znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka   konania   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2012 (po doplnení 18. apríla 2012 a 30. apríla 2012) doručená sťažnosť Ing. M. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom krajského súdu bol sčasti potvrdený rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   C   44/2000 z 8. októbra   2010,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobcom   spoločne a nerozdielne   sumu   8 298,47   €   s príslušenstvom,   trovy   súdneho   konania   a   trovy   štátu, pričom   konanie   o zaplatenie   úrokov   z omeškania   vo   výške   17,6   %   ročne   zo   sumy 1 659,69 € od 31. decembra 1996 až do zaplatenia a zo sumy 8 298,47 € od 31. decembra 1996 až do zaplatenia okresný súd zastavil.

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   dovolanie,   ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn. 5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012 odmietol z dôvodu neprípustnosti.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo jeho právnej zástupkyni doručené 6. februára 2012.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu   podal   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V doplnení sťažnosti, ktoré bolo ústavnému   súdu   doručené   18.   apríla   2012,   sťažovateľ   oznámil,   že   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania bol odložený Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k. Kc 38/12-4 z 5. apríla 2012.

Sťažovateľ vyslovil názor, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, pričom   v tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   ako   sa   krajský   súd   stotožnil   s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia aj čo sa týka neakceptovateľnosti dôkazu, ktorý sťažovateľ predložil na pojednávaní 8. októbra 2010. V danom prípade išlo o potvrdenie o zaplatení časti   kúpnej   ceny   v sume   16 569,96   €   (500 000   Sk).   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   išlo o významný   dôkaz   a krajský   súd   aj   napriek   tomu   rozhodol   o odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu bez nariadenia pojednávania, čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces zahŕňajúci aj právo na verejné prerokovanie veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa problematiky nenariadenia pojednávania, ktoré môže v istých prípadoch znamenať aj odňatie možnosti konať   pred   súdom,   a tým   aj   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Sťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd sa označeným dôkazom, ktorý „celé tie dlhé roky na svoju škodu   nemohol   nájsť“,   vôbec   nezaoberal   a namiesto   toho,   aby   doplnil   alebo   opakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu, rozhodol bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   tvrdenia   o účelovosti   predloženia   toho   dôkazu   po   dlhých rokoch od začatia súdneho sporu neboli nijako zdôvodnené.

Sťažovateľ   krajskému   súdu   vytýkal aj   to,   že   spochybnil   ním   predloženú   zmluvu o budúcej zmluve z 31. januára 1996, ktorá obsahovala iný údaj o kúpnej cene, než bola tá, ktorá bola uvedená v samotnej kúpnej zmluve.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na genézu prípadu, a teda na to, akým spôsobom došlo k plateniu kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy (notársky overenej 20. mája 1996)   uzatvorenej   medzi   pôvodným   žalobcom   ako   predávajúcim   a ním   ako   kupujúcim, predmetom   ktorej   bola   kúpa   nehnuteľnosti.   Zároveň   poukázal   aj   na   to,   že   sa   nemohol domôcť   plnenia   z kúpnej   zmluvy,   pretože   rodinný   dom,   ktorý   bol   predmetom   kúpnej zmluvy,   predávajúci   v dohodnutom   termíne   neuvoľnil   a neodovzdal.   Sťažovateľ   ďalej tvrdil, že neskôr získal poznatky o tom, že dochádza k poškodzovaniu jeho nehnuteľnosti, pričom   v tomto   prípade   na základe   jeho žaloby rozhodol   okresný   súd   o náhrade   škody spôsobenej predávajúcim, ktorý v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v rodinnom dome býval. Okrem   toho   sťažovateľ   poukázal   aj   na   iné súvislosti   tohto   prípadu,   ktoré   nadobudli   aj trestnoprávny   rozmer,   keď   došlo   k uznaniu   viny   z protiprávneho   konania,   ktorého   sa dopustil syn osoby, s ktorou sťažovateľ jednal o kúpe nehnuteľnosti.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   krajský   súd   sa   stotožnil   s nesprávnym   právnym posúdením veci vychádzajúcim z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a dodal: «Z vyššie   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   v odvolacom   konaní   súd   nevykonal a nepreskúmal   všetky   relevantné   dôkazy,   zvlášť   poukazujem   na   dôkaz,   ktorý   sťažovateľ predložil na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 08. 10. 2010 a na Zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy a uspokojil sa s irelevantným odôvodnením jeho „vyhodnotenia“ prvostupňovým súdom a vo veci aj napriek tomu rozhodol bez nariadenia pojednávania... Tým,   že došlo k závažnému   zásahu do   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny proces, sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť svoje právo spočívajúce v irelevantnosti uloženej   povinnosti   doplatenia   kúpnej   ceny,   ktorú   zaplatil   a úrokov   z omeškania,   ktoré s poukazom na 15 rokov prebiehajúci súdny spor predstavujú jej dvojnásobok.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 489,75 €.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30.   apríla   2012   sťažovateľ   žiadal   o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   44/2000   z 8.   októbra   2010, „ktorých nútený výkon bude znamenať pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení ich vykonateľnosti“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu   v spojení s rozsudkom   krajského súdu bolo proti nemu ako povinnému začaté exekučné konanie, v rámci ktorého   nebol povolený odklad   exekúcie a kde   dochádza   k vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   preto   v   danej   veci   ústavný   súd rozhodoval o porušení sťažovateľom označených práv vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp.   zn.   16   Co   5/2011   z 21.   marca   2011,   ktorý   sťažovateľ   –   zastúpený   kvalifikovanou právnou zástupkyňou – označil v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Ústavný súd preto nerozhodoval o porušení označených práv uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012, pretože toto rozhodnutie sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal.

Aj keď namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 4. mája 2011 a aktuálna   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   30.   marca   2012,   ústavný   súd s poukazom na závery svojho rozhodnutia č. k. IV. ÚS 342/2011-12 z 24. augusta 2011 považoval   lehotu   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   za zachovanú. V označenom rozhodnutí ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorá je vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   obsahovo   totožná   s aktuálnou   sťažnosťou   pre neprípustnosť (ako predčasne podanú), a to z dôvodu, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv súčasne domáhal aj v rámci dovolacieho konania. Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 uznesením sp. zn. 5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012 odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. Tým odpadla prekážka, ktorá   by ústavnému súdu   bránila bezprostredne   preskúmať rozhodnutie krajského   súdu. Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o ochranu   ústavnosti   aktuálnou   sťažnosťou   doručenou tunajšiemu súdu 30. marca 2012, teda v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho   súdu   (6.   februára   2012),   a preto   ústavný   súd   akceptoval   podanie   sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 88/2012).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 44/2000 z 8. októbra 2010 bola sťažovateľovi ako   žalovanému   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobcom   spoločne   a nerozdielne   sumu 8 298,47   €   s príslušenstvom,   trovy   súdneho   konania   a   trovy   štátu,   pričom   konanie o zaplatenie   úrokov   z omeškania   vo   výške   17,6   %   ročne   zo   sumy   1   659,69   € od 31. decembra 1996 až do zaplatenia a zo sumy 8 298,47 € od 31. decembra 1996 až do zaplatenia okresný súd zastavil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 tak, že výroky prvostupňového rozsudku okrem   výroku   o zastavení   konania   potvrdil   a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   právo na náhradu trov konania.

Je zrejmé, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   161/2011   z 19.   januára   2012   odmietnuté. Sťažovateľ   zároveň   podal   generálnemu prokurátorovi   podnet   na podanie   mimoriadneho dovolania proti namietanému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu,   avšak   krajská   prokuratúra   tento   podnet   listom   č.   k.   Kc   38/12-4   z 5.   apríla   2012 odložila.

Ako už ústavný súd uviedol (s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), predmetom ústavnej kontroly podľa čl. 127 ústavy bol v danom prípade rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol podstatu rozhodnutia okresného súdu. V tejto súvislosti poukázal na to, akými skutkovými zisteniami a právnymi závermi tento súd odôvodnil svoje rozhodnutie. Popísal, akým spôsobom sťažovateľ ako kupujúci platil pôvodnému   žalobcovi   ako   predávajúcemu   kúpnu   cenu   za   nehnuteľnosť,   ktorá   bola predmetom   kúpy.   Podľa   vyjadrenia   krajského   súdu   okresný   súd   konštatoval,   že   nebolo preukázané,   aby   pani   H.   bola   oprávnená   prevziať   od   sťažovateľa   finančnú   hotovosť predstavujúcu   kúpnu   cenu   za   predávanú   nehnuteľnosť,   a preto   sťažovateľ   nesplnil   voči žalobcom svoj dlh podľa § 562 a § 559 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu na pojednávaní   okresného   súdu,   ktoré   sa   uskutočnilo   8.   októbra   2010,   sa   sťažovateľ po uplynutí   viac   ako   11   rokov   od   začatia   konania   začal   brániť   predložením   zmluvy o uzatvorení   budúcej   kúpnej   zmluvy   z 31. januára   1996   uzatvorenej   medzi   pôvodným žalobcom a sťažovateľom, ako aj predložením dosiaľ neuvádzaného dokladu, ktorý   mal potvrdzovať, že 20. mája 1996 sťažovateľ vyplatil pôvodnému žalobcovi sumu 16 596,96 € (500 000 Sk). Právna zástupkyňa sťažovateľa k uvedenému uviedla, že ústne bola medzi účastníkmi kúpnej zmluvy dohodnutá vyššia kúpna cena za nehnuteľnosť, ale kvôli daniam bola   písomne   dohodnutá   kúpna   cena   na   sumu   26 555,14   €   (800 000   Sk).   Krajský   súd v súvislosti   s popísaním   podstaty   rozhodnutia   okresného   súdu   ďalej   uviedol,   že   tieto tvrdenia   a dôkazy   sťažovateľa   považoval   súd   prvého   stupňa   za   irelevantné   a účelové. Krajský   súd   dodal,   že   okresný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   viaceré   dôkazy, viacnásobné   výsluchy   a vyjadrenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa,   z ktorých   nikdy nevyplynulo, aby dôkaz, ktorý bol predložený až na pojednávaní 8. októbra 2010, predtým existoval. Odvolací súd zároveň   poukázal na závery   súdu   prvého stupňa, „že žalovaný v konaní nepreukázal zaplatenie zvyšku kúpnej ceny 250 000 Sk žalobcovi, tak ako to bolo medzi nimi dohodnuté do 31. 12. 1996. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 800 000 Sk, pričom   500 000   Sk   bolo   vyplatených   pri   podpísaní   zmluvy   a zvyšok   300 000   Sk   je predmetom tohto konania. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením kúpnej ceny   priznal   žalobcom   aj   úrok   z omeškania   a to   v súlade   s ustanovením   §   517   ods.   2 Občianskeho   zákonníka.“. Krajský   súd   taktiež   vyslovil,   že   keďže   žalobcovia   sú   právni nástupcovia   pôvodného   žalobcu   v tomto   konaní,   okamihom   jeho   smrti,   ku   ktorej   došlo v priebehu konania, nastúpili do jeho práv a povinností (univerzálna sukcesia).

Z rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ v rámci odvolacích dôvodov uviedol, že svoj záväzok spočívajúci v zaplatení kúpnej ceny splnil, a to jednak pani H. ako osobe oprávnenej prevziať finančnú hotovosť predstavujúcu kúpnu cenu, ako aj samotnému pôvodnému   žalobcovi.   Namietal,   že   doklad   o zaplatení,   ktorý   predložil   na   pojednávaní 8. októbra 2010, nie je účelový a je pravdivý, len ho dosiaľ nemohol nájsť, a preto sa ním dosiaľ ani nebránil, pretože za takýchto okolností to považoval za právne bezvýznamné. Podľa neho sa okresný súd s týmto dôkazom nevysporiadal. Zároveň vyslovil názor, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vyvodil   správne právne   závery.   Krajský   súd   konštatoval   aj   správnosť   odôvodnenia   prvostupňového rozhodnutia, a preto odvolanie sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval: «Od začiatku konania nebola spornou tá skutočnosť, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy o predaji nehnuteľnosti,... Bola nesporná tá skutočnosť, že   medzi   účastníkmi   bola   dohodnutá   kúpna   cena   vo   výške   800.000,-   Sk...   Po   celý   čas konania   v   priebehu   11   rokoch   trvania   sporu   žalovaný   skutočnosť   ohľadom   dohodnutej kúpnej ceny nikdy nespochybňoval... Preto vo svetle týchto skutočností prvostupňový súd aj vykonával   dokazovanie   na   zistenie   správnosti   a   odôvodnenosti   požadovaného   nároku pôvodného žalobcu, a to doplatenia kúpnej ceny vo výške, ktorá bola predmetom žaloby... Nie je preto porušením zásad vyjadreným ustanovením § 18 O. s. p., v tom ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníka, ak z dôkazov do tej doby prevedených možno skutkový stav v posudzovanej veci bezpečne usúdiť. Je vecou súdu ako s rozporom medzi prevedenými dôkazmi naloží. Je však aj jeho povinnosťou dôkaz odporujúci dôkazom ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť a zdôvodniť prečo ho napr. pokladá za nevierohodný a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto dôkazu primerane vyložiť...

Žalovaný   predsa   nespochybňoval,   že   kúpnu   zmluvu   uzatvoril   a   podpísal. Spochybňoval však od začiatku konania obsah potvrdenky o tom, koľko vyplatil finančných prostriedkov   z   kúpnej   ceny.   V   závere   začal   spochybňovať   aj   to,   koľko   v   skutočnosti žalobcovi zaplatil. Poukazoval, že mu mal zaplatiť v skutočnosti aj ďalších 500.000,- Sk na základe výdavkového dokladu zo dňa 20. 5. 1996, ktorý predložil konajúcemu súdu po 11 rokoch, pričom tvrdil, že v podstate kúpna cena nehnuteľnosti bola dohodnutá nie na sumu 800.000,- Sk ale na 1.300.000,- Sk. Prvostupňový súd sa v súvislosti aj s týmto dôkazom a tvrdením riadne vyporiadal a preto jeho odvolacia námietka o tom, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné aj ohľadom vykonania tohto dôkazu nie je dôvodná. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí riadne uviedol, že aj tento dôkaz zobral do predmetu svojich úvah, avšak k nemu vyslovil svoje závery, aj o tom, prečo tomuto dôkazu neuveril. Poukázal, že ho žalovaný   predložil   po   viac   ako   11   rokoch   a   jeho   tvrdenie   považoval   za   účelové a nepravdivé.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   obsah   celého   spisu,   na   obsah   pripojených civilných   spisov,   na   trestný   spis,   rozsudok,   kde   viackrát   vypovedal   žalovaný   či   už v postavení žalobcu, žalovaného alebo poškodeného v trestnom konaní a kde nikdy doteraz neuviedol tieto tvrdenia a dôkazy. Poukázal na prvý rozsudok v spore pre uznanie na sumu 50.000,-Sk, ktorú žalovaný sám uznal a zaplatil žalobcovi, čo je v rozpore s jeho doterajšími tvrdeniami. Na jeho viacnásobné výsluchy a na doterajšie tvrdenia jeho právnej zástupkyne, ako aj na samotný výsluch žalobcu a svedkov nielen v tejto veci, ale aj v iných konaniach, kde to nikdy nebolo nikým spomínané a rovnako aj na odvolacie konania a na samotné vyjadrenia žalovaného pred odvolacím súdom, ako aj jeho právnej zástupkyni. Z nich bez pochýb vyplýva, že kúpnu cenu nehnuteľnosti nikdy nespochybňoval, považoval za kúpnu cenu nehnuteľnosti vždy kúpnu cenu uvedenú v predmetnej kúpnej zmluve tak ako to vyplýva aj zo zápisnice pred odvolacím súdom dňa 6. 11. 2007...

Žalovaný   namietal   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci...   Z   obsahu   odvolania žalovaného   vyplýva,   že   nesprávnosť   právneho   posúdenia   veci   vidí   v tom,   že   mal   plniť zástupcovi   veriteľa   s   právnymi   účinkami   splnenia   si   svojho   záväzku   a   to   tak   ako   to špecifikoval vo svojom odvolaní...

Prvostupňový súd aj s týmito tvrdeniami sa riadne vyporiadal. Vo svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenie § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy splnením dlh zanikne a že   podľa   §   562   OZ   dlžník   splní   dlh   aj   vtedy,   ak   plní   tomu,   kto   predloží   veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie. To však neplatí ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať. Z vykonaného dokazovania súdom bolo jasne ustálené, že v konaní nebolo preukázané, aby p. H. bol oprávnená prijať kúpnu cenu od žalovaného a teda nedošlo k splneniu dlhu v súlade s § 562 a 559 OZ...

Napokon aj z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bola vypočúvaná aj táto svedkyňa čl. 125 na pojednávaní dňa 27. 9. 2005, kde konkrétne vypovedala k tomu, že nemala žiadne písomné poverenie ani ústne poverenie, pretože v kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že tieto peniaze žalovaný vyplatí priamo žalobcovi...

Odvolací súd konštatuje, že... prvostupňový súd... Každý dôkaz vyhodnotil, zobral ho do predmetu svojich úvah a rovnako tak aj dôkaz, ktorý sa stal predmetom odvolacieho konania   žalovaného   v   súvislosti   s   predloženou   zmluvou   o   budúcej   zmluve,   ktorú   mal žalovaný uzavrieť so žalobcom 31. 1. 1996, ako aj ním predložený výdavkový pokladničný doklad na ďalšiu sumu 500.000,- Sk...

Prvostupňový súd sa riadne vyporiadal so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo čo účastníci konania tvrdili a čo malo vzťah k prejednávanej veci. V danom prípade sa nepochybne jedná o záležitosť natoľko súdom zisťovanú a účastníkmi dokazovanú, že súd mal k dispozícii množstvo dôkazov a zistených skutočností, ktoré potvrdzujú ten fakt a záver súdu prvého stupňa, že zo strany žalovaného nedošlo k vyplateniu zostatku kúpnej ceny, teda tej, ktorá je predmetom sporu.»

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku krajského súdu už prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera zmysel   interpretovaných   a aplikovaných   právnych   noriem,   nie   je   v rozpore   s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Krajský   súd   v namietanom   rozsudku   dôkladným   spôsobom   vysvetlil   svoje myšlienkové pochody, stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a predstavil právne závery vychádzajúce z relevantnej právnej úpravy.

Odvolací   súd   riadne   reagoval   na   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté   v odvolaní a vo výraznej   miere   odvolávajúc   sa   na   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku o hodnotení dôkazov mu ozrejmil, z akého dôvodu okresný súd nezohľadnil dôkaz, ktorý bol sťažovateľom predložený až po uplynutí 11 rokov od začatia súdneho sporu. Ústavný súd konštatuje, že úvahy krajského súdu v tomto smere sa javia ako relevantné a legitímne neodporujúce   postupu   všeobecného   súdu   v procese   dokazovania   v štádiu   hodnotenia dôkazov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v namietanom   rozhodnutí   veľmi zrozumiteľne vysvetlil skutočnosti, ktoré medzi účastníkmi konania neboli sporné, ako aj skutočnosti, ktoré sporné boli, predstavil dôkazy, z ktorých vychádzal, ako aj dôkazy, ktoré nezohľadnil, pričom v tejto súvislosti uviedol, z akého dôvodu tak učinil. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd nepostupoval povrchne, práve naopak, svojím rozhodnutím poskytol presvedčivý obraz o nároku žalobcov vychádzajúcom z právneho titulu (kúpnej zmluvy)   a povinnosti   sťažovateľa   svoj   záväzok   (doplatenie   časti   kúpnej   ceny   spolu s úrokom z omeškania) splniť. K prijatým právnym záverom dospel krajský súd na základe skutkového   stavu   a dokazovania   vykonaného   okresným   súdom.   Keďže   krajský   súd považoval   existujúci   skutkový   stav   za   dostatočne   zistený,   nepotreboval   doplniť   alebo opakovať   dokazovanie.   Z tohto   dôvodu   zároveň   nebol   povinný   nariadiť   pojednávanie. K danému postupu ho oprávňovalo ustanovenie § 214 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva, že nie je potrebné nariadiť pojednávanie, až na výnimky podľa § 214 ods. 1 citovanej právnej normy, čo nebol sťažovateľov prípad. Z tohto pohľadu potom nemožno uvažovať o porušení sťažovateľom   označeného   základného práva   na verejné prerokovanie veci   v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Reálne   uplatnenie   a garantovanie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (I. ÚS 140/09, III. ÚS 458/2011).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   IV.   ÚS   189/07, I. ÚS 143/09).

Preskúmaním   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   5/2011   z 21.   marca   2011 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré je   vzhľadom   na   už   uvedené   potrebné   považovať   za   ústavne   konformné,   nenaplnil očakávania   sťažovateľa,   nemožno   zamieňať   s   nutnosťou   vysloviť   porušenie   práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

S prihliadnutím   na prezentovanú   odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu a čistotu jeho procesného postupu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé   súdne   konanie   (i   základného   práva   na   súdnu   ochranu)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho návrhom na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012