znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P,   F.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   M,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2 T 7/2004 z 23. januára 2006, uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2 Nt 2/2006   z   24.   júla   2006   a   uznesením   Vyššieho   vojenského   súdu   Trenčín   sp.   zn. 2 Tos 5/2006 zo 17. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2006   doručená   sťažnosť   J.   P.,   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. L. M.,   Česká   republika,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 2 T 7/2004 z 23. januára 2006, uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Nt 2/2006 z 24. júla 2006 a uznesením Vyššieho vojenského   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „vyšší   vojenský   súd“)   sp.   zn.   2   Tos   5/2006 zo 17. októbra 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom vojenského obvodového súdu sp. zn. T 169/76 z 31. decembra 1976 bol odsúdený za trestný čin vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005 - ďalej len „Trestný   zákon“),   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   18   mesiacov nepodmienečne. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bol tento rozsudok pre nezákonnosť zrušený uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tz 7/2003 z 18. novembra 2003. Následne vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn. 2 T 7/2004   z   2.   júna   2004   v   súlade   s   §   226   písm.   b)   Trestného   poriadku   (účinného do 31. decembra 2005 - ďalej len „Trestný poriadok“) oslobodil sťažovateľa spod obžaloby. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   vojenský   prokurátor   odvolanie.   Sťažovateľ   uviedol, že na základe toho bol uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 5 To 16/2004 z 13. júla 2004 rozsudok vojenského obvodového súdu z 2. júna 2004 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

V   rámci   svojej   argumentácie   sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T 7/2004 z 29. septembra 2004 bolo vzaté na vedomie späťvzatie jeho odvolania proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tz 7/2003 z 18. novembra 2003. Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   skutočnosť,   že   13.   januára   2006   požiadal   vojenský obvodový   súd,   aby v konaní pokračoval a rozhodol   vo veci samej, pretože podľa jeho názoru   späťvzatie   odvolania   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   neznamenalo   späťvzatie žiadosti o pokračovanie v trestnom konaní. Podľa vyjadrenia sťažovateľa však vojenský obvodový súd oznámením sp. zn. 2 T 7/2004 z 23. januára 2006 odmietol ďalej vo veci konať. Z uvedeného dôvodu požiadal sťažovateľ 29. mája 2006 vojenský obvodový súd, aby podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnej   rehabilitácii“)   vyslovil   jeho   účasť   na   súdnej rehabilitácii. Vojenský obvodový súd túto žiadosť uznesením sp. zn. 2 Nt 2/2006 z 24. júla 2006 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol vyšší vojenský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 5/2006 zo 17. októbra 2006 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ predovšetkým namietal, že vojenský obvodový súd odmietol prerokovať jeho žiadosť o pokračovanie v trestnom konaní. V tejto súvislosti namietal, že je rozdiel medzi   späťvzatím   sťažnosti   ako   opravného   prostriedku   a   žiadosťou   o   pokračovanie v trestnom   konaní.   Sťažovateľ   zároveň   namietal,   že   vo   výroku   uznesenia   vojenského obvodového súdu z 24. júla 2006 nie je uvedené žiadne konkrétne ustanovenie zákona o súdnej rehabilitácii,   a vyslovil aj názor,   že § 33 ods.   2 zákona o súdnej   rehabilitácii nestanovuje žiadnu lehotu, ale aj napriek tomu, bol jeho návrh týmto uznesením zamietnutý ako oneskorený.

S   prihliadnutím   na uvedené   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   namietaným stanoviskom   a   uznesením   vojenského   obvodového   súdu,   ako   aj   uznesením   vyššieho vojenského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T 7/2004 z 23. januára 2006, uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Nt 2/2006 z 24. júla 2006 a uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 2 Tos 5/2006 zo 17. októbra 2006 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané   uznesenie   vojenského   obvodového   súdu   z   24.   júla   2006,   ako   aj   uznesenie vyššieho   vojenského   súdu   zo   17.   októbra   2006   zrušil,   vojenskému   obvodovému   súdu prikázal,   aby   pokračoval   v   konaní   na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tz 7/2003   z   18.   novembra   2003   a   aby   prerokoval   jeho   návrhy   z   13.   januára   2006 a 29. mája 2006, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   postupom vojenského obvodového súdu sp.   zn. 2 T 7/2004 z 23. januára 2006, ktorým vojenský obvodový súd reagoval na jeho žiadosť z 13. januára 2006 o pokračovanie v trestnom konaní. Z obsahu spisu vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T 7/2004 ústavný súd zistil, že toto stanovisko bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 3. februára 2006.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (napr.   I.   ÚS   22/02, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Na   základe   uvedeného   a   s   prihliadnutím   na   dátum,   keď   sa   právny   zástupca sťažovateľa dozvedel o namietanom stanovisku vojenského obvodového súdu (3. februára 2006), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (23. novembra 2006), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 142/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie procesnej podmienky konania, samotným stanoviskom vojenského obvodového súdu a jeho možným dopadom   na   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práv   sa   už   zo   zrejmých   dôvodov nezaoberal.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Nt 2/2006 z 24. júla 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto citované ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   (v   danom   prípade vojenského   súdu,   ktorý   rozhoduje   v   trestnoprávnych   veciach,   o   ktorých   to   ustanovuje predpis o konaní pred súdmi, v správnych veciach a v ďalších veciach, ak tak ustanoví osobitný zákon), a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody pred ústavným súdom sa možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   nie   je   príslušný na preskúmanie uznesenia vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Nt 2/2006 z 24. júla 2006, pretože preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia patrilo prioritne do právomoci vyššieho vojenského súdu, ktorý na základe podanej sťažnosti preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 2 Tos 5/2006 zo 17. októbra 2006.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval iný súd (vyšší vojenský súd), ktorý bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu sťažovateľovým právam, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 74/07).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 2 Tos 5/2006 zo 17. októbra 2006.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaných spisov vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T 7/2004 a sp. zn. 2 Nt 2/2006 ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Rozsudkom vojenského obvodového súdu sp. zn. T 169/76 z 31. decembra 1976 bol sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu   vyhýbania   sa   vojenskej služby podľa § 280 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne.

Proti tomuto rozsudku podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“)   16.   apríla   2003   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   v   prospech sťažovateľa. Na základe toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Tz 7/2003 z 18. novembra 2003 vyslovil, že napadnutým rozsudkom vojenského obvodového súdu bol porušený zákon v neprospech   sťažovateľa,   napadnutý   rozsudok   v   časti   výroku   o   treste   a   spôsobe   jeho vykonania zrušil, pričom zrušil aj ďalšie súdne rozhodnutia, ktoré obsahovo na zrušenú časť rozhodnutia nadväzovali, a zároveň podľa § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie   proti   sťažovateľovi   pre   skutok   uvedený   v   napadnutom   rozsudku   zastavil.   Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ 16. februára 2004 odvolanie, obsahom ktorého bola jeho žiadosť, aby sa v súlade s § 11 ods. 2 Trestného poriadku v trestnom stíhaní, ktoré najvyšší súd zastavil, pokračovalo.

Na základe toho vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn. 2 T 7/2004 z 2. júna 2004 podľa   § 226 písm. b) Trestného poriadku rozhodol, že sťažovateľ sa oslobodzuje spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Proti tomuto rozsudku podal 29. júna 2004 prokurátor   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Prešov   (ďalej   len   „vojenská   prokuratúra“) odvolanie, o ktorom rozhodol vyšší vojenský súd uznesením sp. zn. 5 To 16/2004 z 13. júla 2004 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil vojenskému obvodovému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 29. septembra 2004 bolo vojenskému obvodovému súdu doručené „Späťvzatie sťažnosti“ sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tz 7/2003 z 18. novembra 2003, v ktorom sťažovateľ uviedol: „Svoju sťažnosť proti rozsudku NS 5 Tz - 7/03 zo dňa

18. 11. 2003 beriem vyslovene späť.“ Následne vojenský obvodový súd uznesením sp. zn. 2 T 7/2004 z 29. septembra 2004 vzal na vedomie späťvzatie odvolania proti označenému rozsudku   najvyššieho   súdu.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   a   stalo sa vykonateľným 29. septembra 2004.

Dňa 16. januára 2006 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vojenskému   obvodovému   súdu   žiadosť,   aby   sa   v   trestnom   stíhaní   pokračovalo,   pretože podľa jeho názoru je potrebné rozlíšiť späťvzatie odvolania od žiadosti o pokračovanie v trestnom stíhaní. Právny zástupca sťažovateľa týmto zároveň požiadal vojenský obvodový súd, aby trestné stíhanie sťažovateľa zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a aby súčasne rozhodol o tom, že sťažovateľ je v súlade s §   33   ods.   2   zákona o súdnej   rehabilitácii   účastný   súdnej   rehabilitácie. Na   predmetnú žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   odpovedal   vojenský   obvodový   súd   listom z 23. januára 2006. V liste predseda senátu uviedol: „Vašej žiadosti súd nemôže vyhovieť, keďže J. P. dňa 29. 9. 2004 svojim listom zobral sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tz 7/03 zo dňa 18. 11. 2003 výslovne späť, t. j. aby sa aj pokračovalo v trestnom stíhaní... V tejto veci súd podotýka, že sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu je možné zobrať späť v ktorejkoľvek dobe trestného stíhania, t. j. až do doby, pokiaľ sa súd (senát, samosudca)   neodobral   na záverečnú   poradu.   Týmto   sa   rozsudok   Najvyššieho súdu stal právoplatný a súd už nemôže rozhodovať vzhľadom na vyššie uvedené.“

Na základe uvedených skutočností právny zástupca sťažovateľa podal 31. mája 2006 vojenskému   obvodovému   súdu   návrh,   v   ktorom   žiadal,   aby   vojenský   obvodový   súd rozhodol, že sťažovateľ je podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii účastný takejto súdnej rehabilitácie. K danému návrhu predložil aj rozhodnutia súdov Českej republiky, v ktorých súdy v obdobných právnych veciach iných osôb rozhodli o ich účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii.

Vojenský obvodový súd uznesením sp. zn. 2 Nt 2/2006 z 24. júla 2006 rozhodol, že žiadosť sťažovateľa podaná prostredníctvom jeho právneho zástupcu sa zamieta, pretože bola   podaná   oneskorene.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   právny   zástupca   sťažovateľa

18. augusta 2006 sťažnosť, v ktorej namietal, že vo výroku napadnutého uznesenia je síce uvedené, že vojenský obvodový súd rozhodol na základe zákona o súdnej rehabilitácii, ale z tohto výroku podľa jeho názoru nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia rozhodol. Sťažovateľ zároveň namietal, že pri posudzovaní včasnosti návrhu vojenský obvodový súd nesprávne aplikoval § 6 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii, čo odôvodnil tým, že on nežiadal prieskumné konanie, ale účasť na rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii,   ktoré   nestanovuje   žiadnu   lehotu   na   podanie   návrhu.   Sťažovateľ   zároveň argumentoval tým, že predložil niektoré rozhodnutia súdov Českej republiky, v ktorých súdy   vyslovili   účasť   osôb   na   súdnej   rehabilitácii   podľa   §   33   ods.   2   zákona   o   súdnej rehabilitácii bez toho, aby sa zmienili o zmeškaní lehoty na podanie návrhu. Sťažovateľ zároveň   dodal,   že   podľa   jeho   názoru   vojenský   obvodový   súd   rozhodoval   o   niečom, čo vôbec nebolo predmetom návrhu, keďže návrh na prieskumné konanie podľa zákona o súdnej rehabilitácii nebol podaný, pretože by nemal zmysel vzhľadom na to, že rozsudok vojenského obvodového súdu z 31. decembra 1976 bol zrušený rozsudkom najvyššieho súdu z 18. novembra 2003.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol vyšší vojenský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 5/2006 zo 17. októbra 2006 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Vyšší   vojenský   súd   v   namietanom   uznesení   stručne   uviedol   podstatné   skutkové okolnosti, obsah napadnutého uznesenia vojenského obvodového súdu, ako aj argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti.

K   námietke   sťažovateľa   o   tom,   že   vojenský   obvodový   súd   vo   výroku   svojho rozhodnutia   neuviedol   konkrétne   ustanovenie   zákona   o   súdnej   rehabilitácii,   na   základe ktorého   rozhodol,   vyšší   vojenský   súd   uviedol: „... vyšší   vojenský   súd   vyslovuje   názor, že odkaz na celý zákon č.   119/1990   Zb.   vo výroku   napadnutého uznesenia   je   v súlade so zákonom. V danom prípade je právna úprava taká, že zák. č. 119/1990 Zb. neobsahuje konkrétne ustanovenie, podľa ktorého má súd rozhodnúť v prípade, keď návrh na súdnu rehabilitáciu podľa zák. č. 119/1990 Zb. bol podaný oneskorene, ako je to napr. v prípade nedôvodnosti takého návrhu (§ 14 ods. 4 zák. č. 119/1990 Zb.).   Je potrebné poukázať aj na to, že Trestný poriadok v nadväznosti na ustanovenie § 176 ods. 1 písm. c) Tr. por. obsahuje   ustanovenia,   podľa   ktorých   má   súd   rozhodnúť   v   prípadoch,   keď   je   podanie viazané na určitú lehotu a bolo podané oneskorene, avšak ani jedno z týchto ustanovení nie je možné ani analogicky aplikovať na oneskorené podanie návrhu na súdnu rehabilitáciu... Preto vyšší vojenský súd považoval postup súdu prvého stupňa za správny, ak vo výroku napadnutého uznesenia uviedol zákon č. 119/1990 Zb. ako celok.“

Vyšší vojenský súd reagujúc na argumenty sťažovateľa ďalej uviedol: „Ustanovenie § 33 ods.   2 zák.   č. 119/1990 Zb. je záverečným ustanovením uvedeného zákona, ktoré rozširuje   okruh   prípadov,   na   ktoré   sa   má   tento   zákon   aplikovať,   o   prípady,   v   ktorých sa nezačalo trestné stíhanie v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 tohto zákona. Keďže ustanovenie § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. v súvislosti s trestnými činmi uvedenými   v   §   2   a   §   4   tohto   zákona   odkazuje   na   obdobné   použitie   ustanovení zák. č. 119/1990 Zb., tento odkaz sa vzťahuje tiež na dodržanie lehoty na podanie návrhu podľa § 6 zák. č. 119/1990 Zb. v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v ustanovení § 4 tohto zákona. Z ustanovenia § 33 ods. 2 a § 6 zák. č. 119/1990 Zb. teda vyplýva, že aj v prípadoch   podľa   §   33   ods.   2   tohto   zákona,   v   ktorých   sa   nezačalo   trestné   stíhanie v súvislosti   s   trestnými   činmi   uvedenými   v §   4   tohto   zákona,   bolo   možné   podať   návrh na vyslovenie   súdnej   rehabilitácie   najneskôr   do   dvoch   rokov   od   účinnosti zák. č. 119/1990 Zb.,   resp.   do   jedného   roka   od   upovedomenia   o   späťvzatí   návrhu prokurátora (§   6   ods.   1)   alebo   pri zmeškaní   lehoty z dôležitých   dôvodov pri   dodržaní subjektívnej lehoty v objektívnej lehote troch rokov od účinnosti zákona(§ 6 ods. 2); inak toto   právo   zaniklo   (preklúzia   práva)...   Vyšší   vojenský   súd   je   naviac   toho   názoru, že na uplatnenie nárokov navrhovateľa podľa zák. č. 119/1990 Zb. nebolo možné aplikovať ustanovenie § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb., keďže v trestnej veci navrhovateľa bolo uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov zo dňa 11. 11. 1976, číslo konania Opv-271/76-5, začaté trestné stíhanie a navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vyhýbanie sa výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. v znení predpisov ho meniacich a dopĺňajúcich, pričom toto uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľovi doposiaľ nebolo zákonným spôsobom zrušené.“ V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   vyšší   vojenský   súd   napokon   konštatoval, že nie   je   viazaný   právnymi   názormi   súdov   Českej   republiky   a   vzhľadom   na   uvedené sa s nimi ani nestotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu vyšší vojenský súd v napadnutom uznesení odpovedal na   všetky   sťažovateľom   nastolené   námietky   a   otázky   v   súvislosti   s   nevyhovením   jeho návrhu na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že nie je príslušný nahrádzať všeobecné súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa sústreďuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Do rozhodnutí všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie niektorých princípov   spravodlivého   procesu   (obdobne   napr.   III. ÚS   53/02,   IV. ÚS   54/05, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade došlo k zrušeniu právoplatného odsudzujúceho rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 169/76 z 31. decembra 1976 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tz 7/2003 z 18. novembra 2003, a to na základe podania   sťažnosti   pre   porušenie   zákona,   ktorú   v   prospech   sťažovateľa   podal   generálny prokurátor.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   šlo   o   procesný   postup   podľa   §   266   a   násl. Trestného poriadku (v znení účinnom v čase rozhodovania najvyššieho súdu) upravujúci konanie o sťažnosti pre porušenie zákona, ktorú je potrebné kvalifikovať ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní. Na základe takejto sťažnosti   pre porušenie zákona najvyšší súd preskúmaval správnosť výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Účelom tohto mimoriadneho   opravného   prostriedku   bola   náprava   podstatného   pochybenia   orgánov činných   v   trestnom   konaní   v   čase   ich   rozhodovania   spočívajúceho   v   rozhodnutí   alebo chybnom postupe konania, ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho došlo k porušeniu zákona.

V označenom rozsudku najvyšší súd konštatoval, že v sťažovateľovej veci nebol podaný návrh na prieskumné konanie v zmysle § 5 zákona o súdnej rehabilitácii, pričom takýto návrh bol podľa § 4 písm. e) zákona o súdnej rehabilitácii možný.

Zákon o súdnej rehabilitácii vo svojom ustanovení § 1 ods. 1 stanovuje, že jeho účelom   je   zrušiť   odsudzujúce   súdne   rozhodnutia   za   činy,   ktoré   v   rozpore   s   princípmi demokratickej   spoločnosti   rešpektujúcej   občianske   politické   práva   a   slobody   zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených   v   dôsledku   porušovania   zákonnosti   na   úseku   trestného   konania,   odstrániť neprimerané   tvrdosti   v   používaní   represie,   zabezpečiť   neprávom   odsúdeným   osobám spoločenskú   rehabilitáciu   a   primerané   hmotné   odškodnenie   a   umožniť   zo   zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V tejto súvislosti zákon rozlišuje zrušenie rozhodnutí zo zákona (§ 2) a zrušenie rozhodnutí v rámci prieskumného konania (§ 4).

Vyšší   vojenský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vojenského obvodového   súdu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o   súdnu   rehabilitáciu   z   dôvodu jej oneskoreného podania odvolávajúc sa na § 6 zákona o súdnej rehabilitácii.

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   o   súdnej   rehabilitácii   návrh   možno   podať   najneskôr do dvoch rokov odo   dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa prieskumné konanie začalo len na návrh prokurátora a ten ho vzal späť, môže odsúdený podať návrh najneskôr do jedného roka odo dňa, keď bol o späťvzatí návrhu upovedomený. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak oprávnená osoba z dôležitých dôvodov zmešká lehotu na podanie návrhu na začatie konania, môže požiadať o navrátenie lehoty do jedného mesiaca od pominutia prekážky, najneskôr však do troch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa návrh na začatie konania   dosiaľ   nepodal,   treba   ho   spojiť   so   žiadosťou.   Podľa   odseku   3   citovaného ustanovenia o navrátení lehoty rozhodne súd, ktorému prislúcha konať prieskumné konanie.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25. februára 1948 do   1.   januára   1990,   aj   keď   sa   nezačalo   trestné   stíhanie,   pokiaľ   nedošlo   k   plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom vyššieho vojenského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa   na   vyslovenie   účasti   na   súdnej   rehabilitácii   z   dôvodu   jeho   oneskoreného podania. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že svoju účasť na súdnej rehabilitácii žiadal   v   súlade   s   §   33   ods.   2   zákona   o   súdnej   rehabilitácii,   ktoré   podľa   jeho   názoru nestanovuje žiadnu lehotu na podanie návrhu. Ústavný súd zastáva názor, že z tejto dikcie zákona jednoznačne vyplýva, že ustanovenia tohto zákona, teda aj ustanovenia o dodržaní lehoty   na podanie návrhu (§   6) sa   použijú primerane aj na prípady   tam   uvedené,   teda na prípady, v ktorých sa nezačalo trestné stíhanie pre trestné činy uvedené v § 2 a § 4 zákona o súdnej rehabilitácii, čo však nie je ani sťažovateľov prípad. Zároveň je potrebné konštatovať, že v záujme zabezpečenia právnej istoty vyvstáva nutnosť rešpektovať limity stanovené   zákonom,   pri   ktorých   nemožno   použiť   extenzívny   výklad   takého   charakteru, ktorý   by   tým   zvýhodnil   jednu   skupinu   osôb   pred   tou   druhou,   teda   osoby   požadujúce rehabilitáciu a odškodnenie podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii pred tými, ktorí boli povinní podať návrh na prieskumné konanie v lehote stanovenej v § 6 zákona o súdnej rehabilitácii.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyššieho vojenského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú aplikáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku a zákona o súdnej rehabilitácii, ktorá by bola popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu. Ústavný   súd sa   vzhľadom   na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery vyššieho vojenského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 198/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   vyššieho   vojenského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   5/2006 zo 17. októbra   2006 odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007