znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 216/10-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti Ľ. B., T., zastúpeného advokátkou Mgr. V. L., Advokátska kancelária, T., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   219/2009   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 155/1999) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 219/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 155/1999) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Levice p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 219/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Levice p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Levice j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ľ.   B.   trovy   konania   v sume   254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr.   V.   L.,   Advokátska   kancelária,   T.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 216/2010-8   z   25.   mája   2010   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 219/2009 (v časti konania pôvodne vedeného pod sp. zn. 8 C 155/1999).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k   sťažnosti.   Právna zástupkyňa   sťažovateľa   a podpredsedníčka   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   podpredsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 852/10 zo 6. júla 2010 uviedla podrobný chronologický prehľad úkonov okresného súdu od začiatku konania a   zároveň   konštatovala,   že   v konaní   dochádzalo „k   čiastočným   prieťahom   konania“. Poukázala tiež na skutočnosť, že podiel na vzniku prieťahov v predmetnom súdnom konaní má aj samotný sťažovateľ, ktorý „sa napriek viacerým vytýčeným pojednávaniam (dňa 3.8.2001,   23.7.2002,   3.12.2002,   30.9.2003)   týchto   nezúčastnil.   Na   pojednávanie   dňa 8.3.2002, 18.6.2002 sa nedostavili odporcovia. Neskôr zdĺhavosť konania bola zapríčinená tým, že zásielky nebolo možné navrhovateľovi doručiť pre jeho neznámy pobyt.“.

Podľa vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu „po vylúčení veci na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 9 C 219/2009 vo veci sa priebežne koná“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   z 29.   júla   2010,   ktoré   bolo ústavnému   súdu   doručené   3.   augusta   2010,   uviedla,   že   podiel   sťažovateľa   na   vzniku prieťahov v konaní v období rokov 2002 a 2003 pripúšťa, avšak najvýraznejšie prieťahy v konaní vidí v období po roku 2005, „kedy bol vynesený prvý rozsudok prvostupňového súdu a následne ani po jednoznačnom usmernení Krajským súdom v Nitre nebol Okresný súd   v Leviciach   schopný   vo   veci   rozhodnúť   ďalších   5   rokov   a do   dnešného   dňa   ani nerozhodol.“

Z obsahu   ústavnej   sťažnosti,   z vyjadrení   účastníkov   konania   ako   aj   z obsahu vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tieto   pre   posúdenie   veci   podstatné skutočnosti:

Konanie na okresnom súde začalo na základe žaloby sťažovateľa z 30. júla 1999, ktorou sa domáhal vylúčenia svojich peňažných prostriedkov z exekúcie a zaplatenia sumy 134 444,68 Sk. Okresný súd prvé pojednávanie vo veci určil na 19. máj 2000. Uznesením č. k. 8 C 155/99-8 z 19. mája 2000 okresný súd konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho   poplatku   za   návrh.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie   s odôvodnením,   že súdny   poplatok   bol   zaplatený   24.   novembra   1999,   o čom predložil okresnému súdu dôkaz fotokópiou výpisu z účtu. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   následne   30.   apríla   2001   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený.   Uznesením   č.   k.   8   C   155/99-34   z   8.   novembra   2001   okresný   súd   zrušil predchádzajúce   uznesenie   o zastavení   konania   a   vyzval   navrhovateľa   na oznámenie,   či na podanom návrhu trvá. Okresný súd určil pojednávanie na 8. marec 2002, ktoré bolo následne na žiadosť sťažovateľa odročené na 17. apríl 2002. Určený termín pojednávania bol   okresným   súdom   zrušený   a nový   termín   bol   určený   na   18.   jún   2002.   Pre   neúčasť žalovaných bolo pojednávanie opätovne odročené, a to na 23. júl 2002. Aj tento termín bol na základe   vopred   ospravedlnenej   neúčasti   sťažovateľa   odročený   na   3.   december   2002. Pojednávanie   3.   decembra   2002   bolo   bez   meritórneho   prerokovania   veci   odročené na neurčito z dôvodu   ospravedlnenia sa sťažovateľa. Okresný súd výzvou z 31. januára 2003   vyzval   navrhovateľa   na   preukázanie   dôvodu   neúčasti   na   posledne   určenom pojednávaní. Na základe problémov s doručovaním súdnych zásielok sťažovateľovi okresný súd   v ďalšom   období   zisťoval   pobyt   sťažovateľa.   Uznesením   č.   k.   8   C   155/99-68 z 30. septembra 2003 okresný súd konanie prerušil z dôvodu neznámeho pobytu účastníka konania. Dňa 3. augusta 2004 sťažovateľ oznámil okresnému súdu svoju aktuálnu adresu. Ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd uskutočnil 25. januára 2005, zároveň uznesením č. k. 8 C 155/1999-102 na základe späťvzatia časti návrhu sťažovateľom zastavil konanie proti   odporcovi   v I.   rade   a proti   odporcovi   v   II.   rade   v časti   o vylúčenie   prostriedkov z exekúcie. Pojednávanie určené okresným súdom na 29. november 2005 bolo na žiadosť sťažovateľa odročené. Na pojednávaní 1. februára 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na písomné predloženie zmeny petitu žalobného návrhu a pojednávanie odročil na neurčito. Okresný súd vo veci opätovne pojednával 31. mája 2006 a pojednávanie odročil pre účely vyhlásenia rozsudku. Rozsudkom č. k. 8 C 155/1999-225 z 2. júna 2006 okresný súd návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku podal sťažovateľ 14. augusta 2006 odvolanie. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením   z 11. apríla 2007 č. k. 5 Co 239/2006-254 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci meritórne opätovne pojednával 7. decembra 2007, pričom pojednávanie následne odročil na 14.   marec   2008.   Toto   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   ospravedlnenia sťažovateľa. Na pojednávaní konanom 30. mája 2008 okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok č.   k.   8   C   155/1999-299,   ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti rozsudku   okresného   súdu   28.   júla   2008   odvolanie.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 5 Co 197/2008-315 z 25. marca 2009 tak, že v časti rozsudok okresného súdu zmenil a konštatoval zodpovednosť žalovaného v II. rade za škodu. V ostávajúcej časti (určenie výšky škody a výšky náhrady trov konania) krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil   a vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 8 C 155/1999-320 z 13. júla 2009 vylúčil na samostatné konania konanie v časti týkajúcej sa výšky   náhrady   škody   a náhrady   trov   konania   účastníkov.   Vec   je od   tohto   času   vedená na okresnom súde pod novou sp. zn. 9 C 219/2009. Po vylúčení veci okresný súd 12. marca 2010   vyzval   účastníkov   konania   na   špecifikáciu   nárokov   na   náhradu   škody,   ako   aj na vyčíslenie uplatnenej náhrady trov konania.

Ďalej ústavný súd zistil, že termín pojednávania určil okresný súd na 9. september 2010. Toto pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 25. október 2010, čo znamená, že ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti predmetné konanie na okresnom súde nie je právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 219/2009 (v časti konania pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 155/1999).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho priebehu predmetného konania na okresnom súde podľa troch uvedených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania po zmene pôvodného žalobného petitu je nárok sťažovateľa na náhradu škody, pričom tento druh žalôb predstavuje stabilnú agendu sporových konaní v občianskoprávnych oddeleniach všeobecných súdov s ustálenou súdnou praxou a bohatou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, z jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali doterajšiu dĺžku konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje, že   tomuto   je   možné   pričítať   čiastočný   podiel   na   vzniku   prieťahov   v konaní.   Okrem viacerých   prípadov   neúčasti   na   pojednávaní   a   žiadostí   o odročenie   pojednávania   (napr. 3. augusta 2001, 23. júla 2002, 3. decembra 2002, 30. septembra 2003 a 29. novembra 2005) zapríčinil sťažovateľ predĺženie doterajšej doby konania najmä neoznámením zmeny svojho bydliska a tým aj adresy na doručovanie písomností okresnému súdu, v dôsledku čoho   bol   okresný   súd   v období   rokov   2003   a 2004   nútený   opakovane   zisťovať   miesto bydliska sťažovateľa. Na tento podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania prihliadol ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Pokiaľ ide o skutkové zistenia relevantné z hľadiska posúdenia tretieho kritéria na posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v namietanom konaní vykazuje tak znaky súvislej nečinnosti,   ako   aj   znaky   nesústredenosti   a   neefektívnosti,   ktorá   v zmysle   konštantnej judikatúry ústavného súdu môže tiež byť príčinou zbytočných prieťahov v konaní (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na postup okresného súdu v období bezprostredne   po   začatí   konania.   Okresný   súd   výzvou   doručenou   sťažovateľovi 13. septembra 1999 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania. Napriek tomu, že tento bol sťažovateľom uhradený 24. novembra 1999, o čom bol okresný   súd   informovaný   podaním   sťažovateľa   zo   17.   decembra   1999,   okresný   súd na pojednávaní   konanom   19.   mája   2000   konanie   uznesením   č.   k.   8   C   155/99-8 pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Nesústredený bol tiež postup okresného súdu po podaní odvolania sťažovateľom proti uzneseniu o zastavení konania č. k. 8 C 155/99-8 z 19. mája 2000. Ako to jednoznačne vyplýva z prípisu krajského súdu z 30. apríla 2001 (na č.   l.   19),   okresný   súd   procesne   pochybil   a súdny   spis   postúpil   krajskému   súdu na rozhodnutie o odvolaní predčasne. Okresný súd nedodržal postup podľa § 210 zákona. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a nezisťoval, či bol súdny poplatok sťažovateľom skutočne zaplatený tak, ako to tento tvrdil vo   svojom   odvolaní.   Okresný   súd   z dôvodu   uvedených   zmätočných   úkonov   ďalšie pojednávanie vo veci nariadil až na 3. august 2001, teda po viac ako 1 roku a 8 mesiacoch od uhradenia súdneho poplatku za konanie sťažovateľom. Okresný súd tiež napriek tomu, že zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľom potvrdila učtáreň okresného súdu už 19. júna 2001, rozhodol o zrušení uznesenia o zastavení konania č. k. 8 C 155/99-8 až 8. novembra 2001 uznesením č. k. 8 C 155/99-34, teda po 5 mesiacoch.

Postup okresného súdu vykazuje aj znaky neefektívnosti, pretože aj keď okresný súd vo   veci   vykonal   dokazovanie   a následne   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 8 C 155/1999-225   z   2.   júna   2006,   tento   rozsudok   bol   následne   uznesením   č.   k. 5 Co 239/2006-254   z 11.   apríla   2007   krajským   súdom   zrušený   z dôvodu   nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Obdobne aj v poradí druhý meritórny   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8   C   155/1999-299   z 30.   mája   2008,   ktorým okresný súd návrh sťažovateľa zamietol, neviedol k nastoleniu právnej istoty účastníkov konania.   Krajský   súd   vo   svojom   medzitýmnom   rozsudku   č.   k.   5   Co   197/2008-315 z 25. marca 2009 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že na rozdiel od okresného súdu konštatoval existenciu zodpovednosti žalovanej v II. rade za škodu vzniknutú sťažovateľovi. Zároveň rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa určenia výšky škody a náhrady trov konania vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v období po vrátení veci (rozsudok krajského súdu bol okresnému súdu doručený 7. mája 2009) vykonal relevantné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci   až 12. marca   2010,   keď vyzval účastníkov   konania na predloženie špecifikácie nároku   na   náhradu   škody,   ako   aj   špecifikácie   náhrady   trov   konania   (teda   10 mesiacov po vrátení veci krajským súdom), avšak pojednávanie určil až na 9. september 2010 (teda ďalších takmer 6 mesiacov). Aj toto obdobie podľa názoru ústavného súdu vykazuje znaky neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu a je poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní. V konečnom dôsledku neefektívny a nesústredený postup okresného súdu v spojení so   sporadickými   obdobiami   jeho   nečinnosti   viedol   k   doterajšej   dobe   konania   v   trvaní 11 rokov.

Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä   s   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   ako   aj   na   pričinenie   sťažovateľa k predĺženiu doby namietaného konania konštatuje, že postup okresného súdu nemôže byť považovaný za zodpovedajúci požiadavke konania bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd na záver, že právna vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 219/2009 (v časti konania pôvodne vedeného pod sp. zn. 8 C 155/1999) bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 219/2009   v   ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku   tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže príkaz, aby okresný súd v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní, ústavný   súd   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   za   dostatočný   na   to,   aby   sa dosiahla   spravodlivá   a   účinná   ochrana   práv   sťažovateľa,   dospel   k   názoru,   že   treba rozhodnúť   aj   o   žiadosti   sťažovateľa   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € s poukazom   na   to,   že   postup   okresného   súdu   u neho   vyvoláva „dlhodobý   stav   právnej neistoty, čím mu spôsobuje aj veľkú psychickú záťaž, ktorou trpí celá jeho rodina“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania, dôvody,   pre   ktoré   v   ňom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   osobitne   však   aj   správanie sťažovateľa ako účastníka konania a jeho podiel na doterajšej dĺžke konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

IV.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou Mgr. V. L. (bod 4 výroku tohto nálezu); sťažovateľ žiadal úhradu trov konania v sume 254,88 €. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom neprekračovali   sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010