znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., C., P. K., C., a R. C., F., zastúpených advokátom JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia ich „základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., P. K. a R. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 doručená   sťažnosť   M.   K.,   P.   K.   a R.   C.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie   svojho „základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «1. Krátko po sebe nám zomreli obaja rodičia. Po skôr zomrelom otcovi (č. konania 26 D 1807/2005   OS   Prešov),   sme   vysporiadali   celý   majetok   patriaci   rodičom do bezpodielového spoluvlastníctva a to na základe dedičskej dohody, nakoľko medzitým zomrela aj naša matka. Naša vôľa bola taká, aby rodinný dom, patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva rodičov, prešiel výlučne na brata Petra, bez výplaty ostatným.

2. Nakoľko po dedičskom konaní po otcovi, už celý dom s pozemkom bol zdedený, očakávali sme, že v dedičskom konaní po nebohej matke už bude konanie zastavené. Nestalo sa tak však. Pre nás z nepochopiteľných dôvodov bolo potrebné zdediť fiktívnu pohľadávku matky (350.000,- Sk) voči BSM, ktorá už v čase prejednania dedičstva po našom otcovi a jej manželovi nežila. Údajne ide o nejakú náhradovú pohľadávku. To by sme však akceptovali, keby niektorý z nás, ako jediných dedičov mal povinnosť vyplatiť túto pohľadávku inému. My sme sa však jasne dohodli, že celý dom po rodičoch preberá Peter, bez vyplácania zákonných podielov ostatným súrodencom.

3. Aj Generálna prokuratúra, v liste z 22. mája 2009, č. VI/2 PZ 162/09-9 uvádza, že ide o fiktívnu pohľadávku. To, čo je fiktívne neexistuje a nemôže byť predsa ako majetok predmetom dedičstva. Jediný dôvod prejednania tejto fiktívnej pohľadávky vidíme v tom, aby si druhý notár, ktorý ju prejedná, uplatnil odmenu, ktorú sme už museli zaplatiť. Išlo o 6.000,- Sk, ktorá suma pre nás nie je nezanedbateľná.

4. Podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku „Občiansky súdny poriadok upravuje postup   súdu   a   účastníkov   v   občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov,   ako   aj   výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb“.

5. Súdy nenaplnili to, čo sa od nich žiada. Len kvôli odmene notára sme museli „zdediť“ neexistujúcu pohľadávku. Nikto nevie, kto komu dlhuje a kto je komu veriteľom. Ide o nesprávne právne posúdenie ustanovenia o majetku patriacom do dedičstva (§ 175m a nasl. OSP).

6.   My   nevytýkame   vady   v   dedičskom   konaní   po   otcovi.   Vytýkame   nesprávnosť rozhodnutia po matke. Ak neexistovala pohľadávka, nie je možné ju prejednať ako majetok patriaci   do   dedičstva   a   nie   je   možné   ani   priznať   odmenu   súdnemu   komisárovi z neexistujúceho majetku.

7.   Generálny   prokurátor   SR   podal   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Prešov zo 4. februára   2008,   č. kon.   26 D 257/2006-55,   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu v Prešove   z   27.   júna   2007   č. kon.   3 CoD 4/2008-65,   mimoriadne   dovolanie,   a   to   proti všetkým obsiahnutým výrokom. Dovolanie bolo zamietnuté.

8. Súdy nepopreli, že ide o fiktívnu pohľadávku, napriek tomu ich záver je, že sa musí zdediť, ako tzv. náhradová pohľadávka. Súdy podcenili, že už aj matka zomrela a vôľu, ako jediní dedičia, sme jasne prejavili aj ako dedičia nielen po otcovi ale aj po matke v čase, keď sme prejednali celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd za správne považuje, že súdny komisár správne určil do dedičstva „náhradovú pohľadávku v   sume   350.000,- Sk   (cca   11.660,- eur),   ale   to,   kto   komu   je   veriteľom   a   kto   komu   je dlžníkom,   to   už   zostalo,   ako   keby   bezvýznamné.   Právo   na   plnenie,   inými   slovami pohľadávka, sa pritom vyznačuje tým, že na jednej strane je veriteľ a na druhej strane dlžník.   Prístup   dovolacieho   súdu   považujeme   v   zmysle   judikatúry   ESĽP   za   prepäto formalistický,   bez   racionálnych   argumentov.   Vyberáme   z   uznesenia   dovolacieho   súdu: „rozhodnutie deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou s konštitutívnymi účinkami pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby bola dotknutá samotná platnosť abstraktných noriem hmotnoprávnych...“ etc.

9.   V   súvislosti   s   postupom   súdov,   sa   nám   zmenšil   majetok,   pretože   sme   museli zaplatiť notárke odmenu z prejednaného dedičstva, síce neexistujúceho, ale z tzv. fiktívnej náhradovej pohľadávky, cca 200,- eur (cca 6 000,- Sk). Správne sa mal prejednať len existujúci majetok 500,- Sk v C. (cca l6,66 eur) a odmena notára by bola takto namiesto 6000,- Sk, len 500,- Sk (16,66 eur)...

Majetok sťažovateľov sa postupom súdu zmenšil, pretože sťažovatelia boli nútení vyplatiť notárke odmenu z neexistujúceho dedičstva a v tom vidia sťažovatelia porušenie ich základného   práva   na   majetok.   Predmetom   dedičstva   je   majetok   poručiteľa   (§ 460 Občianskeho zákonníka) a tým sa mysli nie virtuálny, fiktívny, ale reálne existujúci majetok. Súd nemôže deklarovať nadobudnutie neexistujúceho majetku.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov,   vlastniť   majetok,   podľa   čl. 20   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 12/2009, z 30. 11. 2009, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 12/2009, z 30. 11. 2009 ústavný súd zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia, M. K., P. K. a R. C., každému z nich v sume 56,28 eura (slovom päťdesiatšesť eur, dvadsaťosem centov), na účet   ich   právneho   zástupcu...   JUDr.   I.   Š...,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   ale aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05 a iné).

Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom   konať   a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009, ktorý odmietol mimoriadne dovolanie podané v danej veci generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Sťažovatelia   považujú   prístup   najvyššieho   súdu v   zmysle   judikatúry   Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj „za prepäto formalistický, bez racionálnych argumentov“, pričom ako príklad uvádzajú z odôvodnenia jeho rozhodnutia (s. 4 a 5) vetu, že „rozhodnutie deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou s konštitutívnymi účinkami pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby bola dotknutá samotná platnosť abstraktných noriem hmotnoprávnych... etc.“, čím bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   argumentov   sťažovateľov   zistil,   že   nie   sú   vôbec opodstatnené, pretože už citovaná časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkala len   jeho   odpovede   na   jednu   z námietok   generálneho   prokurátora,   ktorú   uviedol v mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol podstatne viac skutočností, ktoré boli podkladom na odmietnutie mimoriadneho dovolania, keď okrem iného uviedol:

„Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   vady   konania   uvedené   v ustanovení § 237 O. s. p. a iné vady konania nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil. Preto sa ďalej zaoberal   dôvodnosťou   dovolania,   v   ktorom   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky namietal nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 243 1 ods. 1 písm. e/ O. s. p. omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav.   O   mylnú   aplikáciu   právnych predpisom ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako ho mal správne použiť, alebo aplikoval síce   správny   právny predpis,   ale ho   nesprávne   vyložil.   O takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná...

V   prejednávanej   veci   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   dedičia   po   poručiteľovi   L.   K. v dedičskom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov   pod   sp. zn.   26 D 1807/2005, D not 293/2005 uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva a notár poverený súdom (§ 38 ods. 1), vydal osvedčenie v súlade s § 175zca ods. 1 písm. c/ O. s. p. Úkony notára ako súdneho   komisára   sú   úkonmi   súdu   a   ním   vykonané   osvedčenie   o   dedičstve   zo zákona nadobúda povahu právoplatného uznesenia o dedičstve, teda uznesenie vydané súdom vedú ku skončeniu dedičského konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2006. Preto oba nižšie súdy správne postupovali v súlade s ustanovením § 134 O. s. p... Rozhodnutie o dedičstve po nebohom L. K. nebolo zrušené mimoriadnym opravným prostriedkom,   je   právoplatné   a   teda   záväzné.   Preto   sa   dovolací   súci   ďalej   nezaoberal námietkami generálneho prokurátora proti rozhodnutiu o prejednaní dedičstva po nebohom L. K... Prvostupňový   súd   prejednal   finančnú   pohľadávku   poručiteľky   vyplývajúcu zo zaniknutého BSM po nebohom manželovi L. K. v sume 350 000.- Sk a odvolací súd napadnuté   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil   i   keď   sa   nestotožnil   s osvedčením o dedičstve po nebohom L. K. Svoje rozhodnutie odôvodnil záväznosťou tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 134 O. s. p.

Dovolací   súd   sa   nestotožňuje   s   dôvodmi   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   o nesprávnom postupe súdneho komisára pri prejednaní dedičstva po nebohom L. K. V konaní o dedičstve pri ustálení masy BSM treba rozhodnúť, čo patrí do dedičstva a čo   pozostalému   manželovi.   Majetok   v   BSM   sa   môže   vyporiadať   dohodou   medzi pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice (§ 1751 ods. 2 veta prvá O. s. p.). Dedička a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu dohodnúť aj tak: že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp. do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Náhradová pohľadávka je jeho pohľadávka voči   dedičstvu   (dlh   poručiteľa)   a   teda v prípade,   že si   ju   uplatni,   radí sa do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť o jej úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia za   pohľadávku   manžela   v   rámci   zodpovednosti   za   dlhy   poručiteľa   (§ 470   OZ).   Pri náhradovej pohľadávke sa neurčuje povinnosť na plnenie, dedičský súd sa obmedzí len na jej konštituovanie.

Z obsahu dedičského rozhodnutia po nebohom L. K. vyplýva, že súdny komisár pojal do dedičstva celú masu BSM – nehnuteľnosti v hodnote 700 000,- Sk. Správne určil hodnotu dedičstva sumou 700 000,- Sk, výšku dlhov 350 000,- Sk a čistú hodnotu dedičstva 350 000,- Sk. Dedičia, ktorí v konaní zároveň vystupovali ako univerzálni sukcesori po nebohej matke B. K. uplatnili pohľadávku z titulu dedičstva patriacu pozostalej manželke ako náhradovú pohľadávku   v   sume   350   000,-   Sk   a súdny   komisár   ju   správne   určil   do   dedičstva po pozostalej manželke.

Dovolací súd aj keď sa nestotožnil v tejto časti i s právnym názorom odvolacieho súdu, dovolanie generálneho prokurátora vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zamietol § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) ako nedôvodné, pretože oba nižšie súdy   správne   v   dedičskom   konaní   po   nebohej   B.   K.   prejednali   náhradovú   pohľadávku 350 000,- Sk z dedičstva po nebohom L. K...»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným.   V citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   sp. zn.   4 M Cdo 12/2009   z 30.   novembra   2009 najvyšší   súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie ako neprípustné s odkazom na ustanovenia § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol, hoci je pravdou, že aj niektoré tvrdenia a názory sťažovateľov, ktoré vyslovili v tejto sťažnosti k ich veci (dedičskému konaniu), mali svoj racionálny základ.

Tvrdenie   sťažovateľov   o   tom,   že   prístup   dovolacieho   súdu   považujú „v zmysle judikatúry ESĽP za prepäto formalistický, bez racionálnych argumentov“, na základe iba jednej   vybranej vety   z   citovaného   rozhodnutia   (ktorá   je uvedená   na strane   2   v bode   8 v poslednej vete ich sťažnosti) nemožno vôbec považovať za opodstatnené najmä vo vzťahu k iným právnym záverom a skutkovým zisteniam najvyššieho súdu už citovaným.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnym názorom.

Vzhľadom na kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) označený čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanie o mimoriadnom   dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa   štvrtej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j).

Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník konania,   pričom   toto   jeho   oprávnenie   musí   byť   v zásade   aj   využité...   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, I. ÚS 160/03).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup a napadnuté rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 M Cdo 12/2009   z 30.   novembra   2009   po   prípadnom   prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto sťažnosť odmietol v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09).

2. Sťažovatelia sa v ďalšej časti sťažnosti   domnievajú, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich „základného práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy“ a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. K porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že v konaní pred všeobecnými súdmi „sa nám zmenšil majetok, pretože sme museli notárke zaplatiť odmenu z prejednávaného dedičstva, síce neexistujúceho, ale z tzv. fiktívnej náhradovej pohľadávky, cca 200,- Eur (cca 6 000,- Sk)“.

Sťažovatelia   sa   domáhali   ochrany   základného   práva   podľa čl. 20   ods. 2   ústavy (a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu),   hoci   je   zrejmé,   že   vychádzajúc   z obsahu sťažnosti mali na mysli svoje základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa v zásade nemožno úspešné domáhať v konaní pred ústavným súdom jednak preto, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo   porušením   zásadne   poskytujú   v prvom   rade   všeobecné   súdy,   nie   ústavný   súd (obdobne napr. III. ÚS 150/2010), ale tiež preto, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07) absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50 ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol i v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010