znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 216/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   V.,   P.,   zastúpeného   JUDr. L.   M.,   usadeným euroadvokátom,   Advokátska   kancelária,   P.,   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 23/2011 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2011 doručená   sťažnosť   L.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 23/2011 z 24. februára 2011.

Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) opravný prostriedok proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 340 214 7100 z 3. mája 2010 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Sd 41/2010 z 11. novembra 2010 rozhodnutie sociálnej poisťovne o dôchodku sťažovateľa potvrdil a zaviazal Sociálnu poisťovňu na úhradu trov konania. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „vo výroku rozhodnutia odporcu č. 340 214 7100 zo dňa 3.5.2010 je nesprávne uvedené ust. § 25 ods. 7 písm. b/ zákona č. 119/1990 Zb. namiesto správneho ust. § 25 ods. 7 zákona č. 119/1990 Zb. Táto chyba je chybou v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorú odporca podľa vyššie citovaného   ustanovenia opraví.   Rozhodnutie   odporcu   z 3.5.2010 je   napriek tejto chybe v jeho výroku vecne správne a zákonné a navrhovateľ ním nebol na svojich právach vyplývajúcich z dôchodkového zabezpečenia nijako ukrátený alebo poškodený.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   zákonné   ustanovenia,   súd   nezistil   nezákonnosť v rozhodnutí odporcu a preto podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Sd 41/2010 z 11. novembra 2010 podala Sociálna poisťovňa   odvolanie,   ktorým   napadla výrok týkajúci sa   náhrady   trov   konania. Namietala,   že   krajský   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   podľa   zásady úspechu, pričom však rozhodnutie Sociálnej poisťovne v plnom rozsahu potvrdil, čo je v rozpore so zásadou zodpovednosti za výsledok konania.

Najvyšší   súd   o   odvolaní   Sociálnej   poisťovne   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 9 So 23/2011 z 24. februára 2011, ktorým výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil tak, že účastníkom náhradu trov nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „v danej veci krajský súd potvrdil rozhodnutie odporkyne, navrhovateľ teda v konaní nebol úspešný a to ani v časti. Vzhľadom na neúspech v konaní neboli splnené zákonné   podmienky   pre   priznanie   náhrady   trov   konania   navrhovateľovi.   Z   uvedeného dôvodu   preto   odvolací   súd   rozsudok   krajského   súdu   v   napadnutej   časti   zmenil   podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 220 O.s.p.“.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil tým, že „v danej veci došlo   k   tomu,   že   po   podaní   opravného   prostriedku   Sociálna   poisťovňa   svoje   pôvodné rozhodnutie opravila.

Ak teda Krajský súd v Košiciach potvrdil takto opravené rozhodnutie, bolo zjavné, že žaloba bola   podaná   dôvodne,   a to prinajmenšom v časti,   na   ktorú Sociálna   poisťovňa reagovala opravou.

Výrok Krajského súdu v Košiciach o trovách konania bol teda správny. Oproti   tomu   Najvyšší   súd   SR   prehliadol,   že   napadnuté   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne bolo po podaní opravného prostriedku najprv Sociálnou poisťovňou opravené a až potom bolo Krajským súdom potvrdené.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí, že sa do vydania rozhodnutia (t. j. 24. februára 2011) k odvolaniu nevyjadril, čo však nie je pravda, pretože sťažovateľ sa vyjadril, a to podaním zo 14. februára 2011.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodnúť týmto nálezom:

„1.   Uznesením Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 24.2.2011   sp.   zn.   9So/23/2011   bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2011 sp. zn. 9So/23/2011 sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 200,- Euro, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ požiadal aj o náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   So   23/2011   z   24.   februára   2011.   Ťažiskom argumentácie   sťažovateľa   je jeho   právny   názor,   že   najvyšší   súd   nezohľadnil „zmenené chovanie Sociálnej poisťovne po podaní opravného prostriedku“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy (respektíve čl. 36 ods. 1 listiny). Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy (respektíve čl. 36 ods. 1 listiny) vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   v   rozsahu   sťažnostného   petitu   preskúmal   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   skutočnosť,   že sťažovateľ nebol úspešný v konaní, a to ani sčasti, preto je toho názoru, že neboli splnené zákonné   podmienky   pre   priznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľovi.   Z   uvedeného dôvodu   najvyšší   súd   podľa   §   250ja   ods.   3   vety   druhej   v   spojení   s   §   220   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zmenil rozsudok krajského súdu v napadnutej časti tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Námietka sťažovateľa, že počas konania na krajskom súde došlo k oprave výroku rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a preto bol opravný prostriedok podaný dôvodne a má nárok na náhradu trov konania podľa názoru ústavného súdu neobstojí, pretože, ako už to   konštatoval   krajský   súd   vo   svojom   rozsudku,   k   takejto   oprave   výroku   rozhodnutia Sociálnej poisťovne môže podľa § 209 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov dôjsť kedykoľvek. Podstatné pre určenie nároku na náhradu trov konania v posudzovanom prípade je skutočnosť, či sťažovateľ bol v konaní úspešný aspoň sčasti alebo nie. Vzhľadom na vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 340 214 7100 z 3. mája 2010, ktorú konštatoval krajský súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia,   a   skutočnosť,   že   týmto   rozhodnutím   sťažovateľ   nebol   žiadnym spôsobom   ukrátený   na   svojich   právach   z   dôchodkového   zabezpečenia,   krajský   súd rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   potvrdil.   Vzhľadom   na   uvedené   je   nepochybné,   že sťažovateľ nebol v konaní úspešný ani sčasti a v danom prípade podľa názoru ústavného súdu   nemožno hovoriť ani o dôvodne podanom opravnom prostriedku,   pretože nedošlo k zmene rozhodnutia počas konania pred krajským súdom, ale len k oprave inej zrejmej nesprávnosti   v   písomnom   vyhotovení   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   preto   skutočne nebol daný dôvod na priznanie náhrady trov konania.

Ústavný   súd   tak   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a závery v ňom uvedené sú správne a sú ústavne udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   námietky   sťažovateľa   sú   v   tomto   smere neopodstatnené.

Nad   rámec   týchto   dôvodov   ústavný   súd   poznamenáva,   že   samotné   podanie opravného prostriedku sťažovateľom, ktorý obhajuje svoje právo na to, aby rozhodnutie správneho orgánu bolo po všetkých stránkach bezchybné, nebolo jeho jedinou možnosťou domáhať   sa   svojich   práv,   pretože   v   okolnostiach   prípadu   je   zrejmé,   že   vo   výroku rozhodnutia Sociálnej poisťovne išlo o zjavnú nesprávnosť (chybu v písaní), o opravu ktorej mohol   sťažovateľ   požiadať   priamo   Sociálnu   poisťovňu,   čím   by   sa   vyhol   vzniku   trov v konaní pred krajským súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   tiež   opakovane   judikoval,   že   pokiaľ   preskúmanie   postupu   alebo rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011