znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 216/04-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   PaedDr.   Jaroslava   Drapáka,   J.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní sp. zn. 12 C 21/93, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PaedDr. Jaroslava Drapáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn.   12   C   21/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 12 C 21/93 konať bez zbytočných prieťahov.

3. PaedDr. Jaroslavovi Drapákovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v   sume   80   000   Sk   (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   nahradiť PaedDr. Jaroslavovi Drapákovi trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. M. M. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti PaedDr. Jaroslava Drapáka vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2004 doručená   sťažnosť PaedDr.   Jaroslava   Drapáka, J. (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 12 C 21/93.

Ústavný súd   uznesením   č.   k. III.   ÚS   216/04-10 z 30.   júna 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výziev   ústavného   súdu,   ktoré   mu   boli doručené 6. augusta 2004 a 13. októbra 2004, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému   súdu   25.   augusta   2004   oznámil,   že   netrvá   na   verejnom   pojednávaní   pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 14. júla 1994 podal dovolanie v konaní sp. zn. 12 C 21/93 o náhradu mzdy vedenom pred okresným súdom (predtým Obvodný súd Bratislava   3,   ďalej   len   „obvodný   súd“)   v spojitosti   s rozsudkom   Mestského   súdu v Bratislave (ďalej len „mestský   súd“)   sp.   zn. 13 Co 329/93 z 2. februára 1994,   ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo jeho dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a okrem jedného úkonu nebolo vo veci vykonaných viac úkonov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 12 C 21/93 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie v sume 858 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   zo   4.   augusta   2004   a 7.   októbra   2004   požiadal   predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. novembra 2004 uviedol prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a poukázal na   to,   že   na   dĺžke   konania   sa   podieľala   neochota   sťažovateľa   uhradiť   súdny   poplatok v súvislosti   s dovolaním,   niekoľkonásobná   zmena   v osobe   zákonného   sudcu,   ale   aj pochybenie   súdu   v období   rokov   2000   až 2004,   keď   bol   spis   omylom   založený medzi právoplatne skončené veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   21/93   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

V posudzovanom   spise   okresného   súdu   je   na   č.   l.   1   až   5   založený   rozsudok obvodného súdu č. k. 12 C 134/91-59 z 13. apríla 1992, v ktorom súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou danou sťažovateľovi je neplatné a návrh na náhradu mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru zamieta, pričom návrh sťažovateľa v rozsahu vyplatenia mzdy za nadpočetné hodiny v mesiacoch november 1990 až február 1992 vylúčil na samostatné konanie.

Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 12. augusta 1991 (č. l. 6a – 7a spisu) návrh na vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou voči odporcovi v 1. rade – Strednému odbornému učilišťu elektrotechnickému Bratislava a odporcovi   v 2. rade – Školskej správe Bratislava VI. Obvodný súd vydal 7. apríla 1993 pokyn na vyhotovenie fotokópie žaloby sťažovateľa zo spisu sp. zn. 12 C 134/91 a jej pripojenie k posudzovanému spisu. Obvodný súd zároveň v uvedený deň nariadil termín pojednávania na 3. jún 1993.

Na pojednávaní 3. júna 1993 sťažovateľ rozšíril a doplnil svoj návrh a súd odročil pojednávanie na 24. jún 1993. Právny zástupca odporcu v 1. rade doručil obvodnému súdu 11. júna 1993 oznámenie o ukončení právneho zastupovania. Odporca v 1. rade doručil 14. júna   1993   obvodnému   súdu   oznámenie   o zastupovaní   inou   právnou   zástupkyňou od 1. januára 1993 a pripojil súdom požadované písomnosti spolu so splnomocnením pre právnu zástupkyňu.

Na pojednávaní 24. júna 1993 obvodný súd vykonal dokazovanie vo veci samej a rozsudkom   č.   k.   12   C   21/93-26   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti predmetnému   rozsudku   odvolanie   a obvodný   súd   vydal   10.   novembra   1993   pokyn   na zaslanie   výzvy   sťažovateľovi,   aby   uhradil   súdny   poplatok   za   odvolanie   v lehote   3   dní (uznesenie obvodného súdu č. k. 12 C 21/93-32 z 12. novembra 1993), ako aj pokyn na doručenie odvolania odporcovi v 1. rade, aby sa k nemu v lehote 20 dní vyjadril. Právna zástupkyňa odporcu v 1. rade doručila obvodnému súdu vyjadrenie 17. novembra 1993.

Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 24. novembra 1993 odvolanie proti uzneseniu obvodného súdu z 5. decembra 1993. Obvodný súd vydal 26. novembra 1993 pokyn na vypracovanie   predkladacej   správy   a   zaslanie   posudzovaného   spisu   mestskému   súdu. Mestský   súd   nariadil   5.   januára   1994   termín   pojednávania   na   19.   január   1994. Na pojednávaní 19. januára 1994 súd uznesením odročil pojednávanie na 2. február 1994 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, u ktorého nebolo vykázané doručenie predvolania na pojednávanie.

Na   pojednávaní   2.   februára   1994   bolo   vykonané   dokazovanie   a bol   vyhlásený rozsudok   č.   k.   13   Co   329/93-46;   13 Co 32/94,   ktorým   odvolací   súd potvrdil   rozsudok obvodného súdu č. k. 12 C 21/93-26 z 24. júna 1993 a zrušil uznesenie obvodného súdu č. k. 12 C 21/93-32 z 12. novembra 1993. Obvodný súd vydal 3. mája 1994 pokyn na doručenie   rozsudku   mestského   súdu   účastníkom   konania.   Podľa   úradného   záznamu obvodného   súdu   z 3.   mája   1994   bol   z posudzovaného   spisu   vylúčený   spis   sp.   zn. 12 C 134/91 (č. l. 50 spisu). Obvodný súd vydal 1. júna 1994 pokyn na opätovné doručenie rozsudku mestského súdu sťažovateľovi.

Sťažovateľ   doručil   14.   júla   1994   obvodnému   súdu   dovolanie   proti   rozsudku obvodného súdu v spojení s rozsudkom mestského súdu. Obvodný súd vydal 6. septembra 1994 pokyn na zaslanie výzvy sťažovateľovi na úhradu súdneho poplatku za dovolanie v lehote   3   dní   a odstránenie   vád   návrhu   dovolania   v lehote   20   dní.   Sťažovateľ   doručil obvodnému   súdu   12.   septembra   1994   odvolanie   proti   zaplateniu   súdneho   poplatku   za dovolanie s poukázaním na nepriaznivú finančnú situáciu.

Obvodný   súd   vydal   27.   januára   1995   pokyn   na   zaslanie   tlačiva   na   preukázanie majetkových   pomerov   sťažovateľovi.   Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   17.   februára 1995 vyplnené požadované tlačivo s prílohami. Obvodný súd uznesením č. k. 12 C 21/93-62 z 8.   júna   1995   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 11. júla 1995 oznámenie o zmene adresy prechodného bydliska.

Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 27. júla 1995 odvolanie proti uzneseniu č. k. 12 C 21/93-62 z 8. júna 1995. Obvodnému súdu bolo 15. apríla 1996 doručené oznámenie o zmene bydliska sťažovateľa. Podľa úradného záznamu obvodného súdu z 29. júla 1996 sťažovateľ nahliadol do posudzovaného spisu so súhlasom predsedníčky senátu.

Obvodný súd vydal 22. októbra 1996 pokyn na predloženie spisu odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ – dovtedy mestský súd) uznesením č. k. 13 Co 381/96-73 z 29. novembra 1996 zrušil uznesenie obvodného súdu č. k. 12 C 21/93-62 z 8. júna 1995 a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetný   spis   bol   okresnému   súdu   (dovtedy   obvodný   súd)   vrátený   22.   januára   1997. Okresný súd vydal 26. novembra 1997 pokyn na založenie spisu do archívu (č. l. 76 spisu).

Okresný súd vydal 25. mája 1999 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom   konania   a zisťovanie   aktuálnych   majetkových   pomerov   sťažovateľa.   Podľa úradného záznamu okresného súdu zo 7. júna 1999 sťažovateľ nahliadol do posudzovaného spisu   so   súhlasom   zákonného   sudcu.   Okresnému   súdu   bolo   4.   júna   1999   doručené potvrdenie o majetkových pomeroch sťažovateľa s prílohami. Okresný súd uznesením č. k. 12   C   21/93-84   z 10.   februára   2000   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 1. marca 2000 odvolanie proti predmetnému uzneseniu. Okresný súd vydal 7. apríla 2000 pokyn na vypracovanie predkladacej správy a zaslanie spisu krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.

Krajský súd uznesením č. k. 14 Co 148/00-88 z 31. júla 2000 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 21/93-84 z 10. februára 2000 a predmetný spis bol okresnému súdu   vrátený   14.   septembra   2000.   V spise   (č.   l.   90)   je   priložené   splnomocnenie   pre zastupovanie   sťažovateľa   advokátom   z 29.   marca   2004.   Podľa   úradného   záznamu okresného súdu zo 14. apríla 2004 so súhlasom zákonného sudcu do spisu nahliadol právny zástupca   sťažovateľa.   Sťažovateľ   doručil   20.   apríla   2004   okresnému   súdu   oznámenie o odvolaní splnomocnenia na zastupovanie v posudzovanom konaní pre advokáta.

Podľa   úradného   záznamu   bez   uvedenia   dátumu   (č.   l.   93   spisu)   vypracovaného podpredsedom   okresného   súdu   bol   posudzovaný   spis   od   18.   septembra   2000   omylom založený   v kancelárii   podpredsedu   okresného   súdu   medzi   právoplatne   skončené   veci. Opatrením podpredsedu okresného súdu č. j. Spr. 3008/2004 zo 14. júna 2004 bol zákonný sudca   poverený vykonať v posudzovanej veci úkony súvisiace s dovolaním sťažovateľa. Uvedeným záznamom predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov,   a   práva   v zmysle čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   žaloba   o vyplatenie   mzdy   za nadpočetné   hodiny.   Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   stránke   k   štandardnej   agende všeobecných   súdov,   pretože   ide   o pracovnoprávny   spor,   ktorý   patrí   do   rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva. Predseda okresného súdu navyše ako dôvod, pre ktorý okresný súd dosiaľ v predmetnej veci nerozhodol, neuviedol právnu alebo skutkovú zložitosť posudzovanej veci, preto ústavný súd posúdil predmetnú vec po právnej a skutkovej stránke ako štandardnú.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k prieťahom v konaní. Je nepochybné, že vplyv na predĺženie konania mala okolnosť, že sťažovateľ neuhradil súdny poplatok v súvislosti s dovolaním. Sťažovateľ ako účastník konania má však   právo   požiadať   súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pokiaľ   mu   nepriaznivé majetkové   pomery   nedovoľujú   tieto   náklady   znášať,   a   povinnosťou   súdu   je   posúdiť a rozhodnúť   o   majetkových   pomeroch   účastníka   konania   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd uvedené okolnosti, ktoré mohli prispieť k predĺženiu konania, neposudzoval ako zbytočné prieťahy spôsobené okresným súdom.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   hodnotil   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov, posudzoval len obdobia nečinnosti okresného súdu, keď neboli v určitých obdobiach vykonané žiadne úkony.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 27. júla 1995 do 22. októbra 1996 (14,5 mesiacov), od 22. januára 1997 do 25. mája 1999 (28 mesiacov), od 4. júna 1999 do   10.   februára   2000   (8   mesiacov)   a od   14.   septembra   2000   do   18.   novembra   2004 (48 mesiacov   –   v tomto   období   nie   je   započítané   obdobie   od   14.   júna   2004,   keď   bola okresnému súdu doručená žiadosť ústavného súdu o predloženie spisu, do 6. augusta 2004, keď bol predmetný spis ústavným súdom vrátený okresnému súdu) ako postup, v ktorom došlo   k   zbytočným   prieťahom,   pretože   v uvedených   obdobiach   okresný   súd   nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 98,5 mesiacov.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 23. novembra 2004 uviedol prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a poukázal na   to,   že   na   dĺžke   konania   sa   podieľala   neochota   sťažovateľa   uhradiť   súdny   poplatok v súvislosti   s dovolaním,   niekoľkonásobná   zmena   v osobe   zákonného   sudcu,   ale   aj pochybenie   súdu   v období   rokov   2000   až 2004,   keď   bol   spis   omylom   založený medzi právoplatne skončené veci.

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97).   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 80 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci,   a   preto   žiadosť   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   primerané finančné zadosťučinenie v sume 858 000 Sk, vo zvyšnej časti zamietol.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že označené základné práva sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   – prevzatie   a   prípravu   veci   a podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004