znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 216/07-92

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti A. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   30/06   v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 10. apríla 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Komárno   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   30/06   v súvislosti s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   A.   H. o prepustenie z väzby z 10. apríla 2006   p o r u š i l   jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Komárno j e   p o v i n n ý   zaplatiť trovy právneho zastúpenia A. H. v sume 8 679 Sk (slovom osemtisícšesťstosedemdesiatdeväť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Z. D., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   č.   k. III.   ÚS   216/07-64   z 21.   augusta   2007   Ústavný   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   2   T   30/06   v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenia rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 10. apríla 2006. Ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.

Predmetom konania vo veci samej je preskúmanie postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 30/06 a jeho súladnosti s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, s čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s tým súvisiacou požiadavkou neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 10. apríla 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe uznesenia príslušného úradu justičnej a kriminálnej polície sa od 21. septembra 2005 vedie proti nemu trestné stíhanie za trestný čin   sexuálneho   zneužívania   podľa   § 242   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ zároveň uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp   141/05   z 24. septembra   2005   bol   vzatý   do   väzby,   ktorá   mu   začala   plynúť 21. septembra 2005, pričom 20. marca 2006 prokurátorka Okresnej prokuratúry v Komárne podala   naňho   obžalobu   za   uvedený   trestný   čin.   Podľa   jeho   názoru   však   na uplatnenie inštitútu väzby neboli dané ani skutkové okolnosti a ani právne dôvody.

Vo   vzťahu   k nedodržaniu   požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania o zákonnosti väzby sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. apríla 2006 rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 30/06 z 24. apríla 2006 tak, že ju zamietol, pričom svoj právny názor odôvodnil tým, že uňho stále trvajú dôvody väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   bola   okresnému   súdu   doručená   5.   mája   2006.   O   sťažnosti rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Tos 43/2006 zo 6. júla 2006 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyjadril názor, že ďalšie zotrvávanie vo väzbe považuje za nezákonné a s namietaným uznesením krajského súdu sa nestotožňuje.  

Okrem uvedeného sťažovateľ argumentoval aj tým, že „je nutné poukázať i na to, že Krajský súd v Nitre pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného sa mal riadiť ust. § 192 ods. 1   písm.   a)   Tr.   por.   a tiež   v zmysle   R   59/2002-I.   Nakoľko   chrániť   ústavné   práva a slobody občanov pri svojej rozhodovacej činnosti je úlohou a povinnosťou súdov. Pričom súdna   moc   je   nezávislá   a nestranná...   Je   tiež   nutné   dodržať   ústavnú   zásadu,   že   súdne konanie má byť objektívne a nestranné, a takým sa majú javiť aj navonok... Teda o žiadosti obvineného   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   sa   malo   rozhodnúť   bez   meškania a neodkladne. V prípade obvineného tak bolo až po uplynutí 80 dní“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 30/06 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podaním z 19. septembra 2007 právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť o požiadavku nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 8 679 Sk. K sťažnosti   sa   listom   sp.   zn.   Spr.   497/07   z 10.   septembra   2007   doručeným ústavnému   súdu   14.   septembra   2007   vyjadril   predseda   okresného   súdu.   Vo   vyjadrení uviedol,   že predmetná   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   bola okresnému   súdu   postúpená   21.   apríla   2006,   pretože   sťažovateľ   ju   pôvodne   adresoval krajskému   súdu.   Predseda   súdu   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   vzhľadom   na   obsah sťažovateľových podaní okresný súd uznesením z 21. apríla 2006 rozhodol o oslobodení doterajšej obhajkyne sťažovateľa od povinnosti ho obhajovať a zároveň mu ustanovil inú obhajkyňu.   Následne   uznesením   z 24.   apríla   2006   okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   z 10. apríla   2006   zamietol.   Toto   uznesenie   bolo   novoustanovenej obhajkyni   doručené   3. mája   2006.   Podľa   vyjadrenia   predsedu   súdu   boli   medzitým   (28. apríla   2006   a 2.   mája 2006)   okresnému súdu   prostredníctvom   krajského súdu   doručené podania   sťažovateľa,   v ktorých   sa   vyjadroval   k predmetnej   trestnej   veci.   Predseda okresného   súdu   zároveň   uviedol: „Ďalej   boli   okresnému   súdu   postúpené   2.   5.   2006 Krajským súdom   v Nitre   jeho   podania   z 20.   4.   2006,   v ktorom   okrem svojich vyjadrení k veci žiada, aby Krajský súd v Nitre prikázal jeho trestnú vec inému súdu toho istého druhu a stupňa.   Dňa   4.   5.   2006   bolo   otvorené   verejné   zasadnutie   o predbežnom   prejednaní obžaloby,   kde   obvinený   opätovne   namietol   zaujatosť   celého   Okresného   súdu   Komárno a všetkých jeho sudcov s poukazom na § 23 Trestného poriadku. Verejné zasadnutie bolo odročené za účelom   zabezpečenia vyjadrenia sudcov tunajšieho súdu a predloženia tejto veci Krajskému súdu v Nitre. Dňa 5. 5. 2006 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie A. H., v ktorom okrem iného opätovne vzniesol sťažnosť proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 24.   4.   2006,   ktorým   jeho   žiadosť   o prepustenie na   slobodu   bola zamietnutá“.   Predseda okresného súdu okrem iného uviedol, že 7. júna 2006 bol spis predložený krajskému súdu na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   sudcov   tamojšieho   súdu   a o návrhu   na   odňatie a prikázanie   veci   inému   súdu.   Po rozhodnutí   krajského   súdu   z 12.   júna   2006   bol   spis 20. júna 2006 vrátený okresnému súdu. Následne 26. júna 2006 konajúci sudca okresného súdu rozhodol o udelení súhlasu na výsluch sťažovateľa v inej trestnej veci a 29. júna 2006 „A. H. vzniesol námietku, aby ho zastupoval obhajca JUDr. Z. D., ktorého si medzičasom zvolil namiesto ustanoveného obhajcu z dôvodu jeho nespokojnosti s postupom obhajoby. Následne dňa 4. 7. 2006 bola predložená sťažnosť A. H. proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa   24.   4.   2006,   ktorým sa   nevyhovelo jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu Krajskému súdu v Nitre ako súdu sťažnostnému, ktorý o tejto sťažnosti rozhodol dňa 6. 7. 2006“.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   predseda   okresného   súdu   vyjadril   názor, že v trestnej veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 30/06 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 10. apríla 2006 neboli spôsobené žiadne prieťahy, a teda úkony vykonané vo veci boli procesne žiadúce a efektívne. Zároveň dodal,   že   vo   veci   konajúci   sudca   bol   v relevantnom   čase   nútený   oboznamovať sa s rozsiahlymi podaniami sťažovateľa, s ktorými sa   podľa jeho názoru aj bezodkladne vysporiadal. Predseda okresného súdu súčasne uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.  

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   bolo   listom   zo 14.   septembra   2007 zaslané na vedomie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   v podaní   z 19.   septembra   2007 doručenom   ústavnému   súdu   21.   septembra   2007   okrem   iného   tiež   oznámil,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa o tom, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 30/06 nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. apríla 2006 bezodkladne a urýchlene, rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je len povinnosťou ústavného súdu ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   dodržiavať   vo   svojej   činnosti   medzinárodné zmluvy, ktorými   je Slovenská   republika viazaná, ale túto   povinnosť majú aj všeobecné súdy ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať   dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 386/06).

V citovaných ustanoveniach ústavy, listiny a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 188/06).

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   požiadavke,   aby   súd   bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05).

Podstatnou   požiadavkou   čl.   5   ods.   4   je   aj   to,   aby   súd   rozhodol   „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi   predpismi   a tiež   aj   v súlade   s   účelom   čl.   5, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Jedna   zo základných   zásad trestného konania zakotvená v ustanovení §   2 ods.   6 Trestného   poriadku   znie:   „Ak   tento   zákon   neustanovuje inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.“

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny) a čl. 5 ods. 4 dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 30/06, vyjadrenia predsedu okresného súdu   z 10.   septembra   2007,   ako   aj   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 10. apríla 2006 sťažovateľ pôvodne adresoval krajskému súdu, ktorému bola doručená 13. apríla 2006. Následne 21. apríla 2006 krajský súd túto žiadosť   postúpil   okresnému   súdu.   O žiadosti   rozhodol   okresný   súd   neodkladne, a to uznesením   sp.   zn.   2   T   30/06   z 24.   apríla   2006,   ktorým   ju   zamietol.   Uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby bolo sťažovateľovi doručené 28. apríla 2006 a jeho novoustanovenej obhajkyni 3. mája 2006. Dňa 5. mája 2006 bola okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   z 24.   apríla   2006. Medzitým sa 4. mája 2006 na okresnom súde uskutočnilo verejné zasadnutie o predbežnom prerokovaní   obžaloby,   na   ktorom   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudcov tamojšieho súdu a ďalšími podaniami žiadal, aby bola vec tomuto súdu odňatá a prikázaná inému súdu. V dňoch 12. mája 2006 až 23. mája 2006 sa k námietke zaujatosti vyjadrili všetci sudcovia okresného súdu, pričom za účelom rozhodnutia o tejto námietke, ako aj o návrhu na odňatie a prikázanie veci bol spis 7. júna 2006 predložený krajskému súdu. Na základe toho rozhodol krajský súd uznesením z 12. júna 2006 a 20. júna 2006 spis spolu s rozhodnutím vrátil okresnému súdu. Aj napriek tomu, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo zdržané a predĺžené kvôli rozhodovaniu o námietke zaujatosti a návrhu   na odňatie   a prikázanie   veci,   okresný   súd   sa   s predložením   sťažnosti   proti uzneseniu   z 24. apríla   2006   neponáhľal,   pretože   spis   spolu   so   sťažnosťou   predložil krajskému súdu na rozhodnutie až 4. júla 2006. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 43/2006 zo 6. júla 2006 tak, že ju zamietol. Spis bol okresnému súdu vrátený 11. júla 2006, pričom uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 20. júla 2006. Ústavný súd konštatuje, že od 21. apríla 2006, keď bola okresnému súdu z krajského súdu postúpená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu do 20. júla 2006, keď bolo   uznesenie   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 24. apríla 2006 doručené sťažovateľovi, uplynula doba 3 mesiace. Táto doba zahŕňala doručenie žiadosti o prepustenie z väzby okresnému súdu,   rozhodnutie okresného súdu, písomné   vyhotovenie   a expedovanie   rozhodnutia,   ako   aj   jeho   následné   doručenie sťažovateľovi   a jeho   obhajkyni,   predloženie   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažnosti   až   po   doručenie   druhostupňového   rozhodnutia   sťažovateľovi.   V rámci   tejto doby sa spis v čase od 7. júna 2006 do 20. júna 2006 (rozhodovanie o námietke zaujatosti a o návrhu na odňatie a prikázanie veci) a od 4. júla 2006 do 11. júla 2006 (rozhodovanie o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby z 10. apríla 2006)   nachádzal na krajskom súde. Ani toto zistenie, ani vykonanie iných procesných   úkonov   okresného   súdu   nezmierňujú   konštatovanie   ústavného   súdu o zdĺhavosti   postupu   okresného   súdu   v rámci   konania   o zákonnosti   väzby   o to   viac, že v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku bol okresný súd povinný vybaviť danú vec (väzobnú) prednostne a urýchlene.

Keďže konanie okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo v čistom čase minimálne 2 mesiace a 10 dní, ústavný súd považuje tento postup za ústavne neakceptovateľný.   Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 30/06 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. apríla 2006 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Argumentácia   okresného   súdu   o tom,   že   v priebehu   sledovaného   obdobia pri rozhodovaní   o zákonnosti   väzby   neboli   spôsobené   žiadne   prieťahy,   pretože   úkony, ktoré boli   vykonané,   boli   žiaduce   a   efektívne,   pričom   vo   veci   konajúci   sudca bol v uvedenom období nútený oboznamovať sa s viacerými podaniami sťažovateľa a tieto aj   následne   vybavovať,   nezbavuje   okresný   súd   ústavnej   zodpovednosti   pri   dodržiavaní základných práv a slobôd, a to aj osôb, ktoré sú v konaní obvinené.

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť a garantovať   reálne   a praktické   naplnenie   obsahu   základných   práv   a slobôd.   V danom prípade   si   však   okresný   súd   túto   povinnosť   nesplnil,   čo   viedlo   ústavný   súd   k záveru o porušení označených práv.

2. Sťažovateľ zároveň požiadal aj o náhradu trov právneho zastúpenia, ktorej výšku vyčíslil   jeho   právny   zástupca   v liste   z 19.   septembra   2007   v celkovej   sume   8   679   Sk za 3 úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia,   podanie   ústavnej   sťažnosti, doplnenie ústavnej sťažnosti + 3 x režijný paušál).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk. Na základe toho ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za všetky 3 uplatnené úkony právnej služby poskytnuté v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia – 2 730 Sk, podanie ústavnej sťažnosti z 18. augusta 2006 – 2 730 Sk, doplnenie ústavnej sťažnosti z 28. septembra 2006 – 2 730 Sk).

Podľa   §   15   písm.   a)   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), a to 3 x režijný paušál za 3 úkony právnej služby vykonané v roku   2006.   Keďže právny   zástupca   sťažovateľa   si   ku   každému   úkonu právnej   služby uplatnil režijný paušál v sume 163 Sk a s prihliadnutím na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania, ústavný súd priznal režijný paušál v uvedenej sume (3 x po 163 Sk).

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   a na   ustanovenie   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu nahradiť trovy konania sťažovateľa v celkovej sume 8 679 Sk na účet jeho právneho zástupcu (bod 2 výroku nálezu), pretože tieto trovy konania vrátane trov súvisiacich s doplnením sťažnosti z 28. septembra 2006, ktorým bol jasne a zrozumiteľne vymedzený petit návrhu, považoval za účelne vynaložené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007