znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tošs/6/2009 z 26. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2009 doručená   sťažnosť   V.   H.,   t.   č.   vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tošs/6/2009 z 26. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je spolu s dvoma ďalšími obvinenými trestne stíhaný pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a ďalšie trestné činy a z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c) Trestného   poriadku   bol   počínajúc 27. septembrom 2008 vzatý do väzby. Zákonom ustanovená polročná lehota trvania väzby v prípravnom   konaní   uvedená   v   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom do 31. januára 2009, v rámci ktorej bol prokurátor povinný podať návrh na jej predĺženie, ak obvineného z väzby neprepustí, uplynula 27. marca 2009. Na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sudkyňa pre prípravné konanie   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“) uznesením   sp.   zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009 rozhodla o predĺžení lehoty trvania väzby do 27. septembra 2009. Toto uznesenie napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej namietal porušenie práva na obhajobu v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu. O jeho sťažnosti rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tošs   6/2009   z 26.   marca   2009   tak,   že sťažnosť sťažovateľa, ako aj ostatných obvinených zamietol. Podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho   práva   tým,   že   zamietol   jeho   sťažnosť   napriek   skutočnosti,   že   v konaní,   ktoré predchádzalo sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009, bolo porušené jeho právo na obhajobu a právo na obhajcu. Stalo sa to podľa neho za týchto okolností:

«Pôvodný obhajca JUDr. J. F. pred začatím verejného zasadnutia oznámil súdu, že nás ďalej neobhajuje, pretože príbuzní zvolili obhajcu JUDr. J. B., advokáta Advokátskej kancelárie v G.   JUDr. J. B. bol mne, sťažovateľovi, a ostatným spoluobvineným zvolený v súlade s § 39 ods. 2 Tr. por. a prevzal obhajobu 16. 3. 2009 nemajúc k dispozícii návrh prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Prostredníctvom   príbuzným   mňa, sťažovateľa, bolo obhajcovi oznámené, že 17. 3. 2009 o 10:30 hod sa uskutoční verejné zasadnutie   vo   veci   predĺženia   lehoty   väzby.   Takto   obhajca   mňa,   sťažovateľa,   prevzal obhajobu 16. 3. 2009 a verejné zasadnutie bolo určené na 17. 3. 2009, takže obhajca nemal možnosť preštudovať si spisový materiál, ani komunikovať so mnou, sťažovateľom. Obhajca toto   oznámil   súdu   na   verejnom   zasadnutí   a   žiadal   o   jeho   odročenie   za   účelom preštudovania spisového materiálu. Sudkyňa zrušila termín verejného zasadnutia, nariadila výsluch   obvinených,   ktorého   výsluchu   sa   obhajca   pre   plnenie   neodkladných   povinností nezúčastnil.

Ja,   sťažovateľ,   a   ostatní   obvinení   sme   chceli   vypovedať,   ale   len   za   prítomnosti obhajcu.   Výsluch   sa   však   konal.   Ja,   sťažovateľ   tento   hodnotím   ako   výsluch   silený, bez obhajcu, pri nutnej obhajobe, čo je porušením práva na obhajobu. Aj keď sa možno stotožniť   s   tvrdením,   že   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   nemala   povinnosť   rozhodnúť o návrhu prokurátora na verejnom zasadnutí, jej povinnosťou bolo zabezpečiť, aby mi bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, aby som sa mohol tak obhajovať nielen sám, ale aj prostredníctvom obhajcu, o prítomnosť ktorého som dôrazne žiadal (čl. 50 ods. 3 Ústavy   SR,   III.   ÚS   41/2001.   Nález z 12.   júla   2001.   Zbierka   nálezov a   uznesení Ústavného súdu SR 2001, s. 290). Nepostačuje len aby mne, sťažovateľovi, ako obvinenému bola daná možnosť osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci, o ktorej sa malo rozhodovať, teda k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a to aj za situácie, kedy nám mal byť doručený návrh na vyjadrenie.

Ak   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   mala   akýkoľvek   problém   s   obhajobou,   túto situáciu mohla prekonať využitím inštitútu náhradného obhajcu (§ 42 Tr. por.). Verejné zasadnutie   17.   3.   2009   o   10:30   hod.   sa   nekonalo,   pričom   v   ten   deň   bola   možnosť ustanovenia   náhradného   obhajcu   „krátkou   cestou“.   Všetko   s   ohľadom   na   to,   že   pri neskoršom výsluchu toho istého dňa o 11:15 hod. som ja, sťažovateľ, a aj ostatní obvinení uvádzali, že bez prítomnosti obhajcu nebudeme vypovedať. Osobné vyjadrenie a možnosť osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci nemôže nahradiť odbornú pomoc - službu obhajcom. Obhajoba obhajcom v trestnom konaní je nezastupiteľná. V zmysle § 36 ods. 1 Tr. por. Sa stanovuje, že obhajcom obvineného v trestnom konaní môže byť iba advokát, pričom toto ustanovenie je v súlade s čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy, ako aj s čl. 40 ods. 3 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   základných   práv a ľudských slobôd, ktorou úpravou je garantovaná odborná právna ochrana obvineného v trestnom konaní vedenom na území SR (komentár k trestnému poriadku č. 301/2005 Z. z. z marca 2006 str. 103, obdobne Uznesenie NS SR 5 Tost 15/2008 z 30. 9. 2008 ohľadom poriadkovej pokuty obhajcovi).

Druhý okruh porušenia práv obhajoby spočíva v tom, že vo veci došlo k rozhodnutiu jedným   rozhodnutím   súdu   ohľadom   všetkých   obvinených,   hoci   išlo   o   rozhodovanie o predĺžení   väzby   v   lehote   nad   6   mesiacov.   Sudkyňa   pre   prípravné   konanie neindividualizovala   dôvody   predĺženia   väzby   u   každého   z   obvinených   a   teda   aj   mňa sťažovateľa.   Je   povinnosťou   všeobecného   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   o   väzbe, ako aj skutočnosť, že dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné. Dôvody väzby, ktoré postačujú na vzatie do väzby sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie trvanie.   Vo   vyšetrovaní   sa   totiž   malo   postupovať   tempom   primeraným,   vzhľadom na väzobnú situáciu. Nešlo o počiatočné štádium vyšetrovania, ale štádium trvania väzby, ktoré v prípade mňa, sťažovateľa, trvalo 6 mesiacov, a teda pri predĺžení väzby už nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. V napadnutom   rozhodnutí   nie   sú   individualizované   skutkové   a   následne   právne odôvodnenia existencie trvania väzby. V momente vzatia mňa, sťažovateľa, do väzby bolo možné vzhľadom na skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej som obvinený akceptovať aj   „spoločné“   odôvodnenie   väzby   všetkých   obvinených.   Pri   predlžovaní   väzby po 6 mesiacoch   však   už   takýto   prístup   ústavne   neobstojí   (Nález   III.   ÚS   220/04).   Z Uznesenia NS SR zo dňa 26. 03. 2009 3 Tošs 6/2009 jednoznačne vyplýva, (str. 3 odstavec 3),   že   tento   súd   o   sťažnosti   proti   predĺženiu   väzby   mňa   sťažovateľa   je   rozhodované „hromadne“. Nemožno sa stotožniť s konštatovaním, že súd nemá za povinnosť skúmať kvalitu obhajoby obvinených, ani dôvody, pre ktoré sa rozhodli, či už oni sami alebo v danom   prípade   za nich   oprávnené   osoby,   namiesto   predtým   splnomocneného   alebo ustanoveného   obhajcu   zvoliť   si   iného   obhajcu.   Tu   ide   o   existenciu   alebo   neexistenciu možnosti mňa sťažovateľa mať dostupnou odbornú pomoc obhajcom.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„1/ Uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 3 Tošs/6/2009 zo dňa 26. 03. 2009   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľa   vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, z čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6 ods. 1, 3 písm. c) a Listine základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1, 37 ods. 2, 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 3 Tošs/6/2009 zo dňa 26. 03. 2009 a prikazuje, aby V. H. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3/ Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť V. H. trovy konania v sume 231,80 Eur   (6.983,-   Sk)   (dvestotridsaťjeden   eur   aj   osemdesiat   centov)   do dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   práva   na   obhajobu   z dôvodu, že sudkyňa špeciálneho súdu pre prípravné konanie neposkytla obhajcovi, ktorý prevzal obhajobu   deň   pred   stanoveným   verejným   zasadnutím,   ním   požadovanú   lehotu na preštudovanie spisového materiálu a na komunikovanie s obvinenými, ako aj z dôvodu, že potom, čo sudkyňa zrušila termín verejného zasadnutia, nariadila výsluch obvinených a vykonala   ho   aj   napriek   neúčasti   obhajcu,   ktorý   sa   z neho   ospravedlnil   pre   plnenie   si neodkladných   povinností.   Ďalej   sťažovateľ   vidí   porušenie   práv   obhajoby   v tom, že o predĺžení   väzby   bolo   rozhodnuté   jedným   rozhodnutím   o   všetkých   obvinených a v napadnutom   rozhodnutí   nie   sú   individualizované   skutkové   a následne   právne odôvodnenia existencie väzby.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci v konaní sú si rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu, má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podstatou sťažnosti   je tvrdenie   o porušení práva   na obhajobu, čím   bolo porušené aj právo sťažovateľa na spravodlivý proces a ďalšie sťažovateľom označené práva.

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou, ktorej úlohou by malo byť odstraňovanie procesných nedostatkov konania uskutočneného pred všeobecnými súdmi. Medzi   prioritné   úlohy   ústavného   súdu   nepatrí   kontrola   všeobecných   súdov   z hľadiska zákonnosti   a správnosti   ich   postupov,   ale   posudzovanie   konformity   týchto   postupov s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   ratifikovanou   a vyhlásenou   spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom   rozhodovania   ústavného   súdu   je predovšetkým   miera namietanej   ingerencie   do   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   pri   zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07).

Ústavný súd môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Najvyšší súd dospel v uznesení sp. zn. 3 Tošs 6/2009 z 26. marca 2009 k záveru, že sťažnosť   sťažovateľa   a ďalších   obvinených   proti   uzneseniu   špeciálneho súdu   sp.   zn. Tp 9/2009   nie   je   dôvodná.   K námietkam   sťažovateľa   o porušení   práva   na   obhajobu a opodstatnenosti predĺženia väzby najvyšší súd uviedol:

«Sudkyňa pre prípravné konanie nemala povinnosť rozhodnúť o návrhu prokurátora na verejnom zasadnutí. Jej povinnosťou však bolo zabezpečiť, aby obvineným bola daná možnosť osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci, o ktorej sa malo rozhodovať, teda k návrhu prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a   návrh   mal   byť   doručený   obvineným na vyjadrenie. To sa aj stalo. Z obsahu zápisnice o výsluchu obvinených vyplýva, že mali k dispozícii   návrh   prokurátora   vo   štvrtok   12.   marca   2009.   Zákon   neurčoval,   že   návrh prokurátora mal byť doručený obvinenému aspoň päť pracovných dní pred rozhodnutím. Sudkyňa pre prípravné konanie po doručení návrhu prokurátora súdu dňa 5. marca 2009 zvolila ten postup, že na druhý deň 6. marca 2009 určila vo veci verejné zasadnutie na 17. marca 2009 o 10.30 hod. na Špeciálnom súde v Pezinku, o ktorom bol hneď v ten deň určenia verejného, teda v dostatočnom časovom predstihu, upovedomený obhajca všetkých troch   obvinených   JUDr.   J.   F.   Rovnopis   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby obhajcovi   doručoval   prokurátor   v   deň   podania   návrhu.   Tento   obhajca   v   deň   konania verejného zasadnutia 17. marca 2009 o 8.00 hod. doručil do podateľne Špeciálneho súdu v Pezinku oznámenie datované dňom 17. marca 2009, že obvinených ďalej nezastupuje, lebo priateľka p. M. mu oznámila, že na základe plnej moci zastupovanie všetkých troch klientov prevzal p. JUDr. J. B., Advokátska kancelária G.

V spisovom materiáli sa nachádzajú splnomocnenia zo 16. marca 2009 pre obhajcu JUDr. J. B. podpísané matkou obvineného M. M., bratom obvineného V. H.   P. H. a R. Ď. otcom   obvineného   T.   Ď.   Z   obsahu   zápisnice   o   výsluchu   obvinených   i   napadnutého uznesenia ako i sťažnosti obvinených vyplýva, že verejné zasadnutie o 10.30 hod. 17. marca 2009 sa nekonalo, ale že „o 11.15 hod. malo ísť o výsluch obvinených, ktorého sa obhajca obvinených   JUDr.   J.   B.   nezúčastnil.   V   ten   deň   doručil   súdu   uvedené   splnomocnenia na obhajobu   obvinených   a   s   poukazom   na   to,   že   nedisponuje   návrhom   prokurátora na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   obvinených,   že   nepozná   spisový   materiál,   žiadal, aby mu to bolo umožnené v lehote 5 pracovných dní a na ten účel žiadal verejné zasadnutie odročiť. Sudkyňa pre prípravné konanie nariadila výsluch obvinených, čo obvinení, obhajca a prokurátor vzali na vedomie, ale obhajca obvinených s poukazom na jeho vyššie uvedené vyjadrenia a s odôvodnením plnenia si iných neodkladných povinností, sa nariadeného úkonu, výsluchu obvinených nezúčastnil.

Pri výsluchu sa obvinení k veci nevyjadrovali. Všetci uvádzali, že bez prítomnosti obhajcu nebudú vypovedať.

Obvineným   bola   daná   možnosť,   aby   sa   pred   rozhodnutím   vyjadrili   k   návrhu prokurátora.   Od   12.   marca   2009   do   17.   marca   2009   tak   neurobili.   Mohol   tak   urobiť aj ich obhajca JUDr. J. F., ten však urobil len to, že tesne pred tým ako mal súd konať a rozhodnúť, doručil súdu oznámenie, že už nezastupuje obvinených.

Obvineným bola daná možnosť pred sudcom sa osobne vyjadriť k ich veci, o ktorej sa malo   rozhodnúť,   teda   k   ďalšiemu   trvaniu   väzby.   Bola   im   daná   možnosť   tak   urobiť aj za prítomnosti obhajcu. Ich obhajca JUDr. J. F. mal k dispozícii návrh prokurátora a vedel o termíne verejného zasadnutia určenom na 17. marca 2009. Aj ďalší obhajca obvinených vedel o tom, že sudkyňa pre prípravné konanie v ten deň pred rozhodnutím uskutočni výsluch obvinených.

Ak   sa   tohto   nariadeného   úkonu   obhajca   nezúčastnil,   je   to   len   otázka zodpovednostného vzťahu medzi ním a obvinenými vyplývajúceho zo zmluvy na základe splnomocnenia. Súd nemá za povinnosť skúmať kvalitu obhajoby obvinených ani dôvody, pre ktoré sa rozhodli, či už oni sami alebo v danom prípade za nich oprávnené osoby, namiesto predtým splnomocneného alebo ustanoveného obhajcu zvoliť si iného obhajcu. Ustanovenia § 39 ods. 5 a § 40 ods. 5 Tr. por., podľa ktorých obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorého si zvolil alebo ktorého mu zvolila oprávnená osoba, zvoliť iného obhajcu, resp. namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený, sám si zvoliť obhajcu, nemožno však vykladať tak, že všetky dovtedy urobené úkony sa majú vykonať znovu, alebo že majú začať   plynúť   nové   lehoty   v   prípadoch,   keď   je   potrebné   zachovať   u   obhajcu   zákonom stanovenú lehotu, alebo že znovu treba doručovať návrhy na vyjadrenie novému obhajcovi, ak   sa   tak   už   stalo   predtým,   vo   vzťahu   k   pôvodnému   obhajcovi   a   práva   obvinených na obhajobu boli zachované a aj z neho vyplývajúce povinnosti orgánov činných v trestnom konám a súdu boli dodržané. To sa týka aj možnosti poskytnutia primeraného časového priestoru   na   preštudovanie   spisového   materiálu.   Dostatočný   časový   priestor   mal   na   to obhajca obvinených JUDr. J. F. Ak v deň konania nariadeného úkonu orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu sa rozhodne obvinený alebo iná oprávnená osoba za neho zmeniť obhajcu namiesto pôvodne splnomocneného alebo zvoliť si sám obhajcu alebo iná oprávnená   osoba   namiesto   ustanoveného,   tak   nemožno   konštatovať,   že   jeho   práva na obhajobu boli porušené, keď všetky boli zachované vo vzťahu k pôvodnému obhajcovi. V danom prípade nebolo potrebné vykonávať verejné zasadnutie. Nerozhodovalo sa o žiadosti   obvinených   o   prepustenie   z   väzby,   v   ktorých   by   obvinení   výslovne   požiadali o výsluch a uvádzali skutočnosti súdu skôr neznáme, významné pre rozhodnutie.

Ak na základe návrhu prokurátora sudkyňa pre prípravné konanie mienila vykonať verejné   zasadnutie,   dávala   tak   väčší   priestor   na   obhajobu   obvinených.   Postačovalo, aby bolo zabezpečené právo obvinených na ich vypočutie pred súdom a lehota na to nebola určená. Čas a spôsob tohto úkonu na zabezpečenie práv obvinených mal byť stanovený tak, aby bol dosiahnutý jeho účel a právo na obhajobu. To v danom prípade nebolo porušené. Obhajca mal možnosť sa zúčastniť úkonu, pri ktorom by obvinení mohli využiť svoje právo osobne   sa   vyjadriť   k   veci.   V   žiadnom   štádiu   konania   nie   je   povinnosťou   obvineného vypovedať. Ak v danom prípade obvinení nevypovedali k veci, teda k samotnej podstate návrhu   týkajúceho   sa   ďalšieho   trvania   ich   väzby,   potom   iba   nevyužili   svoje   právo, na ktorom im nebolo nič upierané.

Čo sa týka opodstatnenosti predĺženia lehoty trvania väzby Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s napadnutým rozhodnutím. Skutočnosti uvádzané na str. 15 a 16 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zistiteľné zo spisového materiálu a odôvodňujú väzbu obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. a aj predĺženie lehoty jej trvania   v rozsahu uvedenom vo   výroku napadnutého uznesenia.   Je zrejmé   z   obsahu spisového materiálu, že pre závažné dôvody týkajúce sa doplnenia dokazovania v smere naznačenom v návrhu prokurátora a pre obťažnosť veci vyplývajúcu 2 množstva skutkov a potrebných   úkonov   nebolo   možné   doteraz   trestné   stíhanie   skončiť.   Pritom   z   obsahu spisového   materiálu   a   doteraz   vykonaných   úkonov   vyplýva,   že   vyšetrovanie   prebieha plynulo. Najvyšší súd je tiež toho názoru, že prepustením obvinených na slobodu by bolo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.»

1. Ústavný súd preskúmal podanie a jeho prílohy a zisťoval, či v procesnom postupe súdu bola obvinenému poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy v zmysle čl. 50 ods. 3 ústavy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície a ktoré   zachovávajú   „rovnosť   zbraní“.   Osoba   vo   väzbe   musí   mať   v   každom   prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania) (III. ÚS 226/07). Tiež jej musí byť v zmysle procesných   garancií   vyplývajúcich   z   ustanovení   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods. 2   ústavy a z čl. 6 dohovoru   poskytnutá   zo   strany   príslušného   orgánu   verejnej   moci   rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných   práv   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania (podobne III. ÚS 153/07).

Obvinenému   a jeho   ustanovenému   obhajcovi   bola   špeciálnym   súdom   poskytnutá možnosť   predniesť   skutočnosti   svedčiace   v jeho   prospech   pri   rozhodovaní   o predĺžení väzby na nariadenom verejnom zasadnutí, o ktorom boli včas upovedomení. Obvinený ani jeho   obhajca   nevyužili   možnosť   písomne   sa   vyjadriť   k návrhu   prokurátora.   Sudkyňa špeciálneho   súdu   pre   prípravné   konanie   postupovala   tak,   aby   zabezpečila   lehoty,   ktoré v tomto type rozhodovania vyplývali z ustanovení Trestného poriadku v jeho znení účinnom do 31. januára 2009. Zároveň však poskytla účastníkovi konania priestor uplatniť svoje procesné práva tým, že nariadila verejné zasadnutie. Skutočnosť, že ich sťažovateľ bez dôvodu hodného osobitného zreteľa pre prekážky na strane zvoleného obhajcu nevyužil v plnom rozsahu, nemôže jednoznačne viesť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Pre prípady výmeny obhajcu, keď hrozí nebezpečenstvo nedostatočného zabezpečenia obhajovania záujmov obvinenej osoby aj z dôvodu dodržania lehôt stanovených pre jednotlivé úkony, ustanovil zákonodarca v § 43 ods. 3 Trestného poriadku povinnosť ustanoveného obhajcu zabezpečovať záujmy obvineného   až   do   okamihu   reálneho   prevzatia   obhajoby   zvoleným   obhajcom. V namietanom   konaní   a rozhodovaní   o predĺžení   väzby   ústavný   súd   zastáva   názor, že nedostatočnú   koordináciu   medzi   obvineným,   ustanoveným   a zvoleným   obhajcom, ako aj medzi osobami oprávnenými zvoliť obvineným obhajcu, a teda nedostatočnú kvalitu obhajoby,   nemožno   pričítať   na   ťarchu   súdu   a vysloviť   tak   porušenie   práva   obvineného na obhajobu.

Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť   sa   proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a tiež   sa   brániť   proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a účelu   priznaného   zákonného   a ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom špeciálneho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným   spôsobom   obmedzovali pri reálnom   uplatnení   práva   na   obhajobu.   Ústavný   súd   ani   nezistil,   aby   napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu, pretože najvyšší súd jeho námietky proti rozhodnutiu špeciálneho súdu o predĺžení väzby preskúmal   a   primerane   sa   im   venoval.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   sťažnosťou sťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil, vylučuje aj možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň nezistil, že by najvyšší súd znemožnil realizáciu niektorých procesných práv sťažovateľa, a tiež konštatuje, že nenastala situácia, pri ktorej by sa dalo uvažovať o porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   obhajobu   aj   tým,   že   špeciálny   súd rozhodoval   o jeho   záležitosti „hromadne“ a v uznesení   o predĺžení   väzby „neindividualizoval“ skutkové   a právne   okolnosti   predĺženia   väzby.   Ústavný   súd po oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   špeciálneho   súdu   o predĺžení   väzby   sp.   zn. Tp 9/2009, ktoré mimochodom sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenapáda, konštatuje, že v sťažovateľom prípade v zmysle § 18 Trestného poriadku existuje subjektívna aj objektívna súvislosť veci, v dôsledku ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd rozhodujú v spoločnom konaní. Rozhodnutie o predĺžení väzby je riadne zdôvodnené a obsahuje náležitosti   v zmysle   ustanovení   §   72   a §   176   Trestného   poriadku.   Skutkové odôvodnenie   zodpovedá   danému štádiu   trestného stíhania. Z podania   sťažovateľa   nie je zrejmé, či uvedenú námietku obsahovala aj jeho sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. Tp 9/2009 adresovaná najvyššiemu súdu. V zmysle uvedeného ústavný súd konštatuje, že neexistuje súvislosť   medzi   sťažovateľom   namietaným   porušením   práva   na   obhajobu   a spôsobom rozhodovania   špeciálneho   súdu   ani   obsahom   daného   rozhodnutia.   Preto   sťažnosť sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009