znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 216/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namietal   porušenie   jeho základného   práva   zaručeného   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 a všetkými rozhodnutiami, ktoré na neho nadväzovali a boli ním zmenené alebo zrušené, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2005 doručená   sťažnosť   JUDr.   Š.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 12 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   a čl. 7   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených čl. 4 Protokolu č.   7   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 To 39/02 a všetkými rozhodnutiami, ktoré na neho nadväzovali a boli ním zmenené alebo zrušené.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného   zboru   v Bratislave   z 11.   januára   1995   pod   sp.   zn.   ČVS:   VP-340/94-KU vyšetrovateľ odložil jeho trestnú vec podľa § 159 Trestného poriadku, pretože sa nejednalo o podozrenie z trestného činu. Ďalším uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru   v   Nitre   z 28.   februára   1997   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-2/02-NR-1997   bola   vec   taktiež odložená podľa § 159 ods. 4 Trestného poriadku, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce trestné stíhanie.

Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa § 11 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené proti tomu, proti komu sa stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozhodnutím iného   orgánu   na   stíhanie   trestných   činov   oprávneného,   ak   rozhodnutie   nebolo v predpísanom   konaní zrušené.   Podľa   názoru   sťažovateľa,   aj napriek   tomu, že   uvedené uznesenia   neboli zrušené,   bola   proti   sťažovateľovi   v tej   istej   veci   podaná obžaloba pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona a bol za tento trestný čin odsúdený   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   5   To   39/02 zo 16. januára   2003.   Takýto   postup   najvyššieho   súdu   považuje   za   nezákonný,   na   čo upozornil   aj súdy   a žiadal obnovu   konania, a z toho dôvodu   žiadal aj prerušenie trestu. Zatiaľ   sa   vo   veci   nekoná,   a preto   je   nútený   požiadať   Európsky   súd   pre   ľudské   práva o vydanie zákonného rozhodnutia.

Ďalej v sťažnosti uvádza: „Keďže súd porušil moje základné právo podľa § 11 ods. 1 písm. f Tr. por. a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 a 7 Protokolu č. 11 a čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv, žiadam, aby ÚS SR vyniesol tento

nález:

Ústavný súd SR ruší rozsudok NS SR č. 5 To 39/02 a všetky rozhodnutia, ktoré na neho naväzovali   a boli   ním   zmenené   alebo zrušené.   ÚS   SR   zároveň   nariaďuje   okamžité prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu. Za protizákonný postup orgánov činných v trestnom konaní zaväzuje odporcu na zaplatenie sumy 20.000.000 Sk (dvadsaťmiliónov slovenských korún) v prospech sťažovateľa do 3 dní od obdržania tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza: „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Pretože podľa Trestného poriadku nemusí byť právoplatnosť rozhodnutia tak tesne spätá   s jeho   doručením,   ako   tomu   je   napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku, z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že: „Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodovaní počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty. Aby uvedené požiadavky   spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi   náležite   oznámené.   Ak   sa   tak   nestalo,   táto   lehota   nemôže   začať plynúť“ (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

V okolnostiach   tohto   prípadu   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 To 39/02   zo   16.   januára   2003   nadobudol   právoplatnosť   16.   januára   2003 a sťažovateľovi bol doručený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v H. 4. marca 2003. Od 4. marca 2003 do 27. apríla 2005, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, uplynulo dlhšie časové obdobie ako uvedená zákonná dvojmesačná lehota.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti)“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 38/98.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005