znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 216/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., prechodne bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. V. K. M., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených v čl. 6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/87/2009 a jeho rozsudkom z 2. novembra   2011   a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 To/7/2012 a jeho rozsudkom z 21. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/87/2009 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/7/2012 a jeho rozsudkom z 21. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   1   T/87/2009-206 z 2. novembra 2011 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len „skorší Trestný zákon“) a trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 skoršieho Trestného zákona, za čo mu uložil   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   32   mesiacov   so   zaradením   do I. nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 To/7/2012-256 z 21. februára 2012 doplnil podľa § 322 ods. 2 a 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) chýbajúci výrok rozsudku okresného súdu, ktorým podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku sťažovateľa oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry Žilina za skutok posúdený v bode 2 obžaloby ako čiastkový útok pokračovacieho trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 skoršieho Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že sa tento čiastkový skutok stal, a druhým výrokom rozsudku odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Vydaniu   sťažnosťou   napadnutých   rozsudkov   všeobecných   súdov   predchádzalo vydanie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 33/2007 z 15. mája 2008, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v § 221 ods. 1, § 8   ods.   1   a   §   222   ods.   1   skoršieho   Trestného   zákona   a   §   319   Trestného   poriadku v neprospech   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v   označenom   rozsudku   konštatoval   naplnenie dovolacích dôvodov ustanovených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutiami   súdov   nižších   stupňov   bolo   zásadným   spôsobom   porušené   právo   na obhajobu a že tieto rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia,   a   uznal   za opodstatnenú námietku sťažovateľa „ohľadne nesprávnosti postupu súdu prvého stupňa, keď   tento   odmietol   vykonať   dôkaz   –   neumožnil   obžalovanému   pokračovať   vo   výsluchu svedkyne...   Výpoveď   tejto   svedkyne   je   totiž   najvýznamnejším   dôkazom   svedčiacim   v neprospech   obžalovaného,   nakoľko   je   v   konaní   jediným   svedkom,   ktorý   bol   spôsobilý detailne   opísať   priebeh   útoku   obžalovaného   z   3.   mája   2005.“. V   tejto   okolnosti   videl najvyšší súd naplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd súčasne konštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a to „nesprávne právne posúdenie skutkov ustálených vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa.   Skutok   v   bode   1/   rozsudku   okresného   súdu   nevyjadruje   všetky   zákonné   znaky zodpovedajúce jeho   právnemu   posúdeniu   ako   trestného činu ublíženia   na   zdraví   podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.“.

Sťažovateľ ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd «nezohľadnil skutočnosť,   že   vierohodnosť   poškodenej   ako   svedka   (ako   uviedol   dovolací   súd   išlo   o „najvýznamnejší   dôkaz“   v   môj   neprospech,   „jediný   svedok   udalosti“)   je   znemožnená poruchou, ktorou trpí od roku 2002 (teda tri roky pred tým, ako som sa mal dopustiť údajného   ataku   voči   nej).   Túto   skutočnosť   (napriek   mojim   prejavom   na   hlavnom pojednávaní)   nebral   do   úvahy   a   závery   znaleckého   posudku   použil   len   na   umožnenie prečítania výpovede z prípravného konania. Výsledkom nepreskúmania stavu poškodenej, ktorý som mal údajne spôsobiť, viedlo k tomu, že prvostupňový súd ma uznal za vinného (§ 221 ods. 1 a § 197a ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005) a uložil mi trest odňatia slobody v výmere 32 mesiacov, teda úplný strop, ktorý aj tak nestačil pokryť dĺžku väzby a pôvodného trestu, ktorý som do rozhodnutia dovolacieho súdu o prerušení výkonu trestu odňatia slobody vykonal)...

Odvolací   súd   ma   oslobodil   pre   tento   čiastkový   útok   (teda   do   rozsudku prvostupňového súdu tento výrok doplnil) a rovnako sa nevysporiadal s tým, že som bol odsúdený na základe výpovede svedkyne poškodenej, ktorá už tri roky pred incidentom trpela poruchou, ktorá ju robila nespôsobilou vystupovať v trestnom konaní ako svedok (a to ešte vzhľadom k rozpornostiam v iných dôkazoch)...

Od začiatku proti mne vypovedal človek trpiaci duševnou poruchou, nemohol som dosiahnuť, aby som túto osobu vypočul (odišla z hlavného pojednávania a nakoniec sa prečítala jej jediná výpoveď z prípravného konania v čase, keď som bol vo väzbe). Moje obvinenie bolo v celosti založené na dôkaze takejto povahy. Výpovede tejto svedkyne boli považované za dôkaz pravdy a nestali sa predmetom skúmania vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov.».

Na   základe   uvedeného   navrhol   sťažovateľ   ústavnému   súdu   vydať   vo   veci   toto rozhodnutie:

„Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T/87/2009 a svojim rozsudkom sp.   zn.:   1   T/87/2009-206   zo   dňa   02.   11.   2011   porušil   základné   právo   Ing.   L.   S.   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To/7/2012 a svojim rozsudkom sp.   zn.:   1   To/7/2012-256   zo   dňa   21.   02.   2012   porušil   základné   právo   Ing.   L.   S.   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 1 To/7/2012-256 zo dňa 21. 02. 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

V   zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v trestnom   konaní   povinné   vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   konaním okresného   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   konanie   na   tomto   súde   skončilo   vyhlásením rozsudku,   ktorý   podliehal (vrátane konania   ktoré   mu predchádzalo)   revíznej   právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Zo zistených okolností prípadu vyplýva, že sťažovateľ tento právny prostriedok nápravy aj využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu a konaniu, ktoré mu predchádzalo, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv konaním a rozsudkom krajského súdu vychádzal ústavný súd z obsahu sťažnosti, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie označených práv v skutočnosti, že k jeho odsúdeniu došlo na základe svedeckej výpovede poškodenej trpiacej duševnou poruchou, ktorá ju mala robiť nespôsobilou   vystupovať   v   trestnom   konaní,   pričom   v   konaní   pred   súdom   nemohol dosiahnuť opätovné vypočutie tejto osoby.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci   jej   predbežného   prerokovania   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   dovolanie   nepodal.   Pritom   však z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 33/2007 z 24. marca 2009 skôr vydaného v   sťažovateľovej   veci   vyplýva,   že   odmietnutie   vykonania   dôkazu,   t.   j.   neumožnenie obžalovaného pokračovať vo   výsluchu   svedkyne,   bolo   dovolacím   súdom   posúdené   ako porušenie práva na obhajobu zákonným spôsobom v zmysle § 371 ods.1 písm. c) Trestného poriadku.   Pokiaľ   teda   sťažovateľ   namieta,   že   ani v   ďalšom   konaní   nemohol   vypočutie svedkyne dosiahnuť, potom vlastne opätovne namieta porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom, čo potvrdzuje aj obsah sťažovateľom označených práv zakotvených v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, podľa ktorého má každý, kto je obvinený z trestného činu, právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa   §   370   ods.   1   druhej   vety   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   možno   ho   podať   do   troch   rokov   od   doručenia   rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.   j.   v   danom   prípade   na   základe   uplatnenia postupu   podľa   §   368   až §   392   Trestného poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných   práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol domôcť   ochrany v konaní pred všeobecným súdom   vlastnými, dovolenými a Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. IV. ÚS 242/2010). Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

Z okolností prípadu súčasne vyplýva, že sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na podanie   dovolania,   ktorým   môže   dosiahnuť   nápravu   prípadného   porušenia   svojich základných práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie   je   oprávnený   v   zmysle   Trestného   poriadku,   čo   zakladá   neprípustnosť   jeho sťažnosti.   Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa. Preto   zo strany ústavného súdu   neprichádza   do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a bližšie sa nezaoberal ani argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu ním označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012