znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť W. R., T., zastúpeného spoločnosťou T., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. A. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 34/2011 z 5. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť W. R., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 34/2011 z 5. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 T 5/09 z 20. októbra 2009 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený peňažný trest v sume 500 €.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 To 25/2010 z 18. mája 2010, ktorým doplnil výrok prvostupňového rozsudku o treste tak, že sťažovateľovi uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na jeden rok.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol,   pretože   neboli   zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: « Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení zo dňa 05.10.2011, sp. zn. 3 Tdo 34/2011, o odmietnutí dovolania, ktoré podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne z dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) a písm. g) Trestného poriadku, nakoľko mal za to, že rozhodnutie Krajského súdu Trenčín spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku a je založený na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa tak, že   opomína   vysporiadanie   sa   s   rôznymi   dobami   liečenia   a   obmedzenia   na   obvyklom spôsobe života poškodeného v zmysle podaného dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na strohé uvedenie vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorý uviedol, že vzhľadom na   charakter   poranení   a   dobu   liečby   je   správna   kvalifikácia   konania   sťažovateľa   ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, pričom takéto vysporiadanie sa z dôvodom   dovolania   považujeme   za   nedostačujúce   vzhľadom   na   to,   že   práve presne stanovená doba obmedzenia na obvyklom spôsobe života poškodeného má zásadný význam pri kvalifikácii skutku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa síce vysporiadal s tvrdením sťažovateľa, ktorý uviedol   že   uznesenie   o   začatí   trestného   stíhania   zo   dňa   19.01.2009   nebolo   vydané na základe znaleckého posudku uvádzaných skutočností, avšak neodôvodnil v znaleckom posudku   uvedenú   čo   do   slova   identickú   výpoveď   sťažovateľa   ako   aj   poškodeného,   obe z mesiaca december 2008, s výpoveďou sťažovateľa a tiež poškodeného z mesiaca február 2009   (je   nemysliteľné,   aby   niekto   v   priamej   reči   s   takmer   dvojmesačným   odstupom vypovedal čo do slova identicky!).

Rozhodnutie Najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa obsahuje odôvodnenie, avšak z hľadiska právnych úvah neuvádza, akými dôkazmi sú jednotlivé znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona obsiahnuté v skutkovom zistení súdu   preukázané,   nakoľko   odôvodnenie   z   hľadiska   právnych   úvah   posudzovania dokázaných skutočností musí vyplynúť z jednoznačného záveru nevzbudzujúceho dôvodné pochybnosti, že skutok spáchal sťažovateľ súdom zisteným spôsobom.

Je   pravdou,   ako   uvádza   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   že   dovolanie   ako mimoriadny   opravný   prostriedok   neslúži   k   revízii   skutkových   zistení   ustálených   súdom prvého stupňa, a že zákonná formulácia dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného   poriadku   vyjadruje   opodstatnenosť   dovolania   na   nápravu   chýb   rozhodnutia vo veci samej, ak tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku, a tiež ak skutková veta vo   výrokovej   časti   rozsudku   obsahuje   vyjadrenie   všetkých   skutkových   okolností,   ktoré vyžaduje   použitá   právna   kvalifikácia   skutku,   tento   dovolací   dôvod   nie   je   daný,   pričom z rozhodnutia súdov (Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne), v zmysle už vyššie uvádzaných skutočností, nie je zrejmé, ktorými úvahami sa súdy pri rozhodovaní riadili, čo ich činí nepreskúmateľnými. Je v rozpore, ak skutková veta vo výrokovej časti rozsudku obsahuje vyjadrenia skutkových okolností, ktoré nie sú v konaní riadne zistené a preukázané.

Tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že „Nesúhlas obvineného s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.“ neobstojí, nakoľko k hodnoteniu dôkazov tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku („... súd hodnotí dôkazy získané zákonným spôsobom   podľa   svojho   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne...“) zo strany súdov vôbec nedošlo, v opačnom prípade by inak rozhodnutia súdov preskúmateľné boli a jednoznačne a logicky by dôvodili sťažovateľom vytýkané skutočnosti.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   máme   za   to,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Tdo 34/2011 zo dňa 05.10.2011 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom na to, že právne závery vyvodené   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   sú   zjavne   neodôvodnené, nepreskúmateľné, na základe čoho ho považujeme za arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 34/2011 z 5. októbra 2011, toto rozhodnutie zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ,   tak   ako   to   sám   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   vidí   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v neodôvodnenosti   právnych   záverov   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   v   ich zjavnej neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti.

Ústavný súd pristúpil   k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon   právomoci   najvyššieho   súdu,   a teda   kvalita   obsahu   jeho   rozhodnutia zodpovedá požiadavkám   kladeným   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   na   odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, a síce že rozhodnutie krajského   súdu   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom, a že je tiež založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu. V podanom dovolaní sťažovateľ argumentoval, že z odôvodnení rozhodnutí oboch konajúcich súdov nie je zrejmé, na akých dôkazoch je založený výrok o vine, a ani to, akými   úvahami   sa   konajúce   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   riadili,   takisto   sťažovateľ poukazoval   na   podľa   jeho   názoru   nejasné   vysporiadanie   sa   konajúcich   súdov   s jeho obhajobou.   V dovolaní   sťažovateľ   konkrétne   uvádzal,   že   uznesenie   o začatí   trestného stíhania z 30. januára 2009 nebolo vydané na základe znaleckého posudku tak, ako to je uvedené v jeho odôvodnení, čo podľa vyjadrenia sťažovateľa potvrdzuje samotný znalecký posudok z 26. januára 2009, ktorý vo svojom obsahu cituje uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré však bolo vyhotovené až 30. januára 2009, a tiež cituje výpovede sťažovateľa a poškodeného   z februára   2009.   Sťažovateľ   na   základe   toho   usudzoval,   že   znalecký posudok bol vyhotovený dodatočne, a to podľa potrieb uznesenia o začatí trestného stíhania. Sťažovateľ v dovolaní ďalej poukazoval na rozdielne uvádzanú sumu liečebných nákladov, čo považoval za snahu zdôvodniť rehabilitáciu poškodeného, ktorá sa vôbec neuskutočnila. Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľ   dôvodil,   že   skutkový   dej   tak,   ako   ho ustálili konajúce   súdy, bol nesprávne právne posúdený, keďže nenapĺňal znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol   pre nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť   podania   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm.   b)   Trestného   poriadku   a   podania   dovolania   na   príslušnom   prvostupňovom   súde a v zákonnej lehote podľa ustanovení § 370 Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uplatnenému   dovolaciemu   dôvodu   podľa   ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd   konštatoval, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala nezákonnému vykonaniu dôkazov, o ktoré sa rozhodnutia konajúcich súdov   opierajú.   V tejto   súvislosti   najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   námietok sťažovateľa   o nezákonnosti   procesu   dokazovania,   a to   konkrétne   tvrdenie   sťažovateľa o existencii dodatočne vypracovaného znaleckého posudku, keď   najvyšší súd uviedol, že omyl   sťažovateľa   a z neho   plynúca   domnienka   o nezákonnosti   tohto   dôkazu   spočíva v zámene uznesenia o začatí trestného stíhania v danej trestnej veci s uznesením o vznesení obvinenia   sťažovateľovi,   keďže   v skutočnosti   uznesenie   o začatí   trestného   stíhania   bolo vydané 19. januára 2009 (nie 30. januára 2009, ako to tvrdil v dovolaní sťažovateľ), a až uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi z 30. januára 2009 sa odvoláva na závery znaleckého posudku vypracovaného 26. januára 2009. Takisto sa najvyšší súd vysporiadal so sťažovateľom   prezentovanými   nedostatkami   týkajúcimi   sa   vyčíslenia   tzv.   liečebných nákladov súvisiacich s otázkou posúdenia rozsahu obmedzenia poškodeného v obvyklom spôsobe života, a to poukazom na vyjadrenie príslušnej zdravotnej poisťovne, ktorá podľa konštatovania   najvyššieho   súdu   presvedčivo   vysvetlila   príčinu   nezrovnalostí   v zápisnici, a to zjavnou pisárskou chybou.

V ďalšom   bode   najvyšší   súd   vysvetlil   podstatu   dovolacieho   dôvodu   podľa ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   a uviedol,   že   dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdom prvého   a druhého   stupňa,   ale   je   určené   na nápravu   právnych   chýb   meritórneho rozhodnutia,   pokiaľ   tieto   chyby   spočívajú   v právnom   posúdení   skutku,   a preto,   pokiaľ skutková   veta   vo výrokovej   časti   rozsudku   obsahuje   vyjadrenie   všetkých   skutkových okolností, ktoré použitá právna kvalifikácia vyžaduje, tento dovolací dôvod nie je daný. Najvyšší skonštatoval, že skutkové zistenia tvoriace obsah skutkovej vety v rozhodnutiach oboch konajúcich súdov zodpovedajú zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a len samotný nesúhlas sťažovateľa s tým, ako konajúci súd vyhodnotil vykonané dôkazy, ešte nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   v prvom   bode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   konštatoval neopodstatnenosť   argumentácie   sťažovateľa   o naplnení   dovolacieho   dôvodu   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Na tomto mieste v odôvodnení poukázal   jednak   na zákonnosť   postupu   dokazovania   predmetného   trestného   konania a súčasne   vyvrátil   tvrdenia   sťažovateľa   o manipulácii   procesu   dokazovania   (poukazom na mylnú domnienku sťažovateľa a na pisársku chybu v zápisnici z trestného konania).

V   ďalšom   bode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   poskytol   výklad ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   a podrobne   vysvetlil   konkrétny, sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením §   371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd potvrdil správnosť súdom   určenej   právnej   kvalifikácie   a   na   základe   interpretácie   dotknutého   ustanovenia Trestného   poriadku   súčasne   vylúčil   možnosť   subsumovania   argumentácie   sťažovateľa (predstavujúcej   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   iba   námietky   k spôsobu   vyhodnotenia vykonaných dôkazov) pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z označených   čiastkových   záverov   skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V   prijatom   uznesení   najvyšší   súd   náležite   interpretoval   dotknutú   právnu   úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   vyčerpávajúco   odpovedal   na   ťažiskové   argumenty sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   tvrdení   o nezákonnosti   vykonaného   dokazovania a o nesprávnom právnom posúdení skutkového stavu. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013