znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. A., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 120/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2009 doručená sťažnosť M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. A., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 120/2001.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ) sa návrhom doručeným okresnému súdu 31. júla 2001 domáhal proti odporcovi uloženia povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa § 29 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 120/01-95 z 25. apríla 2003 návrh zamietol a zároveň rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Na základe   odvolania   sťažovateľa   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením č. k. 7 CoP 159/03-196 zo 7. septembra 2004 prvostupňový rozsudok zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie, pretože „súd prvého stupňa...   nevykonal dostatočné dokazovanie v potrebnom rozsahu a pre svoje závery si nezadovážil dostatočné skutkové podklady a z toho dôvodu dospel i k predčasným záverom“. Podaním z 5. februára 2007 sťažovateľ rozšíril návrh o odporcu v 2. rade s odôvodnením, že v priebehu konania na neho odporca nehnuteľnosť previedol. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 120/2001-272 z 11.   júna   2009   návrh   zamietol,   odporcovi   v 1.   rade   náhradu   trov   konania   nepriznal a sťažovateľa zaviazal uhradiť náhradu trov konania odporcovi v 2. rade. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ 22. júla 2009 odvolanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   v predmetnej   veci   zapríčinil   prieťahy v konaní, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava I v konaní o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, sp. zn. 15 C 120/2001-272, porušila právo M. B... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 120/2001-272 bez prieťahov. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   M.   B...   finančné zadosťučinenie 3 350 EUR, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť M. B. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia...   trovy   právneho   zastúpenia   v   celkovej   výške   245,70   EUR...   na   účet advokátskej kancelárie Mgr. A. A...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 120/2001.

Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (24. júla 2009) okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 120/2001-272 z 11. júna 2009 návrh sťažovateľa zamietol. Ústavný súd zistil, že na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 282/2009 z 20. apríla 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu. Ústavný súd preto v súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažovateľ neodôvodnil, prečo nevyužil zákonnú možnosť podať sťažnosť orgánu verejnej moci, a konal tak až po rozhodnutí okresného súdu.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 120/2001 bola ústavnému súdu doručená 24. júla 2009, teda potom, ako okresný súd vo veci 11. júna 2009 rozhodol. Ústavný súd zo sťažnosti (č. l. 3) taktiež zistil, že táto sťažnosť, ako aj odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu boli podané v ten istý deň, teda 22. júla 2009. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania tejto sťažnosti okresný súd už nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh   konania,   a   teda   ani   porušiť   označené   práva   sťažovateľa,   pretože   vyhlásením rozsudku   a   jeho   doručením   účastníkom   konania   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, preto bolo treba vec   posudzovať   so   zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v ktorej   ústavná   úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu bola   sťažnosť   odmietnutá   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr. III. ÚS 248/08, III. ÚS 317/2010, III. ÚS 447/2010).

V prípade,   ak   by   všeobecný   súd   nedoručil   svoje   rozhodnutie   v primeranej   dobe, môže sťažovateľ tento postup namietnuť novou sťažnosťou.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011