svoju   argumentáciu   sťažovateľ   dopĺňa   tvrdeniami   o nezákonnosti   vykonanej rekognície,   ktorá   podľa   sťažovateľa   bola   jediným   dôkazom,   na   základe   ktorého   bol v pôvodnom   konaní   uznaný   vinným.   Sťažovateľ   kvalifikuje   označený   dôkaz   ako rozporuplný   a nezákonný   a jeho   vratkosť   vidí   v skutočnosti,   že   svedkyňa   ako   subjekt rekognície „bola   dokonca   poškodenou“. Sťažovateľ   na   tomto   mieste   dôvodí: „Znovupoznávanie   páchateľa   a teda   priebeh   rekognície   bol   uskutočnený   v rozpore s dodržaním základných taktických a metodických postupov pri uskutočňovaní rekognície vyšetrovateľom PZ, keďže neboli splnené podmienky zachovania rovnakých objektívnych a subjektívnych podmienok, aké boli v čase spáchania trestného činu. Stotožnenie páchateľa len na základe pohľadu očí je neprípustné. Takto uvedenú argumentáciu v sťažnosti proti uzneseniu   Okresného   súdu,   pokladáme   za   dostatočne   relevantnú   a spôsobilú   zmeniť rozhodnutie vo veci, napriek tomu ju Krajský súd odignoroval.“

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 19. novembra 2012 sp. zn. 8 Tos/91/2012 a uznesením okresného súdu z 2. októbra 2012 sp. zn. 7 Nt 4/2012, predmetné rozhodnutia zrušil, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia sťažovateľom označeného základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Nt 4/2012 z 2. októbra 2012.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci,   a poskytnúť   tak   ochranu označeným základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu   mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať   (a aj sa domáhal) využitím   opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich Trestného poriadku. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Nt 4/2012 z 2. októbra 2012 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   posúdenie   otázky,   či   účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s   rozhodnutím   o sťažnosti   sťažovateľa (uznesením sp.   zn.   8 Tos/ 91/2012   z   19. novembra 2012)   sú   zlučiteľné   s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru.

Preskúmaním sťažnosti a príslušných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu ústavný   súd   zistil   tieto   relevantné   skutočnosti,   ktoré   boli   východiskom   pre   jeho rozhodovanie:

Potom, ako bol sťažovateľ okresným súdom v spojení s rozhodnutím krajského súdu právoplatne odsúdený za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, podal   na okresnom   súde   10.   februára   2012   návrh   na povolenie   obnovy   konania, ktorý odôvodnil   tvrdením,   že   sa   predmetného   skutku   dopustiť   nemohol,   pretože   sa v inkriminovanom čase skutku, teda 18. októbra 2009, nachádzal mimo mesta, kde bol skutok spáchaný. Toto tvrdenie opieral o navrhované dôkazy – výsluchy svedkov, ktorých výpovede mali túto okolnosť potvrdiť.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 Nt 4/2012 z 2. októbra 2012 návrh sťažovateľa na obnovu   konania   podľa   §   399   ods.   2   Trestného   poriadku   zamietol,   pretože   nezistil podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval okresný súdu túto argumentáciu:

«Odsúdený T. U. vo svojej výpovedi uviedol, že sa v čase spáchania predmetného skutku   sa   na   území   Košíc   nenachádzal   a   že   túto   skutočnosť   mu   vie   potvrdiť   aj   R.   S. Skutočnosť, že predmetný skutok nespáchal mu vie taktiež potvrdiť aj ďalšia osoba, a to N. V. K tomu, prečo nenavrhol výsluch týchto svedkov už v prípravnom, ako aj prvostupňovom, resp. v odvolacom konaní, nakoľko ide o svedkov, ktorých výpovede by boli potencionálne spôsobilé dokázať jeho nevinu, sa však vyjadriť nevedel. K konaní na súde prvého stupňa bola   jeho   obhajoba   postavená   v   hlavnej   miere   na   výpovedi   svedka   H.,   ktorý   mu   mal potvrdiť alibi. Na výpoveď toho svedka bol teda fixovaný, a z toho titulu teda nepovažoval za potrebné uvádzať aj iné okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť jeho nevinu.

Z výpovede svedka R. S. vyplynulo, že dňa 08. 10. 2009 mal spolu s odsúdeným U. hlavné pojednávania na súde, kde bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorým bol T. U. uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody.   Odsúdený   sa   bál   nástupu   výkonu   trestu odňatia slobody, a preto sa rozhodol sa, že sa výkonu tohto trestu bude vyhýbať. Nakoľko on mal onedlho odcestovať za prácou, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj odsúdeného. Išli smerom   na   západ   cez   mestá   Liptovský   Mikuláš,   Zvolen,   Banská   Bystrica,   Námestovo, Bratislava. Pracovali po celý čas brigádnicky pre firmu s názvom M. T., s ktorou tieto mestá navštívili. Prácu ukončili v novembri 2009. Bližšiu adresu uvedenej firmy, kde mali spolu   s odsúdeným   pracovať   uviesť   nevedel.   Taktiež   nevedel   uviesť   ani   mená   ďalších zamestnancov uvedenej firmy. S uvedenou firmou mali obaja uzavretú dohodu o vykonaní práce   (ústnou   formou),   pričom   k   dispozícii   mali   byť   nonstop.   Bývali   spolu   s   ďalšími zamestnancami tejto firmy v karavanoch. Prečo ho odsúdený neuviedol vypočuť ako svedka v   pôvodnom   konaní,   vysvetliť   nevedel.   V   tejto   súvislosti   len   podotkol,   že   on   pracoval v Českej Republike v „Š.“ a ani nevedel, že je T. U. trestne stíhaný za lúpež. Naposledy odsúdeného videl v roku 2009, keď ukončili svoju činnosť vo firme M. T. S.

Svedkyňa   N.   V.   vo   svojej   výpovedi   uviedla,   že   odsúdeného   pozná   ako   svojho spolužiaka počas ich spoločného štúdia na strednej škole. O tom, že po ňom bolo vyhlásené celoštátne pátranie sa dozvedela z plagátov. O trestnom čine lúpeže, ktorý mal odsúdený spáchať, nemá žiadnu vedomosť. Taktiež zároveň nemá vedomosť ani o spáchaní iného trestného činu lúpeže, prípadne o jeho páchateľoch. K osobe odsúdeného uviedla, že ho pozná ako nekonfliktného a pokojného človeka.

Svedok M. K. v rámci výsluchu na verejnom zasadnutí uviedol, že má vedomosť o tom, že predmetný skutok (za ktorý bol T. U. odsúdený) spáchala iná osoba. Touto osobou mal byť bližšie nešpecifikovaný M. F., prezývaný „F.“, bytom... O tom, že tento skutok spáchal F. sa dozvedel koncom minulého roka, a to od T. B. a M. U.

Svedkyňa M. S. k veci vypovedala, že má vedomosť o tom, že jej syn R. S. pracoval vo firme   M.   T.   S.   s   „nejakým“   T.   K trestnej   činnosti   spáchanej   odsúdeným   sa   vyjadriť nevedela.   So   svojím   synom   mala   komplikovaný   vzťah,   mala   značné   problémy   s   jeho výchovou.

Poškodená   D.   K.   na   verejnom   zasadnutí   uviedla,   že   trvá   na   svojej   výpovedi z prípravného   konania,   ako   aj   z   hlavného   pojednávania.   Jednoznačne   opoznáva odsúdeného T. U. ako osobu, ktorá ju dňa 18. 10. 2009 lúpežne prepadla.   Tento pred ňu v kritický deň najprv predstúpil, pričom v tomto okamihu s ním mala na krátky okamih očný kontakt a videla mu teda do tváre. Až potom jej nastriekal sprej do očí. Osobu s menom M. F. - ktorého podoba jej bola na verejnom zasadnutí prostredníctvom fotografie predložená, nespoznáva   a   nikdy   predtým   ho   nevidela.   Uvedená   osoba   ju   v   kritický   deň   lúpežne neprepadla.

Na verejnom zasadnutí boli taktiež oboznámené aj listinné dôkazy, a síce rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 3 T 49/2010, zo dňa 12. 05. 2011, ktorým bol T. U. uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2, písm. c) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, pričom na výkon tohto trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Z   vecných   dôkazov   boli   na   verejnom   zasadnutí   boli   oboznámené   fotografia   M. F. a fotografia pracovného odevu, v ktorom mal odsúdený spolu so svedkom R. S. pracovať v uvedenej firme.

Verejné zasadnutie, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu odsúdeného T. U. (podaného prostredníctvom jeho obhajcov) na povolenie obnovy konania prebiehalo za dôslednej   realizácie   základných   zásad   trestného   konania   zakotvených   v ustanovení   §   2 Trestného poriadku (konkrétne tých základných zásad trestného konania vzťahujúcich sa, resp. sa uplatňujúcich v konaní o povolení obnovy konania). Súd po vyhodnotení všetkých vykonaných   dôkazov   jednotlivo,   ako   aj   v   ich   vzájomnej   súvislosti   dospel   k   záveru,   že podmienky na povolenie obnovy konania neboli zistené.

V   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku,   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pod termínom „nový“ dôkaz, je potrebné rozumieť dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní   obsiahnutý v   spise,   uplatnený   niektorou procesnou stranou,   resp.   bol   uplatnený v pôvodnom konaní, ale nebol vykonaný.

Súd môže v konaní o povolení obnovy konania vykonávať dokazovanie len v rozsahu pre potreby povolenia obnovy konania v tom zmysle, či v danom prípade ide o taký dôkaz, ktorý odôvodňuje zásah do právoplatného rozhodnutia. Predmetom dokazovania je teda zjednodušene   povedané   posúdenie   toho,   či   dôkaz   navrhovaný   procesnou   stranou   má charakter „nového“ dôkazu, či by bol teda tento dôkaz potencionálne spôsobilý odôvodniť iné rozhodnutie o vine, resp. o treste - iné, ako v právoplatnom rozhodnutí.

Odsúdený   postavil   dôvodnosť   svojho   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   na skutočnosti, že v kritický deň, keď malo z jeho strany dôjsť k predmetnej lúpeží, za ktorú bol odsúdený, sa nenachádzal na území Košíc, predmetný skutok teda spáchať nemohol. Túto skutočnosť sa mu však na verejnom zasadnutí preukázať nepodarilo. Skutočnosť, že sa predmetného skutku nedopustil mali potvrdiť výpovede R. S., ako aj N. V. Prečo nenavrhol výsluch týchto osôb už v pôvodnom, konaní odsúdený súdu vysvetliť nevedel. Súd ma v tejto súvislosti za to, že ide o svedkov „vykonštruovaných“ odsúdeným, ktorých výpovede by mu mali umelo vytvoriť alibi.

Podľa právnych úvah súdu je vo vysokej miere pravdepodobné, že keby výpovede týchto osôb boli spôsobilé dokázať nevinu odsúdeného, ten by oboch týchto svedkov navrhol vypočuť už v pôvodnom konaní.

Taktiež   tvrdenie   odsúdeného,   že   v   pôvodnom   konaní   bol   primárne   fixovaný na výpoveď   svedka   H.   pred   súdom   neobstojí.   Tento   svedok   totiž   v   prípravnom   konaní vypovedal úplne protichodne v porovnaní s hlavným pojednávaním.

Výpoveď svedka R. S. súd vyhodnotil ako nedôveryhodnú a neurčitú. Svedok nevedel bližšie   špecifikovať   adresu   firmy,   v   ktorej   mali   spolu   s   odsúdeným   v kritickom   čase pracovať. Taktiež nevedel uviesť ani mená ďalších zamestnancov predmetnej firmy. Taktiež výpovede svedkyne V. a svedka M. K. nemali charakter „nového“ dôkazu. Svedkyňa V. totiž jasne vypovedala, že nemá v žiadnom prípade poznatky o zločine lúpeže a o jeho páchateľoch. Svedok K. síce vypovedal, že má poznatky o tom, že predmetného skutku, za ktorý bol odsúdený T. U., sa dopustil niekto iný a síce M. F.,   pričom túto informáciu má od T. B. a M. U., účasť týchto dvoch osôb na verejnom zasadnutí sa ale obhajobe   zabezpečiť   nepodarilo.   Opodstatnenosť   tvrdenia   svedka   K.   tak   preukázaná nebola.

Z výpovede M. S. neboli zistené žiadne skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Protikladom   k   všetkým   vyššie   uvedeným   dôkazom   bola   výpoveď   svedkyne   - poškodenej D. K., ktorú možno vyhodnotiť ako dôkaz určitý, jednoznačný a vo vysokej miere relevantný   pre   trestné   konanie.   Poškodená   s   istotou   (opätovne,   ako   vo   všetkých predchádzajúcich štádiách trestného konania) uviedla, že v kritický deň ju lúpežne prepadol odsúdený T. U. Osobu M. F. (ktorého podoba jej bola predložená na fotografii) neopoznala, nikdy predtým ho nevidela.

Pokiaľ sa jedná o dôkaz a síce pracovnú uniformu firmy M. T. S., táto sama o sebe „novým“ dôkazom taktiež byť nemôže, nakoľko pomocou nej samotnej sa relevantne nedá preukázať skutočnosť, že odsúdený v kritickom čase v uvedenej firme naozaj pracoval.»

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorú proti prvostupňovému rozhodnutiu podal, prezentoval svoj   nesúhlas   so   závermi   prvostupňového   súdu,   ktorý   sťažovateľom   prezentované skutočnosti a ponúknuté svedectvá nepovažoval za také, ktoré by spĺňali parametre nového dôkazu   predvídaného   ustanoveniami   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   upravujúceho podmienky   na   povolenie   obnovy   konania.   Rozhodnutie   okresného   súdu   považoval sťažovateľ   za   nepreskúmateľné,   nedostatočne   odôvodnené,   znemožňujúce   obhajobe možnosť   obrany.   Krajský   súd   podrobne   popisujúc   priebeh   konania   v   znení korešpondujúcom s obsahom odôvodnenia prvostupňového súdu skonštatoval, že okresným súdom boli v predmetnom konaní realizované všetky dostupné dôkazy, ktorých posúdenie sa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom odôvodnení obsahujúcom právne úvahy, ktorými sa okresný súd po vykonaní dokazovania spravoval. Krajský súd tak kvalifikoval rozhodnutie okresného   súdu   ako   vecne   správne   a zákonné,   pričom jeho   odôvodnenie   považoval za jednoznačné.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   pre   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V intenciách uvedenej judikatúry pristúpil ústavný súd k preskúmaniu namietaného uznesenia krajského súdu,   pričom   jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či   obnova konania vo veci sťažovateľa mala alebo nemala byť povolená, ale jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu   konania   opieral   o náležité   prezentované   dôvody   ideovo   zodpovedajúce   zmyslu a podstate použitej právnej úpravy.

Citujúc relevantné ustanovenia trestnoprocesného kódexu, a síce § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, posúdil krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý citované ustanovenia aplikoval, ako vecne správny a zákonný.

Vychádzajúc   z obsahu   odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   je   ústavný   súd v prvom rade toho názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku   konajúce súdy   sťažovateľovi   jasne vysvetlili   podmienky   na povolenie obnovy konania, teda pojem nového dôkazu a s ním súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania.

V konaní o povolení obnovy konania nebolo povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať   sťažovateľom   ponúknuté   dôkazy   a osvojiť   si   ich   vyhodnotenie   z pohľadu sťažovateľa,   povinnosť   konajúcich   súdov   sa   obmedzovala   na   posúdenie   závažnosti, resp. kvality   týchto   dôkazov   a následnú   formuláciu   odpovede,   prečo   tieto   dôkazy   súdy nepovažovali   za   také,   ktoré   by   spĺňali   parametre   tzv.   nového   dôkazu   predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s názorom   sťažovateľa,   že   zreteľné   odôvodnenie v tomto smere v rozhodnutí krajského súdu (ako aj v rozhodnutí okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožnil) absentuje. Odôvodnenie rozhodnutí konajúcich súdov obsahuje dostatočne podrobnú a zároveň logickú právnu úvahu vychádzajúcu z hmatateľných faktov, v rámci   ktorej   bola   svedecká   výpoveď   prvého   zo   sťažovateľom   navrhovaných   svedkov vyhodnotená ako neurčitá a v konečnom dôsledku nedôveryhodná. Rovnako regulárne bolo konajúcimi súdmi vyhodnotené aj nepriame svedectvo ďalšieho sťažovateľom ponúknutého svedka, ktorého váhu konajúce súdu konfrontovali so zásadne relevantným (jednoznačným a   dôveryhodným)   priamym   svedectvom   svedkyne   poškodenej,   kde   táto   konfrontácia vylúčila kvalitu tohto dôkazu.

Vo   vzťahu   k tvrdeniam   sťažovateľa   o údajnej   nezákonnosti   vykonanej   rekognície ako ťažiskového dôkazu pôvodného konania ústavný súd poznamenáva, že preskúmanie zákonnosti vykonaného dôkazu nie je subsumovateľné do rámca prieskumnej právomoci súdu   v konaní   o povolení   obnovy   konania   a námietky   tohto   charakteru   sa   z hľadiska skúmania podmienok na povolenie obnovy konania od počiatku javia ako irelevantné.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným stotožnil, obsahuje vyčerpávajúcu   interpretáciu   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku   týkajúcich podmienok   na   povolenie   obnovy   konania,   s ktorou   korešponduje   logické   a náležité odôvodnenie rozhodnutia prezentované v rámci právnych úvah konajúcich súdov a ktoré kvalifikuje   ústavný   súd   ako   dostačujúce   a racionálne,   nepopierajúce   zmysel   a podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu výroku prijatého rozhodnutia.

Uznesenie   krajského   súdu   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014