znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 216/09-31

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   I.   S.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   R.,   Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 307/08 a sp. zn. VI/2 Gd 20/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2009 doručená sťažnosť Mgr. I. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 307/08 a sp. zn. VI/2 Gd 20/09.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:«Sťažovateľka podala na Úrad na ochranu osobných údajov (ďalej len „Úrad“) oznámenie   o   podozrení   z   porušovania   povinností   alebo   podmienok   určených   zákonom č. 428/2002   Z.   z.   o   ochrane   osobných   údajov   datované   k   20.   12.   2007   (ďalej   len „Oznámenie“). Predmetom Oznámenia boli okolnosti súvisiace s článkom týždenníka P. pod názvom „EXPERTKA“, ktorý bol uverejnený dňa 16. 11. 2007...

Dňa   1.   4.   2008   bola   právnemu   zástupcovi   podnecovateľky   doručená   informácia o výsledku prešetrenia oznámenia zo dňa 28. 3. 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-11 (ďalej len „informácia o prešetrení“).

Ministerstvo   vnútra   SR   ako   jeden   zo   zdrojov   informácií   predmetného   článku nepostupovalo podľa Informácie o prešetrení v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z. keďže   zo   svojho   informačného   systému   údajne   nikomu   nesprístupnilo   osobné   údaje sťažovateľky...

Podľa   názoru   sťažovateľky   zisťovanie   Úradu   či   v   súvislosti   s   článkom   Expertka nedošlo k porušeniu zákona č. 428/2002 Z. z. nebolo dostatočné... Preto aj sťažovateľka podala   opakované   oznámenie   o   podozrení   z   porušovania   povinností   alebo   podmienok určených zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov zo dňa 25. 4. 2008 (ďalej len „Opakované oznámenie“)...

Upovedomením o odložení opakovaného oznámenia zo dňa 2. 6. 2008 (ďalej len „Upovedomenie o odložení“) Úrad Opakované oznámenie odložil. Prihliadol pritom na to, že   Opakované   oznámenie   neobsahuje   žiadne   nové   skutočnosti   (§   45   ods.   14   veta   prvá zákona č. 428/2002 Z. z.) ako aj na to, že vec ktorej sa oznámenie týka prejednáva orgán činný v trestnom konaní...

Podaním zo dňa 23. 7. 2008 sa sťažovateľka obrátila na prokuratúru s podnetom na podanie protestu prokurátora. Vo svojom podnete sťažovateľka namietala nezákonnosť Upovedomenia o odložení ako aj Informácie o prešetrení ako aj postupu Úradu...

Podnet sťažovateľky bol prokurátorom Generálnej prokuratúry SR vybavený listom zo dňa 1. 12. 2008 č. k. VI/1 Gd 307/08-15. Príslušný prokurátor Generálnej prokuratúry SR v tomto liste tvrdí, že nezistil skutočnosti, ktoré by umožňovali podnetu sťažovateľky vyhovieť. V tomto smere poukázal na ust. § 45 ods. 4 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 428/2002 Z. z.“), podľa ktorého Úrad môže oznámenie odložiť, ak zistí, že vec ktorej sa oznámenie týka, prejednáva orgán činný v trestnom konaní. Keďže Úrad opakované oznámenie odložil využijúc pritom označené ustanovenie, prokurátor Generálnej prokuratúry SR sa stotožnil s jeho postupom...

Preto aj sťažovateľka využila svoje právo a obrátila sa na Generálnu prokuratúru SR opakovaným podnetom zo dňa 2. 2. 2009... Prokurátor Generálnej prokuratúry SR (riaditeľ netrestného   odboru)   opakovanému   podnetu   sťažovateľky   nevyhovel,   čo   potvrdil   listom zo dňa 27. 3. 2009 č. VI/2Gd 20/09-4... Podobne ako v prípade listu zo dňa 1. 12. 2008 č. k. VI/1 Gd 307/08-15 dôvodil prokuratúr zákonnosťou odloženia veci Úradom v zmysle § 45 ods. 4 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z....

Sťažovateľka zastáva názor, že: a) prokurátori Generálnej prokuratúry SR mali prešetriť všetky závery Úradu uvedené v jeho výstupoch (v Informácii o prešetrení ako aj v Upovedomení o odložení) ako aj postup Úradu, nielen splnenie jednej z procesných podmienok pre možnosť odloženia opakovaného podnetu sťažovateľky, spočívajúcej v prebiehajúcom trestnom konaní,

b) nebol daný zákonný dôvod pre to, aby Úrad odložil opakované oznámenie sťažovateľky podľa § 45 ods. 4 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z. Upovedomením o odložení, nakoľko   trestné   konanie   iniciované   sťažovateľkou   sa   týkalo   inej   veci   ako   tej,   ktorá sa prejednávala   pred   Úradom,   z   čoho   vyplýva,   že   závery   prokurátorov   Generálnej prokuratúry   SR   o   opodstatnenosti   odloženia   Opakovaného   oznámenia   Úradom sú nesprávne,

c) ak   by   aj   existoval   zákonný   dôvod   na   odloženie   Opakovaného   oznámenia sťažovateľky   Úradom,   boli   prokurátori   Generálnej   prokuratúry   SR   povinní   posúdiť zákonnosť   Informácie   o   prešetrení,   nakoľko   touto   informáciou   nedošlo   k   odloženiu Oznámenia sťažovateľky v zmysle § 45 ods. 4 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z.

d) boli   splnené   zákonné   podmienky   na   to,   aby   prokuratúr   Generálnej prokuratúry   SR   napadol   Upovedomenie   o   odložení   ako   aj   Informáciu   o   prešetrení protestom,

e) opakovaný podnet sťažovateľky mal byť v súlade s § 54 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001   Z.   z.   vybavený   Generálnym   prokurátorom   SR,   nie   riaditeľom   netrestného odboru GP...

K námietke uvedenej v bode 1 písm. a) tejto sťažnosti... sťažovateľka zastáva názor, že   Generálna   prokuratúra   SR,   napriek   svojmu   záveru   o   oprávnenosti   odloženia opakovaného   oznámenia   sťažovateľky   Úradom   Upovedomením   o   odložení   (ktorý sťažovateľka   nepovažuje   za   správny),   bola   povinná   skúmať   zákonnosť   hmotnoprávnych záverov Úradu tak v jeho Upovedomení o odložení ako aj v jeho Informácii o prešetrení ako aj   postupu   Úradu   pri   prešetrení   oznámení   sťažovateľky.   Nakoľko   k   takému posudzovaniu   zo   strany   prokurátorov   Generálnej   prokuratúry   SR   nedošlo   zastáva sťažovateľka názor, že spôsob akým boli v konaniach Generálnej prokuratúry SR vybavené jej podnety zakladá porušenie § 35 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

K námietke uvedenej v bode 1 písm. b) tejto sťažnosti... Úrad odložil Opakované oznámenie sťažovateľky okrem iného aj z dôvodu trestného konania vedeného pod sp. zn. ČVS: ORP-336/1-OVK-B5-2008 pred Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave 5, Úradom justičnej a kriminálnej polície... Uvedené trestné konanie bolo začaté na podklade trestného oznámenia sťažovateľky zo dňa 20. 12. 2007 (ďalej len „Trestné oznámenie“), v ktorom oznámila skutočnosti, ktoré zakladajú podozrenie zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 373 trestného zákona... Predmetom Trestného oznámenia a následne aj trestného konania teda nebol skutok (skutky), v dôsledku ktorých došlo k úniku osobných údajov podnecovateľky z prostredia Ministerstva vnútra SR... Ak by tomu tak bolo, v predmetnej trestnej   veci   by   prebiehalo   vyšetrovanie   trestného   činu   neoprávneného   nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 Tr. Zákona. Je preto nepochybné, že predmetom Trestného oznámenia   a   následného   trestného   konania   neboli   skutočnosti   namietané   v   Oznámení a Opakovanom oznámení...

K námietke uvedenej v bode 1 písm. c) tejto sťažnosti. Ak by aj postup Úradu, ktorým došlo k   odloženiu   opakovaného oznámenia   sťažovateľky   bol správny a   že   z toho titulu prokurátor   Generálnej   prokuratúry   SR   nebol   povinný   sa   v   rámci   šetrenia   podnetov zaoberať   hmotnoprávnymi   závermi   v   ňom   uvedenými...   neexistoval   dôvod   na   to, aby prokurátori Generálnej prokuratúry SR samostatne nepreskúmali zákonnosť vybavenia Informácie   o   prešetrení...   Predmetom   prieskumnej   právomoci   prokuratúry   sú   totiž existujúce právne akty, nie akty hypotetické. Ak teda Úrad vydal Informáciu o prešetrení prokurátor Generálnej prokuratúry SR bol povinný preskúmať jej zákonnosť bez ohľadu na to, či by Úrad bol oprávnený už prvotné oznámenie sťažovateľky (Oznámenie) odložiť ak by mal vedomosť o vyššie popísanom trestnom konaní...

K   námietke   uvedenej   v   bode   1   písm.   d)   tejto   sťažnosti...   Keďže   však   Generálna prokuratúra   SR   napriek   vyššie   uvedeným   okolnostiam   nepodala   voči   Informácii   o prešetrení ako ani voči Upovedomeniu o odložení protest porušila ust. § 35 ods. 1 a 3 zákona   č. 153/2001   Z.   z.   ako   aj   základné   právo   sťažovateľky   na   inú   právnu   ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

K námietke uvedenej v bode 1 písm. e) tejto sťažnosti. Podnet sťažovateľky zo dňa 23. 7. 2008 bol vybavený prokurátorom Generálnej prokuratúry SR JUDr. V. H. V súlade s vyššie citovaným ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. (§ 34 ods. 1 za použitia § 54 ods. 2   písm.   a) mal   opakovaný   podnet   sťažovateľky   vybaviť   Generálny   prokurátor   SR. Z listu   zo   dňa   27.   3.   2009   č.   VI/2/Gd   20/09-4   však   vyplýva,   že opakovaný   podnet sťažovateľky   bol   vybavený   JUDr.   Vojtechom   Lefflerom   riaditeľom   netrestného   odboru Generálnej prokuratúry SR.

V   zmysle vyššie citovanej   judikatúry   ústavného   súdu takéto   porušenie   zákonných predpisov zakladá porušenie práva sťažovateľky na inú právnu ochranu, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že generálna prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 307/08 a sp. zn. VI/2 Gd 20/09 porušila jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, generálnej   prokuratúre   zakázal   pokračovať   v porušovaní   označeného   základného   práva a jej ako sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VI/1   Gd   307/08,   ústavný   súd   vychádzal z princípu subsidiarity svojho konania o sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv alebo   slobôd,   v dôsledku   ktorého   je   o   nej   ústavný   súd   oprávnený   konať   len   vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   na   vyslovenie   porušenia   jej   základných   práv,   ak   im   poskytuje ochranu   právny   poriadok   použitím   opravného   alebo   iného   právneho   prostriedku   pred príslušným orgánom verejnej moci (obdobne napr. I. ÚS 1/97, II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).

Vo vzťahu k namietanému postupu generálnej prokuratúry, konkrétne jej oznámenia č.   k.   VI/1   Gd   307/08-15   z 1.   decembra   2008,   ktorým   generálna   prokuratúra   reagovala na podnet sťažovateľky na podanie protestu z 23. júla 2008 (doplnený 17. septembra 2008), ústavný súd uvádza,   že na základe   podaného   opakovaného podnetu   bol na preskúmanie zákonnosti vybavenia tohto podnetu príslušný generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   ktorý   v zastúpení   riaditeľom   netrestného   odboru generálnej   prokuratúry   vyjadril   svoj   názor   k nastolenému   problému   v   oznámení č. k. VI/2 Gd 20/09-4 z 27. marca 2009.

Keďže na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu sťažovateľky prokurátorom generálnej prokuratúry listom č. k. VI/1 Gd 307/08-15 z 1. decembra 2008 bol v súlade s § 34   ods.   1   v nadväznosti   na   §   54   ods.   2   zákona   č.   153/2001   o prokuratúre   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) príslušný nadriadený prokurátor, ktorého právomoc v danom prípade predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. III. ÚS 51/07, III. ÚS 178/08). Inými slovami, pred právomocou ústavného súdu stále existoval iný orgán verejnej moci, ktorý bol v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu uvedenému základnému právu sťažovateľky, ktorého porušenia namieta. Týmto orgánom bol v danom prípade nadriadený prokurátor generálnej prokuratúry.

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   postup   generálnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 20/09.

Podstata námietok sťažovateľky sa odvíjala od uverejnenia článku v týždenníku P. s názvom „Expertka“,   ku   ktorému   došlo   16.   novembra   2007.   Keďže sťažovateľka sa domnievala,   že   uverejnením   niektorých   údajov   o jej   osobe   došlo   k neoprávnenému nakladaniu s jej osobnými údajmi, 2. januára 2008 sa obrátila na Úrad na ochranu osobných údajov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad“)   s oznámením o podozrení   z porušovania povinností   alebo   podmienok   určených   zákonom   č.   428/2002   Z.   z.   o ochrane   osobných údajov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   osobných   údajov“) zo strany   jej   zamestnávateľa   –   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“).   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   sa   tieto   jej osobné   údaje,   na ktorých zverejnenie nedala ministerstvu súhlas, mali týkať jej vtedajšej pracovnej pozície, bývalých zamestnaní,   ako   aj   platových   pomerov.   Po   vykonaní   potrebného   prešetrovania sťažovateľkou   tvrdených   skutočností   28.   marca   2008   úrad   zaslal   právnemu   zástupcovi sťažovateľky „Informáciu   o výsledku   prešetrenia   oznámenia“,   v ktorej   konštatoval, že ministerstvo ako jeden zo zdrojov, z ktorých vychádzal autor článku „Expertka“, nikomu nesprístupnilo osobné údaje sťažovateľky, čím však nie je dotknuté jej právo postupovať podľa § 11 a násl. Občianskeho zákonníka.

Keďže sťažovateľka prejavila nespokojnosť s vybavením jej oznámenia, 25. apríla 2008   podala   úradu „Opakované   oznámenie   o podozrení   z porušovania   povinností   alebo podmienok   určených   zákonom   č.   428/2002   Z.   z.   o ochrane   osobných   údajov“.   Potom, ako úrad zistil, že sťažovateľka v danej veci podala trestné oznámenie za prečin ohovárania podľa   §   323   ods.   1   a 2   písm.   c)   Trestného   zákona,   listom   z 2.   júna   2008   listom ju upovedomil o odložení opakovaného podnetu. V ňom podrobne sťažovateľke ozrejmil, na   základe   akých   skutočností   dospel   k záveru,   že   ministerstvo   neporušilo   príslušné ustanovenia   zákona   o ochrane osobných   údajov.   Vzhľadom   na   to,   že   úrad   konštatoval, že opakované oznámenie neobsahuje žiadne   nové   skutočnosti,   a zároveň   odvolávajúc sa na to,   že   vec,   ktorej   sa   oznámenie   týka,   prerokováva   orgán   činný   v trestnom   konaní, opakované oznámenie sťažovateľky odložil.

Na základe toho potom sťažovateľka 25. júla 2008 podala podnet na podanie protestu prokurátora   proti   upovedomeniu   úradu   z 2.   júna   2008.   Tento   podnet   doplnila   podaním doručeným generálnej prokuratúre 18. septembra 2008. Na podnet sťažovateľky reagoval prokurátor   generálnej prokuratúry   listom   č.   k.   VI/1   Gd 307/08-15 z 1.   decembra   2008, v ktorom   konštatoval,   že   po   preskúmaní   spisového   materiálu   úradu   dospel   k záveru, že jej podnetu nemožno vyhovieť. Poukázal pritom na skutočnosť, že v prípade, ak úrad zistí, že danú vec prerokováva súd alebo orgán činný v trestnom konaní, môže v súlade s § 45 ods. 4 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov oznámenie odložiť. Z označeného listu   generálnej   prokuratúry   vyplynulo,   že   úrad   tak   aj   učinil   a prokurátor   sa   s týmto postupom úradu stotožnil.

Sťažovateľka   však   nebola   spokojná   s vybavením   jej   podnetu,   a preto   3.   februára 2009 doručila generálnej prokuratúre „Opakovaný podnet na podanie protestu prokurátora v nadväznosti na vybavenie podnetu podnecovateľky Generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/1   Gd   307/08-15“,   ktorým   žiadala   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   skoršieho podnetu.

Na opakovaný podnet sťažovateľky reagoval riaditeľ netrestného odboru generálnej prokuratúry   listom   č.   k.   VI/2   Gd 20/09-4 z 27.   marca 2009.   Z tohto listu   okrem   iného vyplynulo:

«V   opakovanom   podnete   argumentujete,   že   porušenie   povinnosti   mlčanlivosti Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky sprístupnením osobných údajov Mgr. I. S. a ich uverejnenie ako nepravdivých údajov v tlači sú dva odlišné skutky. Tvrdíte, že ak Úrad na ochranu   osobných   údajov   Slovenskej   republiky   pôvodné   ale   najmä   opakované oznámenie   Mgr.   I.   S.   odložil,   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   pretože   orgán   činný v trestnom   konaní   sa   zaoberal   len   vecou   so   skutkom   spočívajúcim   v uverejnení nepravdivých údajov v tlači.

Vašej argumentácii a záverom ale prisvedčiť nemožno.

Z   obsahu   pôvodného   oznámenia   Mgr.   I.   S.   napísaného   20.   decembra   2007 a doručeného Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky 2. januára 2008 je nad   všetku   pochybnosť   zrejmé,   že   popisuje   skutkové   okolnosti   ako   sprístupnenia osobných údajov tak aj ich uverejnenia ako nepravdivých údajov v tlači. Požaduje sa v ňom, aby Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky okrem iného „podal oznámenie orgánom činným v trestnom konaní, ak po prešetrení tejto veci dospeje k záveru, že v súvislosti   so   sprístupnením   a   následným   zverejnením   mojich   osobných   údajov v týždenníku P. došlo k trestnému činu“.

Aj opakované oznámenie napísané 21. apríla 2008 a doručené Úradu na ochranu osobných   údajov   Slovenskej   republiky   25.   apríla   2008   obsahuje   totožnú   požiadavku na podanie trestného oznámenia a taktiež popisuje skutkové okolnosti ako sprístupnenia osobných   údajov   tak   aj   ich   uverejnenia   ako   nepravdivých   údajov   v   tlači.   Navyše v opakovanom oznámení sa na strane č. 2 uvádza, že „predmetom oznámenia boli okolnosti súvisiace s článkom týždenníka P. pod názvom „EXPERTKA“, ktorý bol uverejnený 16. 11. 2007.“

Podľa § 45 ods. 4 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v platnom znení úrad môže oznámenie odložiť ak zistí, že vec, ktorej sa oznámenie týka, prejednáva súd alebo orgán činný v trestnom konaní.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že v danom prípade sa orgán činný v trestnom konaní nepochybne zaoberá vecou, ktorej sa oznámenie týka.

Odloženie   oznámení   Úradom   na   ochranu   osobných   údajov   Slovenskej   republiky je využitím fakultatívneho oprávnenia zvereného zákonom.

Z   týchto   dôvodov   spôsob   vybavenia   predchádzajúceho   podnetu,   vyplývajúci z upovedomenia z   1. decembra 2008 č. k. VI/1 Gd 307/08-15 o jeho odložení zodpovedá zákonu.

Týmto   je   Váš   opakovaný   podnet   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky vybavený.»

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   súčasťou   základného   práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a o jeho   vybavení   dotknutú   osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I. ÚS 40/01,   II.   ÚS   168/03 a III. ÚS 133/06).

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   opakovaný   podnet sťažovateľky   primeraným   spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna prokuratúra splnila tým, že v liste č. k. VI/2 Gd 20/09-4 z 27. marca 2009 zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľky. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy.   V oznámení   totiž   generálna   prokuratúra   vzala   na   vedomie   podstatu argumentov   opakovaného   podnetu   sťažovateľky,   pričom   zároveň   predstavila   svoje argumenty,   ktoré   ju   viedli   k záveru   o zákonnosti   predchádzajúceho   postupu   generálnej prokuratúry, predmetom ktorého bolo posúdenie postupu úradu v súvislosti s prešetrovaním sťažovateľkiných podnetov o neoprávnenom sprístupnení jej osobných údajov.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   aj   námietku   sťažovateľky   o nezákonnom vybavení jej opakovaného podnetu riaditeľom netrestného odboru generálnej prokuratúry považuje   za   irelevantnú.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   čo   napokon   vyplýva aj z vyjadrenia   generálneho prokurátora   č.   k.   GÚs 24/09-9   doručeného   ústavnému   súdu 15. júna   2009,   že   riaditeľ   netrestného   odboru   generálnej   prokuratúry   tým,   že   svojím podpisom   schválil   vybavenie   opakovaného   podnetu,   postupoval   spôsobom   súladným so zákonom. K takémuto úkonu bol oprávnený, vychádzajúc pritom z § 6 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 1 a § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre a čl. 10 ods. 9 príkazu generálneho prokurátora   z 27.   februára   2006   č.   5/2006,   ktorým   sa   upravuje   aprobačné   oprávnenie na generálnej prokuratúre,   podľa   ktorého   riaditelia   odborov   v rozsahu   svojej   pôsobnosti schvaľujú   a podpisujú,   ak   tento   príkaz   neustanovuje   inak,   v zastúpení   generálneho prokurátora   vybavenie   opakovaného   podnetu   podľa   §   34   zákona   o prokuratúre, ak predchádzajúci   podnet   vybavil   prokurátor   generálnej   prokuratúry,   ktorý   patrí   do   ich riadiacej pôsobnosti.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009